znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou G. s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát JUDr. I. T., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva   na   starostlivosť   o   dieťa   a   jeho   výchovu   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva na ochranu záujmu maloletého   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   práva dieťaťa oddeleného   od   jedného   rodiča   udržiavať   osobné   vzťahy   a   pravidelný   priamy styk s obidvoma   rodičmi   podľa   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   práva na spoločnú zodpovednosť   za   výchovu   a   rozvoj   dieťaťa   podľa   čl.   18   ods.   1   Dohovoru o právach   dieťaťa, práva   na rovnosť   mužov   so   ženami podľa   čl. 23 Charty   základných práv Európskej únie a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom podľa   čl.   4   ods. 1 Dohovoru   o   styku   s   deťmi   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013 doručená   sťažnosť   P.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na rovnosť mužov so ženami podľa čl. 23 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že rozsudkom   Okresného súdu   Košice II   (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P/36/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bol zamietnutý návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej N. Š. a súčasne bol matke   udelený   súhlas   na   vycestovanie   s   maloletou   do   Š.   Okresný   súd   súčasne   zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 267/2009-49 zo 16. apríla 2010 vo výroku o povinnosti sťažovateľa   prispievať   na   výživu   maloletej,   ako   aj   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 27 P 153/2010 z 15. júna 2010, ktorým bol upravený styk sťažovateľa s maloletou tak, aby zohľadňoval vycestovanie maloletej s matkou, a matke uložil povinnosť štvrťročne písomne   informovať   sťažovateľa   o zdravotnom   stave,   školských   výsledkoch, mimoškolských   aktivitách   a   každej   zmene bydliska   maloletej.   Krajský   súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na dĺžku konania, ktoré od doručenia návrhu matky okresnému súdu do vydania napadnutého rozsudku malo trvať 15 mesiacov, a súčasne spochybňuje skutkový   stav,   z   ktorého   všeobecné   súdy   vychádzali.   Namieta   aj   nesprávne   právne posúdenie   jeho   návrhu   na   striedavú   starostlivosť   a   v   tejto   súvislosti   aj   na   tú   časť odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   sa   návrhu   na   úpravu   striedavej starostlivosti týka.   Pritom   poukazuje   aj   na   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. III. ÚS 1206/09, z ktorého v sťažnosti cituje podľa jeho názoru v danom prípade relevantné právne vety.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   7 CoP/272/2012 z 27. marca 2013 bolo porušené „právo na rešpektovanie svojho rodinného života podľa článku   VIII   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo na spravodlivé   prejednanie   veci   článku   VI   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na užívanie rodičovských práv bez diskriminácie na pohlaví podľa článku XIV ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na rovnosť mužov so ženami   podľa   článku   23 Charty   základných   práv   Európskej   únie, právo na rodičovstvo podľa článku 41 ods. 1 Ústavy SR, právo na starostlivosť a výchovu svojho dieťaťa podľa článku 41 ods. 1 Ústavy SR, právo dieťaťa, oddeleného od jedného rodiča,   udržiavať   osobné   vzťahy   a   pravidelný   priamy   styk   s   obidvoma   z   nich,   právo na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo   na   spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   rozvoj   dieťaťa   podľa   článku   9   ods.   3 Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   právo   nadviazať   a   udržiavať   vzájomný   pravidelný   styk s dieťaťom   podľa   článku   4   ods.   1   Dohovoru   o   výkone   styku   s   dieťaťom“,   napadnutý rozsudok zruší, sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie 5 000 € a krajskému súdu uloží povinnosť zaplatiť úhradu trov konania.

Sťažovateľ   súčasne   pre   prípad   prijatia   sťažnosti   žiada   aj   o   vydanie   rozhodnutia, ktorým   by   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s odôvodnením,   že   matka   dosiaľ   s   maloletou   do   Š.   nevycestovala,   a   napriek   tomu sťažovateľovi neumožňuje styk s maloletou.

II.

V   zmysle   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že   rozhodovanie   súdu je kontrolovateľné.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   osobitná   odpoveď   práve   na   tento   argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Krajský súd v rozsudku č. k. 7 CoP/272/2012-136 z 27. marca 2013 dospel k záveru, že „súd   prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav,   posúdil   ho   podľa   správnych zákonných   ustanovení   Zákona   o   rodine,   v   súlade   s   §   132   O. s. p.   vyhodnotil   dôkazy, každý dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   pričom   starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto   je   odôvodnenie   rozsudku   presvedčivé   a   s   jeho   závermi   sa   odvolací   súd   v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností   dospel   k   totožnému   právnemu   záveru   ako   súd   prvého   stupňa,   že   matka má najlepšie   predpoklady   pre   riadny   výkon   osobnej   starostlivosti   o mal.   N., ktorú zabezpečuje už od jej narodenia a ktorá nebola spochybnená ani šetrením kolízneho opatrovníka. Matka má zabezpečené pracovné podmienky v zahraničí, nakoľko v mieste bydliska sa jej nepodarilo nájsť si zamestnanie, v zahraničí má vyriešenú otázku bývania a starostlivosti   o   maloletú   a   v   konaní   neboli   preukázané   žiadne   skutočnosti,   pre   ktoré by vycestovanie maloletej bolo v rozpore s jej záujmami, správne konajúci súd udelil matke súhlas   na   vycestovanie   mal.   N.   s   jej   matkou   do   Š.   Správne   konajúci   súd rozhodol aj o zvýšení   výživného   s   prihliadnutím   na   odôvodnené   potreby   maloletej, ako aj na potencionálny príjem otca vzhľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie a okolnosti. Že otec od zániku mandátnej zmluvy od 23. 8. 2011 so spoločnosťou L. a. s. B. neriešil otázku zamestnania z dôvodu prísľubu zamestnania sa v tejto spoločnosti a preto správne konajúci súd túto skutočnosť posúdil ako takú, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania a príjmu, pričom svoj príjem mohol riešiť založením živností a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej vykonával prácu aj v minulosti. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaraďuje majetkové pomery povinného   medzi   všeobecné   podmienky   určenia   rozsahu   vyživovacej   povinnosti a tiež rozšíril   východiská   na   zistenie   takzvanej   potencionality   príjmov.   Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticky aj v prípade, ak povinný berie na seba neprimerané   riziká,   ktoré   zahrňujú   aj   takú   činnosť,   ktorá   ohrozuje   dosiahnutie   príjmu, resp. priamo   vyvoláva   stratu   a   súčasne   možnosť   poskytovania   výživného.   Vychádzajúc z tohto   zákonného   ustanovenia,   pri   určení   výživného   bude   rozhodujúci   príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje preto, že svoje schopnosti riadne nevyužíva, zmenil výhodnejšie zamestnanie bez dôležitého dôvodu, stratil zamestnanie   vlastným   zavinením   alebo   sa   vzdal   majetkového   prospechu.   Odvolací   súd je toho   presvedčenia,   že   je   v   možnostiach   a   schopnostiach   otca   prispievať   na   výživu maloletej   zvýšeným   výživným   zohľadňujúc   jeho   komplexnú   životnú   úroveň,   pretože je majiteľom nehnuteľnosti, motorového vozidla, so zabezpečovaním jeho osobných potrieb mu vypomáhajú rodičia. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie   vyživovacej   povinnosti   rodičov   k   deťom   považuje   za   ich   prvoradú   zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Podľa tohto zákonného ustanovenia je   rodič   povinný   rešpektovať   vyživovaciu   povinnosť   a   svoje   výdavky   usmerniť   tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky svoje   schopnosti a   možnosti   na zabezpečenie dostatočného   príjmu   na to,   aby   si   mohol vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Odvolací súd poznamenáva, že   stabilné   výchovné   prostredie   vytvorené   matkou   a   jej   osobná   starostlivosť   o mal.   N. nespochybnená ani kolíznym opatrovníkom, je rozhodne v záujme maloletej aj so zreteľom na   zabezpečenie   kontinuálnej   starostlivosti   a   neboli   zistené   žiadne   skutkové   okolnosti, ktoré by   odôvodňovali   záver,   že   zverením   maloletej   do   striedavej   osobnej   starostlivosti obidvoch   rodičov   budú   lepšie   zaistené   potreby   dieťaťa   aj   s prihliadnutím   na   okolnosť, že otec je bez príjmu a so zabezpečovaním jeho nevyhnutných potrieb mu musia vypomáhať rodičia, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, pokiaľ povolil maloletej vycestovať so svojou matkou, ktorá má vytvorené všetky pracovné aj bytové podmienky v zahraničí a navyše počas výkonu práce má zabezpečenú starostlivosť o maloletú blízkymi príbuznými, teda výchova aj výživa maloletej bude zabezpečená po každej stránke a správne konajúci súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej aj pobyt v zahraničí rozšíril aj jej styk s otcom po oznámení matkou obdobia prázdnin v mieste pobytu maloletej a zároveň rešpektovania čo najširšieho styku otca s maloletou tak, aby nezanikli citové vzťahy medzi nimi.

Pretože   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   spĺňa   základné   právne   náležitosti,   najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, jeho odôvodnenie je presvedčivé a odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje, potvrdil ho ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. na zdôraznenie jeho správnosti ho iba doplnil o ďalšie dôvody.“.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s rozsudkom okresného súdu ústavný súd pre účely posúdenia ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku pripája aj citáciu právnych záverov rozsudku okresného súdu č. k. 25 P/36/2012-94 z 28. júna 2012: „Z   vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané,   že   od   poslednej   úpravy rodičovských   práv   a   povinností   k   maloletej   N.   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II č. k. 27 P 267/2009-49 došlo k zmene pomerov, u maloletej N. sa zvýšili výdavky v súvislosti s jej výchovou, výživou, nakoľko v čase poslednej úpravy maloletá N. mala 9 mesiacov, v dôsledku   vyššieho   veku   vzrástli   náklady   na   jej   výchovu   a   výživu.   Nedošlo   k zmene na strane   príjmových   pomerov   na   strane   oboch   rodičov,   nakoľko   matka   je   naďalej poberateľkou rodičovského príspevku a otec poberateľom dávok v hmotnej núdzi.

Medzi rodičmi maloletej nedošlo k dohode o výkone rodičovských práv v otázke striedavej starostlivosti a vycestovaní maloletej do zahraničia s matkou.

Z vykonaného dokazovania mal súd matkou za preukázané, že matka má zabezpečené podmienky   pre   výchovu   maloletej   N.   v   zahraničí   a   to   tak   pracovné   podmienky, ako aj má vyriešenú otázku bývania a starostlivosti o maloletú. Nakoľko v konaní neboli súdom   preukázané   žiadne   skutočnosti,   pre   ktoré   by   vycestovanie   maloletej   N.   bolo v rozpore s jej záujmami, súd udelil súhlas matke na vycestovanie maloletej N. s matkou do Š. Pri rozhodnutí o zmene výšky výživného pôvodného rozhodnutia súdu súd prihliadal na odôvodnené potreby maloletej, ako aj prihliadal na potencionálny príjem otca vzhľadom na   jeho   dosiahnuté   vzdelanie.   Okolnosť,   že   otec   odo   dňa   zániku   mandátnej zmluvy od 23. 8. 2011   so   spoločnosťou   L.   a. s.   B.   neriešil   otázku   zamestnania   z dôvodu prísľubu   zamestnania   sa   v   tejto   spoločnosti,   súd   posúdil   ako   skutočnosť, že otec sa bez dôležitého   dôvodu   vzdal   výhodnejšieho   zamestnania   príjmu,   pričom svoj príjem mohol riešiť tak založením živnosti a podnikaním v realitnej oblasti, v ktorej vykonával   prácu   už   aj   v   minulosti.   Súd   vychádzajúc   teda   z   dosiahnutého   vzdelania otca, ako aj doterajšej praxe vychádzal z jeho potencionálneho príjmu minimálne vo výške 500,- Eur   mesačne,   nevyhnutných   výdavkov   otca,   odôvodnených   potrieb   maloletej   N., pričom zvýšil výživné zo strany otca na maloletú N. na sumu 75,- Eur mesačne prihliadnuc na   výdavky   otca   a matkou   uvedené   odôvodnené potreby   dieťaťa   a   vzhľadom   na súdom určený styk v zahraničí (náklady na cestovné, ubytovanie, stravovanie v zahraničí). Súd vzhľadom na zmenu pomerov u maloletej a jej pobytu v zahraničí rozhodol o zmene úpravy styku otca s maloletou tak ako je uvedené vo výroku o rozsudku, pričom pri určení rozsahu styku súd vychádzal z matkou oznámeného obdobia prázdnin v mieste pobytu   maloletej   vo   Š.   a   pri   rešpektovaní   čo   najširšieho   styku   otca   s   maloletou tak aby nezanikli citové väzby medzi maloletou a rodičom.

Súd návrh otca na úpravu striedavej starostlivosti zamietol vzhľadom na vyjadrenie kolízneho opatrovníka ohľadne komunikácie rodičov,   ktorá je základným predpokladom pri úprave striedavej starostlivosti, ako aj vzhľadom na povolenie vycestovania maloletej do zahraničia s matkou.“

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru   sťažovateľ   v   podstatnom   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na úpravu striedavej starostlivosti k maloletej dcére.   Ústavný   súd   však   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že ho z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd po konštatácii vecnej správnosti   a   stotožnení   sa   s   odôvodnením   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   pripojil v odôvodnení svojho rozsudku ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti potvrdzovaného rozsudku okresného súdu. Krajský súd tak postupoval v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   k   čomu   ústavný súd   v   zhode   so   svojou   ustálenou judikatúrou poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v zásade   nemožno   hodnotiť ako porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I. ÚS 6/97).   V   nadväznosti na uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09).

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasnil dôvody, z ktorých napadnutý   rozsudok   vychádza, a úvahy, akými sa   pri   jeho vydaní   riadil.   Právny názor krajského súdu, že neboli zistené žiadne skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že   by   zverením   maloletej   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   obidvoch   rodičov   boli zaistené potreby maloletého dieťaťa lepšie, je ústavne udržateľný a dostatočne odôvodnený. Uvedený   právny   záver   totiž   podoprel   zistením,   že   sťažovateľ   je   bez   príjmu a so zabezpečovaním jeho potrieb mu musia vypomáhať rodičia, ako aj zistením, že matka má v zahraničí vytvorené všetky podmienky na to, aby bola výchova a výživa maloletej zabezpečená po každej stránke. Krajský súd teda svoje závery odvodil zo skutkových zistení charakterizujúcich   životnú   situáciu   obidvoch   rodičov   a perspektívy   jej ďalšieho vývoja. Konajúce   súdy   pritom   dbali   aj   na zachovanie   možnosti   styku   sťažovateľa   s maloletou, keď síce   zamietli   jeho   návrh   na   úpravu   striedavej   starostlivosti,   súčasne   však   upravili podmienky a rozsah styku maloletej s otcom tak, aby v medziach možností vyplývajúcich z dlhodobého pobytu matky v zahraničí súdom upravený styk neviedol k zániku citových vzťahov medzi maloletou a sťažovateľom.

Ani argumenty sťažovateľa   spochybňujúce skutkový   stav,   ku   ktorému všeobecné súdy   vykonaným   dokazovaním   dospeli,   nesvedčia   o   zrejmom   omyle konajúcich   súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V nadväznosti na uvedené ústavný   súd   pripomína,   že   obsahom   označeného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Pokiaľ   ide   o   namietanú   dĺžku   súdneho   konania,   ktorá   by   mohla   signalizovať prípadné   porušenie   práva   na   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   v   primeranej   lehote (uvedené právo je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   poznamenáva,   že   odvolacie   konanie   krajského   súdu   bolo právoplatne skončené 9. apríla 2013, avšak sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až 10. júna 2013, t. j. v čase, keď porušovanie tohto práva krajským súdom už netrvalo,   a   teda   konanie   o   jeho   sťažnosti   nie   je   v   tomto   smere   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k týmto právam poskytuje (mutatis mutandis I. ÚS 6/03, III. ÚS 248/08, III. ÚS 93/2010). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).

Vzhľadom na opísané dôvody ústavný súd považuje napadnutý rozsudok krajského súdu z pohľadu namietaného zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľný. Keďže ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia označeného práva, vyhodnotil v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu rodičovstva   podľa čl.   41   ods.   1 ústavy,   základného   práva   na   starostlivosť   o   dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 14 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu záujmu maloletého dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný priamy styk s obidvoma rodičmi podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach   dieťaťa   a   práva   na   rovnosť   mužov   so   ženami   podľa   čl.   23   charty rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu a na základe zákona. Podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práva slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa   čl.   9   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty...   uznávajú   právo   dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty... vynaložia všetko úsilie, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia,   alebo   v   zodpovedajúcich   prípadoch   zákonní   zástupcovia,   majú   prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom záujem dieťaťa.

Podľa   čl.   23   charty   rovnosť   medzi   ženami   a   mužmi   musí   byť   zabezpečená vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania práce a odmeňovania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa uvedených práv obsahuje formálne nedostatky, keďže v jej petite sťažovateľ pri práve dieťaťa oddeleného od jedného rodiča udržiavať osobné vzťahy a pravidelný styk s obidvoma z nich neuvádza čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa (označenie tohto článku vyplýva len z odôvodnenia sťažnosti) a pri „práve“ na spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa neuvádza čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (ale nesprávne uvádza, že toto právo je zaručené čl. 9 ods. 3). Ústavný súd si tiež všimol, že nesprávnym odsekom čl. 41 ústavy bolo označené aj právo na starostlivosť a výchovu dieťaťa, ktoré nezaručuje odsek 1 ale odsek 4 čl. 41 ústavy. Sťažnosť pritom okrem opisu skutkových okolností prípadu a následného uvedenia znenia jednotlivých článkov ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje žiadnu argumentáciu   odôvodňujúcu   prípadné   porušenie   týchto   práv.   Napriek   týmto   formálnym nedostatkom   ústavný   súd   preskúmal   prípadné   porušenie   označených   práv   rozsudkom krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením uvedených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 Dohovoru   o   právach   dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   nenachádza   žiadnu   vecnú   súvislosť   medzi sťažovateľom   napadnutým   rozsudkom   a   označenými   právami,   keďže   podľa   názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu nezasahuje do práva sťažovateľa na rodinný život podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   (sťažovateľa   nevylučuje   zo   styku   s   maloletou   a   upravuje podmienky jeho starostlivosti o maloletú, aj keď v inej podobe, akej sa sťažovateľ domáhal) a už vôbec nejaví známky diskriminácie sťažovateľa na základe pohlavia (čl. 14 ods. 1 dohovoru),   keďže   k   zamietnutiu   jeho   návrhu   na   úpravu   striedavej   starostlivosti   viedli všeobecný   súd   dôvody   založené   na   skutkových   zisteniach   o   lepších   predpokladoch matky zabezpečiť   starostlivosť   o   maloletú.   Z   rovnakých   dôvodov   niet   podľa   ústavného súdu žiadnej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na rodičovstvo a základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu (čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že Dohovor o právach   dieťaťa   zaručuje práva dieťaťu ako každej ľudskej bytosti mladšej ako osemnásť rokov (čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), je   podľa   názoru   ústavného   súdu   vylúčená   možnosť,   aby   napadnutým   rozsudkom   boli porušené sťažovateľom označené práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1, čl. 9 ods. 3 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 23 charty ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o právo, ktoré nie je na vec sťažovateľa aplikovateľné. Zo   znenia   čl.   51   ods.   1   charty,   ako   aj   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie (napr. rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve Európskej únie je pre   členské   štáty   záväzná výlučne vtedy,   ak ide   o   konanie v   rámci pôsobnosti Európskej únie (m. m. IV. ÚS 154/2012). Keďže v danom prípade nešlo o takéto konanie, je vylúčené, aby ústavný súd posudzoval prípadný zásah napadnutého rozsudku do práva zaručeného čl. 23 charty.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   týchto   sťažovateľom označených práv, už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel v tejto časti sťažnosti k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti. Preto bola sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   nadviazať   a   udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   4   ods.   1   Dohovoru   o   styku   s   deťmi   dieťa   a   jeho   rodičia   majú   právo nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   vyplývajúceho   z   Dohovoru   o   styku s deťmi (sťažovateľ nesprávne uvádza že ide o Dohovor o výkone styku s deťmi) ústavný súd predovšetkým zistil, že tento dohovor podpísaný 15. mája 2003 v Štrasburgu niektorými členskými štátmi Rady Európy nebol od jeho uzavretia Slovenskou republikou podpísaný, ratifikovaný a ani vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom.

Ďalej   z   čl.   1   Dohovoru   o   styku   s   deťmi   ústavný   súd   zistil,   že   jeho   predmetom je stanovenie všeobecných zásad na vydávanie rozhodnutí o styku, stanovenie vhodných ochranných nástrojov a záruk na zabezpečenie riadneho uplatňovania styku a okamžitého vrátenia detí po uplynutí doby styku a zavedenie spolupráce medzi ústrednými orgánmi, justičnými orgánmi a inými orgánmi s cieľom propagovať a zlepšovať styk medzi deťmi a ich rodičmi. Uvedený dohovor teda nezaručuje žiadne ľudské práva a základné slobody, ktorých   porušenie   napadnutým   rozsudkom   by   mohol   ústavný   súd   skúmať   v   rámci právomoci vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

S   prihliadnutím   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa (najmä odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013