znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. J., D., zastúpeného spoločnosťou N., s. r. o., G., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. N., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   10   C/92/2011-121   z 2. augusta   2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012 doručená   sťažnosť   A.   J.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   10 C/92/2011-121   z 2. augusta   2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom podaným okresnému súdu 3. mája 2011 domáhal proti odporcovi – spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., zaplatenia sumy 497 000 € s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť   neoprávneným   užívaním   jeho   zlepšovacieho   návrhu   odporcom.   Po   výzve okresného súdu z 12. mája 2011 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume   16 596,50 €   pod následkom   zastavenia   konania sťažovateľ   podaním   doručeným okresnému súdu 27. mája 2011 požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku. Okresný súd uznesením č. k. 10 C/92/2011-121 z 2. augusta 2011 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pretože po oboznámení sa s jeho osobnými a majetkovými pomermi a vzhľadom   na   charakter   uplatneného   nároku   dospel   k záveru,   že   majetkové   pomery sťažovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže je „vlastníkom, resp. podielovým   spoluvlastníkom   viacerých   nehnuteľností   nezanedbateľnej   všeobecnej hodnoty, pričom... má zároveň možnosť získať finančné prostriedky nakladaním so svojím majetkom,   ktorý   bezprostredne   neslúži   na   uspokojovanie   jeho   životných   potrieb na bývanie“. Keďže sa sťažovateľ nevedel stotožniť so závermi okresného súdu, podal proti jeho   rozhodnutiu   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom uviedol, že ho považuje za správne, pretože sťažovateľ „disponuje majetkom, ktorý nie je určený priamo na napĺňanie jeho životných potrieb a jeho dispozíciou by mohol získať finančné prostriedky na splnenie povinnosti zaplatiť súdny poplatok“. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 7 Cdo 167/2011 z 22. februára 2012 odmietol z dôvodu, že v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 OSP prípustné a vady uvedené v § 237 OSP zistené neboli; s poukazom na právnu   úpravu   dovolacieho   konania   sa   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   s predmetným   záverom   a konštatovaním krajského   súdu   taktiež   nemožno   súhlasiť   a jeho   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré spočíva   predovšetkým   v nesprávnom   výklade   a aplikácii   ustanovenia   §   138   OSP. Sťažovateľ poukázal na to, že predmetný súdny poplatok viac ako 40-násobne presahuje výšku jeho mesačného dôchodku. Požiadavka na zaplatenie súdneho poplatku je v rozpore s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), ako aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorou je Slovenská republika viazaná), ktorý sa problematikou primeranej rovnováhy medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujmom účastníkov   konania   na   potvrdení   správnosti   ich   nároku   prostredníctvom   súdov,   resp. neprimeraného obmedzenia práva účastníkov konania na prístup k súdu zaoberal vo svojich v rozhodnutiach č. 282249/95 z 19. júna 2001 a č. 73547/01 z 26. júla 2005. Sťažovateľ trvá na tom, spĺňa všetky predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Nemá dostatočné finančné prostriedky na úradu vyrubeného súdneho poplatku, a to z dôvodov, ktoré uviedol tak vo svojej žiadosti, ako aj v podanom odvolaní. Všeobecné súdy sťažovateľom tvrdené skutočnosti   a predložené   dôkazy   neoverovali   a riadne   nezistili   skutkový   stav   veci,   ale nesprávne vychádzali iba zo skutočnosti, že je vlastníkom, resp. spoluvlastníkom určitých nehnuteľností, ktoré neužíva a ktorých hodnotu ani nezisťovali. Následkom nezaplatenia súdneho poplatku bude zastavenie súdneho konania, t. j. sťažovateľ nebude môcť konať pred súdom a domáhať sa svojho nároku, ktorý opiera o právoplatné súdne rozhodnutie (ktorým bolo určené, že jeho návrh je zlepšovacím návrhom, pozn.).

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10   C/92/2011-121   z 2. augusta   2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 10 C/92/2011-121 z 2. augusta 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k. 10 C/92/2011-121 z 2. augusta 2011

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu   (podobne II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04,   I. ÚS 178/04,   IV.   ÚS   380/04). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu   okresného   súdu   domáhal   podaním   opravného   prostriedku   (odvolania), o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 5 Co/416/2011-128 z 30. septembra 2011

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 167/2011 z 22. februára 2012 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov konania,   samotný   „spor“   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   podstatu konania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   (podobne   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. III. ÚS 788/2009).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku ešte   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu (II. ÚS 142/04).

Rozhodovanie   o tom,   či   sú   splnené   zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom) ustanovené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá   výlučne do rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov   s ohľadom   na   princíp   nezávislosti súdnictva   (súdov)   vyplývajúci   z čl.   141   ods.   1   ústavy.   Je   preto   vecou   judikatúry všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z ktorých   bude   pri   aplikácii   zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o žiadostiach, resp. o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z   ustanovenia   §   138   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   oslobodení od súdnych   poplatkov   súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výšku súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne   uplatňuje   alebo   bráni   svoje   práva (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžf/41/2010   z   26.   októbra   2010). Pre   prípad   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co/416/2011-128   z 30. septembra   2011   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   10   C/92/2011-121   z 2. augusta   2011,   ktorým   nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pretože   to neodôvodňovali   jeho majetkové pomery. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil a konštatoval jeho správnosť.

Je zrejmé, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha preskúmania uvedených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného   súdnictva,   čo   potvrdzuje   aj   obsah   ním   podaných   opravných   prostriedkov (odvolania a dovolania). V odvolaní sťažovateľ okresnému súdu v podstate vytýkal to, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že jeho jediným príjmom je invalidný dôchodok, ale svoje rozhodnutie   odôvodnil   len   tým,   že   sťažovateľ   je   vlastníkom,   resp.   spoluvlastníkom viacerých   nehnuteľností,   pričom   závery   okresného   súdu   o nakladaní   s týmito nehnuteľnosťami   nevychádzajú   z reálnych   možností,   keďže   súčasná   trhová   situácia v dôsledku hospodárskej krízy stagnuje a rozhodovanie o tejto otázke nie je vo „výlučnej“ kompetencii sťažovateľa. Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi všeobecných súdov a ich   rozhodnutia   považuje   za   rozporné   s právnou   úpravou   oslobodenia   od   súdnych poplatkov   vyplývajúcou   z   §   138   ods.   1   OSP,   so zákonom č. 71/1992   Zb.,   ako   aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ námietku porušenia označených práv založil výhradne na neúspechu v (procesnom) konaní znamenajúcom pre neho negatívne rozhodnutie okresného súdu a následne aj krajského súdu. Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   vysloveným   v ich rozhodnutiach a tvrdí, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na to, že v jeho prípade nejde o svojvoľné uplatňovanie práva a nemá dostatočné finančné prostriedky na úhradu vyrubeného súdneho poplatku.

Ústavný súd konštatuje, že majetkové pomery sťažovateľa zisťoval okresný súd z ním predloženého   vyhlásenia   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   doloženého príslušnými potvrdeniami o príjme, výpisom z bankového účtu, výpismi z listov vlastníctva a inými dokladmi. Keďže okresný súd dospel k záveru (vyplývajúceho z odôvodnenia jeho rozhodnutia),   že   majetkové   pomery   sťažovateľa   neodôvodňujú   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, a teda nie je splnená jedna z podmienok podľa § 138 ods. 1 OSP, jeho žiadosti nevyhovel. Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že okresný súd nevyhodnotil jeho celkové majetkové pomery na základe ním predložených podkladov, ani s tým, že napadnuté rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú v rozpore   s citovanou   právnou   úpravou   podľa Občianskeho súdneho poriadku. Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľa nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Uvedené platí osobitne   v prípadoch,   ak   je   sťažovateľ   vlastníkom,   resp.   spoluvlastníkom   viacerých nehnuteľností,   ktoré   bezprostredne   neslúžia   na uspokojovanie   jeho   životných   potrieb a ktoré,   ako   sám   uviedol,   ani   neužíva   (ale   môže   nimi   disponovať).   Vhodnosť,   resp. výhodnosť   prípadnej   dispozície   s nehnuteľnosťami   s ohľadom   na   čas,   miesto,   osoby spoluvlastníkov a pod. však nepatrí medzi kritériá, ktoré má všeobecný súd pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov zohľadňovať. Takýto postup všeobecných súdov by v konečnom   dôsledku   neprimerane   zaťažil   štát.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   aj rozpor napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov so zákonom č. 71/1992 Zb., čo však osobitne nezdôvodnil,   preto   je   právne   irelevantné   na túto   jeho   námietku   reagovať. Ústavný   súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa o nesúlade judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a napadnutých rozhodnutí oboch súdov. Sťažnosť v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnenú.

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   oba   vo   veci konajúce súdy postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno považovať   za arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené,   ale   za   také,   ktoré   zodpovedá   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   zakotveného   v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012