znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 344/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť J. B., Ž., zastúpenej A., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka a konateľka   JUDr.   M.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Martin   p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Martin   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. B. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet A., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 344/2011-14 z 13. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadreniach   k   sťažnosti   sp.   zn.   Spr   593/11 z 13. júla 2011 a Spr 764/11 z 29. septembra 2011 k priebehu namietaných konaní vedených okresným súdom okrem iného uviedla:

„Od vydania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 249/2010 zo dňa 09. 11. 2011 doručenému   Okresnému   súdu   Martin   dňa   27.   12.   2010   na   súde   prvého   stupňa   neboli vykonávané   žiadne   úkony,   pretože   sa   spis   od   18.   08.   2010   nachádzal   na   odvolacom Krajskom súde Žilina a tunajšiemu súdu bol vrátený dňa 22. 06. 2011, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej súd uložil odporcovi v rade 1) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia, odporcovi v rade 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia a odporkyni v rade 3) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.985,69 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok   okresného   súdu   v   časti   výroku,   v   ktorej   súd   návrh   navrhovateľa   voči odporcom   v   rade   1)   -   3)   vo   zvyšnej   časti   zamietol,   ponechal   nedotknutý.   Rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči odporcom v rade 4) - 11) zamietol, zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. O trovách celého konania má rozhodnúť prvostupňový súd samostatným uznesením.

Po vrátení spisu prvostupňový súd dňa 27. 06. 2011 vytýčil termín pojednávania na deň 13. 09. 2011, kedy je predpoklad vyhlásenia rozsudku. J. B. bola účastníčkou konania od podania návrhu. Po celý tento čas bola zastúpená svojou právnou zástupkyňou a úkony právnej zástupkyne boli v priebehu konania špecifikované, naposledy dňa 14. 06. 2010. K   obsahu   návrhu   na   uplatnenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov navrhovateľky J. B., doručené ústavnému súdu dňa 27. 6. 2011 zákonná sudkyňa poukázala   na   tvrdenie,   že   navrhovateľka   počas   celého   konania   nemohla   prenajímať nehnuteľnosť,   ktorú   mala   v   podielovom   spoluvlastníctve   podľa   jej   tvrdenia   preto,   že uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 9 Nc 3/95-42 zo dňa 9. 5. 1996 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým bola zakázaná akákoľvek dispozícia s predmetom veci. Toto konanie na Okresnom súde Žilina sa netýkalo predmetnej veci a až z podnetu Okresného súdu Martin (nie z podnetu účastníkov konania) bol odporcami podaný návrh na zrušenie predbežného opatrenia vo veci Okresnému súdu v Žiline.

Sťažovateľka   v   priebehu   konania   ponechávala   všetky   návrhy   a   postup   na   svoju právnu zástupkyňu. Táto návrhy na vykonanie dokazovania navrhovala s veľkým odstupom času a vyjadrenia k stanovisku protistrany boli zasielané v niektorých prípadoch krátko pred   pojednávaním.   Príkladom   v   tomto   je   návrh   na   doplnenie   dokazovania   doplnkom k znaleckému   posudku,   ktorý   pre   riešenie   sporu   bol   nie   podstatný,   ale   vzhľadom   pre náročnosť posúdenia výšky bezdôvodného obohatenia ho súd pripustil, aj keď nakoniec bol v neprospech sťažovateľky. K tomuto právna zástupkyňa uviedla, že musí vyčerpať všetky možnosti pre obhájenie práv klientov, aj keď by sa to javilo nie vždy v ich prospech... Tak ako už bolo konštatované v mojom vyjadrení pod Spr 593/11 zo dňa 13. 07. 2011 po vrátení spisu Krajským súdom v Žiline, prvostupňový súd vytýčil termín pojednávania na deň 13. 09. 2011 s tým, že bol predpoklad vyhlásenia rozsudku.

Z písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že na pojednávaní dňa 13. 09. 2011   bolo   predložené   vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľa   v   tom   smere,   že   vo vzťahu   k   odporcom   v   rade   9),   10),   11)   nemohla   vyčísliť   uplatnený   nárok,   pretože nedisponovala dedičským rozhodnutím na preukázanie podielu nadobudnutého z dedičstva po neb. I. B. Dedičské rozhodnutie jej bolo doručené na pojednávaní dňa 13. 09. 2011 s tým, aby upravila svoj podaný návrh vo vzťahu k odporcom v rade 9), 10) a 11) apo dohode s účastníkmi konania, kedy v ich dispozícii bolo možné najskôr prísť na súd na ďalšie pojednávanie   až   13.   10.   2011,   bolo   toto   odročené   na   tento   dátum   s   predpokladom rozhodnutia vo veci samej. Súčasne na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2011 sťažovateľka tvrdila, že vo vzťahu k navrhovateľovi zaplatila čiastku 9.458 €, čo však nevedela preukázať žiadnym   spôsobom   a   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   nemala   informáciu   o   zaplatení žalovanej sumy. Z toho dôvodu nebolo možné dňa 13. 09. 2011 vo vzťahu k sťažovateľke posúdiť opodstatnenosť nároku navrhovateľa.“

Rovnaké úkony okresného súdu v namietanom konaní zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov.

Navyše zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 360/01 z 13. októbra 2011 bol 24. októbra 2011 expedovaný účastníkom konania. Týmto rozsudkom okresný súd zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 17, 6 % ročne od 21. júna 1997 do 23. júna 2011 zo sumy 3 087,10 € a súčasne zastavil konanie proti sťažovateľke ako   odporkyni   v   deviatom   rade   v   časti   istiny   v   sume   3   087,10   €.   Rozsudok   zatiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 27. novembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„...   k   dôvodom   uvedeným   v   mojej   sťažnosti   chcem   doplniť   tú   skutočnosť,   že predchádzajúce konanie, ktoré spočívalo v nečinnosti Okresného súdu Martin spôsobilo, že v predmetnej veci doposiaľ právoplatne nie je rozhodnuté a obrana odporcu, že spis mu bol doručený odvolacím súdom po čiastočnom potvrdení prvostupňového rozsudku dňa 27. 6. 2011 nemení nič na tej skutočnosti, že ani dňa 13. 9. 2011, kedy podľa udania odporcu malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku, k jeho vyhláseniu v časti týkajúcej sa mojej osoby a mojich synov nedošlo.

Dovolím   si   tvrdiť,   že   nie   je   pravdivé   tvrdenie   odporcu,   že   konanie   týkajúce   sa uznesenia   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   9   Nc   3/95-42   zo   dňa   9.   5.   1996,   ktorým   bolo nariadené predbežné opatrenie nesúviselo s konaním vo veci č. k. 5 C 360/01. Naopak tvrdím, že s týmto konaním súviselo a vyplýva to aj z tej skutočnosti, že sme sa domáhali zrušenia tohto predbežného opatrenia podaním zo dňa 17. 5. 2002, avšak o jeho zrušení nebolo rozhodnuté bez zbytočného odkladu Okresným súdom Martin, naopak na základe našich žiadosti o oznámenie stavu konania zo dňa 3. 11. 2004, 14. 3. 2005, 8. 6. 2005, 22. 2. 2006 nám bolo oznámené listom zo dňa 9. 5. 2006, že v predmetnej veci má rozhodnúť Okresný súd Žilina.

Následne sme sa dožadovali na Okresnom súde v Žiline rozhodnutia v predmetnej veci, i keď sme si boli vedomí, že v súlade s ust. § 89 Obč. súd. por. je príslušným súdom Okresný súd Martin, čo sme mu oznámili listom zo dňa 15. 5. 2006. Po rôznych podaniach na Okresný súd Žilina a Martin nám bolo Okresným súdom Žilina pod č. k. 1Spr 51/07 oznámené, že o našom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia má rozhodnúť Okresný súd Martin. Po rôznych podaniach a rôznej korešpondencii medzi nami a Okresným súdom Martin   napokon   bolo   vydané   uznesenie   č.   k.   8   C   69/08-54   zo   dňa   5.   5.   2008,   ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 2. 2009, ktorým bolo zrušené predbežné opatrenie...

Taktiež nemôžem súhlasiť s tým, že moja právna zástupkyňa podania robila krátko pred pojednávaním podania v predmetnej právnej veci, pretože takýto jej postup v tomto konaní bol súdom prvého stupňa niekoľkokrát vytýkaný právnej zástupkyni navrhovateľa, teda obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o... Pokiaľ ide o návrh na doplnenie znaleckého dokazovania namietali sme skutočnosť, že v znaleckom posudku súdom ustanovený znalec použil koeficient na zvyšovanie cien stavebných prác realizovaných v roku 1991-1992 s prepočtom   na   rok   1997,   čo   podľa   názoru   nášho   a   najmä   žalovaného Doc. Ing. Š. B., CSc., ako osoby odborne zdatnej pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia nebolo možné použiť, avšak tento jeho argument nebol zohľadnený ustanoveným znalcom, ani súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom. Vzhľadom k tomu, že išlo o odbornú otázku, ktorej posúdenie záviselo od odborných znalostí a vedomostí, bolo potrebné sa s touto námietkou vyporiadať. Napriek oznámeniu znalca na tejto námietke naďalej trváme a tvrdíme, že znalecký posudok súdom ustanoveným znalcom nie je objektívny. Na dôkaz týchto mojich tvrdení môžem Ústavnému súdu SR doložiť kópiu technických pripomienok Doc. Ing. Š. B., CSc. zo dňa 19. 5. 2010, s ktorými sme sa my, všetci účastníci tohto konania na   strane   žalovaných   stotožnili.   Z   tohto   dôvodu   neobstojí   argumentácia   uvedená   vo vyjadrení   Okresného súdu Martin   zo   dňa 13.   7.   2011,   že tento náš   návrh uviedla ako príklad neefektívneho postupu našej právnej zástupkyne.

Vo vyjadrení odporcu na základe vyjadrenia zákonnej sudkyne zo dňa 29. 9. 2011 sa uvádza, že pojednávanie dňa 13. 9. 2011 neskončilo vyhlásením rozsudku z toho dôvodu, že právnej zástupkyni navrhovateľa malo byť doručené rozhodnutie o dedičstve po mojom neb. manželovi I. B., na základe ktorého bolo možné uplatniť nárok navrhovateľa voči mne a mojím   synom,   je   tvrdením   účelovým  ,   pretože   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   mala dostatočný čas na to, aby sa s obsahom tohto rozhodnutia oboznámila nahliadnutím do spisu, ktoré bolo ňou uskutočnené niekoľkokrát po podaní našej právnej zástupkyne zo dňa 16. 3. 2006, kde ako dôkaz bolo pripojené osvedčenie o dedičstve č. k. 21 D 1762/2004-79, D   not   47/2006   Okresného   súdu   v Žiline,   ktorým   bol   prejednaný   dodatočne nehnuteľný majetok patriaci môjmu neb. manželovi.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   namietala   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Hodnotením kritéria zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 5 C 360/2001 sa ústavný súd   už   bližšie   nezaoberal   (oprel   sa   pritom   o   svoje   závery   v rozhodnutiach   sp.   zn. III. ÚS 49/06 z 5. apríla 2006 a sp. zn. IV. ÚS 249/2010 z 9. novembra 2010, pretože v nich konštatoval, že v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nešlo o tak právne a skutkovo zložitú vec, aby okresný súd nebol schopný právoplatne skončiť toto konanie aj vo vzťahu k sťažovateľke ako odporkyni v deviatom rade).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania už od začiatku (jún 1995), a aj keď okresný súd mal proti jej správaniu konkrétne námietky, ústavný súd ich neakceptoval, pretože podľa jeho názoru sa sťažovateľka výrazne nepodieľala na predĺžení tohto konania, ktoré iba na tomto okresnom súde trvá viac ako 10 rokov.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní súdneho   spisu   konštatuje,   že   aj   keď   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 360/2001 už trikrát rozhodol rozsudkom (21. apríl 2008, 13. máj 2010 a 13. október 2011), konanie nie je ešte vo vzťahu k sťažovateľke právoplatne skončené, a teda nie je v súčasnosti odstránený stav jej právnej neistoty.

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07, III. ÚS 249/2010).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal.

Ústavný súd však okresnému súdu neprikázal konať bez zbytočných prieťahov v tejto veci vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 49/06 z 5.   apríla   2006   (m.   m.   I.   ÚS   232/05,   IV.   ÚS   187/05,   II.   ÚS   96/06,   IV.   ÚS   45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 53 110,24 € z dôvodov   uvedených   v sťažnosti,   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúce   konanie   pred okresným súdom, a k tomu uviedla, že navrhovateľovi bolo priznané na ústavnom súde „práve pre prieťahy v tejto právnej veci“ finančné zadosťučinenie v sume 1 991,64 € a na Európskom   súde   pre   ľudské   práva   v   sume   4   150   €,   a   preto   považuje   výšku   ňou požadovaného finančného zadosťučinenia za primeranú.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dobu posudzovaného súdneho konania sp. zn. 5 C 360/2001, jeho   priebeh   a   dosiahnuté   výsledky   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3   500   € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala   sumu   741   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011