znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   B.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Špecializovaného trestného   súdu   v Pezinku   (ďalej len   „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:«Krajský   prokurátor   v   Trenčíne   v   trestnej   veci   vedenej   proti   sťažovateľovi JUDr. B. O. a spol. podal dňa 8. 9. 2004 obžalobu Krajskému súdu v Prešove, ktorá bola vedená pod sp. zn. 1 Kv 59/2002.

Obžaloba bola podaná za trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 psím. b) a odsek 5 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 (ďalej len Trestný zákon) a pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 2 písm. a) ods. 3 a ods. 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, aký je popísaný v bode I obžaloby krajského prokurátora.   Podaním   obžaloby   Krajskému   súdu   v   Prešove   bola   založená   jeho   vecná a miestna príslušnosť. Krajský súd v Prešove uznesením, sp. zn. 1T 6/04 zo dňa 14. 10. 2004 v bode I výrokovej časti uznesenia postúpil trestnú vec na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku ako súdu vecne príslušnému s odôvodnením, že skutky v bode I a II obžaloby, ktoré spolu úzko súvisia, vykazujú popri ich právnej kvalifikácii uvedenom v jednočinnom súbehu aj známky skutkovej podstaty trestného činu založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, ktorá spadá do vecnej príslušností Špeciálneho súdu (táto právna kvalifikácia sa týka iných osôb aj pre ďalšie skutky a trestné činy).

Špeciálny   súd   v   Pezinku   po   postúpení   veci   Krajským   súdom   v   Prešove   (aj   keď o postúpení veci doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo, o čom svedčí ústavná sťažnosť pod číslo Rvp 860/2009 o ktorej doposiaľ rozhodnuté nebolo) ako vecne nepríslušný súd vo veci   nariadil   hlavné   pojednávanie   a   to   dňa   27.   10.   2005   začal   vo   veci   konať a rozhodovať...

Nálezom Ústavného súdu SR č. 290/2009 z 20. 5. 2009, ktorý bol zverejnený v čiastke č.   101   Zbierky   zákonov   bol   vyslovený   nesúlad   ustanovení   jednotlivých   článkov   zákona č. 458/2003 Zb. z. o Špeciálnom súde s článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a s článkom 11 ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii.

Z dôvodov tohto nálezu je zrejmé, že Špeciálny súd a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy...

V súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR č. 290/2009 z 20. 5. 2009 nadobudol účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR   zákon   č.   291   o   Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. 6. 2009, ktorý bol zverejnený v čiastke 101 Zbierky zákonov...

Tvrdím, že Špecializovaný trestný súd v trestnej veci pána JUDr. B. O. obžalovaného z hore uvedených trestných činov porušil jeho základné ústavné práva podľa článku 48 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Porušenie týchto jeho ústavných práv v rozpore s Ústavou SR vzhliadam v tom, že:

1. Konanie, ktoré v trestnej veci obžalovaného JUDr. B. O., sp. zn. PK 1 Tš 23/2005 vykonáva Špecializovaný trestný súd v zložení senátu a to predseda senátu - JUDr. K., sudcovia - JUDr. V. P., JUDr. I. K. a náhradný sudca JUDr. O. K. je konaním nezákonným v rozpore s hore uvedenými zákonnými ustanoveniami zákona č. 385/2000 Zb. z. ako aj zákona č. 757/2004 Zb. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov.

Tento senát, vrátane náhradného sudcu nie sú sudcami Špecializovaného trestného súdu,   pretože v súlade s ustanovením § 12 zákona č. 385/2000 Zb.   z. neboli pridelení na výkon funkcie na iný súd a to na Špecializovaný trestný súd. O tejto skutočnosti svedčí samotný fakt, že chýba rozhodnutie súdnej rady o tom, že títo sudcovia sú dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na Špecializovaný trestný súd.

Týmto je porušené ústavné právo sťažovateľa JUDr. B. O. na zákonného sudcu, tak ako je to uvedené v článku 48 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ uvedené skutočnosti namietal na pojednávaní dňa 13. 8. 2009, pričom konajúci   súd   (označený   ako   „Špeciálny   súd   v Pezinku“,   ktorý   bol   už   zrušený   Nálezom Ústavného súdu, ktorý bol aj zverejnený) podanú námietku zaujatosti, ktorá je jediným procesným   nástrojom   na   odňatie   veci   konajúcim   sudcom   vyhodnotil   tak,   že   sa   jedná o procesný postup súdu a o tejto námietke už bolo rozhodnuté, a ďalej rozhodovať o nej nebude...

2.   V   súvislosti   s   Nálezom   Ústavného   súdu   SR   č.   290/2009   z   20.   5.   2009,   ktorý nadobudol   účinnosť   dňom   vyhlásenia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   zákon   č.   291 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. 6. 2009, ktorý   bol   zverejnený   v   Zbierke   zákonov   č.   101,   obžalovaný   JUDr.   B.   O.   v zastúpení obhajcom namietal porušenie svojich základných ústavných práv v súvislosti s článkom 48 ods. 1 Ústavy SR v tom smere, že...

Obžaloba   v   uvedenej   trestnej   veci,   ktorá   je   predmetom   tohto   pojednávania   bola podaná   dňa   10.   9.   2004   na   Krajský   súd   v   Prešove.   Krajský   súd   v   Prešove   svojim rozhodnutím sp. zn. 1 T 6/04 zo dňa 14.10. 2004 vec postúpil Špeciálnemu súdu v Pezinku. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   krajský   prokurátor   v   Prešove   sťažnosť,   o   ktorej doposiaľ Najvyšším súdom SR rozhodnuté nebolo.

Podľa   prezenčnej   pečiatky,   ktorá   sa   nachádza   na   záhlaví   obžaloby   krajského prokurátora v Prešove 1 Kv 59/02, obžaloba bola doručená Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 9. 2. 2005 a nie Špeciálnemu súdu v Pezinku a to obhajobe, z neznámych dôvodov.

Dňa 1. 7. 2005 bola táto obžaloba bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia postúpená Špeciálnemu súdu v Pezinku, o čom svedčí prezenčná pečiatka Špeciálneho súdu v Pezinku. V zmysle ustanovenia § 454a ods. 1, 2 Trestného poriadku, účinného od 1. 9. 2004 v prípadoch, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd a bolo v nich do 1. 9. 2004 nariadené pojednávanie dokončí krajský súd, v opačnom prípade vec postúpi Špeciálnemu súdu. S účinnosťou od 15. 4. 2005 došlo podľa § 454aa ods. 1, 2 Trestného poriadku opätovne k zmene vecnej príslušnosti Špeciálnemu súdu a to tak, že vo veciach, ktoré boli postúpené Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454aa Trestného poriadku, vykoná konanie krajský súd,   ktorý   bol   príslušný   pred   septembrom   2004   na   konanie   pred   septembrom   2004 a Špeciálny   súd   v   danej   veci   nenariadil   do   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   teda do 15. 4. 2005 hlavné pojednávanie.

Nestalo   sa   tak. Špeciálny súd   v   konaní   pokračoval,   aj   keď   na   konanie   nebol príslušný.

Namietal   preto   všetky   úkony,   ktoré   tento   súd   vykonal   a   to jednak   z   dôvodu nepríslušnosti   a   jednak   z dôvodu   Nálezu Ústavného   súdu,   ktorý   Špeciálny   súd   vyhlásil za súd, ktorý je v nesúlade s Ústavou SR a s Dohovorom OSN proti korupcii...

Poukázal   pri   tom,   že   podľa   zákona   291/2009   chýba   zákonné   ustanovenie,   ktoré by upravovalo   zákonným   spôsobom   tú   skutočnosť,   že   tento   senát,   ktorý   bol   ku   dňu vyhlásenia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   PL.   ÚS   17/08   z   20.   5.   2009   Zbierky   zákonov, je podľa rozvrhu práce senátom rozhodujúcim v jeho veci...

Predseda senátu Špecializovaného súdu označeného ako „Špeciálny súd v Pezinku“, však   ani   o   tejto   námietke   zaujatosti,   ktorá   bola   podaná,   nerozhodol   s   tým,   že   iba skonštatoval,   že   je   to   problém   ústavnosti   a   tento   problém   musí   vyriešiť   niekto   iný, nie všeobecný súd.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Právo JUDr. B. O. obžalovaného v trestnej veci Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK 1 Tš 23/2005 uvedené v článku 48 Ústavy SR podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon porušené bolo. Špecializovaný trestný súd v Pezinku je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. I. S. vo výške 223,46 Eur do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005. Svoje námietky súvisiace s porušením tohto základného práva predostrel v týchto dvoch rovinách:

1.   Namietal,   že   tento   súd   nie   je   príslušný   na   rozhodovanie   v jeho   trestnej   veci, pretože obžaloba za trestné činy, ktorých sa mal dopustiť, bola pôvodne 10. septembra 2004 podaná na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“), pričom 1. júla 2005 bola „bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia“ postúpená Špeciálnemu súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“).   Pritom   poukázal na ustanovenia   § 454a ods.   1 a 2 a   § 454aa ods.   1 Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005,   podľa   ktorých   mal   v konečnom dôsledku v danej veci konať krajský súd.

2.   Sťažovateľ   zároveň   namietal,   že v jeho   trestnej   veci   rozhoduje   senát špecializovaného   trestného   súdu,   ktorého   členovia   neboli   do   svojich   funkcií   kreovaní ústavne konformným spôsobom. Tieto tvrdenia odvodil od toho, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) 17. júla 2009, bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   458/2003   Z.   z.“) s príslušnými   článkami   ústavy   a   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika viazaná, v dôsledku čoho prestal existovať špeciálny súd, ktorý jeho trestnú vec prerokúval, pričom   na   jeho   rozhodovaciu   činnosť   kontinuálne   nadviazal   senát   špecializovaného trestného   súdu   na   základe   zákona   č.   291/2009   Z.   z.   o Špecializovanom   trestnom   súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 291/2009 Z. z.“ alebo „zákon o špecializovanom trestnom súde“). Sťažovateľ teda namietal, že vo veci konajúci senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) tak, ako by si to vyžadoval čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy a § 11 a násl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000   Z.   z.“),   ale   že   svoju   právomoc   začali   uplatňovať   len   na   základe   zákona č. 291/2009 Z. z.

Pri prerokovaní námietky sťažovateľa, podstatou ktorej je tvrdenie, že v jeho trestnej veci   vedenej   v súčasnej   dobe   na   špecializovanom   trestnom   súde   pod   sp.   zn. PK 1 Tš 23/2005 rozhoduje nepríslušný súd, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi na špecializovanom trestnom súde nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie podľa tohto   zákona   možno   podať   len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006 dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základného   práva sťažovateľa   spočívajúca   v tvrdení,   že   vo   veci   konal   nepríslušný   súd,   musí   byť   pred právomocou ústavného súdu na jej prerokovanie predmetom skúmania všeobecného súdu – v danom prípade Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého právomoc predchádza právomoci   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom špecializovaného   trestného   súdu   v jeho veci   z dôvodu,   že sudcovia   vo   veci   konajúceho senátu neboli na tento súd pridelení postupom zodpovedajúcim zneniu ústavy a príslušných právnych predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné uviesť,   že sťažovateľ podal sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ale   pritom   namietal   skutočnosti   súvisiace s uplatňovaním   právomoci   špecializovaného   trestného   súdu   na základe   zákona   prijatého na zabezpečenie kontinuity medzi rozhodovacou činnosťou špeciálneho súdu a právomocou špecializovaného   trestného   súdu.   Inými   slovami,   namietal   postup   špecializovaného trestného súdu pri prerokovaní jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005, avšak nie z hľadiska procesných pochybení, ktorých by sa mohol dopustiť len tento súd, ale z hľadiska   porušenia   pravidiel   potrebných   pre   zákonnosť   a ústavnú   konformnosť kreovania – pridelenia sudcov na špecializovaný trestný súd. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,   že   k   pokračovaniu   v   rozhodovacej   činnosti   špeciálneho   súdu   nedospel špecializovaný trestný súd svojvoľne, ale plnil a plní vôľu zákonodarcu vyjadrenú v zákone č. 291/2009 Z. z. [pozri napr. čl. II, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval Trestný poriadok tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak; čl. XII, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v zbierke   zákonov   zo   špeciálneho   súdu   na   špecializovaný   trestný   súd].   Čiže   námietka v podobe,   ako ju predniesol   sťažovateľ,   nemôže   byť   predmetom   konkrétnej   ústavnej kontroly, akú má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z pohľadu   ústavného   súdu   preto   možno   uzavrieť,   že členov   senátu,   ktorí   konajú v prípade   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zákonných   sudcov   z hľadiska   legitimity ich postavenia   ako   sudcov   špecializovaného   trestného   súdu,   keďže   táto   legitimita sa odvíja priamo   zo   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Rozhodujúcu   otázku, teda či sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného súdu   kontinuálne   pokračovať   vo   veciach   začatých   špeciálnym   súdom   vyplýva   priamo zo zákona   o špecializovanom   trestnom   súde.   Špecializovaný   trestný   súd   teda   postupuje v prípade   sťažovateľa   tak,   ako mu   to   zákon   ukladá.   Vyriešenie   otázky,   či   sú   príslušné ustanovenia   zákona   o špecializovanom   trestnom   súde   v súlade   s ústavou,   je   možné iba v rámci   konania   o súlade   právnych   predpisov.   Rovnako   ani   v tomto   prípade nie je možné   dosiahnuť   nápravu   v zmysle   požiadaviek   sťažovateľa   postupom   podľa čl. 154c ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   námietka   sťažovateľa o porušení jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 Tš 23/2005 tým, že členovia vo veci konajúceho senátu (sudcovia) neboli na tento súd pridelení   súdnou   radou,   ale   že   svoju   právomoc   uplatňujú   ex   lege   ako   pokračovateľ špeciálneho súdu, je zjavne neopodstatnená (obdobne III. ÚS 330/09).

Napokon ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti námietka o porušení základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uplatnená podľa čl.   127   ods.   1   ústavy,   pod   ktorú   subsumoval   sťažovateľ   svoje   argumenty   v tejto   časti sťažnosti, podlieha z hľadiska uplatnenia právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie princípu subsidiarity. To znamená, že ústavná kontrola vo vzťahu k rozhodnutiu či postupu všeobecného súdu, ktorý sa dopustil pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

V danej   trestnej   veci   prebieha   na   špecializovanom   trestnom   súde   prvostupňové konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd v nezákonnom zložení   alebo   že   vo   veci   konal   sudca,   ktorý   mal   byť   vylúčený   z vykonávania   úkonov trestného   konania,   má   stále   možnosť   namietať   tieto   skutočnosti   v rámci   odvolacieho konania [pozri § 253 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005] a dovolacieho   konania   [§   371   ods.   1   písm.   b)   a e)   Trestného   poriadku   účinného od 1. januára 2006]. To vzhľadom na podstatu a zmysel čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje z tohto pohľadu právomoc a intervenciu ústavného súdu v danej veci.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009