znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 344/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o sťažnosti Ing.   Š.   M.,   Č.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 117/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 117/06 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ing.   Š.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Š. M. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. Š. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 344/07-14   z 11.   decembra   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Š. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 117/06.

Podpredseda   okresného   súdu   podaním   sp. zn.   1   SprS   388/2007   doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2007 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedol:

„Tunajšiemu súdu bola doručená Vaša žiadosť o vyjadrenie k sťažnosti Ing. Š. M. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných prieťahov v konaní   vedenom   na Okresnom súde   v   Žiline sp.   zn.   6   C/117/2006. Podľa sťažnosti je Okresný súd v Žiline vo veci nečinný, nereaguje na žiadosti o nariadenie termínu pojednávania, ktoré nebolo uskutočnené napriek tomu, že od podania žaloby uplynul viac ako jeden rok. Sťažovateľ uvádza, že súd vo veci vôbec nezačal konať, pričom správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo prieťahy v postupe súdu. Zbytočné prieťahy tak mali   byť   spôsobené   len   nečinnosťou   konajúceho   súdu,   keďže   tento   nekonal   žiadnym spôsobom smerujúcim k rozhodnutiu.

Podľa   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   mu   bola   vec   pridelená   po   jeho   nástupe do funkcie sudcu na Okresný súd v Žiline. Vec bola pôvodne vedená na Okresnom súde v Čadci a Okresnému súdu v Žiline bola prikázaná rozhodnutím Krajského súdu v Žiline dňa 18. 9. 2006. Po tom ako bol spis sudcovi predložený, sa sudca snažil zabezpečiť spis OS v Čadci sp. zn. 12 C/75/2003, ktorý navrhovateľ označil vo svojom návrhu   ako   dôkaz,   keďže v   tomto   konaní   malo   dôjsť   k   porušeniu   práva   sťažovateľa na ochranu osobných údajov. Keďže spis ani po viacerých výzvach nebolo možné pripojiť, požiadal sudca o vyhotovenie jeho fotokópie. Kópia bola konajúcemu súdu doručená až dňa 17. 8. 2007. Do toho času vo veci nebolo možné nariadiť pojednávanie, keďže bez spisu   súd   nemohol   vykonať dokazovanie.   Tento   spis   je   jediný   dôkazom   označeným navrhovateľom. Vzhľadom k tomu, že sudcovi bolo pridelených viac ako 300 vecí, z čoho väčšina   boli   veci   staršie ako vec sťažovateľa, nebolo možné okamžite v každej z vecí nariadiť pojednávanie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   považujem   sťažnosť   sťažovateľa za nedôvodnú.   Nie   je   pravdou,   že   by   konajúci   súd   od   doručenia   veci   prikázanej z Okresného súdu v Čadci nekonal a nevykonával žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Jediným dôkazom, ktorý sťažovateľ v návrhu na začatie konania označil, je spis Okresného   súdu   v   Čadci.   Vzhľadom   k   tomu   v   rámci   prípravy   pojednávania   podľa §   114   O.   s.   p.   bolo nevyhnutné   zabezpečiť   tento   spis.   Sudcovi   sa   spis   nepodarilo zabezpečiť   formou   jeho pripojenia,   keďže   vec   nie   je   právoplatne   skončená,   a   preto zabezpečil v rámci prípravy pojednávania fotokópiu celého spisového materiálu. Až po doručení   tejto   fotokópie   môže sudca   uskutočniť   ďalšie   úkony   smerujúce   k   príprave pojednávania.   Pojednávanie   však nemohol nariadiť z objektívnych   dôvodov,   nakoľko v tom   čase   mu   bolo   pridelených   viac vecí,   ktoré   z   hľadiska   poradia   nápadu   časovo predchádzali   veci,   v   ktorej   je   podaná   sťažnosť. V   konaní   preto   došlo   k   určitému zdržaniu. Nejedná sa však o zdržanie, ktoré by odôvodňovalo podanie sťažnosti, a v dôsledku ktorého by malo dôjsť k porušovaniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Konajúci súd preto podanú sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   januára 2008   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

„ 1. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej čistoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu, alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu." (IV. ÚS 253/04 )

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   O.   s.   p.   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

2. V súlade s ustanovením s § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 344/07.

3. Sťažovateľ si uplatňuje trovy konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia vyčíslené nasledovne :

a/ § 14 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. - prevzatie a príprava zastúpenia 28. 09. 2007 2.970,-Sk b/ § 14 ods. 1 písm. c/, § 11 ods.2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. - sťažnosť 01. 10. 2007 2.970

r Sk c/ § 14 ods. 1 písm. c/, § 11 ods.2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z.- pisomné podanie z 18. 01. 2008. 3.176,Sk d/paušálne výdavky 2 x 178,-Sk, 1 x 191,-Sk.   547,-Sk spolu trovy právneho zastúpenia 9.663,-Sk

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR o trovách konania rozhodol takto:

Okresný súd Žilina je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť sťažovateľovi Ing. Š. M. trovy konania vo výške 9.663,- Sk na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P., (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom:

Dňa 17.   mája   2006   bol   Okresnému   súdu   Čadca   doručený   návrh   sťažovateľa o ochranu osobnosti proti žalovanému v prvom rade (Okresný súd Čadca) a v druhom rade (Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky). Z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti 23. mája 2006 zákonnou sudkyňou, aby bola vylúčená z rozhodovania a prerokovávania   veci,   a vyjadreniach   všetkých   sudcov   tohto   súdu,   bol   predmetný   spis (sp. zn. 7 C 45/06 predložený 7. júna 2006 Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) na prikázanie veci inému súdu. Krajský súd spis vrátil tomuto súdu 28. júna 2006 z dôvodu, že   nebol   predložený   v zmysle   §   15   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“).

Dňa 1. augusta 2006 Okresný súd Čadca opätovne predložil spis spolu s námietkami zaujatosti   vznesenými   zákonnými   sudcami   krajskému   súdu,   ktorý   uznesením   sp.   zn. 5 NcC 39/06 zo 7. augusta 2006 vylúčil všetkých sudcov všeobecného súdu a vec prikázal na prejednávanie a rozhodovanie okresnému súdu, ktorému bol spis doručený 18. septembra 2006.

Dňa   2.   januára 2007   okresný   súd   zaslal   návrh   na   vyjadrenie   odporcom   v prvom a druhom rade, ktorí svoje vyjadrenia doručili 29. januára, resp. 26. februára 2007.

Dňa   24.   apríla   2007   okresný   súd   vyžiadal   spis   z Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn. 12 C 75/03, ktorý mu 3. mája 2007 oznámil, že mu ho nemôže zapožičať, pretože 27. marca 2007 bol zaslaný Krajskému súdu v Žiline.

Dňa 17. mája 2007 okresný súd žiadal o zapožičanie spisu krajský súd, ktorý mu 23. mája   2007   oznámil,   že   spis   už   vrátil   prvostupňovému   súdu.   V ten   istý   deň   žiadal okresný súd o zapožičanie spisu opätovne Okresný súd Čadca, ktorý mu 18. júna 2007 oznámil, že spis nemôže zaslať, pretože konanie nie je právoplatne skončené a žalobca podal námietku zaujatosti sudcov tohto súdu a z uvedeného dôvodu bude spis predložený na krajský súd. Dňa 19. júna 2007 okresný súd opakovane žiadal Okresný súd Čadca, aby mu   vyhotovil   fotokópiu   spisu,   alebo   v prípade   jeho   zaslania   krajskému   súdu   už   nech odstúpi jeho žiadosť tomuto súdu. Dňa 19. augusta 2007 bola fotokópia spisu doručená okresnému súdu.

Dňa 10. decembra 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 15. február 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čo   platí   aj   pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ESĽP   a ústavného   súdu   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade   bolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6   ods. 1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na ochranu osobnosti. Takéto konanie nie je možné hodnotiť   ako   zložité,   pretože   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   praxe   všeobecných súdov (obdobne IV. ÚS 66/04, IV. ÚS 275/05, III. ÚS 268/07). Ústavný súd konštatuje, že do   dňa   predloženia   spisu   (14.   januára   2008)   okresný   súd   vo veci   nevykonal   ani   jedno relevantné pojednávanie, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti vôbec nepristúpil. Prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať teda vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.   Povaha   prejednávanej   veci   (ochrana   osobnosti)   si   pritom   vyžaduje   osobitnú rýchlosť konania.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, sťažovateľ sa prerokovania veci aktívne domáhal a podal   aj   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   (podanie   sťažovateľa   adresované okresnému súdu zo 14. mája 2007).

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že konanie v posudzovanej veci po prikázaní veci z krajského súdu (18. septembra 2006) až do prijatia sťažnosti ústavným súdom (11. december 2007) trvalo takmer 15 mesiacov.

Počas tejto doby boli zistené síce iba menšie obdobia nečinnosti (od septembra 2006 do   2.   januára   2007   a od   19.   júna   2007   do   10.   decembra   2007),   ale   okresný   súd v tomto konaní neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa a vykonal iba   také   jednoduché   úkony,   ako   zaslanie   návrhu   sťažovateľa   na   vyjadrenie   odporcom (január 2007) a tiež žiadal o zapožičanie spisu   ako dôkazného prostriedku   (apríl   až jún 2007).

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou okresného súdu pristupovať v tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   preto,   že   konanie   začalo   ešte   17.   mája   2006, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti sťažovateľa. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu. Tieto spory sú aj z tohto dôvodu ústavným súdom posudzované prísnejšie.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd neakceptoval obranu okresného súdu, že k zbytočným prieťahom spôsobeným okresným súdom nedošlo.

Ústavný súd konštatuje,   že   namietaným postupom   okresného   súdu   v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   100 000 Sk,   ktoré   odôvodňuje   aj   tým,   že „je   doslova   bezradný   vo   vzťahu k nečinnosti odvolacieho súdu, pretože všetky dostupné prostriedky, ktorými upozorňoval na nečinnosť súdu bezúspešne vyčerpal (...)“, a tiež „poukazuje na to, že v konaní na ochranu osobnosti každý právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 117/06 a berúc do úvahy skutočnosť, že predmetom sporu na prvostupňovom súde je konanie týkajúce sa osobného statusu sťažovateľa, ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o ústavnom súde.   Sťažovateľom   požadovanú výšku   primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú. Preto jeho žiadosti nevyhovel.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   T.   P. Ústavný súd pri rozhodovaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume   2 970 Sk   za jeden   úkon   právnej   služby   a 2   x   178 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie právnej zástupkyne z 18. januára 2008 doručené ústavnému súdu 23. januára 2008   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho aspektu)   ako   podanie   relevantné   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a preto   odmenu   zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008