znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Bc.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 4. októbra 2006 a následne poštou 5. októbra 2006 doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing.   Bc.   K.   M,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   25.   októbra   2002   mu   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len „okresný súd“) vydal poverenie č. 5803*026730 sp. zn. 38 Er 1944/02, na základe ktorého vykonával exekúciu na návrh oprávneného V., s. r. o., K. v likvidácii, proti povinnému R., s. r.   o.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   1.   augusta   2003   podal   okresnému   súdu   návrh na zastavenie exekúcie.

Uznesením sp. zn. 38 Er 1944/02 z 3. marca 2005 okresný súd exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 2 286 Sk. Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   18.   mája   2005   odvolanie,   o ktorom   rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 CoE 38/05 z 13. júna 2005 tak, že odvolanie odmietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ 18. júla 2005 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005 dovolanie sťažovateľa odmietol a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ uviedol, že uznesenie dovolacieho súdu mu bolo doručené 4. augusta 2006.

Sťažovateľ je toho názoru, že tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu, porušil jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentoval tým, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie vydal vyšší súdny úradník, ale jeho odvolanie voči tomuto rozhodnutiu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie krajský súd odmietol ako neprípustné, pretože smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a to aj napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľa z čl. 142 ods. 2 ústavy, ako aj z ustanovenia § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie obsahovalo   nesprávne   poučenie,   keď   okresný   súd   v ňom   uviedol,   že   proti   tomuto rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Sťažovateľ   sa   však   domnieval, že vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, opravný prostriedok proti   rozhodnutiu   je prípustný,   a preto   postupoval   v súlade   s ustanovením   § 204 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak   rozhodnutie   obsahuje   nesprávne poučenie,   že   odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   odvolanie   podať   do   troch   mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a v náleze vyslovil,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   namietané   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   zakázal   mu   pokračovať   v porušovaní   jeho   práv, zaviazal   ho   uhradiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   142   ods.   2   ústavy   súdy   rozhodujú   v   senátoch,   ak   zákon   neustanoví, že vo veci   rozhoduje   jediný   sudca.   Zákon   ustanoví,   kedy   sa   na   rozhodovaní   senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   ustanovenia   §   238   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Podľa ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku účinného do 31.augusta 2005 proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa ustanovenia § 58 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. septembra 2005 proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa   ustanovenia   §   201   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje...

Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné   ani   proti   uzneseniu   v   exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa   ustanovenia   §   254   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného do 31. augusta 2005 na exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa   ustanovenia   §   374   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudca,   ktorému je vec pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov   podľa   osobitného   predpisu,   si   môže   vyhradiť   vybavovanie   určitých   vecí zverených justičným čakateľom alebo súdnym úradníkom.

Podľa ustanovenia § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (obdobne   napr.   I.   ÚS   56/01, I. ÚS 136/06).

Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom, a preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanom   prípade   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 38 Er 1944/02 z 3. marca 2005 na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu podľa ustanovenia § 57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku.   Uznesenie   bolo   vydané   vyšším   súdnym úradníkom,   pričom   obsahovalo   poučenie,   že   proti   nemu   nie   je   prípustné   odvolanie. Proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   CoE   38/05 z 13. júna   2005   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu,   že   smeruje   proti uzneseniu, proti ktorému nie je prípustné.

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   18.   júla   2005   dovolanie z dôvodu,   že v konaní došlo   k vade uvedenej v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pretože postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V dovolaní tiež   uvádza,   že   rozhodnutie   spočíva   v   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   a obsahuje chybu, v dôsledku ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. V dovolaní sťažovateľ argumentoval, že rozhodnutie okresného súdu z 3. marca 2005 bolo vydané vyšším súdnym úradníkom,   a teda   podľa čl.   142   ods.   2   ústavy   mal   byť   podľa   jeho   názoru   proti   nemu prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že poučenie okresného súdu o tom, že proti rozhodnutiu nebolo prípustné odvolanie, bolo nesprávne a podľa jeho názoru krajský súd taktiež vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď jeho odvolanie odmietol.

V dovolaní   sťažovateľ   zároveň   uviedol: „Postup   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov exekučného konania však nie je upravený v Exekučnom poriadku, preto exekučný súd musí v súlade s § 254 O. s. p. rozhodovať podľa tretej hlavy O. s. p. a to najmä podľa § 151, ale aj   podľa   §§   140   až   150.   Rozhodnutie   o trovách   je   preto   vždy   rozhodnutím   podľa O. s. p... mám za to, že v časti výroku o trovách exekúcie odvolanie je prípustné a odvolací súd mal rozhodnúť po vecnej stránke a nie odmietnuť odvolanie.“

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal, aby najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 CoE 38/05 z 13. júna 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30.   januára   2005   tak,   že   dovolanie   odmietol   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov dovolacieho konania.

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   stručne   vysporiadal s argumentáciou   okresného   súdu,   ako   aj   s   argumentáciou   krajského   súdu   obsiahnutou v dovolaním napadnutom uznesení. Dovolací súd zároveň uviedol sťažovateľom uvádzané skutočnosti ako dôvody dovolania.

Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že dovolanie bolo podané včas oprávnenou   osobou   a bez   nariadenia   pojednávania   najskôr   skúmal,   či   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Zároveň poukázal na skutočnosť, že keďže dovolacie konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, bolo potrebné ho dokončiť podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2005   (§   372l   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa ustanovenia § 239 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b)   ide   o   uznesenie   o   návrhu na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c)   ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. g) a h), d) ide   o   uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

S prihliadnutím na ustanovenie § 239 Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd konštatoval,   že „napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky   uznesenia   uvedeného   v   §   239 O. s. p., nakoľko ním bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora týkajúce sa náhrady trov exekučného konania“.

Najvyšší   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania   vychádzal   aj   z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   a)   sa   rozhodlo   vo   veci,   ktorá   nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ oprel podanie dovolania o dôvod zakotvený v ustanovení   §   241   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ podaním dovolania namietal aj vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda, že ako účastníkovi konania mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   najvyšší   súd   okrem   iného uviedol: „Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd mylne aplikuje právo na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny predpis, ale ho nesprávne vyložil... Z ustanovenia § 202 ods. 2 O. s. p. vyplýva zásada, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona   (Exekučný   poriadok)   odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Rozhodovanie súdu o trovách exekúcie v súvislosti so zastavením exekúcie upravuje § 203 Exekučného poriadku, a preto ho treba považovať za rozhodnutie vydané v exekučnom konaní podľa Exekučného   poriadku.   V žiadnom   z ustanovení   Exekučného   poriadku   (v   znení   platnom v čase   rozhodovania   exekučného   súdu)   nie   je   zakotvená   prípustnosť   odvolania   proti rozhodnutiu súdu o trovách konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného   poriadku...   Na   uvedenej   skutočnosti   nemení   nič   ani   fakt,   že   rozhodnutie exekučného   súdu   bolo   vydané   povereným   zamestnancom   súdu   (vyšší   súdny   úradník), nakoľko tento je zo zákona oprávnený konať a rozhodovať na základe poverenia sudcu v exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku,   s výnimkou   rozhodovania   o schválení príklepu súdom... Ústava Slovenskej republiky v čl. 142 ods. 2 výslovne upravuje možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom tak, že o ňom rozhoduje vždy sudca. Avšak zákonom č. 424/2002 Z. z. bol doplnený Občiansky súdny poriadok o § 374 ods. 4, ktorý umožnil podať odvolanie proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.“

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľovi nebola   postupom   súdov   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a zároveň   vyslovil   názor, že odvolací súd v danom prípade správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Najvyšší súd   uviedol,   že   prípustnosť   podania   dovolania   nemožno   v danom   prípade   vyvodiť z ustanovenia   §   239   Občianskeho   súdneho   poriadku   a podľa   jeho   názoru   konanie odvolacieho   súdu   nevykazovalo   ani   vady   odôvodňujúce   prípustnosť   dovolania   podľa ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z uvedených   dôvodov   dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd už vyššie spomenul, že ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   sa   možno   domáhať len   v medziach   zákonov, ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), pričom podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

V namietanom prípade sťažovateľ namietal skutočnosť, že najvyšší (dovolací) súd odmietol   jeho   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   (odvolacieho)   súdu,   ktorým   súd odmietol odvolanie podané proti prvostupňovému súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov exekučného konania. Sťažovateľ namietal, že v danom prípade jeho odvolanie podané proti rozhodnutiu okresného súdu vydaného vyšším súdnym úradníkom nemalo byť s poukazom na   čl.   142   ods.   2   ústavy   a ustanovenie   §   374   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku odmietnuté, pretože podľa jeho názoru „vydať rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustné podať odvolanie, vyšší súdny úradník nemôže“.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnou právnou normou, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005, pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Občiansky súdny poriadok ako generálna právna norma v ustanovení § 202 ods. 2 zakotvuje, že odvolanie proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je možné len vtedy, ak to tento zákon výslovne pripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie z dôvodu podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku   nebolo   možné.   Súčasná právna úprava exekučného konania účinná od 1. septembra 2005 v ustanovení § 58 ods. 5 Exekučného poriadku zakotvuje, že proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Z uvedeného vyplýva, že keďže v čase rozhodovania daná právna   úprava   neplatila,   vzhľadom   na   ustanovenie   §   202   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku nebolo možné uznesenie o zastavení exekúcie vydané podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného   poriadku   napadnúť   odvolaním,   a to   ani   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov exekučného konania.

Obsah   základnej   normy   zakotvujúcej   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je podrobne upravený vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktoré   toto   právo   vykonávajú.   Aj   vo   vzťahu   k sťažovateľovej   námietke   o postupe všeobecného súdu v rozpore s čl. 142 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že toto základné ustanovenie   má svoje   odzrkadlenie   v právnych   predpisoch   nižšej   právnej   sily, ktoré   je   potrebné   s prihliadnutím   na   čl.   46   ods.   4   ústavy   aplikovať.   V tejto   súvislosti je vhodná   konštatácia   najvyššieho   súdu   obsiahnutá   v napadnutom   uznesení   sp.   zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005: „V danom prípade totiž skutočne nie je rozhodujúce, či rozhodoval   sudca   alebo   poverený   zamestnanec   súdu,   odvolanie   by   nebolo   rovnako prípustné, ak by o zastavení exekučného konania a o trovách exekúcie rozhodoval sudca. Z uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   poučenie   exekučného   súdu   o neprípustnosti   odvolania proti jeho uzneseniu bolo správne.“

Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 160/2005 z 30.   januára   2005   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   zistené   skutočnosti, predovšetkým dátum vydania rozhodnutia odvolacieho súdu (13. jún 2005) a dátum podania dovolania   (18.   júl   2005),   došlo   pravdepodobne   v uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 160/2005 z 30. januára 2005 k chybe v písaní, keď najvyšší súd v dátume vydania rozhodnutia namiesto roku 2006 uviedol rok 2005. Táto skutočnosť však nebola predmetom skúmania ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006