znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Juraja Bačáka, bytom H., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Juraja Bačáka v časti týkajúcej sa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002 o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť Juraja Bačáka vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2004 doručená sťažnosť Juraja Bačáka, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 287/00, 14 Co 128/01 z 3. apríla 2001 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu   z 3.   apríla   2001“)   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 1340/95-129 z 28. apríla 2000 vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcom v tomto konaní náhradu škody vo výške 8 388,80 Sk s príslušenstvom a súčasne umožniť im vstup na svoje pozemky za účelom údržby   ich   stavieb   a inštalácie   odkvapových   žľabov   a vo   výrokoch   o trovách   konania. Zároveň   rozhodol   o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcom náhradu   trov odvolacieho konania.   Ďalším   výrokom   rozhodol   o odmietnutí   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 1340/95-97 z 1. decembra 1999.

Proti   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   dovolanie.   Najvyšší   súd   o dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002. Podľa poznámky sťažovateľa   uvedenej   na   kópii   tohto   rozhodnutia   predloženej   ústavnému   súdu   mu   toto rozhodnutie bolo doručené 25. marca 2003. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002 dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu z 3. apríla 2001   odmietol.   Súčasne   však   spomínaný   rozsudok   krajského   súdu   v časti   jeho   výroku o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 1340/95-97 z 1. decembra 1999 a súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 188/02 z 27. septembra 2002 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 1340/95-97 z 1. decembra 1999, ktorým priznal znalcovi za vypracovanie   znaleckého   posudku   znalečné.   Zároveň   dal   úpravou   učtárni   pokyn   na vyplatenie znalečného, a to zo zloženého preddavku. Sťažovateľ proti uzneseniu sp. zn. 14 Co   188/02   z 27.   septembra   2002   podal   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004 dovolanie žalovaného odmietol a náhradu trov dovolacieho konania účastníkom nepriznal.

Sťažovateľ   v rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   uviedol   argumentáciu,   ktorú v predmetnej veci uplatňoval v konaní pred okresným a krajským súdom, ktoré sa okrem iného   podľa   jeho   názoru „odmietli   mojou (sťažovateľovou) námietkou   o legalizácii navrhovateľovej   stavby   zaoberať“. Súdy   sa   podľa   neho   nevysporiadali   ani   s jeho argumentáciou, že „ak nie je (žalobca) vlastníkom stavby a nepreukáže súdu ani to, že je právne zmluvným užívateľom stavby, ktorú si prenajal od vlastníka, nemôže mu na tomto objekte vzniknúť škoda, ktorú som (sťažovateľ) podľa rozhodnutia súdu a výroku znalca povinný zaplatiť vrátane príslušenstva, ktorým sú trovy znalečného a advokátske výlohy za právnu pomoc“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa správne vo svojom prvom dovolacom rozhodnutí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002) rozhodol vo svojom druhom výroku, že sťažovateľovi bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Nesúhlasí však s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako podané oneskorene.

K porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   malo   dôjsť   porušením   práva   na „rovnosť   zbraní“,   práva požadovať dôkaz pravdy, práva na osobnú účasť v konaní pred všeobecným súdom.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol svojím rozhodnutím: „1. Zrušiť výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pre porušenie ústavnosti základných práv a slobôd sťažovateľa citovaných v tejto sťažnosti a vrátiť vec na ďalšie konanie. 2.   Zakázať   žalovanému   (v pokračovaní)   porušovať   ústavnosť   základných   práv   a slobôd sťažovateľa citovaných v sťažnosti. 3.   Priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej ujmy   za   porušenie   ústavnosti   základných   práv   a slobôd   citovaných   v sťažnosti;   v sume stotisíc Sk.“

Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002

Keďže   sťažovateľ   v rámci   konaní   prebiehajúcich   na   súdoch   nižšieho   stupňa v predmetnej   veci   mal   možnosť   dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv   a slobôd   v rámci odvolacieho a dovolacieho konania, v konaní pred ústavným súdom sa v súlade s princípom subsidiarity   ustanoveným   v čl.   127   ústavy   ústavný   súd   zaoberal   iba   právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 23/02 z 26. marca 2002 v predmetnej veci.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   23/02 z 26. marca 2002 bol sťažovateľovi podľa poznámky uvedenej na fotokópii tohto rozsudku zaslaného ústavnému súdu doručený 25. marca 2003.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   sťažovateľa   zo   14.   októbra   2004,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bola ústavnému súdu doručená 20. októbra 2004.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa zo 14. októbra 2004 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty stanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   a   preto   ju   bolo   potrebné   v tejto   časti   odmietnuť   ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Porušenie sťažovateľom označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004

Ústavný súd sa v konaní pred ústavným súdom v súlade s princípom subsidiarity ustanoveným   v čl.   127   ústavy   zaoberal   iba   právoplatným   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   najvyššieho   súdu,   avšak   iba   samotným uznesením   sp. zn.   5   Cdo   28/2004   z 28.   júla   2004   toto   právo   sťažovateľa   porušené   byť nemohlo.

Porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal v súvislosti so svojim právom na „rovnosť zbraní“ v konaní, právom požadovať dôkaz pravdy a právom na osobnú účasť na konaní pred všeobecným súdom.

Uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   28/2004   z 28.   júla   2004   najvyšší   súd   rozhodol o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 188/02 z 27. septembra 2002 z dôvodu oneskorene podaného dovolania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   tohto   základného práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   treba považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 44/04).

Keďže   v predmetnom   konaní   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   ako   neprípustné z dôvodu jeho oneskorenosti, nemohol porušiť právo sťažovateľa v zmysle čl. 6 dohovoru.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 5 Cdo 28/2004 z 28. júla 2004 je zjavne neopodstatnená.

Z dôvodov uvedených v bodoch 1 a 2 časti II tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   na   ochranu ústavnosti bolo už potom bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004