znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 343/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564,Námestovo, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom, advokátska kancelária, Sadna   Studničkách   1029/32,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   právazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 219/2013 zo 6.novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára2015 doručená sťažnosť spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564, Námestovo(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Cob   219/2013   zo 6.   novembra   2014   (ďalej   len   „napadnutýrozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (akožalovaná,   pozn.)   o určenie   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia.   Okresný   súdNámestovo v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. 5 Cb 26/2008 z 20. júna 2013 vyhovel žalobežalobcu   spoločnosti, (ďalej   len„žalobca“). Proti označenému rozsudku Okresného súdu Námestovo podala sťažovateľkaodvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   odvolanímnapadnutý   rozsudok   Okresného   súdu   Námestovo   potvrdil.   Sťažovateľka   nespokojnás napadnutým rozsudkom krajského súdu sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je„arbitrárny, neudržateľný a nepredvídateľný“, pričom argumentuje tým, že konajúce súdyrozhodli o neplatnosti predmetných uznesení valného zhromaždenia v zásade z dôvodu, žetoto valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou, a to pre iné dôvody, ako boliuvedené v žalobe žalobcu. Sťažovateľka konajúcim súdom vyčíta aj to, že súdy prihliadali ajna dôvody žalobcu, ktoré boli uplatnené po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty na ichuplatnenie.   Ďalej   tiež   namieta,   že   v konaní   nebola   preukázaná   podmienka   určenianeplatnosti uznesení valného zhromaždenia v zmysle § 131 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   a to   možnosť   dotknutých   uznesenívalného   zhromaždenia   obmedziť   práva   spoločníka,   teda   žalobcu.   Z uvedených   dôvodovpovažuje   závery   uvedené   v rozhodnutiach   konajúcich   súdov   za   svojvoľné   v rozporeso zákonom. Poukazuje pritom na viaceré rozhodnutia krajských súdov, ako aj Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   v obdobných   veciach   a tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutie   jev rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou týchto súdov.

K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutémurozsudku krajského súdu „nie je prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok... sťažovateľ nemá na ochranu základných práv, ktorých porušenie namieta sťažnosťou žiadne ďalšie účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré by mohol využiť“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.11.2014, č. kon. 14 Cob 219/2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.11.2014, č. kon. 14 Cob 219/2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený

do 2 mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky použitú v sťažnosti v súčinnostis Okresným súdom Námestovo zisťoval, či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie.Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podaladovolanie, ktoré Okresnému súdu Námestovo doručila 5. februára 2015, o ktorom ku dňurozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľk dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnychpredpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňompríslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdusťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučujeprávomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkachporušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť pretoodmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenienamieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v časedo rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09,I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledkybude   mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   jej   dovolania   najvyšším   súdom   akodovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľky   formulovaných   v sťažnostnom   petite   (zrušenienapadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   náhrada   trov   konania)   z dôvodu   odmietnutiasťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015