SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 343/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564,Námestovo, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom, advokátska kancelária, Sadna Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného právazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 219/2013 zo 6.novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára2015 doručená sťažnosť spoločnosti ZTS Strojárne, s. r. o., Kliňanská 564, Námestovo(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 219/2013 zo 6. novembra 2014 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (akožalovaná, pozn.) o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. Okresný súdNámestovo v uvedenej veci rozsudkom sp. zn. 5 Cb 26/2008 z 20. júna 2013 vyhovel žalobežalobcu spoločnosti, (ďalej len„žalobca“). Proti označenému rozsudku Okresného súdu Námestovo podala sťažovateľkaodvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolanímnapadnutý rozsudok Okresného súdu Námestovo potvrdil. Sťažovateľka nespokojnás napadnutým rozsudkom krajského súdu sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je„arbitrárny, neudržateľný a nepredvídateľný“, pričom argumentuje tým, že konajúce súdyrozhodli o neplatnosti predmetných uznesení valného zhromaždenia v zásade z dôvodu, žetoto valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou, a to pre iné dôvody, ako boliuvedené v žalobe žalobcu. Sťažovateľka konajúcim súdom vyčíta aj to, že súdy prihliadali ajna dôvody žalobcu, ktoré boli uplatnené po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty na ichuplatnenie. Ďalej tiež namieta, že v konaní nebola preukázaná podmienka určenianeplatnosti uznesení valného zhromaždenia v zmysle § 131 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, a to možnosť dotknutých uznesenívalného zhromaždenia obmedziť práva spoločníka, teda žalobcu. Z uvedených dôvodovpovažuje závery uvedené v rozhodnutiach konajúcich súdov za svojvoľné v rozporeso zákonom. Poukazuje pritom na viaceré rozhodnutia krajských súdov, ako aj Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v obdobných veciach a tvrdí, že napadnuté rozhodnutie jev rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou týchto súdov.
K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutémurozsudku krajského súdu „nie je prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok... sťažovateľ nemá na ochranu základných práv, ktorých porušenie namieta sťažnosťou žiadne ďalšie účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré by mohol využiť“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.11.2014, č. kon. 14 Cob 219/2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.11.2014, č. kon. 14 Cob 219/2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Karkó Richarda, vedený
do 2 mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky použitú v sťažnosti v súčinnostis Okresným súdom Námestovo zisťoval, či sťažovateľka v označenej veci podala dovolanie.Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu podaladovolanie, ktoré Okresnému súdu Námestovo doručila 5. februára 2015, o ktorom ku dňurozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomociústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdomnemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľk dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkýchprípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných právalebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnychpredpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdusťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučujeprávomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkachporušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v časerozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť pretoodmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenienamieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v časedo rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledkybude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom akodovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenienapadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutiasťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015