znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 343/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť S. Č., zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,   Podbrezovská   34,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 239/2013 z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. Č. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   3   Co   239/2013   z 26.   februára   2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 239/2013 z 26. februára 2014 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. Č. trovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právnej zástupkyne advokátky   JUDr.   Eleny   Ľalíkovej,   Podbrezovská   34,   Bratislava,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   343/2014-10 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva na ochranu majetku podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 239/2013 z 26. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení odporkyne účastníčkou   konania   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej len „BSM“)   vedeného   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 20 C 16/2009, v ktorom okresný súd rozsudkom z 5. septembra 2013 okrem iného prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľky členský podiel v Bytovom družstve Prešov (ďalej len „bytové družstvo“) evidovaný pod č... k 3-izbovému družstevnému bytu č... na... poschodí s príslušenstvom,   nachádzajúcom   sa   na  ...   (ďalej   len   „družstevný   byt“),   a sťažovateľku súčasne   zaviazal   zaplatiť   navrhovateľovi   z titulu   úplného   finančného   vyrovnania   sumu 12 975 € v lehote do 30. decembra 2014. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 5. septembra 2013 potvrdil, stotožniac sa pritom s právnym posúdením veci okresným súdom.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   práv podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom krajského súdu, ktoré má vyplývať z extrémneho nesúladu skutkových a právnych záverov konajúcich súdov „s vykonanými skutkovými zisteniami“. Pritom poukazuje na skutočnosť, že v konaní preukázala „písomnou zmluvou a výsluchom jej rodičov ako svedkov“, že „ako býv. manželia nadobudli členský podiel, že sa tak stalo síce za trvania manželstva, ale výslovne   darom   iba   v   jej   prospech,   preto   sa   mal   uplatniť   režim   výluky   hodnoty   tohto členského podielu z BSM“. Preto záver krajského súdu o „tzv. vnose majetku oddeleného od BSM /tu darom od rodičov sťažovateľky/ na nadobudnutie členského podielu družstevného bytu voľnou úvahou, lebo sa nedala zistiť jeho presná alebo približná výška“, bol podľa jej názoru   porušením   zásady   zákazu   tzv.   deformácie   dôkazu, „teda   vyvodenie   takých skutkových   zistení,   ktoré   v   žiadnom   zmysle   nevyplývajú   z   vykonaného   dokazovania. Hodnotenie tohto konkrétneho dôkazu - výsluchu rodičov sťažovateľky a listinného dôkazu vo forme darovacej zmluvy - je tak poznamenané prvkom svojvôle či arbitrárnosti, takže ide o taký prípad nesprávnej realizácie dôkazného konania vo forme porušenia zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 132 OSP, ktoré malo za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   právne   názory   ústavného   súdu   formulované v náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   537/2012   z   13.   marca   2013 vzťahujúce   sa   na   aplikáciu   §   150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní BSM, a nadväzne na to konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku vôbec „nevysporiadal s námietkami sťažovateľky, obsiahnutými v jej odvolaní - prikázanie členského podielu bez finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a navrhovateľ sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných   prostriedkov,   pred   odchodom   trval   na   uzavretí   dohody   o   spoločnom   nájme družstevného bytu a keď to dosiahol po 3 mesiacoch odišiel zo spoločnej domácnosti... takže jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý proces, a to výlučne v neprospech sťažovateľky, ktorá z hodnoty členského podielu musí vyplatiť navrhovateľovi jednu štvrtinu, hoci sa oň nepričinil ani korunou, čím jej bola spôsobená ďalšia neodôvodnená krivda a majetková ujma.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, tento rozsudok zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a krajský   súd   zaviazal   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 10071/2014 z 30. júna 2014 (doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

«...   Aj   keď   sťažovateľka   (v   konaní   označená   ako   žalovaná)   v   konaní   predložila dôkazy - písomnú darovaciu zmluvu a výsluchom rodičov preukazovala, že členský podiel k družstevnému   bytu   v   bytovom   družstve   jej   bol   darovaný   rodičmi,   podľa   názoru   súdu uvedené dôkazy nemohli byť akceptovateľné vzhľadom na ust. § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na   uzavretie   zmluvy   o   nájme   družstevného   bytu,   vznikne   so   spoločným   nájmom   bytu manželmi aj spoločné členstvo manželov v družstve; z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Preto aj za predpokladu, že by za trvania manželstva účastníkov konania vzniklo právo na uzatvorenie nájomnej zmluvy len žalovanej

- sťažovateľke (vzhľadom na darovanie členského podielu žalovanej jej rodičmi), vzniklo s právom spoločného nájmu i spoločné členstvo manželov - účastníkov konania v bytovom družstve.   Vznik   spoločného   členstva   manželov   -   účastníkov   konania   v   družstve   a   vznik spoločného   nájmu   družstevného   bytu   bol   viazaný   na   okamžik   uzatvorenia   dohody o odovzdaní   a   prevzatí   bytu   (nájomná   zmluva   uzatvorená   medzi   bytovým   družstvom a účastníkmi konania).

Odhliadnuc od vyššie uvedeného zo spisu nepochybne vyplynulo, že žalovaná síce v konaní predložila darovaciu zmluvu zo dňa 19. 11. 2005, podľa ktorej jej rodičia darovali členský podiel k družstevnému bytu, ale v spise sa nachádza aj dohoda o prevode členských práv   a   povinnosti   zo   dňa   31.   03.   2006,   podľa   ktorej   práve   rodičia   žalovanej   ako prevádzajúci   členovia   bytového   družstva   previedli   na   účastníkov   konania,   teda   tak na žalobcu, ako i na žalovanú členský podiel k družstevnému bytu. Za takéhoto stavu súd ani nemohol akceptovať dôkaz - darovaciu zmluvu zo dňa 19. 11. 2005, keď obsah spisu tvorí aj dohoda o prevode členských práv a povinnosti, na základe ktorej rodičia žalovanej ako prevádzajúci členovia bytového družstva previedli tak na žalobcu, ako i na žalovanú členský podiel k družstevnému bytu, pričom táto dohoda je zo dňa 31. 03. 2006.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   súd   zotrváva   na   svojom   stanovisku uvedenom v odôvodnení   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   26.   02.   2014 sp. zn. 3 Co/239/2013,   že   členský   podiel   v   bytovom   družstve   k   družstevnému   bytu predstavujúci   majetkovú   hodnotu   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   - účastníkov   konania a v konaní   sa nemohol   uplatniť   režim úplnej výluky   hodnoty   tohto členského podielu z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Zároveň v napadnutom rozsudku Krajský súd v Prešove poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. 03. 2010 sp. zn. 22 Cdo/782/2008, ktoré zdôraznilo, že riešenie otázky, či účastníkom nadobudnutím členského podielu v bytovom družstve vzniklo spoločné členstvo zakladajúce právo na vyporiadanie tohto podielu v rámci konania   o   vyporiadanie   spoločného   majetku   manželov,   zásadným   spôsobom   závisí na rozhodnutí súdu, ktoré bolo skôr urobené v spore účastníkov o zrušení spoločného nájmu družstevného   bytu   a   určenia   ďalšieho   nájomcu   a   výlučného   členstva   družstva   podľa ust. § 705   ods.   2   druhá   veta   Občianskeho   zákonníka.   V   konaní   bolo   preukázané, že manželstvo účastníkov zaniklo rozvodom a že po rozvode manželstva súd právoplatným rozsudkom   zrušil   účastníkom   právo   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   s   tým, že za výlučného   nájomcu   a   zároveň   člena   družstva   určil   žalovanú.   Rozhodnutím   súdu, ktorým   bolo   určené,   ktorí   z   účastníkov   bývalých   manželov   sa   stáva   výlučným   členom družstva, a teda aj tým, kto nadobudol členské práva a povinnosti, členský podiel, týmto rozhodnutím boli viazaní nielen účastníci konania, ale aj súd rozhodujúci o vyporiadaní hodnoty   sporného   členského   podielu.   Keďže   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu Prešov   zo   dňa   20.   01.   2009,   č.   k.   7 C/137/2008-59   za   výlučnú   členku   a   nájomkyňu družstevného   bytu   bola   určená   žalovaná,   členský   podiel   k   družstevnému   bytu   tvoriaci spoločné   majetkové   právo   bývalých   manželov   bol   prikázaný   do   vlastníctva   žalovanej. Zároveň   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   prijal   záver,   že   bola   to   nesporne žalovaná,   ktorá   sa   výrazne   pričinila   vo   väčšej   miere   o získanie   členského   podielu k družstevnému bytu (za pomoci svojich rodičov) a z tohto dôvodu súd priznal žalovanej väčší podiel pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Keďže v konaní nebolo   možné   zistiť   presnú   alebo   aspoň   približnú   výšku   tzv. vnosu   žalovanej do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (výrazná pomoc rodičov žalovanej), určenie výšky tzv. vnosu bolo úvahou súdu. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa   o   výnimočnom   priznaní   väčšieho   podielu   pri   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva práve žalovanej, ktorú súd určil zlomkom tak, že znížil vyporiadaný členský podiel v bytovom družstve predstavujúci majetkovú hodnotu 51 900 Eur na 1/4 a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom úplného finančného vyrovnania sumu 12 975 Eur...».

K   vyjadreniu   krajského   súdu   sťažovateľka   zaujala   stanovisko   podaním z 11. augusta 2014 (doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2014), v ktorom okrem iného uviedla,   že „...   rozhodnutie krajského   súdu   aprobovalo   konanie,   ktoré   je   contra   bonos mores, pretože navrhovateľ účelovo predstieral obnovenie manželského spolužitia do doby, pokiaľ rodičia sťažovateľky nepreviedli na manželov práva a povinnosti k predmetnému družstevnému bytu - nie k Členskému podielu, lebo tento predtým darovali výlučne iba sťažovateľke - a po 3 mesiacov natrvalo odišiel zo spoločnej domácnosti aj so všetkými úsporami,   ktoré   zreteľne   patrili   do   BSM,   ale   ktoré   neboli   predmetom   vyporiadania, na rozdiel od členského podielu k družstevnému bytu.

V dôsledku formalistického postupu pri interpretácii a aplikácii dotknutej právnej normy /§ 703 ods. 2 OZ/, ktorým sa navrhovateľovi priznal peňažný nárok na zaplatenie 12.975 EUR z bytu, o ktorého nadobudnutie sa vôbec nepričinil, tak v žiadnom prípade nemožno konanie pred všeobecnými súdmi ako celok označiť za spravodlivé, lebo vo svojich rozhodnutiach dospeli k extrémne nespravodlivému záveru.

Na   právnu   normu   treba   klásť   predovšetkým   požiadavky   obsahové,   lebo v materiálnom právnom štáte založenom na myšlienke spravodlivosti, predstavujú základné práva korektív ako obsahu právnej normy, tak aj ich interpretácie a aplikácie. Článok 1 ods. 1 ústavy preto musí byť základným vodítkom činnosti všetkých orgánov verejnej moci, vrátane všeobecných súdov. Preto je ich úlohou v podmienkach materiálneho právneho štátu nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu a ak to nie je možné, rozhodovať v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, aby sa nikomu neškodilo a zároveň aby sa nikto neobohacoval na úkor druhého.

V danom prípade mal preto teleologický prístup k výkladu relevantnej právnej norme prevážiť   nad   čisto   gramatickým   výkladom   tak,   aby   bola   v   maximálne   možnej   miere zachovaná   spravodlivosť   a   naplnený   účel   použitých   právnych   predpisov.   Keďže   sa   tak nestalo, právom navrhujeme ústavnému súdu vysloviť porušenie namietaných ústavných práv   sťažovateľkou,   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie a žiadame priznať titulom náhrady trov konania sumu 511,34 EUR...“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   veci,   v   ktorej   bol   sudcom   spravodajcom   pôvodne sudca Ján Auxt, prijal 10. júna 2014 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu v zložení predseda   senátu   Ľubomír   Dobrík   a sudcovia   Ján   Auxt   a Rudolf   Tkáčik.   V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona   o ústavnom   súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

  Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   odvolacom   konaní   (mutatis   mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektovali,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   listinných   dôkazov,   ako   aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 16/2009 zistil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 137/2008-59 z 20. januára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 20. januára 2009“)   bolo   zrušené   právo   spoločného   nájmu   účastníkov   konania   (navrhovateľa a sťažovateľky) k družstevnému bytu. Zároveň okresný súd určil sťažovateľku za výlučnú nájomkyňu   družstevného   bytu a   za   členku   bytového   družstva.   A   napokon   okresný   súd konanie   o   určenie   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   navrhovateľovi   za   vyporiadanie hodnoty členského   podielu   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pod sp. zn. 20 C 16/2009 (konanie o vyporiadanie BSM)   a v ktorom   okresný   súd   rozsudkom z 5. septembra 2013 rozhodol tak, že v ňom označené hnuteľné veci prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Do jej výlučného vlastníctva prikázal aj členský podiel v bytovom družstve   a uložil   jej   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   z   titilu   úplného   finančného vyrovnania sumu 12 975 € v lehote do 30. decembra 2014.

Okresný   súd   v rozsudku   z 5.   septembra   2013   okrem   iného   dospel   k   záveru, že členský podiel je predmetom vyporiadania BSM a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2468/2009 z 8. marca 2011 (ďalej len „rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky“), podľa ktorého „ak v spore vedenom podľa § 705 ods. 2   vety   druhej   Občianskeho   zákonníka   bolo   o návrhu   jedného   z bývalých   manželov   na zrušenie   ich   spoločného   členstva   v bytovom   družstve   vyhovené,   nie   je   možné   v konaní o vyporiadaní ich spoločného majetku dospieť k záveru, že členský podiel v družstve do tohto majetku nikdy nepatril“. Ďalej s poukazom na vykonané dôkazy je okresný súd toho názoru, že navrhovateľ sa výrazne v menšom rozsahu podieľal na hospodárení domácnosti a finančnom zabezpečovaní rodiny a miera pričinenia na získaní a udržaní majetku v BSM bola u účastníkov tohto konania podľa jeho názoru podstatne odlišná, ako aj vzhľadom na mieru starostlivosti sťažovateľky o maloleté deti okresný súd rozhodol o povinnosti vyplatiť navrhovateľovi „iba sumu vo výške 12 975 Eur, čo predstavuje ¼-tinu z všeobecnej hodnoty členského podielu...“.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   a zhodne poukazom   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   zdôraznil,   že „riešenie otázky, či účastníkom nadobudnutím členského podielu v bytovom družstve vzniklo spoločné členstvo zakladajúce právo na vyporiadanie tohto podielu v rámci konania o vyporiadaní spoločného majetku manželov, zásadným spôsobom závisí na rozhodnutí súdu, ktoré bolo skôr urobené v spore účastníkov o zrušení spoločného nájmu družstevného bytu a určenia ďalšieho nájomcu a výlučného členstva družstva podľa ustanovenia § 705 ods. 2 veta druhá Občianského   zákonníka.“.   Preto   bolo   pre   krajský   súd   podstatným   pre   rozhodnutie vyriešenie otázky, či členský podiel v bytovom družstve k družstevnému bytu predstavuje hodnotu, ktorá patrí do BSM, na ktorú s poukazom na citovanú judikatúru prijal kladné stanovisko.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje s názorom   krajského   súdu   uvedeným   v jeho   vyjadrení k sťažnosti (ako aj v napadnutom rozsudku), že ak právoplatným rozhodnutím súdu, ktoré bolo   skôr   urobené   v spore   účastníkov   o zrušenie   spoločného   nájmu   družstevného   bytu a určenie ďalšieho nájomcu a výlučného členstva v bytovom družstve podľa § 705 ods. 2 druhej   vety   Občianskeho   zákonníka   (v   konkrétnom   prípade   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 7 C 137/2008), bolo zrušené právo spoločného nájmu družstevného bytu s tým, že za výlučného nájomcu a zároveň člena bytového družstva určil sťažovateľku, nebolo prijateľné, aby v ďalšom konaní (o vyporiadanie BSM) bola otázka spoločného členstva v bytovom družstve znovu otváraná. Preto ak rozsudkom okresného súdu z 20. januára 2009 bolo   rozhodnuté   o zrušení   spoločného   nájmu   účastníkov   konania   k družstevnému   bytu a došlo tým k vyporiadaniu spoločného členstva v bytovom družstve, stal sa členský podiel predmetom vyporiadania BSM. Ustanovenie § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ani inú   možnosť   nepripúšťa,   pretože   ak   za   trvania   manželstva   vznikne   právo   na   uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jednému z manželov, vznikne so spoločným nájmom družstevného   bytu   manželmi   aj   spoločné   členstvo   v bytovom   družstve.   Zákon   totiž vylučuje,   aby   za   trvania   manželstva   vzniklo   členské   právo   k družstevnému   bytu   len jednému z manželov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   krajský   súd   ďalej v napadnutom   rozsudku   správne konštatoval, že bola to práve sťažovateľka, „ktorá sa výrazne pričinila vo väčšej miere o získanie členského podielu k družstevnému bytu (za pomoci svojich rodičov)“. Napokon krajský súd uviedol, že z dôvodu, že „v konaní nebolo možné zistiť presnú alebo aspoň približnú   výšku   tzv.   vnosu   žalovanej (sťažovateľky,   pozn.) do   bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov (výrazná pomoc rodičov žalovanej), určenie výšky tzv. vnosu bolo úvahou súdu“, a priznal navrhovateľovi podiel v sume 12 975 €, čo je ¼ z členského podielu v bytovom družstve, ktorý po vzájomnej dohode účastníkov konania predstavoval ku dňu rozhodovania majetkovú hodnotu v sume 51 900 €.

Sťažovateľka   v sťažnosti   krajskému   súdu   vytýka,   že   sa   vôbec   nevysporiadal   s jej námietkou   uvedenou   v odvolaní,   a to   prikázaním   členského   podielu   bez   finančného vyrovnania z dôvodu, že tento bol darovaný jej rodičmi a navrhovateľ sa pripravoval na odluku zatajovaním spoločných finančných prostriedkov, pred odchodom trval na uzavretí dohody   o   spoločnom   nájme   družstevného   bytu,   a keď   to   dosiahol,   po   troch   mesiacoch odišiel zo spoločnej domácnosti, čo podľa jej názoru robí napadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľným a v rozpore s jej právom na spravodlivý proces.

Pri   právnom   posúdení   veci   treba vo všeobecnej   rovine poukázať aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26], podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť   podľa   povahy   rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci. Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi na vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   k jej   námietke   krajský   súd   nezaujal   žiadne stanovisko, a to aj napriek tomu, že túto námietku uplatnila v podanom odvolaní. K tomu treba dodať, že krajský súd nezaujal k tejto námietke stanovisko dokonca ani vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedená námietka sťažovateľky môže mať pre posúdenie výšky finančného vyrovnania význam. Jej prípadnou aplikáciou by došlo k ustáleniu inej finančnej náhrady, než ako bolo rozhodnuté.

Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu sa s touto podstatnou námietkou   sťažovateľky   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným   spôsobom zaoberať   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadať.   Uvedená   námietka   má v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo   z   hľadiska   požiadaviek   tvoriacich   integrálnu   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nevyhnutné,   aby   sa   krajský   súd   s   ňou   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal,   t.   j.   zaujal   k   nim   jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.

Na   základe   uvedených   skutočností   hodnotí   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   ako   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim z obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s kľúčovými   právnymi   otázkami,   ktoré   ho   viedli   ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa názoru   ústavného   súdu   však   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   uvedené   požiadavky nespĺňa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje a zároveň sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným   v   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   537/2012   (na   ktorý   poukázala   aj sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti),   keď   ústavný   súd   si   osvojil   právny   názor   vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2914/99 a vzťahujúcim sa aj na posudzovanú vec, podľa ktorého znenie § 150 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby súd   vyjadril   rozdielnosť   podielov   manželov   pri   vyporiadaní   spoločnej   veci   prihliadajúc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie i udržanie spoločnej veci, a to tak, že   vec   prikáže   do   vlastníctva   tomu   z   manželov,   ktorý   sa   o   nadobudnutie   a   udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere, bez toho, aby mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie nezaslúžil, na vyrovnanie podielu   zaplatil   určitú   finančnú čiastku.   Zákon   explicitne neupravuje spôsob   nerovného vyporiadania, a disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Rovnako   ESĽP   pri   rozhodovaní   o   porušení   čl.   1   dodatkového   protokolu   skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (č. 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“   (základných   procesných   požiadavkách)   označeného   ustanovenia]   (III.   ÚS 328/0, II. ÚS 165/20125).

Ak   nepriaznivé   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, je výsledkom konania, v ktorom bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (III. ÚS 196/09, II. ÚS 165/2012).

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1 ústavy, základné právo   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou. Právna zástupkyňa sťažovateľky si v stanovisku k vyjadreniu krajského súdu z 11. augusta 2014 uplatnila trovy konania za tri úkony právnej služby vrátane DPH v sume 511,34 €.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (príprava a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   a písomné   stanovisko   k   vyjadreniu krajského súdu) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa   vyhlášky. Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky   o   daň   z   pridanej   hodnoty.   Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 511,34 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. novembra 2014