znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 343/2013-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. K., B., a mal. R. K., B., zastúpeného zákonným zástupcom JUDr. B. K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P/135/2012, postupom Okresného súdu Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4   P/102/2012   a   jeho   uzneseniami z 30. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod 2 CoP/69/2012 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/381/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   B.   K.   a   mal.   R.   K. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013 doručená sťažnosť JUDr. B. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a mal. R. K. (ďalej len „sťažovateľ   v   2.   rade“   alebo   spoločne   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie základných práv podľa čl. 14, čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13   a   čl.   17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a čl. 1 dohovoru, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 33 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a čl. 54 charty a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 1 a 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P/135/2012, postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P/102/2012 a jeho uzneseniami z 30. mája 2012 a 27. júna 2012, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   2 CoP/69/2012   a   jeho   uznesením z 31. augusta   2012   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/381/2012   a   jeho   uznesením   z 28. februára   2013   (ďalej   aj   „uznesenie najvyššieho súdu“).

Nosným dôvodom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s postupom Okresného súdu Bratislava   V,   ktorý   návrh   sťažovateľa   v   1.   rade   na   pozbavenie   odporkyne (matky sťažovateľa   v   2.   rade)   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   vo   vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade postúpil okresnému súdu ako miestne príslušnému, a ten následne uznesením   č. k. 4 P/102/2012-156   z   30.   mája   2012   ustanovil   sťažovateľovi   v   2.   rade kolízneho   opatrovníka   v   konaní   a   uznesením   č.   k.   4   P/102/2012-194   z   27.   júna   2012 zamietol   námietku   miestnej   nepríslušnosti   sťažovateľa   v   1.   rade.   Sťažovatelia   súčasne namietajú   aj   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   CoP/69/2012-228   z   31.   augusta   2012, ktorým na   odvolanie   sťažovateľa   v 1. rade   krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu č. k. 4 P/102/2012-156 z 30. mája 2012 potvrdil a súčasne na základe námietky sťažovateľa v 1. rade rozhodol, že vo veci je na konanie príslušný okresný súd. Napokon sťažovatelia nesúhlasia ani s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/381/2012 z 28. februára 2013, ktorý konanie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd vyslovil, že na konanie vo veci je príslušný okresný súd, zastavil a v časti, v ktorej bolo uznesenie   okresného   súdu   potvrdené,   odmietol.   Z   rozsiahlej   argumentácie   obsiahnutej v sťažnosti vyplýva, že postup označených súdov považujú sťažovatelia za „nelegitímny“ a ich rozhodnutia za „protizákonné a neústavné“.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, že postupom Okresného súdu   Bratislava V v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 20 P/135/2012,   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   P/102/2012   a   jeho   uznesením č. k. 4 P/102/2012-156 z 30. mája 2012 a uznesením č. k. 4 P/102/2012-194 z 27. júna 2012, uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2   CoP/69/2012-228   z   31.   augusta   2012   a   postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 Cdo/381/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013 boli   porušené «základné   práva   a   slobody,   ako   aj   ľudské   práva   a   základné   slobody maloletého   dieťaťa   sťažovateľa   a   sťažovateľa   zaručené   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je viazaná SR, zaručené: čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 41 ods. 1 Ústavy SR, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, čl. 14 Ústavy   SR,   čl. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“), čl. 6 ods. 1 citovaného Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie),čl. 14 citovaného Dohovoru, čl. 13 citovaného Dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy), čl. 17 citovaného Dohovoru (zákaz zneužitia práv), čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv EÚ, čl. 3 ods. 1 a ods. 2. čl. 4, čl. 5 a čl. 35 Dohovoru OSN o právach dieťaťa... čl. 15 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, čl. 40 Ústavy SR, čl. 2 ods. 1 Charty základných práv EÚ,   čl.   3 ods.   1 Charty základných práv EÚ,   čl.   24 ods.   1 a ods.   3 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, o čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 7 Charty základných práv EÚ, čl. 16 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, o čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa... čl. 24 ods. 1 a ods. 2 Charty základných práv EÚ, čl. 33 ods. 1 Charty základných práv EÚ... čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa.».

Ďalej sťažovatelia navrhujú zrušiť „procesný úkon Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. 04. 2012... ktorým bol nezákonne postúpený predmetný návrh... na nelegitímny Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou...   uznesenie   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou zo dňa 30. 05. 2012,   č.   k.   4 P/102/2012-156...   uznesenie   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou zo dňa 27. 06. 2012, č. k. 4 P/102/2012-194... uznesenie Krajského súdu v Prešove zo   dňa   31. 08. 2012,   č. k.   2 CoP/69/2012-228...   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR zo dňa 28. 02. 2013, č. k. 2 Cdo/381/2012-379“, vec vrátiť na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V, zakázať okresnému súdu pokračovať v porušovaní základného práva a zastaviť konanie okresného súdu o návrhu sťažovateľa v 1. rade vo veci samej, prikázať okresnému súdu, aby konal ako „miestne príslušný súd“ a „odstránil   protiprávny stav ohrozovania   a porušovania   uvedených   základných   práv“.   Napokon   sťažovatelia   žiadajú aj o priznanie finančného zadosťučinenie v sume 55 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia   sťažovateľa   porušili,   ďalej   označenie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.

Ústavný súd poukazujúc na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde prípisom z 29. mája 2013   sťažovateľa   v   1.   rade   vyzval   na   predloženie   splnomocnenia   na   zastupovanie navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom   v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola sťažovateľovi v 1. rade doručená 7. júna 2013.

Sťažovateľ   v   1.   rade   vo   svojej   odpovedi   z   8.   júna   2013   poukázal   na   obsah svojej sťažnosti, v ktorej mal uviesť dôvody „požadovanej samoobhajoby... vo verejnom a ústnom   konaní   pred   Ústavným   súdom SR“.   Uvedené dôvody   spočívajú   predovšetkým v argumentácii o prednostnej aplikácii dohovoru v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy, namietaní rozporu § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde s ústavou a dohovorom, viazanosti sudcov ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   len   ústavou   a   ústavnými   zákonmi,   nie   však   zákonmi (§ 14 zákona   o   ústavnom   súde),   a   napokon   aj   vo   výklade   základného   práva   na   právnu pomoc v konaní pred súdom zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý žiadnemu účastníkovi konania   neustanovuje   povinné   zastúpenie   v   konaní.   Sťažovateľ   do   vydania   tohto rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom nepredložil.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o   jeho   procesných   právach   a   povinnostiach v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   s   cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho o tom, ako treba opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 265/05, III. ÚS 81/08). V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietne   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to že, v právnych systémoch rôznych členských   štátov   Rady   Európy   je   požiadavka,   aby   bol   opravný   prostriedok   k   súdu vyššej inštancie podaný advokátom, bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. novembra   1986].   S obsahom   ustanovení   dohovoru   nie   je   v   rozpore   ani   to, ak vnútroštátny   procesný   predpis   vyžaduje,   aby   bol   účastník   v   konaní   pred   najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike, č. 60224/00 z 9. októbra 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. júla 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami   advokátmi.   Aj judikatúra   ústavného   súdu   stabilne   vyžaduje,   aby   bol   sťažovateľ v konaní   pred   ústavným   súdom   právne   zastúpený   advokátom,   v   opačnom   prípade podanú sťažnosť odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07, III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).

Argumentácia   sťažovateľa   v   1.   rade,   ktorou   sa   snaží   dosiahnuť   prerokovanie sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   spôsobilá odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od už uvedenej judikatúry ústavného súdu   a   ESĽP.   Povinné   právne   zastúpenie   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom je ustanovené   zákonom   o   ústavnom   súde,   ktorý   upravuje   podrobnosti   o   organizácii ústavného súdu,   o   spôsobe konania pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   a bol   vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods.   4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného   práva   sa   možno   domáhať len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že   sa   pri   prerokúvaní   vecí   nemá   ústavný   súd   riadiť   procedurálnymi   pravidlami ustanovenými zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy. Napokon zakotvenie povinného právneho   zastúpenia   v   určitom   druhu   súdneho   konania   (vrátane   konania   vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeným v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže jeho podstata spočíva v povinnosti štátnych orgánov   (vrátane   súdov)   umožniť   každému   účastníkovi   konania   poskytnutie   právnej pomoci, a to za podmienok ustanovených zákonom. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené   pre   sťažovateľov   zákonom   o   ústavnom   súde   nebráni   žiadnemu   účastníkovi konania vyjadriť svoj názor na okolnosti prípadu   a formulovať na ich podporu   vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného súdu   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Práve absencia kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľov sa podľa názoru ústavného súdu následne prejavila v zbytočnej rozsiahlosti sťažnosti (135 strán), v ktorej sa hodnotenie   napadnutého   postupu   a   rozhodnutí   označených   všeobecných   súdov, ako aj sťažovateľmi formulovaná argumentácia mnohonásobne opakujú, čo napokon viedlo k nekonzistentnosti, ba až neurčitosti doručeného návrhu.

Uvedené výhrady platia, aj pokiaľ ide znenie petitu sťažnosti. Za závažný obsahový nedostatok   petitu   brániaci   meritórnemu   preskúmaniu   sťažnosti   ústavný   súd   považuje nedostatočné   označenie   práv,   ktoré   mali   byť   postupom   a   rozhodnutiami   sťažovateľmi označených   všeobecných   súdov   porušené.   Aby   bola   formulácia   návrhu   na   rozhodnutie úplná   a   zrozumiteľná,   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní viazaný,   by   mal   obsahovať   presné   a   riadne   označenie   práva   (resp.   základného   práva), ktoré malo byť porušené, pričom nestačí len uvedenie ustanovenia ústavy, dohovoru, charty či Dohovoru o právach dieťaťa bez slovného vymedzenia práva, ktoré malo byť postupom či rozhodnutím porušené. Mnohé ustanovenia ústavy, charty či obidvoch dohovorov totiž obsahujú viacero rôznych práv, pričom zo znenia petitu sťažnosti v zásade nie je zrejmé, ktoré   konkrétne   právo   malo   byť   podľa   názoru   sťažovateľov   porušené.   Uvedené je nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd napokon považuje za žiaduce vyjadriť sa aj k zastúpeniu sťažovateľa v 2.   rade,   ktorý   je   maloletým   dieťaťom,   sťažovateľom   v   1.   rade   ako   jeho   otcom. Je nepochybné, že sťažovateľ v 1. rade je spolu s matkou sťažovateľa v 2. rade zákonným zástupcom svojho dieťaťa podľa § 31 a § 32 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 31 ods.   2 zákona o rodine vylúčené; v takomto prípade ustanoví podľa   § 31 ods. 3 v spojení s § 60 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom sa namieta   porušenie   práv,   bol   sťažovateľovi   v   2.   rade   ustanovený   kolízny   opatrovník napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 4 P/102/2012-156 z 30. mája 2012. Z dôvodu stretu   záujmov   sťažovateľa   v   2.   rade   so   záujmami   jeho   rodičov   je   vylúčené, aby bol sťažovateľ v 1. rade ako jeho otec oprávnený podávať sťažnosť v mene sťažovateľa v 2. rade (obdobne II. ÚS 38/08, I. ÚS 240/08, I. ÚS 307/2010 a iné).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   v   predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a ani po výzve ústavného súdu sťažovateľ v 1. rade nepredložil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní, a napokon   aj vzhľadom   na to,   že sťažnosť v mene sťažovateľa v 2. rade bola podaná osobou, ktorá pre stret záujmov nebola na takýto úkon oprávnená, ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   boli   namietané   porušenia   označených   článkov   ústavy, dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa a charty postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, Okresného súdu Bratislava V, krajského súdu a najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013