znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 343/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 33/2002 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi   a   rozsudkami   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 33/2002 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 33/02 z 25. mája 2010 uznal sťažovateľa za vinného „z viac činného súbehu trestného činu vraždy... trestného činu výtržníctva... a trestného činu ublíženia na zdraví...

Za to bol odsúdený... na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a pre jeho výkon bol § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom 15. marca 2011 najvyšší súd tak, že „napadnutý rozsudok zrušil vo výroku a treste a podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Tr. zákona, uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, a podľa § 39a ods. 2 písm.   c)   Tr.   zákona   sťažovateľa   na   výkon   uloženého   trestu   zaradil   do III. nápravnovýchovnej skupiny“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v tom, že «o jeho odvolaní rozhodol iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako ten ktorému vec pôvodne napadla.

... teda pri prvotnom rozhodovaní Najvyššieho súdu SR o jeho odvolaní, napadla vec na rozhodnutie do senátu 3 To 44/2005, v súlade s rozvrhom práve Najvyššieho súdu SR, stanoveného na rok 2005, Následne pri opätovnom rozhodnutí Najvyššieho súdu o odvolaní podanom   sťažovateľom,   proti   rozsudku   Krajského   súdu,   zo   dňa   2.   5.   2007,   vec   bola pridelená na rozhodnutie do zastupujúceho senátu Najvyššieho súdu SR - 2To, a to bez existencie   relevantného   vecného   dôvodu   a   v   rozpore   s   pravidlami   stanovenými   pre prideľovanie na rozhodovanie stanovené v Rozvrhu práce s čl. IV bod 1 a čl. IV bod 2 písm. a) b). Popísaným   postupom...   boli   porušené   pravidlá   stanovené   Rozvrhom   práce   na Najvyššom súde SR na rok 2007 v spojení s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovuje, že „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a   bol   určený   v   súlade   so   zákonom   a   s   rozvrhom   prúce   na   konanie   a   rozhodovanie   o prejednávanej veci“.

Popísaná   nezákonnosť   pri   prideľovaní   veci   sťažovateľa   na   Najvyššom   súde   SR postihuje aj následné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR o odvolaní podanom sťažovateľom proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   25.   5.   2010,   sp.   zn: 2 T 33/02...».

Na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikatúru Európskeho práva pre ľudské práva a ústavného súdu.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že „trestné konanie, ktoré bolo voči nemu vedené v období od vznesenia obvinenia (17. 12. 2001) až do dňa právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15. 3. 2011, kedy bol odstránený stav právnej neistoty, trvalo neprimerane dlho (takmer 10 rokov).“

Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd „sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal ústavne komfortným spôsobom s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom odvolaní...“ a „dospel   ku   skutkovým   a   právnym   záverom,   ktoré   nemajú   oporu   v   produkovaných dôkazoch, resp. sú v rozpore s ich obsahom.

Uvedené sa osobitne týka skutkového zistenia, že svedok... mohol v zrkadle baru sledovať celý dej, vrátane priebehu a okolností usmrtenia poškodeného...

Neobstojí ani skutkový záver, že výpoveď utajeného svedka Ing. B. B., nie je v súlade so skutočnosťou, nakoľko je v rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi v spise.   Ktoré dôkazy mal Najvyšší súd SR na mysli však neuvádza, a to ani príkladmo....

Namietaná nezákonnosť v postupe a rozhodovaní najvyššieho súdu, vykazujúca znaky arbitrárnosti, zakladá vo svojich dôsledkoch aj porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie spôsobom, ktorý predpokladá ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a teda aj jeho neústavnosť.“

Sťažovateľ na základe uvedeného preto navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 13/2010 a rozsudkom.,   zo   dňa   15.   3.   2011,   sp.   zn.:   2   To   13/2010   porušil   základné   práva   J.   T., zaručené v čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 T 33/02, a rozsudkom, zo dňa 25. 05. 2010, sp. zn.: 2 T 33/02 porušil základné práva J. T. zaručené čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 3. 2011, sp. zn.: 2 To 13/2010 sa zrušuje.

4. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn.: 2 T 33/02 sa zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby vo veci znovu konal...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Sťažovateľ   v   časti   sťažnosti   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, pretože v jeho veci nerozhodoval zákonný sudca, resp. senát najvyššieho súdu, ktorý nebol určený v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu na roky 2005 až 2007.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu   k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   na   základe   súčinnosti   poskytnutej   krajským   súdom a   najvyšším   súdom   ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 To/13/2010 z 15. marca 2011 sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom označený dôvod v tejto časti sťažnosti je možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, podľa ktorého dôvodom na podanie dovolania je, „ak vo veci súd rozhodol v nezákonnom zložení“.

Proti namietanému postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp.   zn.   2   To   13/2010   teda   sťažovateľ   disponuje   ešte   dostupným   a   účinným   právnym prostriedkom nápravy – dovolaním.

Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok uplatniť, a preto ochranu sťažovateľovým právam garantovaným čl. 48 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 To/13/2010 tak vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 264/09).

2. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a videl ho v tom, že „najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní   nevysporiadal   ústavne   komfortným   spôsobom   s   konkrétnou   argumentáciou sťažovateľa   obsiahnutou   v   podanom   odvolaní...“ a „dospel   ku   skutkovým   a   právnym záverom,   ktoré   nemajú   oporu   v   produkovaných   dôkazoch,   resp.   sú   v   rozpore   s   ich obsahom“.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu z 25. mája 2010, ktoré bolo predložené krajskému súdu 16. júla 2010 (č. l. 7434 až 7437), namietal najmä nesprávnosť skutkových   zistení,   ktoré   nemajú   oporu   v   dôkazoch   produkovaných   na   hlavných pojednávaniach, a preto tvrdil, že tým neobstoja ani jeho právne závery. Z tohto titulu žiadal ústavný   súd,   aby   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   zrušil   a   vec   vrátil krajskému súdu, aby vo veci znovu rozhodol.

Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie je alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a   všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   13/2010 z 15. marca 2011 (a tiež krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 z 25. mája 2010) a vo vzťahu k argumentom sťažovateľa uvedeným v odvolaní konštatuje, že najvyšší súd riadne skúmal tieto dôvody spochybňujúce výpovede niektorých svedkov, pričom na jeho argumentáciu reagoval   adekvátnym a zrozumiteľným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Svoje rozhodnutie oprel nielen o výsluchy viacerých svedkov, ale aj znalecké posudky a dôkazy vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, preto ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať tieto závery.

Ústavný súd preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná nezávislým   a   nestranným súdom   zriadeným   zákonom,   a   to   postupmi krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. júna 2011) bolo namietané konanie už právoplatne skončené. Krajský súd ako prvostupňový súd rozhodol v namietanom trestnom konaní rozsudkom sp. zn. 2 T 33/02 už 25. mája 2010, ktorý v   spojení   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   13/2010   z   15.   marca   2011 nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, t. j. 15. marca 2011.

V   rámci   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   ochrana   základnému   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo   (napr. rozhodnutie III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).

Ústavný súd tiež vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená,   ak   stav   právnej   neistoty   už   netrvá.   V   posudzovanom   prípade   bol odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   momentom   právoplatného   skončenia napadnutého súdneho konania, t. j. 15. marca 2011. Za tohto stavu nie je možné konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak krajským súdom, ktorý rozhodol ešte v máji 2010, a ani najvyšším súdom, ktorému bola vec postúpená na odvolacie konanie 26. júla 2010, pričom o odvolaní bolo rozhodnuté už 15. marca 2011. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa prípadnými nedostatkami tejto sťažnosti, pretože predložené splnomocnenie pre advokáta sa týka dovolacieho konania pred najvyšším súdom, a nie pre konanie na ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011