znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 343/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., M., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. I. I., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 55/07-121 z 18. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o.,   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom Mgr. Ing. I. I., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 55/07-121 z 18. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Návrhom zo dňa 16. decembra 2003 sa domáhala obchodná spoločnosť C., a. s., V.,...   ako   navrhovateľ   (ďalej   len   navrhovateľ)   proti   odporcovi   Slovenská   republika   - Ministerstvo financií SR, Bratislava náhrady škody vo výške 4 370 000 Sk s prísl. podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorá mu vznikla nevyplatením dividend za účtovný rok 2001 ako výnosov zo založených akcií záložného dlžníka - akcionára spoločnosti T., a. s., B., pána M. K., bytom H.

Dôvodom   nevyplatenia   dividend   spoločnosťou   T.,   a.   s.   navrhovateľovi   bola skutočnosť,   že   pán   M.   K.,   záložný   dlžník   navrhovateľa,   nebol   zapísaný   v zozname akcionárov   T.,   a.   s.,   B.   v   dôsledku   realizácie   rozhodnutia   Ministerstva   financií   SR č. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998...

Dňa 19. októbra 2006 vydal Okresný súd Bratislava I rozsudok sp. zn. 22 C 388/04- 87, ktorým návrh navrhovateľa zamietol...

Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 19. októbra 2006, sp. zn. 22 C 388/04-87 podal navrhovateľ odvolanie...

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom zo dňa 18. júna 2009, sp. zn. 3 Co 55/07-121... V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol, že navrhovateľ nie je v danom spore aktívne legitimovaný na podanie návrhu na náhradu škody spôsobenú mu tvrdeným   nezákonným   rozhodnutím   Ministerstva   financií   SR,   resp.   jeho   nesprávnym úradným postupom pre nesplnenie podmienky ust. § 2 zákona č. 58/1969 Zb. resp. ust. § 18 cit.   zákona č.   58/1969   Zb.,   vychádzajúc tu z vysloveného   názoru Najvyššieho súdu   SR sp. zn. 4   Sž   21/99 publikovanom v   Zbierke rozhodnutí   Najvyššieho súdu   SR č.   59/2000 a súčasne v danom prípade neexistovalo nezákonné zrušené rozhodnutie správneho orgánu ako jeden z predpokladov pre priznanie uplatneného nároku na náhradu škody.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. júna 2009, sp. zn. 3 Co 55/07-121 bol   navrhovateľovi   doručený   dňa   6.   augusta   2009.   Týmto   dňom   nadobudol   aj právoplatnosť.

Navrhovateľ postúpil pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní sťažovateľovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 18. novembra 2008 s tým, že v zmysle ust. § 530 ods. 1 Obč. zák.   bude navrhovateľ   v   súdnom   konaní   pokračovať   až   do   jeho   právoplatného skončenia...

Právne závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. júna 2009, sp. zn. 3 Co 55/07-121 sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska sú neospravedlniteľným   a   neudržateľným   zásahom   do   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie...

„Rozhodnutie“ Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 9. decembra 1998, č. 043/1998/SAN je nulitný, ničotný akt (paakt). Krajský súd v Bratislave sa však stotožnil so   záverom   okresného   súdu,   že   paakt   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   správneho rozhodnutia   zrušený   pre   nepredloženie   administratívneho spisu   nebol   zrušený   pre nezákonnosť. Paakt je teda podľa krajského súdu zákonné správne rozhodnutie, ktoré síce bolo zrušené, ale len pre jeho nepreskúmateľnosť, teda súdu absentuje jeho nezákonnosť. Tento záver súdu je protiústavný a neudržateľný...

Je nesporné, že navrhovateľ bol v konaní Ministerstva financií Slovenskej republiky, v ktorom bolo dňa 9. decembra 1998 vydané rozhodnutie č. 043/1998/SAN, nezákonne zbavený záložného práva zriadeného na zabezpečenie jeho pohľadávky, a preto je záver súdu, že navrhovateľ nebol a ani nemal byť účastníkom tohto konania neudržateľný... Právne závery krajského súdu sú v extrémnom nesúlade so skutkovými zisteniami, z ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   navrhovateľ   bol   v   zmysle   ust.   §14   ods.   1   zákona o správnom   konaní   účastníkom   konania,   v   ktorom   bolo   vydané   Ministerstvom   financií Slovenskej   republiky   dňa   9.   decembra   1998   rozhodnutie   č.   043/1998/SAN   a   správne rozhodnutie v konaní o preskúmanie zákonnosti bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Ak krajský súd dospel k inému záveru, bolo jeho povinnosťou v zmysle ust. § 157 O. s. p. toto svoje rozhodnutie tak náležíte odôvodniť, aby bolo presvedčivé.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. júna 2009, sp. zn. 3 Co 55/07-121 nie je odôvodnený tak, aby jeho extrémne závery na otázky právne významné pre rozhodnutie o veci samej boli presvedčivé.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1.   Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp.   zn.   3 Co 55/07 porušil základné právo spoločnosti V. s. r. o., M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   18.   júna   2009,   sp.   zn. 3 Co 55/07-121 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti V. s. r. o., M. priznáva náhradu trov konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   Mgr.   Ing.   Mgr.   I.   I.,   V.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vychádzajúc zo zistenia, že sťažovateľkou je osoba, ktorá v napadnutom rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 55/07-121 z 18. júna 2009 nie je uvedená ako účastník konania, najprv skúmal, či sťažnosť podala na tento úkon oprávnená osoba.

Ústavný súd zistil, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 19. decembra 2003 sa spoločnosť C., a. s., V. (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala od Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej   len   „odporca“),   náhrady   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej   len   „zákon   č.   58/1969   Zb.“).   O návrhu   navrhovateľky   rozhodol   okresný   súd rozsudkom   č.   k.   22   C   388/04-87   z 19. októbra   2006   tak,   že   ho   zamietol.   Proti prvostupňovému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 55/07-121 z 18. júna 2009 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou 18. novembra 2008 medzi postupcom –   navrhovateľkou   a postupníkom   –   sťažovateľkou   došlo   k postúpeniu   pohľadávok   voči šiestim dlžníkom špecifikovaným v čl. II tejto zmluvy z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny za akcie spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „T.“), avšak ani jeden z uvedených dlžníkov nebol totožný s odporcom, ktorý bol účastníkom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 388/04. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľka z tejto zmluvy odvodila, že je osobou oprávnenou podať ústavnú sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského súdu, v záhlaví ktorého však nebola uvedená ako účastník konania. Pritom   podstata jej námietok nespočívala v tom, že by jej postupom či už okresného súdu, alebo krajského súdu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   ale jej   námietky   smerovali   len   proti   postupu a rozhodnutiu krajského súdu z 18. júna 2009, ktoré označila za nezákonné, neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa § 90 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkmi konania sú navrhovateľ   (žalobca)   a   odporca   (žalovaný)   alebo   tí,   ktorých   zákon   za   účastníkov označuje.

Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho   prešli,   navrhnúť,   aby do   konania na miesto   doterajšieho   účastníka   vstúpil   ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto   navrhovateľa;   súhlas   odporcu   alebo   toho,   kto   má   vstúpiť   na   jeho   miesto, sa nevyžaduje.   Právne   účinky   spojené   s   podaním   návrhu   na   začatie   konania   zostávajú zachované.

Podľa   prvej   vety   §   94   ods.   1   OSP   v   konaní,   ktoré   možno   začať   i   bez   návrhu, sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať.

Podľa   §   524   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   veriteľ   môže   svoju   pohľadávku aj bez súhlasu   dlžníka   postúpiť   písomnou   zmluvou   inému.   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať   postúpený   nárok   sám   vo   svojom   mene   na   účet   postupníka.   Ak   postúpenie pohľadávky sa oznámilo alebo preukázalo dlžníkovi (§ 526), môže postupca pohľadávku vymáhať iba v prípade, že ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním.

V danom prípade išlo o sporové konanie, ktoré nemožno začať bez návrhu, a preto v súlade   s   §   90   OSP   účastníkmi   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 22 C 388/2004 a účastníkmi konania vedeného na krajskom (odvolacom) súde pod sp. zn. 3 Co 55/2007 boli len navrhovateľka a odporca, nie však sťažovateľka. Tá síce na základe zmluvy   o postúpení   pohľadávok   z 18.   novembra   2008   nadobudla   pohľadávky   voči konkrétnym   šiestim   dlžníkom,   avšak   ani   jeden   z uvedených   dlžníkov   sa   nezhodoval s osobou   odporcu   vystupujúceho   v označených   konaniach   vedených   na   okresnom   súde a krajskom   súde.   V danom   prípade   nielenže   sťažovateľka   nevyužila   počas   konania vedeného   na   všeobecných   súdoch   možnosť,   ktorú   jej   ponúkal   §   92   ods.   2   OSP, aby sa stala účastníkom   konania,   ale   dokonca   ani   právny   úkon,   z ktorého   odvodzovala oprávnenie podať ústavnú sťažnosť, sa svojím predmetom nezhodoval s predmetom konania vedeného na všeobecných súdoch. Na okresnom súde a krajskom súde totiž išlo o sporové konanie   o náhradu   škody   v zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb.   a zmluvou   o postúpení pohľadávok   došlo   k postúpeniu   pohľadávok   voči   úplne   odlišným   dlžníkom   od   osoby odporcu, pričom pohľadávky voči nim vznikli z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny za akcie T.-u.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo právnická   osoba   môžu   uplatniť   námietku   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd, avšak okrem iného sa vyžaduje, aby boli vo vzťahu s účastníkom konania (II. ÚS 191/04, III. ÚS 117/08), v opačnom prípade fyzická osoba alebo právnická osoba nie sú oprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.

V namietanom   prípade   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   sťažovateľka   nebola účastníčkou   konania,   pričom   svoje   oprávnenie   podať   ústavnú   sťažnosť   odvodila od právneho   úkonu,   ktorý   svojím   predmetom   priamo   nekorešpondoval   s predmetom súdneho sporu a nemal súvislosť ani s tým účastníkom konania vedeného na okresnom súde a   na   krajskom   súde,   ktorý   vystupoval   v pozícii   odporcu,   od   ktorého   sa   navrhovateľka domáhala svojho nároku.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   už   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   právne   irelevantné zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009