znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 343/07-130

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   na   verejnom   zasadnutí 20. januára 2009 sťažnosť spoločnosti S., Luxemburg, zastúpenej advokátom JUDr. E. Z., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   nečinnosťou   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky   vo   veci   žiadosti   o vydanie   vyhlásenia   o neúčinnosti   zmeny   vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné   práva   spoločnosti   S.   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   jej   právo   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nečinnosťou   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky   vo   veci   žiadosti o vydanie   vyhlásenia   o neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných známok   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžnč   3/2006 z 26. apríla 2007   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. III. ÚS 343/07-19 z 11. decembra 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   S.,   Luxemburg   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj pre namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   nečinnosťou   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad priemyselného vlastníctva“) vo veci žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Predmetom ochrany požadovanej pred Úradom priemyselného   vlastníctva   SR   (ďalej   len   „UPV   SR“)   bolo   majiteľstvo   sťažovateľa   k medzinárodným   ochranným   známkam   č.   MOZ   574229   „Soviet   wine   sparkling“,   MOZ 562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, MOZ 711772 „Russkaya Russian   vodka“,   MOZ   633001   „Moskovskaya   Russian   vodka“,   MOZ   475799 „Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“, účinným na území Slovenskej republiky, zapísaným   do   medzinárodného   registra   ochranných   známok   vedeného   Medzinárodným úradom so sídlom v Ž. (ďalej len „MOZ“).

Medzinárodný zápis ochrannej známky, zapísaný Medzinárodným úradom so sídlom v Ž. predstavuje zväzok národných designácií, t. j. prihlasovateľom určených jednotlivých členov medzinárodného dohovoru, na území ktorých je medzinárodná známka účinná a požíva   ochranu.   Každá   národná   designácia   je   samostatným   právom,   s   ktorým   možno disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene alebo zániku, alebo vo vzťahu k vlastníckemu režimu.

Právny (zmluvný) režim medzinárodnej ochrannej známky je upravený Madridskou dohodou o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok, ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako Vyhláška ministra zahraničných vecí č.   65/1975   Zb.   v   znení   neskorších   úprav   (ďalej   len   „Madridská   dohoda“),   ako   aj Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode, publikovaným ako Oznámenie Ministerstva zahraničných   vecí   č.   345/1998   Z.   z.   (ďalej   len   „Vykonávací   predpis“).   Účinky medzinárodného zápisu ochrannej známky na území Slovenskej republiky zároveň upravuje zák. č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších úprav v rámci ustanovení §§ 35 a 36.

Sťažovateľ bol zapísaný ako majiteľ dotknutých MOZ v medzinárodnom registri až do 11. 6. 2003.

Sťažovateľ   nemá   vedomosť   o   žiadnom   rozhodnutí   kompetentného   orgánu   alebo právnom úkone, či právnej udalosti, ktoré by odôvodňovali zmenu uvedeného vlastníckeho režimu   dotknutých   medzinárodných   ochranných   známok.   Napriek   vyššie   uvedeným skutočnostiam:

- R. oznámil Medzinárodnému úradu prevod vlastníctva dotknutých MOZ a požiadal ho o zápis tejto zmeny vo vlastníctve.

- Medzinárodný úrad zaregistroval nového majiteľa – F. 11. 6. 2003.

- Následne Medzinárodný úrad oznámil túto skutočnosť dezignovaným krajinám (v prípade Slovenska bolo oznámenie datované 8. 7. 2003).

-   Sťažovateľ   podal   12.   10.   2004   na   UPV   SR   žiadosť   vo   vzťahu   k   uvedeným   MOZ o uplatnenie postupu upraveného pravidlom 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode a protokolu, (ďalej len „vykonávací predpis“), na základe ktorého môže národný úrad vydať vyhlásenie o neúčinnosti zmeny vlastníctva k dezignáciám MOZ na území určenej krajiny (ďalej len „vyhlásenie“).

UPV   SR   neformálne   odmietol   vydanie   vyhlásenia,   keď   zároveň   odmietol   začať správne konanie vo veci podanej žiadosti s odôvodnením:

„... právny režim vyhlásenia o neúčinnosti zmeny majiteľa podlieha výlučne ustanoveniam vykonávacieho predpisu. Predmetné vyhlásenie nie je preto individuálnym správnym aktom, t.   j.   rozhodnutím   v   zmysle   Správneho   poriadku,   ale   je   špecifickým   úkonom   správneho orgánu   uskutočneným   v   súlade   s   ustanoveniami   vykonávacieho   predpisu,   na   ktorý   sa ustanovenia Správneho poriadku nevzťahujú.“

„Konanie v zmysle pravidla 27 ods. 4 je konaním „ex officio - konanie, ktoré začína z úradnej moci a v ktorom sa uplatňuje zásada oficiálny, tzn. že nejde o návrhové konanie, ktoré začína na podnet účastníka konania a ktoré je ovládané dispozičnou zásadou.“ Uvedené   stanovisko   si   osvojila   i   predsedníčka   UPV   SR,   ktorú   sťažovateľ   žiadal žiadosťou zo dňa 25.   4.   2006 o vykonanie opatrení proti nečinnosti správneho orgánu v zmysle § 50 správneho poriadku a o rozhodnutie vo veci.

V   tejto   situácii   podal   sťažovateľ   11.   9.   2006   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti postupu správneho orgánu v zmysle § 250j (eventuálne § 250t) OSP.

Najvyšší   súd   SR,   po   vykonaní   pomerne   rozsiahleho   dokazovania,   uznesením č. k. 3 Sžnč 3/2006 zo dňa 26. 4. 2007, doručeným 25. 7. 2007, návrh (žalobu) zamietol s odôvodnením, že čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu neupravuje právny nárok jednotlivcov podať návrh na začatie správneho konania na úrade zmluvného štátu. Ide výlučne o úpravu vzťahu dotknutého národného úradu a Medzinárodného úradu. Ide   o   konečnú   rozhodnutie,   proti   ktorému   niet   riadneho   ani   mimoriadneho opravného prostriedku (§ 250t ods. 6 OSP).

... Súd   takto   rozhodol   bez   toho,   aby   vyriešil   úzko   súvisiaci   problém   neexistencie alternatívnych,   účinných   prostriedkov   právnej   ochrany   (nápravy)   proti   bezdôvodnému, protiprávnemu odňatiu vlastníctva k designáciám MOZ účinným na území SR. Týmto sa, podľa   názoru sťažovateľa,   najvyšší súd dostal za hranice ústavnosti.   Rozhodnutie súdu v   spojení   s   postupom   UPV   SR   znamená   odmietnutie   spravodlivosti   a   najmä   odňatie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, v spojení s právom na účinné prostriedky nápravy. Zároveň znamená odňatie práva na ochranu vlastníctva a rovné zaobchádzanie, keď   majiteľa   národnej   známky   chráni   UPV   SR   pred   neodôvodnenou   alebo   pochybnou zmenou zápisu majiteľa v registri ex offo, no majiteľovi slovenskej designácie MOZ nemusí UPV SR poskytnúť ochranu ani v prípade jeho oficiálnej žiadosti.

Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd hovorí: „Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom,   aj   keď   sa   porušenia   dopustili osoby pri plnení úradných povinností.“

UPV SR, v rozpore so svojimi povinnosťami správneho orgánu podľa § 3 Správneho poriadku, odmietol poskytnúť majiteľovi MOZ ochranu jeho vlastníckeho práva a Najvyšší súd tento postup potvrdil. To všetko napriek tomu, že uplatnenie sťažovateľom žiadaného postupu je v zásade jediným účelným a efektívnym právnym prostriedkom, ktorým mohol dosiahnuť ochranu svojich protiprávne odňatých vlastníckych práv.

Základné   právo   na   ochranu   majetku   zakotvuje   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ktorý uvádza:   „Každý   má   právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k   tomuto   Dohovoru   uvádza:   „Každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Prípadné   pochybnosti,   či   nehmotné   práva,   vrátane   práv   k   ochranným   známkam spadajú   do   definície   pojmov   „majetok“   (v   zmysle   Dohovoru)   a   „vlastnícke   právo“ (v zmysle Ústavy) bolo vyriešené nedávnymi rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „EHCR“), kde v prípade Anheuser-Busch Inc. versus Portugalsko (...) ohľadne   vyvlastnenia   ochrannej   známky   bolo   rozhodnutím   zo   dňa   11.   októbra   2005 jednomyseľne   akceptované,   že   ochranná   známka   predstavuje   majetok   v   zmysle   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

§ 36 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších úprav (ďalej len ZOZ) uvádza: medzinárodný zápis ochrannej známky so žiadosťou o poskytnutie ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis ochrannej známky zapísanej do registra úradom.

V zmysle § 3 ods. 1 správneho poriadku sú správne orgány povinné chrániť práva a záujmy fyzických a právnických osôb. V zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné dať osobám, ktorých sa konanie dotýka, vždy príležitosť aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať a uplatňovať svoje návrhy.

Ak   pravidlo   27   ods.   4   vykonávacieho   predpisu   dáva   UPV   SR   možnosť   vydať vyhlásenie a poskytnúť tak ochranu majiteľovi dezignácie MOZ účinnej na území Slovenskej republiky, potom ustanovenie § 3 správneho poriadku vykladané v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   §   36   ZOZ   predstavujú   zákonný   imperatív   — povinnosť správneho orgánu využiť možnosť danú medzinárodnou zmluvou.

Vo svetle uvedených ústavných a zákonných ustanovení nemôžme prijať za zákonný a spravodlivý postup správneho orgánu, ktorý odmietne poskytnúť v rámci správneho konania na návrh ochranu legitímnym majiteľským právam navrhovateľa v situácii, keď návrhom uplatnený   postup   je   v   zásade   jediným   účelným   a   dostupným   prostriedkom   na   účinnú ochranu majiteľských práv k dezignácii MOZ.

Správny orgán uvedeným prístupom, v priamom rozpore s čl. 20 Ústavy SR, s § 36 ods. 1 ZOZ ako aj článkom 3 ods. 1 zmluvy TRIPS (oznámenie MZV č. 152/2000 Z. z.) zaobchádza nerovne vo vzťahu k právam majiteľa národnej ochrannej známky a právam majiteľa dezignácie MOZ.

V   prípade   národnej   ochrannej   známky   UPV   SR   poskytuje   v   zmysle   §   29   ZOZ v spojení s § 13 vykonávacej vyhlášky č. 117/1997 Z. z. ex offo ochranu pred zmenou zápisu majiteľa ochrannej známky na základe neexistujúceho alebo dubiózneho titulu, no v prípade uplatnenia   ochrany   legitímnych   majiteľských   práv   k dezignácii   MOZ,   odmieta čo i len konať o návrhu majiteľa.

To   všetko   napriek   skutočnosti,   že   pri   dôslednom   uplatnení   rovnosti   ochrany vlastníckych práv, by i v prípade dezignácie MOZ, UPV SR mal (nielen mohol) konať ex offo v situácii, keď nadobudne vedomosť o vážnych pochybnostiach týkajúcich sa existencie právneho titulu uplatneného pri zmene zápisu majiteľa dezignácie MOZ.

... UPV   SR   svojim   konaním   resp.   nekonaním   vo   veci,   akceptoval   úkon   správneho orgánu   cudzieho   štátu   uplatnený   na   území   SR   prostredníctvom   Medzinárodného   úradu v Ž., napriek existencii dôvodnej domnienky nulity dotknutého úkonu R. čím... akceptoval a posvätil   právny   stav   rovnajúci   sa   vyvlastneniu   vlastníckeho   práva   bez   náhrady,   bez zákonného podkladu, bez verejného záujmu (ak za relevantný nepovažujeme verejný záujem R.).   Úrad   nemôže   ospravedlniť   svoju   nečinnosť   ani   nedostatkom   času   na   posúdenie dôvodnosti   návrhu   a   rozhodnutie,   nakoľko   navrhovateľ   podal   svoju   žiadosť   s niekoľkomesačným predstihom pred uplynutím 18 mesačnej lehoty. Uvedeným spôsobom úrad vytvoril protiprávnu situáciu mimoriadneho charakteru.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   odmietnutie   UPV   SR   konať   o   návrhu   na   ochranu majiteľských   práv   majiteľa   dezignácie   MOZ   proti   zápisu   zmeny   majiteľa   bez   právneho titulu a zároveň neposkytnutie ochrany v rámci konania ex offo, predstavuje porušenie základných   ústavných   i   zákonných   práv   majiteľa   dezignácie   MOZ.   Takéto   zásadné porušenie práv na uplatnenie a poskytnutie právnej ochrany, nemôže byť ospravedlnené formálnym   a subjektívnym výkladom vzťahu medzi zákonným predpisom upravujúcim konanie pred správnym orgánom a normami upravujúcimi konanie národného správneho orgánu   v zmysle medzinárodnej zmluvy.

Najvyšší   súd   potom   zavŕšil   protiprávny   stav   svojim   rozhodnutím   odôvodneným nepresvedčivým a nadmieru stručným výkladom čl. 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu, výkladu diametrálne odlišného od preukázanej praxe uplatnenej pri rozhodovaní v tej istej veci v ďalších krajinách (okrem ČR) najmä v rámci EU. To všetko bez ohľadu na vytvorenie   stavu   odmietnutia   spravodlivosti   a   ústavné   konzekvencie,   na   ktoré   žalobca upozorňoval.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: «Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Sžnč 3/2006 zo dňa 26. 4. 2007, ako aj Úrad priemyselného vlastníctva SR svojim postupom - nečinnosťou vo veciach   žiadostí   sťažovateľa   o   vydanie   vyhlásení   o   neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve medzinárodných   ochranných   známok   č.   574229   „Soviet   wine   sparkling“,   562217 „Zubrovka“, 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, 711772 „Russkaya Russian vodka“, 633001   „Moskovskaya   Russian   vodka“,   475799   „Limonnaya“,   594069   „Vodka Sibirskaya“   na   území   Slovenskej   republiky,   v   zmysle   Pravidla   27   ods.   4   Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode v znení neskorších právnych predpisov, porušili

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľa na rovné zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy, v   spojení   s   právom   na   národné   zaobchádzanie   v   zmysle   čl.   3   ods.   1   Zmluvy   TRIPS (Oznámenie MZV SR č. 152/2000 Z. z.).

Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžnč 3/2006   zo   dňa   26.4.2007   a   veci   žiadostí   sťažovateľa   o   vyhlásenie   neúčinnosti   zmeny oznámenej   Medzinárodným   úradom   v   roku   2003,   vo   vlastníctve   medzinárodných ochranných   známok   (...)   na   území   Slovenskej   republiky   vracia   Úradu   priemyselného vlastníctva SR na ďalšie konanie a ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinnosť konať   a   rozhodnúť   v   týchto   veciach   v   riadnom   správnom   konaní   začatom   na   návrh sťažovateľa. Sťažovateľ uplatňuje právo na náhradu trov konania pred Ústavným súdom. Pre   prípad,   že   priame   uloženie   povinnosti   správnemu   orgánu   odporuje   praxi či zvyklosti Ústavného súdu, sťažovateľ navrhuje druhú časť petitu nahradiť nasledovným znením:   Ústavný   súd   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 3 Sžnč 3/2006 zo dňa 26. 4. 2007, vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.»

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa najvyšší súd vyjadril k sťažnosti podaním č. k. KP 8/08-35 z 24. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: «... Odporca 1/ (ide o najvyšší súd, pozn.) poukazuje   na   to,   že   napadnutým   uznesením   č.   k.   3   Sžnč   3/   2006 zo   dňa   26.   4.   2007   rozhodoval   v   správnom   súdnictve   (V.   časť   Občianskeho   súdneho poriadku, ust. § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), v konaní proti navrhovateľom tvrdenej nečinnosti Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky. V zmysle ust. § 244 ods. 3, in fine O. s. p. postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Právomoc súdu na konanie v danej veci bola založená podľa ust. § 7 ods. 2 O. s. p. a bola obmedzená   iba   na   preskúmanie   procesného   postupu   -   nečinnosti   Úradu   priemyselného vlastníctva SR v oblasti verejnej správy. Najvyšší súd preto nemohol a neposkytoval v tomto konaní ochranu žalobcovmu vlastníckemu právu, pretože na poskytnutie takejto ochrany je daná právomoc všeobecných súdov podľa § 7 ods. 1 O. s. p., ktorá právomoc všeobecných súdov má svoj ústavný základ v ust. čl. 46 ods. 1, prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého ustanovenia každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom a nezávislom súde.

Odporca 1/ má za to, že ochrana poskytovaná súdmi v správnom súdnictve má svoj ústavný základ v ust. čl. 46 ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Najvyšší súd, konajúc v správnom súdnictve nemohol ako štátny orgán konajúci v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy prekročiť základ svojej činnosti stanovený v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Procesný postup správneho orgánu sa v   zásade   preskúmava   v spojení   s rozhodnutím správneho orgánu (§   244   ods.   1   -   3   O.   s.   p.).   Súdy   v   správnom   súdnictve   zabezpečujú   ochranu   pred nezákonnými   rozhodnutiami,   postupmi   a   nečinnosťou   orgánov   verejnej   správy,   pričom nemôžu zasiahnuť do ich právomoci. Pokiaľ je teda právomoc Najvyššieho súdu SR, ktorý v danom   prípade konal   v správnom súdnictve,   odvodzovaná od čl.   46   ods.   2   Ústavy   SR nedošlo podľa názoru odporcu 1/ jeho procesným postupom i rozhodnutím k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právomoc odporcu 2/ ako orgánu verejnej správy je ústavne založená na princípe pozitívnej enumerácie, pretože v zmysle čl. 46 ods. 1, druhá veta Ústavy SR je obmedzená na explicitne zákonom ustanovené prípady, t. j. musí byť pozitívne vymedzená. Uvedená zásada súvisí aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého Úrad priemyselného vlastníctva SR ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odporca   1/   vychádzal   ďalej   z   predpokladu,   že   formou,   ktorou   sa   fyzická   alebo právnická osoba v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR môže domáhať ochrany v konaní pred orgánom verejnej správy je návrh na začatie konania. Práve s podaním návrhu na začatie konania   správny   poriadok   spája   povinnosť   sa   vecou   zaberať   a   vydať   rozhodnutie. S ustanovením čl. 46 ods. 1, druhá veta Ústavy SR súvisí ustanovenie § 250t ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súdu rozhodoval.

Podľa § 250t ods. 1, prvá veta O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Zákon o ochranných známkach č. 55/1997 Z. z. právny nárok, a tým možnosť podať návrh na začatie konania o vyhlásenie neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných   známok,   oznámených   odporcovi   1/   medzinárodným   úradom,   neupravuje. Neexistoval teda explicitný, hmotnoprávny, zákonom ustanovený právny základ nároku na poskytnutie ochrany v administratívnom konaní pred odporcom 2/ Úradom priemyselného vlastníctva   SR.   Túto   skutočnosť   sťažovateľ   (navrhovateľ   v   konaní   3   Sžnč   3/2006) nespochybňoval a bol si jej vedomý, pretože ako právny základ pre poskytnutie ochrany v administratívnom   konaní   pred   odporcom   2/   označil   pravidlo   27   ods.   4   vykonávacieho predpisu (Oznámenie MZV SR č. 345/1998 Z. z., ďalej len „Vykonávací predpis“). Toto procesné pravidlo, upravujúce vzťah národných úradov k medzinárodnému úradu, však predpokladá existenciu národnej hmotnoprávnej úpravy. Predpokladá existenciu explicitne upravených výhrad v národnom zákone. Najvyšší súd poukazuje na to, že vyhlásenie o neúčinnosti zmeny majiteľa medzinárodného zápisu ochrannej známky podľa pravidla 27 ods.   4,   písm.   b/,   bod   (ii)   Vykonávacieho   predpisu   vyžaduje   ako   obligatórnu   náležitosť označenie   príslušných   ustanovení   zákona,   v   tomto   prípade   hmotnoprávnych   ustanovení zákona o ochranných známkach. Keby zákon o ochranných známkach takéto ustanovenia obsahoval, boli by právnym základom na podanie návrhu na začatie konania o vyhlásenie neúčinnosti   zmeny   majiteľa   medzinárodného   zápisu   podľa   zákona,   vo   všeobecnom procesnom režime správneho poriadku.

Sťažovateľ   v   podstate   nespochybňuje   neexistenciu   riadneho   zákonného   základu nároku na poskytnutie ochrany, ale s prihliadnutím na ústavu sa odvoláva, že ochrana mu mala   byť   vzhľadom   na   ním   tvrdený   faktický   stav   poskytnutá   prostredníctvom   ústavne konformného extenzívneho výkladu, s použitím analógie.

Odporca 1/ vychádza z názoru, že ak zákon v oblasti verejnej správy sťažovateľovi takéto   prostriedky   k   dispozícii   nedával,   vznikla   právna   otázka   či   právo   na   účinné prostriedky nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (na ktorý poukazuje sťažovateľ) umožňovali v danom prípade extenzívny výklad ustanovenia čl. 46 ods. 1 druhá veta O. s. p. Odporca 1/ túto otázku v konaní 3 Sžnč 3/2006 implicitne riešil a dospel k záveru, že extenzívny výklad ust. § 46 ods. 1 veta druhá O. s. p. nie je možný, pretože   nároky   na   poskytnutie   ochrany   v   oblasti   verejnej   správy,   na   ktoré   neexistuje výslovná   úprava   spadajú   do   právomoci   všeobecných   súdov   (nie   súdov   konajúcich v správnom súdnictve), ktoré všeobecné súdy v zmysle čl. 46 ods. 1 veta prvá O. s. p. z hľadiska   právomoci   pôsobia   na   princípe   generálnej   klauzuly,   to   znamená   právomoc poskytnúť súdnu ochranu je daná i na zákonom výslovne nepomenované prípady. Tomu zodpovedá   i   charakter   súdneho   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   keď   v   občianskom súdnom konaní, sa súd musí zaoberať každou žalobou). Odporca 1/ má preto za to, že vzťah medzi čl. 46 ods. 1, veta druhá je špecialita k subsidiarite čl. 46 ods. 1 prvá veta O. s. p. Preto extenzívny výklad čl 46 ods. 1 veta druhá nie je možný. Odporca 1/ si preto dovoľuje vysloviť právny názor, že situácia (pre zákonom neupravené, ale ústavne relevantné nároky na ochranu) denegatio iustitiae by mohla nastať iba vo všeobecnom súdnictve. Sťažovateľ sa však vo všeobecnom súdnictve žiadnych meritórnych - vyplývajúcich z hmotného práva, opravných prostriedkov nedomáhal...

...   Odporca   1/   dáva   do   pozornosti,   že   podľa   §   26   ods.   5   zákč.   55/1997   Z.   z. o   ochranných   známkach   v   znení   neskorších   predpisov   spory   z   ochranných   známok prerokúvajú   a   rozhodujú   súdy.   ide   o   všeobecné   súdy,   ktorých   činnosť   je   založená   na generálnej klauzule čl. 46 ods. 1, prvá veta O. s. p., kde podľa názoru odporcu 1/ platí zásada zákazu denegatio iustitiae. Predmetný problém má významné sporové prvky. Ide predovšetkým o vlastnícky spor k medzinárodným ochranným známkam medzi sťažovateľom a F. so sídlom v R., vyplývajúci zo spochybňovania titulu zmeny vo vlastníctve ochrannej známky v R., ktorý bol medzinárodným úradom oznámený odporcovi 2/. Sťažovateľ v článku III sťažnosti vychádza z názoru, že každá národná designácia je samostatným právom, s ktorým možno disponovať nezávisle na ostatných designáciách, či už vo vzťahu k zmene alebo zániku, alebo vzťahu k vlastníckemu režimu. Pokiaľ je podľa sťažovateľa národná designácia   spôsobilá   byť   samostatným   predmetom   vlastníctva,   ide   o   majetok   na   území Slovenskej republiky a možno ohľadne nej viesť spor. Odporca 1/ však má súčasne za to, že pokiaľ takúto povahu nemá, je daná pochybnosť i o potenciálnom porušení čl. 20 ods. 1 Ústavy SR odporcami 1/ a 2/, pretože ide o exteritoriálnu záležitosť, ktorú možno vyriešiť iba mimo územia SR, a to úkonmi vo vzťahu k medzinárodnému úradu, prípadne úkonmi v R.   kde spor vznikol.   Túto   otázku,   ako predbežnú môže vyriešiť len všeobecný súd vo vlastníckom spore z ochranných známok.

... Odporca 1/ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásil nasledovný nález

Základné   práva   sťažovateľa   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   a   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa či. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžnč   3/2006 z 26. apríla 2007 porušené neboli.»

V rámci   prípravy   prerokovania   predmetnej   veci   si   ústavný   súd   vyžiadal   spisový materiál najvyššieho súdu týkajúci sa uvedeného konania.

Úrad   priemyselného   vlastníctva   sa   k veci   vyjadril   podaním   z 11.   marca   2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: «... Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž. (ďalej len „medzinárodný úrad“) oznámil listom z 3. augusta 2003 úradu zápis   zmeny   majiteľa   medzinárodných   ochranných   známok   z   pôvodného   majiteľa (sťažovateľa) na spoločnosť F., ktorá bola následne zverejnená vo vestníku medzinárodného úradu. Zápis zmeny bol úradu oznámený v súlade s Madridskou dohodou o medzinárodnom zápise   továrenských   alebo   obchodných   známok   v   znení   neskorších   revízií   (Vyhláška ministra   zahraničných   vecí   č.   65/1975   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov)   (ďalej   len „madridská dohoda“) a Vykonávacím predpisom k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise   ochranných   známok   a   k   protokolu   k   tejto   dohode   (Oznámenie   Ministerstva zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   č.   345/1998   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov) (ďalej len „vykonávací predpis“).

Úrad po oznámení zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok postupoval v   súlade   s   pravidlom   27   ods.   4   vykonávacieho   predpisu   a   skúmal,   či   existujú   dôvody upravené v národnej legislatíve pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky. Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto zákonné   dôvody,   pre   ktoré   by   zápis   zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných známok   nemohol   byť   účinný   vo   vzťahu   k   územiu   Slovenskej   republiky,   vyhlásenie   o neúčinnosti zmeny nevydal (ak nie sú splnené podmienky pre vydanie vyhlásenia, úrad už nevykonáva žiadny ďalší úkon - nevydáva žiadne rozhodnutie, resp. oznámenie o tom, že nie sú   dané   podmienky   pre   vydanie   vyhlásenia).   Uvedenie   dôvodu   je   totiž   obligatórnou náležitosťou vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4 písm. ii) vykonávacieho predpisu a v prípade, že by vyhlásenie takéto uvedenie dôvodu neobsahovalo, medzinárodný úrad by na takéto vyhlásenie neprihliadal a odmietnutie zmeny by nevykonal. Dňa 2. augusta 2004 bola úradu doručená žiadosť sťažovateľa o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny zápisu vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam na území Slovenskej republiky. V   žiadosti   bol   popísaný   pôvod   medzinárodných   ochranných   známok,   okolnosti   prevodu medzinárodných ochranných známok zo spoločnosti Z. na sťažovateľa zmluvami z roku 1999 a zmluvou z roku 2000 a okolnosti zmeny medzinárodného zápisu medzinárodných ochranných známok. V žiadosti sťažovateľ uvádza: „Dňa 30. januára 2002 Arbitrážny súd mesta M. rozhodol,   že podľa ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok uzatvorená dňa 26. decembra 1997 medzi V. a Z. (subjektom s ktorým sťažovateľ uzavrel zmluvy   o   prevode   medzinárodných   ochranných   známok,   právnym   predchodcom sťažovateľa)   neplatná   ohľadne   17   ruských   národne   zapísaných   ochranných   známok.“ Sťažovateľ ďalej uvádza: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne stanovujú   neplatnosť   právnych   úkonov   len   s   ohľadom   na   prevod   národne   zapísaných ochranných známok. Z právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných ochranných známok,   a to či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva vyplývajúce z medzinárodných zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z V. na Z. v zmysle článku 6 ods. 2 Madridskej dohody boli nezávislé na národných známkach zapísaných   v R.   a   v   čase   rozhodnutia   súdu   boli   vo   vlastníctve   tretej   osoby   –   S.   (ide o skrátené označenie sťažovateľky, pozn.). Naviac rozhodnutie Arbitrážneho súdu mesta M. nič nehovorí o právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S. Zmluva o prevode Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským právom a podľa holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na základe tejto skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných známok, ktoré sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné zápisy tvoria samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že Medzinárodné ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich nadobudnutia S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu – R... Žiadosť R. o zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná na Medzinárodný úrad neoprávnene, kedže tieto Medzinárodné ochranné známky už boli nezávislé   od   národného   zápisu.   Zmena   majiteľa   národných   ochranných   známok   sa   tak nemohla   týkať   medzinárodného   zápisu   Medzinárodných   ochranných   známok,   ktoré   na dôvažok už boli vo vlastníctve tretej osoby...pri posudzovaní platnosti, resp. neplatnosti nadobudnutia   Medzinárodných   ochranných   známok   na   základe   zmlúv   o   ich   prevode uzatvorených   medzi   Z.   a S.   musia   slovenské   orgány   právne   posudzovať   problematiku   z pohľadu   holandského   práva.   Ak   je   S.   podľa   holandského   práva   legitímnym   majiteľom Medzinárodných ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v dobrej viere aj od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“

Úrad po preskúmaní podaní sťažovateľa listom zo dňa 4. novembra 2004 (ako i ďalšími listami) sťažovateľa upovedomil o tom, že nezistil existenciu žiadnych relevantných dôvodov,   pre   ktoré   by   mohol   neúčinnosť   zmeny   majiteľa   medzinárodných   ochranných známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.

Následne sa sťažovateľ obrátil na najvyšší súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti postupu žalovaného správneho orgánu (úradu) vo veci vyhlásenia neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Najvyšší súd návrh sťažovateľa zamietol....   Oznámenie   o   zápise   zmeny   majiteľa   medzinárodnej   známky   zasiela   úradu zmluvnej strany medzinárodný úrad. Postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po zaslaní tohto   oznámenia   sa   spravuje   medzinárodnými   predpismi   (v   tomto   prípade   madridskou dohodou   a   jej   vykonávacím   predpisom,   konkrétne   pravidlom   27   ods.   4   vykonávacieho predpisu)....

...   Pravidlo   27   ods.   4   vykonávacieho   predpisu   neobsahuje   taxatívny   ani demonštratívny výpočet dôvodov pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných   známok.   Ako   jednu   z   náležitostí   vyhlásenia   však   požaduje   uvedenie dôvodov (s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie zákona), pre ktoré zmena majiteľa nieje účinná vo vzťahu k územiu zmluvnej strany a uvedenie „príslušného ustanovenia zákona“. V rámci skúmania úradom, či podľa národnej právnej úpravy existuje dôvod pre vydanie   vyhlásenia   o   neúčinnosti   zmeny   zápisu   majiteľa   medzinárodnej   známky,   úrad prihliada na národnú právnu úpravu [zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných známkach“)] v spojení s čl. 9 bis ods. 2 madridskej dohody (upravujúcim spôsobilosť nadobúdateľa ochrannej známky v súlade s legislatívou vyznačenej zmluvnej strany byť majiteľom ochrannej známky) a čl. 9 ter ods. 1 madridskej dohody (upravujúcim postúpenie medzinárodnej známky len pre časť zapísaných výrobkov a služieb, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú obdobné   výrobkom   alebo   službám,   pre   ktoré   známka   zostáva   zapísaná   v   prospech postupujúceho).

Podľa čl. 9 bis ods. 2 madridskej dohody prevod známky zapísanej v medzinárodnom registri, ktorý je v prospech osoby, ktorá nie je oprávnená prihlásiť známku, sa nezapíše. Podľa čl. 9 ter ods. 1 madridskej dohody ak sa Medzinárodnému úradu oznámi postúpenie medzinárodnej známky iba pre časť zapísaných výrobkov alebo služieb, zapíše ho Medzinárodný úrad do svojho registra. Každá zo zmluvných strán má možnosť neuznať platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú obdobné   výrobkom   alebo   službám,   pre   ktoré   známka   zostáva   zapísaná   v   prospech postupujúceho....

... Už vo svojom prvom stanovisku k žiadosti o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok zo dňa 4. novembra 2004 úrad uviedol, že vyhlásiť neúčinnosť zápisu zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok by bolo možné za predpokladu, že by napr. nastala skutočnosť upravená v čl. 9 ter ods. 1 madridskej   dohody,   a   to,   že   by   bola   medzinárodná   známka   postúpená   iba   pre   časť zapísaných   výrobkov   alebo   služieb   (vtedy   by   každá   zo   zmluvných   strán   mala   možnosť neuznať platnosť tohto postúpenia, ak výrobky alebo služby pojaté do takto postúpenej časti sú   obdobné   výrobkom   alebo   službám,   pre   ktoré   známka   zostáva   zapísaná   v   prospech kupujúceho),   alebo   ak   nový   majiteľ,   ktorý   je   fyzickou   alebo   právnickou   osobou,   nieje spôsobilý   v   súlade   s   legislatívou   vyznačenej   zmluvnej   strany   byť   majiteľom   ochrannej známky (v Slovenskej republike majiteľom ochrannej známky nemôže byť entita bez právnej subjektivity - napr. organizačná zložka).

Lehota na vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných známok   je   18   mesiacov.   Táto   lehota   začína   plynúť   odo   dňa   odoslania   oznámenia medzinárodným úradom úradu zmluvnej strany, ktorého sa zmena týka. Po uplynutí tejto lehoty už vyhlásenie podľa pravidla 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu nie je možné vydať. Pravidlo 27 ods. 4 vykonávacieho predpisu ďalej nepočíta s tým, aby si akékoľvek fyzické   alebo   právnické   osoby   nárokovali   vydanie   vyhlásenia   o   neúčinnosti   zmeny   vo vlastníctve medzinárodnej ochrannej známky (podávali návrhy na začatie konania vo veci vydania vyhlásenia).

Zdôrazňujeme, že postup úradu vyznačenej zmluvnej strany po oznámení o zápise zmeny   majiteľa   medzinárodnej   známky   je   explicitne   upravený   v   pravidle   27   ods.   4 vykonávacieho predpisu, preto sa na postup úradu v predmetnej veci nebude vzťahovať zákon o ochranných známkach, ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“)....

... Pokiaľ správne konanie začína z podnetu správneho orgánu (uplatňuje sa zásada oficiality), môže byť síce podnetom pre jeho začatie i oznámenie iného subjektu (fyzickej alebo právnickej osoby),   je však výlučnou vecou správneho orgánu,   aby posúdil,   či sú splnené   podmienky   pre   začatie   konania   (ohrozenie   alebo   porušenie   záujmu   štátu   a spoločnosti, ochrana práv a záujmov fyzických a právnických osôb v súlade s § 3 správneho poriadku). Oznámenie iného subjektu nie je pre správny orgán záväzné a pokiaľ správny orgán má za to, že nie sú splnené podmienky pre začatie konania, konanie vo veci nezačne. Skutočnosť,   že úrad nevydal vo veci žiadosti (návrhu) sťažovateľa na vyhlásenie o   neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných   známok   rozhodnutie, nesvedčí o tom, že úrad sa návrhom nezaoberal (resp. podľa tvrdenia sťažovateľa výslovne odmietol poskytnúť v rámci správneho konania na návrh ochranu legitímnym majiteľským právam   navrhovateľa),   ale   len   o   tom,   že   v   danom   prípade   neboli   naplnené   zákonné podmienky   pre   vydanie   predmetného   vyhlásenia.   Na   tomto   mieste   poznamenávame,   že vyhlásenie   nieje   individuálnym   správnym   aktom   (rozhodnutím)   v   zmysle   správneho poriadku, ale je špecifickým úkonom správneho orgánu, tzv. aktom sui generis. Vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve nie je konaním návrhovým, teda návrh na vydanie   vyhlásenia   o   neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve   podľa   pravidla   27   ods.   4 vykonávacieho predpisu nemohol vyvolať právne účinky začatia konania, pričom konanie nebolo - pre nesplnenie podmienok, začaté ani z podnetu správneho orgánu (úradu).... Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že tým, že úrad nevydal na základe žiadosti (návrhu) sťažovateľa   vyhlásenie   o   neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných známok,   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (t. j. práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok) a práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ústavy.

V tejto súvislosti uvádzame, že úrad vyznačenej zmluvnej strany nemá v prípade oznámenia o zmene vo vlastníctve medzinárodne zapísanej známky právomoc na žiadne úkony (či už deklaratórne alebo konštitutívne), ktoré by mali dopad na vznik, zmenu alebo zánik   vlastníckeho   práva   majiteľa   medzinárodnej   známky.   Úrad   (podobne   ako medzinárodný úrad) je len subjektom registrujúcim zmenu majiteľa medzinárodnej známky, pretože konanie o medzinárodných ochranných známkach je registračným konaním a za všetky podania a zmeny zodpovedá úrad krajiny pôvodu.

Vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok teda nieje úkonom, ktorý má vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva, a   preto   nevydanie   predmetného   vyhlásenia   nemohlo   mať   za   následok   porušenie   práva sťažovateľa   vlastniť   majetok   a   práva   pokojne   užívať   majetok.   Rovnako   postup   úradu nemožno   klasifikovať   ani   ako   žiadne   iné   nezákonné   obmedzenie   vlastníckeho   práva sťažovateľa k medzinárodným ochranným známkam....

... Skutočnosť, že úrad predtým, než zapíše prevod ochrannej známky do registra ochranných   známok,   skúma   náležitosti   žiadosti   o   zápis   prevodu   ochrannej   známky (ide o národnú   známku,   pozn.),   nemožno   vnímať   ako   osobitný   druh   poskytovania   právnej ochrany   ex   offo   majiteľovi   národnej   ochrannej   známky.   Neobstojí   teda   námietka sťažovateľa   týkajúca   sa   porušenia   práva   na   rovnaké   zaobchádzanie   pri   „poskytovaní ochrany" pre majiteľa národnej ochrannej známky pred neodôvodnenou alebo pochybnou zmenou zápisu majiteľa v registri ochranných známok v porovnaní s postupom v prípade majiteľa   medzinárodnej   známky   s   určením   pre   Slovenskú   republiku.   V   súlade   s   vyššie citovaným   ustanovením   §   36   ods.   1   zákona   o   ochranných   známkach   sa   zahraničným subjektom poskytuje rovnaká ochrana ako domácim prihlasovateľom ochranných známok (zaručuje sa rovnaké zaobchádzanie).

... Máme za to, že úrad pri posudzovaní existencie dôvodov na vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok mohol vychádzať len z národného zákona o ochranných známkach (konkrétne mohol skúmať, či v zákone o ochranných   známkach   je   upravený   dôvod,   pre   ktorý   by   zmena   vo   vlastníctve medzinárodných ochranných známok nemohla byť vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky účinná) v spojení s ustanoveniami madridskej dohody.

Úrad   v   žiadnom   prípade   nemohol   skúmať   doklady   vzťahujúce   sa   na   zmenu vlastníctva   medzinárodných   ochranných   známok   (tieto   ani   nemal,   ani   nemohol   mať   k dispozícii) a na základe takého posúdenia si vytvoriť vlastný názor o tom,   kto má byť považovaný za majiteľa medzinárodných ochranných známok a následne zvážiť vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok. Na takýto   postup   nieje   totiž   daná   právomoc   úradu.   Úrad   nemá   právo   vyžiadať   si   od jednotlivých strán doklady vzťahujúce sa na prevod medzinárodných známok (resp. strany nie sú povinné ich úradu predložiť. Avšak ani keby takýmito dokladmi disponoval, nemá právo na posudzovanie spornej otázky ich platnosti alebo neplatnosti, resp. spornej otázky určenia vlastníckeho práva k medzinárodným ochranným známkam....

...   Zdôrazňujeme   však,   že   skutočnosť,   že   úrad   nevydal   vyhlásenie   o   neúčinnosti zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných   známok,   nebola   v   žiadnom   ohľade založená   na   názoroch   a   úsudkoch   úradu   o   vlastníckom   práve   sťažovateľa   vo   svetle argumentov uvedených v žiadosti o vydanie predmetného vyhlásenia. Opakujeme, že úrad v zmysle medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sa vzťahujú na   zápis   medzinárodných   známok   vrátane   zápisu   zmien   vo   vlastníctve   medzinárodných známok,   nie   je   oprávnený   posudzovať   legitimitu   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   k medzinárodným ochranným známkam, resp. platnosť právnych úkonov vedúcich k zmene majiteľa medzinárodných ochranných známok tak ako to žiada sťažovateľ. Keby tomu tak bolo,   úrad   by   musel   okrem   iného   skúmať   i platnosť   zmlúv   o   prevode   medzinárodných ochranných známok na právnych predchodcov sťažovateľa, následne by si musel vytvoriť úsudok o platnosti alebo neplatnosti zmlúv o prevode medzinárodných ochranných známok na sťažovateľa (pričom platnosť týchto zmlúv by musel skúmať podľa holandského práva) a tak   by   vlastne   úrad   rozhodoval   o   vlastníckom   práve   k   medzinárodným   ochranným známkam, čo v žiadnom prípade nemôže.»

Obaja účastníci konania, proti ktorým sťažnosť smeruje, vo svojich vyjadreniach uviedli, že trvajú na konaní ústneho pojednávania vo veci, pretože predmetom konania sú otázky   zásadného   právneho   významu   a   od   tohto   pojednávania   možno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci.   K požiadavke   uskutočnenia   ústneho   pojednávania   vo   veci   sa   pripojila taktiež   sťažovateľka.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na verejnom   zasadnutí   konanom   20.   januára   2009   za   účasti   sťažovateľky,   zastúpenej advokátom JUDr. E. Z., a označených porušovateľov práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala: úrad priemyselného vlastníctva, zastúpený JUDr. D. Š., a najvyšší súd, zastúpený JUDr. I. R.

Právny zástupca sťažovateľky na verejnom zasadnutí uviedol, že trvá na sťažnosti v plnom rozsahu, a ďalej uviedol:

«Predovšetkým   by   som   chcel   poukázať   na   zákonné   právo   vyplývajúce   z čl.   13 dohovoru   a na   judikát   Európskeho   súdu   vo   veci   Chuhal   vs.   Spojené   kráľovstvo,   kde Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že účinným prostriedkom v zmysle čl. 13 dohovoru pri   námietke   hrozby   nenapraviteľnej   ujmy   je   nezávislé   posúdenie   nezávislým   orgánom vybaveným dostatočnými procesnými zárukami, aby uspokojilo nároky čl. 13 dohovoru, pričom   nároky   na   takýto   orgán   musia   odzrkadliť   jeho   možnosť   napadnuté   rozhodnutie v prípade potreby zrušiť. Orgán kontrolujúci musí mať možnosť vlastnej úvahy po stránke hmotnoprávnej   aj   po   stránke   procesnej.   My   sme   celý   čas   tvrdili,   že   jediným   účinným prostriedkom nápravy pri odňatí vlastníctva bez právneho titulu je postup národného Úradu priemyselného   vlastníctva   v zmysle   pravidla   27   spoločného   vykonávacieho   predpisu k Madridskej   dohode   a protokolu.   Tak   úrad,   ako   aj   Najvyšší   súd,   ktorý   skúmal   jeho rozhodnutie, resp. postup, uviedli, že nemožno žiadať tento procesný postup, že ak je tu nejaký účinný prostriedok, tak je to konanie o určenie vlastníctva pred všeobecným súdom. Dovolím si poukázať, resp. porovnať konanie pred úradom, prípadné konanie, v zmysle pravidla 27 ods. 4 spoločného vykonávacieho predpisu,   a konanie o určenie vlastníctva pred súdom. Všeobecný súd nemá právomoc zrušiť dotknuté rozhodnutie, a teraz hovorím o rozhodnutí   v úvodzovkách,   pretože   ide   vlastne   o zápis   nového   vlastníka   do medzinárodného registra zo strany medzinárodného úradu, a to na základe oznámenia R., teda R.   Tento zápis zmeny vlastníka k medzinárodného zápisu ochrannej známky, ktorý vlastne tvorí a predstavuje zväzok národných designácií , národných designácií, ktoré platia v tom ktorom označenom štáte, túto zmenu môže napadnúť, a to vyhlásením o neúčinnosti zmeny   len   a výlučne   národný   patentový   úrad   toho   ktorého   designovaného   štátu.   Ako vyplýva   z pravidla   27,   v prípade,   že   úrad   vyhlási   neúčinnosť   zmeny,   za   vlastníka   sa považuje   doterajší   vlastník,   k zmene   nedôjde.   Úrad   v takom   prípade   môže   postupovať analogicky   v zmysle   čl.   5 Madridského   dohovoru takzvaným   „refjuz provisionel“   alebo predbežným odmietnutím, predbežným vyhlásením odmietne účinky zmeny majiteľa, túto skutočnosť   oznámi   Medzinárodnému   úradu   a žiadateľovi,   a žiadateľovi   dá   lehotu   na vyjadrenie   sa   k tomuto   postupu,   resp.   na   preukázanie   titulu   nadobudnutia   vlastníctva v tomto prípade. Následne po vykonaní dokazovania môže úrad vydať konečné rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolania, resp. rozkladu. Úrad takto nepostupoval. V každom prípade takéto rozhodnutie by preventívne zamedzilo zmene vlastníka, k zmene by nedošlo.»  

Zástupkyňa úradu priemyselného vlastníctva sa na verejnom zasadnutí odvolávala na obsah   písomného   stanoviska   doručeného   ústavnému   súdu.   Na   tvrdenie   právneho zástupcu   sťažovateľky   prednesené   na   verejnom   zasadnutí,   že „spôsob,   ktorým   sa   chcú domôcť,   alebo   spôsob,   ktorý   si   uplatňujú,   to   znamená   žiadosť   o vydanie   vyhlásenia o neúčinnosti   zmeny   v otázke   majiteľa   medzinárodných   ochranných   známok   je   jediným efektívnym prostriedkom   ochrany práv sťažovateľa“, reagovala takto: „Zásadne s týmto nesúhlasíme   a zdôrazňujeme   to,   že   postup   úradu,   resp.   vydanie   vyhlásenia,   nijako neovplyvní stav zápisu v medzinárodnom registri na Medzinárodnom úrade v Ž.“

Zástupca   najvyššieho   súdu   uviedol,   že   trvá   na   písomnom   vyjadrení,   ktoré   podal najvyšší súd v tejto veci ústavnému súdu, a pokračoval vyjadrením, že senát najvyššieho súdu o podobných veciach rozhoduje v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania.   Následne   uviedol: „Senát najvyššieho súdu si bol vedomý zložitosti tohto právneho problému a na prejednanie veci nariadil   pojednávanie,   nie   som   si   istý,   či   sme   sa   dva   razy   stretli   na   pojednávaniach, a priamo   za   prítomnosti   účastníkov   konania   analyzoval   daný   problém.   Dospeli   sme k záveru,   že   vieme   pochopiť   právne   postavenie,   právnu   pozíciu   -   v tomto   prípade navrhovateľa, ale nie je možné ju riešiť prostriedkami na území Slovenskej republiky.“ Ďalej dodal,   že „v rámci   toho úzko   vymedzeného konania sme nemali právnu možnosť uložiť povinnosť úradu priemyselného vlastníctva konať vo veci a rozhodnúť, pretože my by sme   ani   nevedeli   identifikovať   hmotnoprávne,   ako   by   mal   vec   posudzovať,   prípadne procesné postupy“.

II.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa   §   250t   ods.   3   OSP   súd   o   návrhu   rozhodne   bez   pojednávania   uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa § 250t ods. 5 OSP predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.

Podľa čl. 1 ods. 2 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných   známok   zo   14.   apríla   1891   revidovanej   v   Bruseli   14.   decembra   1900, vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Nice 15.   júna   1957   a   v   Stockholme   14.   júla   1967   uverejnenej   v Zbierke   zákonov   pod č. 65/1975 Zb. (ďalej len „Madridská dohoda“) príslušníci každej zmluvnej krajiny si budú môcť zabezpečiť vo všetkých ostatných zmluvných krajinách tejto dohody ochranu svojich známok pre výrobky alebo služby zapísaných v krajine pôvodu tým spôsobom, že tieto známky prihlásia na Medzinárodnom úrade duševného vlastníctva (ďalej označovaný aj ako „Medzinárodný   úrad   Svetovej   organizácie   duševného   vlastníctva   v Ž.“   alebo „Medzinárodný   úrad“),   o   ktorom   je   reč   v   Dohovore   zriaďujúcom   Svetovú   organizáciu duševného   vlastníctva   (ďalej   označovaná   aj   ako   „Organizácia“),   prostredníctvom   úradu uvedenej krajiny pôvodu.

Podľa čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody od tých čias, čo sa na Medzinárodnom úrade takto uskutočnil zápis podľa ustanovení článku 3 a 3ter, bude známka v každej zúčastnenej zmluvnej krajine chránená práve tak, ako keby tam bola priamo prihlásená. Zatriedenie výrobkov alebo služieb, ktoré je ustanovené v článku 3, nezaväzuje zmluvné krajiny pri posudzovaní rozsahu ochrany známky.

Podľa   čl.   9   Madridskej   dohody   úrad   krajiny   majiteľa   známky   oznámi Medzinárodnému úradu aj zrušenie, výmazy, vzdanie sa ochrany, prevody a iné zmeny vykonané   pri   zápise   známky   v   národnom   registri,   pokiaľ   sa   tieto   zmeny   dotýkajú   aj medzinárodného zápisu (ods. 1). Medzinárodný úrad zapíše tieto zmeny do medzinárodného registra, oznámi ich aj úradom zmluvných krajín a uverejní vo svojom vestníku (ods. 2).

Podľa čl. 9bis Madridskej dohody ak sa známka zapísaná v medzinárodnom registri prevedie   na   osobu   usadenú   v   niektorej   inej   zmluvnej   krajine,   než   je   krajina   majiteľa medzinárodne zapísanej známky, oznámi prevod úrad tejto krajiny Medzinárodnému úradu. Medzinárodný úrad prevod zapíše, oznámi ostatným úradom a uverejní vo svojom vestníku. Ak   sa   prevod   uskutočnil   pred   uplynutím   piatich   rokov   od   medzinárodného   zápisu, Medzinárodný úrad požiada úrad krajiny nového majiteľa o súhlas a uverejní pokiaľ možno dátum a číslo zápisu známky v krajine nového majiteľa (ods. 1). Prevod známky zapísanej v medzinárodnom   registri,   ktorý   je   v   prospech   osoby,   ktorá   nie   je   oprávnená   prihlásiť známku, sa nezapíše (ods. 2).

Podľa   pravidla   27   ods.   4   Vykonávacieho   predpisu   k   Madridskej   dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 345/1998 Z. z. (ďalej len „Vykonávací predpis“):

a) Ak medzinárodný úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala zmena majiteľa týkajúca sa tejto zmluvnej strany, úrad môže vyhlásiť, že táto zmena nie je účinná   na   území   tejto   vyznačenej   zmluvnej   strany.   Vyhlásenie   spôsobí,   že   pre   danú vyznačenú zmluvnú stranu zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa.

b) Vyhlásenie podľa písmena a) musí obsahovať   i) dôvody, pre ktoré zmena majiteľa nie je účinná,   ii) príslušné ustanovenia zákona a   iii) poučenie, či toto vyhlásenie môže byť predmetom opravného   prostriedku.

c) Vyhlásenie podľa písmena a) sa zasiela medzinárodnému úradu pred uplynutím osemnásťmesačnej   lehoty   odo   dňa   odoslania   oznámenia   podľa   písmena   a)   príslušnému úradu.

d)   Medzinárodný   úrad   zapíše   do   medzinárodného   registra   každé   vyhlásenie vykonané podľa   písmena   c),   prípadne   zapíše   ako   zvláštny   medzinárodný   zápis   tú   časť medzinárodného zápisu, ktorá je predmetom uvedeného vyhlásenia, a zároveň informuje o tejto skutočnosti majiteľa alebo úrad, ktorí podali žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj nového majiteľa.

e)   Konečné   rozhodnutie   týkajúce   sa   vyhlásenia   podľa   písmena   c)   sa   oznámi medzinárodnému úradu, ktorý ho zapíše do medzinárodného registra, prípadne v dôsledku toho zmení medzinárodný zápis, a zároveň to oznámi majiteľovi alebo úradu, ktorí podali žiadosť o zápis zmeny majiteľa, ako aj nového majiteľa.

Podľa   § 29   zákona   č.   55/1997   Z.   z.   o   ochranných   známkach   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochranných   námkach“)   majiteľ   ochrannej   známky   môže ochrannú známku previesť písomnou zmluvou na inú fyzickú osobu alebo právnickú osobu pre všetky tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, alebo pre ich časť (ods. 1).

Ochranná   známka   prechádza   na   nového   majiteľa   v   prípadoch   ustanovených osobitnými predpismi (ods. 2).

Zmluva   o   prevode   ochrannej   známky   a   prechod   ochrannej   známky   nadobúdajú účinnosť voči tretím osobám dňom ich zápisu do registra. O tento zápis je povinný požiadať nadobúdateľ ochrannej známky (ods. 3).

Podľa   §   34   zákona   o ochranných   známkach   ustanovenia   medzinárodných   zmlúv, dohôd   a   dohovorov,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   nie   sú   týmto   zákonom dotknuté (ods. 1).

Osoby, ktoré majú bydlisko alebo sídlo na území členského štátu medzinárodného dohovoru (Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva z 20. marca 1883 revidovanom   v   Bruseli   14.   decembra   1900,   vo   Washingtone   2.   júna   1911,   v   Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Lisabone 31. októbra 1958 a v Stockholme 14. júla 1967, pozn.) alebo na území štátu, ktorý je členom Svetovej obchodnej organizácie, majú rovnaké práva a povinnosti ako tuzemskí prihlasovatelia alebo majitelia ochranných známok;   ak   štát,   v   ktorom   majú   osoby   bydlisko   alebo   sídlo,   nie   je   členským   štátom medzinárodného dohovoru alebo Svetovej obchodnej organizácie, práva a povinnosti podľa tohto zákona možno priznať len za podmienky vzájomnosti (ods. 2).

Osoby, ktoré nemajú v Slovenskej republike trvalý pobyt alebo sídlo, musia sa dať v konaní o ochranných známkach zastupovať oprávnenými zástupcami (ods. 3).

Podľa § 36 zákona o ochranných známkach medzinárodný zápis ochrannej známky so žiadosťou o poskytnutie ochrany v Slovenskej republike má tie isté účinky ako zápis ochrannej známky zapísanej do registra úradom (ods. 1).

Lehota   na   podanie   námietok   proti   poskytnutiu   ochrany   medzinárodne   zapísanej ochrannej známke začne plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola ochranná známka zverejnená vo Vestníku Medzinárodného úradu Svetovej organizácie duševného vlastníctva (ods. 2).

Ak medzinárodne zapísanej ochrannej známke bola odmietnutá ochrana v Slovenskej republike, posudzuje sa tak, akoby v Slovenskej republike nebola zapísaná (ods. 3).Podľa   §   13   vyhlášky   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky č. 117/1997 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška, ktorou sa vykonáva zákon o ochranných známkach“,   alebo   len   „vyhláška“),   pri   prevode   ochrannej   známky   sa   k   žiadosti   priloží zmluva o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci zmenu majiteľa ochrannej známky (ods. 2).

Pri prechode ochrannej známky sa k žiadosti priloží doklad preukazujúci prechod ochrannej známky podľa osobitných predpisov (ods. 3).

Podľa § 37 zákona o ochranných známkach na konanie vo veciach ochrannej známky sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 23, 28 až 30, § 32 až 34, § 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.

Podľa   §   38   zákona   o ochranných   známkach   účastníkom   konania   vo   veciach ochrannej známky alebo kolektívnej ochrannej známky (ďalej len „účastník konania“) je prihlasovateľ, prípadne majiteľ ochrannej známky, o ktorej sa má konať.

Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti a na verejnom   ústnom   pojednávaní,   ako   aj   z obsahu   argumentácie   úradu   priemyselného vlastníctva   a najvyššieho súdu   je zrejmé, že medzi účastníkmi konania pred ústavným súdom nie sú sporné podstatné skutkové okolnosti týkajúce sa posudzovanej veci.

Medzinárodný úrad Svetovej organizácie duševného vlastníctva v Ž. oznámil úradu priemyselného vlastníctva listom z 8. júla 2003 doručeným 3. augusta 2003 zápis zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok z pôvodného majiteľa – sťažovateľky, na spoločnosť F. Zápis zmeny bol následne zverejnený vo vestníku medzinárodného úradu. Zápis   zmeny   bol   úradu   priemyselného   vlastníctva   oznámený   v súlade   s   Madridskou dohodou a Vykonávacím predpisom.

Úrad   priemyselného   vlastníctva   tvrdí,   že   po   oznámení   zmeny   majiteľa medzinárodných   ochranných   známok   postupoval   v   súlade   s   pravidlom   27   ods.   4 Vykonávacieho predpisu a skúmal, či existujú dôvody upravené v národnej legislatíve pre vydanie vyhlásenia o neúčinnosti tejto zmeny vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky. Keďže úrad dospel k presvedčeniu, že neexistujú takéto zákonné dôvody, pre ktoré by zápis zmeny vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok nemohol byť účinný vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, vyhlásenie o neúčinnosti zmeny nevydal.

Následne mu boli doručené žiadosti sťažovateľky o vydanie vyhlásenia o neúčinnosti zmeny   zápisu   vlastníckeho   práva   k   medzinárodným   ochranným   známkam   na   území Slovenskej   republiky.   V   žiadosti   doručenej   2.   augusta   2004   bol   popísaný   pôvod medzinárodných   ochranných   známok   a   okolnosti   ich   prevodu   zo   spoločnosti   Z.   na sťažovateľku   zmluvami   z   roku   1999   a   zmluvou   z   roku   2000,   ako   aj   okolnosti   zmeny medzinárodného   zápisu   medzinárodných   ochranných   známok.   V   žiadosti   sťažovateľka taktiež   uviedla: „Dňa   30.   januára   2002   Arbitrážny   súd   mesta   M.   rozhodol,   že   podľa ruského práva je Dohoda o prevode ochranných známok uzatvorená dňa 26. decembra 1997   medzi   V.   a   Z.   (subjektom   s   ktorým   sťažovateľ   uzavrel   zmluvy   o   prevode medzinárodných   ochranných   známok,   právnym   predchodcom   sťažovateľa)   neplatná ohľadne 17 ruských národne zapísaných ochranných známok.“ Sťažovateľka   namietala, že: „rozhodnutia príslušných ruských orgánov jasne a jednoznačne stanovujú neplatnosť právnych úkonov len s ohľadom na prevod národne zapísaných ochranných známok. Z právneho hľadiska je nepochybné, že prevod národne zapísaných ochranných známok, a to či už platný alebo neplatný, nemá vplyv na vlastnícke práva vyplývajúce z medzinárodných zápisov ochranných známok, keďže tieto už v čase prevodu z V. na Z. v zmysle článku 6 ods. 2   Madridskej   dohody   boli   nezávislé   na   národných   známkach   zapísaných   v R.   a   v   čase rozhodnutia   súdu   boli   vo   vlastníctve   tretej   osoby   –   S. (ide   o skrátené   označenie sťažovateľky,   pozn.). Naviac   rozhodnutie   Arbitrážneho   súdu   mesta   M.   nič   nehovorí   o právnych následkoch ďalších prevodov na tretie strany ako napríklad S. Zmluva o prevode Medzinárodných ochranných známok zo Z. na S. sa riadi holandským právom a podľa holandského práva požíva S. ochranu ako dobromyseľná tretia strana. Na základe tejto skutočnosti je S. stále považovaná za majiteľa Medzinárodných ochranných známok, ktoré sa síce zakladajú na národných ruských zápisoch, ale ktorých medzinárodné zápisy tvoria samostatný predmet vlastníckeho práva. Najmä ak zoberieme do úvahy, že Medzinárodné ochranné známky, s výnimkou ochrannej známky č. 711 772, boli v čase ich nadobudnutia S. ako predmet práva nezávislé na národných zápisoch v krajine pôvodu – R... Žiadosť R. o zápis zmeny majiteľa Medzinárodných ochranných známok bola podaná na Medzinárodný úrad   neoprávnene,   kedže   tieto   Medzinárodné   ochranné   známky   už   boli   nezávislé   od národného zápisu. Zmena majiteľa národných ochranných známok sa tak nemohla týkať medzinárodného zápisu Medzinárodných ochranných známok, ktoré na dôvažok už boli vo vlastníctve   tretej   osoby  ...   pri   posudzovaní   platnosti,   resp.   neplatnosti   nadobudnutia Medzinárodných ochranných známok na základe zmlúv o ich prevode uzatvorených medzi Z. a S. musia slovenské orgány právne posudzovať problematiku z pohľadu holandského práva.   Ak   je   S.   podľa   holandského   práva   legitímnym   majiteľom   Medzinárodných ochranných známok (ako aj v prípade nadobudnutia ochranných známok v dobrej viere aj od nevlastníka), ÚPV musí dospieť k rovnakému záveru.“

Úrad   priemyselného   vlastníctva   po   preskúmaní   podaní   sťažovateľky   listom zo 4. novembra 2004 (ako i ďalšími listami) sťažovateľku upovedomil o tom, že nezistil existenciu žiadnych relevantných dôvodov, pre ktoré by mohol neúčinnosť zmeny majiteľa medzinárodných ochranných známok vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vyhlásiť.

Následne   sa   sťažovateľka   obrátila   na   najvyšší   súd   s   návrhom   v konaní   proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   (§   250t   OSP).   Najvyšší   súd   návrh   sťažovateľky uznesením sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 zamietol.

Označené   rozhodnutie   založil   najvyšší   súd   na   týchto   dôvodoch: «...   z   priebehu súdneho pojednávania konaného dňa 21. 2. 2007 bola spornou otázka, či podaný návrh na vydanie   vyhlásenia   je   dispozitívnym   procesným   úkonom   spôsobilým   vyvolať   začatie správneho konania.

Navrhovateľ súčasne upresnil petit návrhu tak, že „súd ukladá Úradu priemyselného vlastníctva   SR   povinosť   konať   a rohodnúť   vo   veci   o vyhlásení   neúčinnosti   zmeny   vo vlastníctve medzinárodných ochranných známok... v riadnom správnom konaní začatom na návrh   navrhovateľa   zo   dňa   12.   10.   2004,   ako   účastníka   správneho   konania,   v zmysle ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“

Navrhovateľ   ďalej   rozšíril   návrh   o eventuálny   petit   nasledovného   znenia:   „súd ukladá Úradu priemyselného vlastníctva SR povinosť začať konanie z vlastného podnetu o   vyhlásenie   neúčinnosti   zmeny   vo   vlastníctve   medzinárodných   ochranných   známok  ... v riadnom správnom konaní na základe dôvodov uvedených v žiadosti navrhovateľa zo dňa 12. 10. 2004, v zmysle ustanovení Správneho poriadku vspojení s Pravidlom 27 ods. 4 Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode a Madridského protokolu.“... Navrhovateľ   sa   domáha   súdnej   ochrany   pred   tvrdenou   nečinnosťou   odporcu, návrhom podaným podľa § 250t O. s. p.

... Podľa pravidla 27 ods. 4 písm. a/ Spoločného vykonávacieho predpisu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k protokolu k tejto dohode v znení neskorších právnych predpisov (Oznámenie MZV SR č. 345/1998 Z. z.) „ak medzinárodný úrad oznámi úradu vyznačenej zmluvnej strany, že sa vykonala zmena majiteľa týkajúca sa tejto   zmluvnej   strany,   úrad   môže   vyhlásiť,   že táto   zmena   nie   je   účinná   na   území   tejto vyznačenej zmluvnej strany. Vyhlásenie spôsobí, že pre danú vyznačenú zmluvnú stranu zostane medzinárodný zápis na meno pôvodného majiteľa“.

Uvedené ustanovenie neupravuje právne pomery medzi jednotlivcami (fyzickými a právnickými osobami na jednej strane a úradmi jednotlivých zmluvných štátov). Naopak jeho predmetom je úprava vzťahu národného úradu zmluvného štátu k medzinárodnému úradu.   Vzhľadom   na   to   pravidlo   čl.   27   ods.   4   Spoločného   vykonávacieho   predpisu   je nevyhnutné vykladať ako výlučné a autonómne oprávnenie úradu zmluvného štátu vo vzťahu k medzinárodnému úradu, ktoré podľa správnej úvahy môže - je oprávnený úrad zmluvného štátu využiť.

Na   základe   horeuvedeného   najvyšší   súd   konštatuje,   že   čl.   27   ods.   4   Spoločný vykonávacieho predpisu neupravuje právny nárok jednotlivcov - fyzických a právnických osôb vo vzťahu k úradom zmluvných štátov, návrhom na začatie konanie vyvolať účinky začatia   administratívneho   konania   o   vyhlásenie   neúčinnosti   zmeny   majiteľa   ochrannej známky.

Najvyšší súd podľa § 246c, za primeranej aplikácie ust. § 95 ods. 2 O. s. p. zamietol rozšírenie návrhu navrhovateľa o eventuálny petit, podaním zo dňa 7. 3. 2007 z dôvodu, že správnemu orgánu nemožno na návrh fyzickej alebo právnickej osoby uložiť povinnosť začať   konanie   zvláštneho   podnetu   vo   veciach,   ktoré   nie   sú   podľa   platných   právnych predpisov návrhovými konaniami. Správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté vzťahuje správa úvaha správneho orgánu. O   trovách   konania   súd   rozhodol   podľa   §   250t   ods.   5   O.   s.   p.   Súd   návrhu navrhovateľa nevyhovel preto navrhovateľ nemá nárok na náhradu trov konania.»

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   pred   zápisom   zmeny majiteľa   označených   medzinárodných   ochranných   známok   vykonaného   medzinárodným úradom 11. júna 2003 na základe oznámenia R. zapísaná v medzinárodnom registri ako ich majiteľka, pričom tieto zápisy požívali ochranu v zmysle ustanovení Madridskej dohody a § 36 ods. 1 zákona o ochranných známkach aj v Slovenskej republike.

V zmysle ustanovení čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení s § 36 ods.   1   zákona   o   ochranných   známkach mala Slovenská   republika   povinnosť   poskytnúť medzinárodným ochranným známkam sťažovateľky právnu ochranu v rovnakom rozsahu, ako keby išlo o národné ochranné známky – zapísané do registra úradom priemyselného vlastníctva.   Označené   ustanovenia   garantovali   sťažovateľke   obdobné   právne   postavenie (právny status) ako tuzemským majiteľom ochranných známok.

Úrad   priemyselného   vlastníctva   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   pre   oblasť priemyselného vlastníctva a v súvislosti s jej výkonom vo vzťahu k ochranným známkam sú mu   zverené   významné   právomoci   aj   v záujme   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov fyzických   osôb   a právnických   osôb,   vrátane   samotných   majiteľov   ochranných   známok. Svedčí o tom napr. právna úprava obsiahnutá v § 9 až § 12 a § 16 zákona o ochranných známkach týkajúca sa konaní o zápise ochrannej známky do registra a o výmaze ochrannej známky.

Právna   úprava   prevodu   a prechodu   ochrannej   známky   v Slovenskej   republike obsiahnutá v § 29 zákona o ochranných známkach vyžaduje ako nevyhnutnú podmienku prevodu   alebo   prechodu   vlastníctva   ochrannej   známky   existenciu   relevantnej   právnej skutočnosti, s ktorou zákon (resp. právny poriadok) takéto právne následky spája (právny titul zmeny vlastníctva ochrannej známky). Môže ísť o právny úkon (písomnú zmluvu), aplikačný právny akt (rozhodnutie príslušného orgánu), alebo o iné zákonom predvídané právne   skutočnosti.   Podľa   § 29   ods.   3   uvedeného   zákona zmluva o prevode   ochrannej známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú účinnosť voči tretím osobám dňom ich zápisu do registra. V súvislosti so žiadosťou o tento zápis je nadobúdateľ ochrannej známky v zmyle   §   13   vyhlášky,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   o   ochranných   známkach,   povinný predložiť dôkaz o existencii právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky (priložiť k žiadosti zmluvu o prevode alebo jej rovnopis, alebo výňatok, či iný doklad preukazujúci zmenu majiteľa ochrannej známky, alebo doklad preukazujúci prechod ochrannej známky podľa osobitných predpisov).

Požiadavka   existencie   právneho   titulu   zmeny   vlastníctva   ochrannej   známky predstavuje condicio sine qua non aj pre poskytnutie právnej ochrany na území Slovenskej republiky subjektu, ktorý je v oznámení medzinárodného úradu označený ako nadobúdateľ medzinárodnej ochrannej známky.

Ustanovenie § 29 ods. 1 a 2 zákona o ochranných známkach ustanovuje pre prevod alebo prechod vlastníctva ochrannej známky túto zákonnú podmienku (existencia právneho titulu zmeny vlastníctva ochrannej známky). Predstavuje preto dostatočný zákonný dôvod na   postup   úradu   priemyselného   vlastníctva   podľa   pravidla   27   ods.   4   Vykonávacieho predpisu,   ktorým   by   mohol   vyhlásiť   neúčinosť   zmeny   prevodu   alebo   prechodu medzinárodnej ochrannej známky vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, v situácii, keď mu je zo strany majiteľa medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej ochranu aj na území Slovenskej republiky predložený dostatočný dôkaz o tom, že subjekt označený v oznámení medzinárodného úradu ako jej nový nadobúdateľ neopiera svoje práva k tejto ochrannej známke o platný právny titul.

Aj   keď   možno   súhlasiť   s argumentáciou   úradu   priemyselného   vlastníctva a s   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadrenom   v jeho   uznesení   sp.   zn.   3   Sžnč   3/2006 z 26.   apríla   2007,   že   pravidlo   27   ods.   4   Vykonávacieho   predpisu   upravuje   osobitnú právomoc   úradu   priemyselného   vlastníctva   vo   vzťahu   k medzinárodnému   úradu   a nejde o konanie začínajúce na návrh oprávnenej osoby, na ktoré by sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), bezdôvodná nečinnosť úradu priemyselného vlastníctva ohľadne   vyhlásenia   v zmysle   pravidla   27   ods.   4   Vykonávacieho   predpisu   v prípade predloženia   dôkazov   o neexistencii   platného   právneho   titulu   prevodu   alebo   prechodu medzinárodnej ochrannej známky požívajúcej v Slovenskej republike ochranu je spôsobilá porušiť základné práva jej skutočného vlastníka zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Tieto práva majú aj svoju procesnú stránku (tzv. garancie procesnej povahy),   ktorej   súčasťou   je povinnosť   orgánov   verejnej   moci   poskytnúť za   podmienok a v rozsahu   stanovenom   zákonom   ochranu   vlastníckemu   právu   vlastníkov   (napr.   I.   ÚS 23/01, II. ÚS 31/04, III. ÚS 328/05).

Pri   postupe   podľa   pravidla   27   ods.   4   Vykonávacieho   predpisu   sa   síce   uplatňuje zásada   oficiality   (konanie   začína   z podnetu   úradu   priemyselného   vlastníctva,   ktorý   je oprávnený a zároveň povinný preskúmať splnenie podmienok pre začatie konania a nie je v tomto   smere   procesne   viazaný   návrhmi   iných   subjektov),   avšak   táto   zásada,   ako   aj samotná   existencia   takejto   právomoci   úradu   priemyselného   vlastníctva   v sebe   zahŕňajú nielen oprávnenie, ale aj povinnosť začať uvedené konanie, ak je dostatočne preukázané, že boli splnené zákonné podmienky na jeho začatie.

Právomoc priznaná správnemu orgánu nemá totiž povahu exkluzívneho právneho privilégia, ale zahŕňa jeho povinnosť uplatňovať ju v súlade s účelom, na ktorý mu bola zverená. Správna úvaha úradu priemyselného vlastníctva týkajúca sa splnenia zákonných podmienok na postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu nemá charakter absolútnej (voľnej) úvahy, ale je ohraničená zákonom.

Povinnosť garantovať majiteľom medzinárodných ochranných známok požívajúcich ochranu   v Slovenskej   republike   obdobné   právne   postavenie,   aké   prináleží   majiteľom tuzemských ochranných známok (čl. 4 ods. 1 Madridskej dohody a § 34 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 1 zákona o ochranných známkach), zakladá povinnosť úradu priemyselného vlastníctva   využiť   dostupné   právne   prostriedky   konštituované   pravidlom   27   ods.   4 Vykonávacieho predpisu v situáciách obdobných tým, keď by na základe § 29 ods. 1 a 2 zákona o ochranných známkach v spojení s § 13 vyhlášky bola odopretá žiadosť subjektu, ktorý tvrdí, že je nadobúdateľom ochrannej známky, o zápis jej prevodu alebo prechodu podľa § 29 ods. 3 uvedeného zákona z dôvodu nepreukázania existencie právneho titulu.

Za   nerovné   záobchádzanie   alebo   diskriminačný   postup   však   nemožno   označiť odlišný postup (tak z hľadiska právnej úpravy, ako aj právnej praxe), ktorý s ohľadom na podstatné okolnosti odôvodnene vyplýva z nerovnakého postavenia subjektov, ktorých sa týka. V prípade prevodu a prechodu ochranných známok treba zohľadniť odlišnosti postupu podľa § 29 zákona o ochranných známkach v spojení s § 13 vyhlášky (na ktorý sa okrem iného   v zmysle   §   37   zákona   o   ochranných   známkach   taktiež   nevzťahujú   ustanovenia Správneho poriadku) a právneho postupu založeného Madridskou dohodou a Vykonávacím predpisom vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok.

V prípade postupu podľa Madridskej dohody a Vykonávacieho predisu vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok skúma a deklaruje existenciu relevantného právneho titulu pre prevod alebo prechod takýchto ochranných známok príslušný národný úrad   vo   svojom   oznámení   medzinárodnému   úradu.   Oznámenie   medzinárodného   úradu o zmene   zápisu   majiteľa   medzinárodnej   ochrannej   známky   predstavuje   vzhľadom   na uvedené   pre   úrad   priemyselného   vlastníctva   právnu   skutočnosť,   z ktorej   vyplýva prezumpcia   zákonnosti   prevodu   alebo prechodu   takýchto   ochranných   známok.   Tá   je založená na prezumpcii zákonnosti postupu príslušných orgánov cudzích štátov, ktoré sú členmi   Madridskej   únie.   Zákonnosť   ich   postupu   nie   je   úrad   priemyselného   vlastníctva oprávnený preskúmavať.

Na   preukázane   záveru   o neexistencii   platného   právneho   titulu   prevodu   alebo prechodu   medzinárodnej   ochrannej   známky   požívajúcej   v Slovenskej   republike   ochranu preto nestačí, ak subjekt, ktorému svedčil predchádzajúci zápis v medzinárodnom registri, existenciu právneho titulu alebo jeho platnosť spochybní. Unesenie dôkazného bremena o takomto   tvrdení   vyžaduje   predloženie   právoplatného   rozhodnutia   orgánu,   ktorý   má právomoc   neúčinnosť,   neplatnosť   alebo   neexistenciu   právneho   titulu   prevodu   alebo prechodu medzinárodnej ochrannej známky deklarovať, prípadne je oprávnený preskúmať zákonnosť postupu národného úradu, na základe oznámenia ktorého medzinárodný úrad vykonal zmenu zápisu v medzinárodnom registri.

V posudzovanom prípade takéto skutočnosti nenastali. Sťažovateľka v rámci svojej žiadosti úradu priemyselného vlastníctva o postup podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho predpisu   preukázala   existenciu   sporu   o práva   k dotknutým   medzinárodným   ochranným známkam   medzi   ňou   a spoločnosťou   F.   so   sídlom   v R.,   pričom   z jej   argumentácie vyplynulo, že R. podal žiadosť o zmenu zápisu v medzinárodnom registri vo vzťahu k týmto ochranným   známkam   na   základe   rozhodnutí   súdov   R.   o neplatnosti   zmluvy   o prevode ruských národných ochranných známok na subjekt, s ktorým uzatvorila zmluvu o prevode práv k ich medzinárodným zápisom. Tie však podľa jej názoru boli v tom čase v zmysle čl. 6 ods. 2 Madridskej dohody nezávislé na národných známkach.

Sťažovateľka nepredložila úradu priemyselného vlastníctva rozhodnutie príslušného súdu, ktoré by určilo jej vlastníctvo k sporným medzinárodným ochranným známkam, ani rozhodnutie príslušného orgánu R. deklarujúce nezákonnosť postupu R. v tejto veci. Postup úradu priemyselného vlastníctva spočívajúci v nevydaní vyhlásenia podľa pravidla 27 ods. 4 Vykonávacieho   predpisu   preto   nepredstavoval   porušenie   základných   práv   sťažovateľky označených v sťažnosti.

Ochrany   svojich   vlastníckych   práv   vo   vzťahu   k uvedeným   medzinárodným ochranným známkam sa sťažovateľka musí domáhať pred príslušným súdom oprávneným rozhodnúť o ňou uplatňovaných nárokoch na tento predmet priemyselného vlastníctva.

Takýmto súdom nie je ústavný súd a nemohol ním byť ani najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 3/2006, v ktorom bola jeho právomoc limitovaná ustanovením §   250t   OSP   na   posúdenie   sťažovateľkou   namietanej   nečinnosi   úradu   priemyselného vlastníctva.   Závery   najvyššieho   súdu   uvedené   v sťažovateľkou   napádanom   uznesení z 26. apríla 2007 možno pritom podľa názoru ústavneho súdu vzhľadom na už uvedené skutočnosti   týkajúce   sa   povahy   a   podmienok   postupu   podľa   pravidla   27   ods.   4 Vykonávacieho predpisu považovať za ústavne konformné, ktoré nie sú spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že základné práva sťažovateľky označené v sťažnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnč 3/2006 z 26. apríla 2007 porušené neboli.

Keďže ústavný súd vyslovil, že práva zaručené v ústave, v dohovore a v dodatkovom protokole,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala, porušené   neboli,   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti (na vyslovenie príkazu úradu priemyselného vlastníctva, aby vo veci konal, na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z 26. apríla   2007,   na priznanie   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   atď.)   sa   už nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009