znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 343/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci   sťažnosti   S.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   M.,   B.,   pre   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 467/01 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 467/01   p o r u š i l základné právo S., a. s., B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   467/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. S., a. s., B.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania S., a. s., B., v sume 5 300 Sk (slovom päťtisíctristo slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J.M. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti S., a. s., B., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2005   doručená   sťažnosť   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom JUDr. J.   M.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 467/01.

Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 343/05 z 30. novembra 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že 31. októbra 2001 podal okresnému súdu žalobu o určenie nájomného, pričom konanie je vedené pod sp. zn. 19 C 467/01. Vzhľadom na to, že okresný súd   vo   veci   nekonal,   opakovane   žiadal   o vytýčenie   termínu   pojednávania   a podal aj sťažnosti   predsedníčke   okresného   súdu,   ktorá   listom   z 20.   decembra   2004   priznala prieťahy v konaní, za ktoré sa aj ospravedlnila, a prisľúbila, že v januári 2005 bude vec pridelená   novej   zákonnej   sudkyni.   Do   podania   ústavnej   sťažnosti   (15.   novembra   2005) však vo veci nebolo vykonané pojednávanie.

V postupe   okresného   súdu   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   uviedol,   že   je   majiteľom   pozemku, odvádza dane,   ale   pozemok   užíva   iná   osoba   bez   toho,   aby   mala   usporiadané nájomné vzťahy. Je presvedčený, že postupom okresného súdu mu vznikla ujma vo výške 100   000   Sk,   ktorú   žiada   uhradiť   vo   forme   primeraného   finančného   zadosťučinenia. Ignorovanie jeho prípadu okresným súdom mu spôsobuje stav právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 467/01 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy.   Zároveň   žiada,   aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a trovy konania vo výške 5 302,50 Sk.

Listom   z 27.   decembra   2005   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadril,   že   netrvá na ústnom prejednaní veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila poverená predsedníčka okresného súdu, ktorá v liste sp. zn. Spr. 2180/05 z 15. decembra 2005 uviedla, že obdobie od   podania   návrhu   do   marca   2005   hodnotí   ako   prieťahy   v konaní,   sťažnosť   považuje za opodstatnenú a súhlasí s upustením od ústneho prejednania veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska poverenej predsedníčky okresného súdu a najmä z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 467/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa   31.   októbra   2001   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   žalobu   o určenie nájomného, ktorej bola pridelená sp. zn. 19 C 467/01. K žalobe boli pripojené prílohy, a to výpis   z obchodného   registra   týkajúci   sa   sťažovateľky,   list   vlastníctva,   geometrický plán, výzvy odporcovi na uzavretie nájomnej zmluvy, pravidlá na realizáciu a sledovanie záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta Bratislavy.

Dňa 18. júna 2004 zástupca sťažovateľky podal okresnému súdu žiadosť o konanie vo veci (č. l. 27 spisu).

Dňa 7. marca 2005 zákonná sudkyňa vyzvala sťažovateľku na zaplatenie súdnych trov a uznesením z toho istého dňa vyžiadala vyjadrenie odporcu k žalobe.

Dňa 12. apríla 2005 sťažovateľka uhradila trovy konania (č. l. 32 spisu).Dňa 13. mája 2005 odporca listom požiadal súd o vydanie kópií príloh k žalobe.Dňa 7. decembra 2005 zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 6. apríl 2005 o 10.30 h (dátum je na č. l. 33 asi uvedený mylne, správne má byť 2006) a v ten istý deň vyzvala odporcu na zaplatenie poplatku 300 Sk v kolkoch na realizáciu jeho žiadosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   ju   s účinkami právoplatnosti a prípadne aj vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní, ako to konštantne   ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   uvádza,   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. III. ÚS 340/04 a iné).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd rozhoduje,   správanie účastníkov   súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že žaloba o určenie nájomného patrí medzi štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecného súdnictva s primeranou judikatúrou v tejto oblasti.

Poverená predsedníčka okresného súdu neuviedla žiadne dôvody, ktoré by bránili rozhodnutiu alebo konaniu vo veci.

Druhým kritériom je správanie účastníkov konania. Sťažovateľ vo veci postupoval aktívne,   predložil   prílohy   k žalobe   a na   výzvu   okresného   súdu   zaplatil   súdny   poplatok. Odporca v konaní bol o žalobe informovaný až v roku 2005, preto jeho aktivitu v konaní nemožno hodnotiť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   žiaden   z   účastníkov   konania   sa   žiadnym   spôsobom nepodieľal na vzniknutom stave konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný   súd   z prehľadu   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   v tejto   veci   zistil, že okresný   súd   bol   nečinný   od   podania   žaloby   31.   októbra   2001   do   7.   marca   2005, keď začal vo veci konať. Pri zohľadnení prípravy zákonnej sudkyne na konanie vo veci prieťahy predstavujú 38 mesiacov. Poverená predsedníčka okresného súdu v plnom rozsahu konštatovala ich existenciu bez toho, aby uviedla ich dôvod.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečovať súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97 a iné).

Inými slovami, otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú   v zásade   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Ústavný   súd   s prihliadnutím   aj   na   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci   vyhodnotil   ako   konanie,   v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v dĺžke minimálne 38 mesiacov.

Základné   právo   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   realizuje   takým   konaním všeobecných   súdov,   ktoré   plynule   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (II. ÚS 40/97 a iné).

Na   základe   týchto   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy spočívajúce v nekonaní vo veci, preto prikázal okresnému súdu vo veci konať bez prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenie,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk,   ktoré   zdôvodnila   najmä   stavom   právnej   neistoty   a nemožnosťou   v riadnom rozsahu užívať svoj majetok.

V okolnostiach   prípadu   pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia ústavný   súd   považuje   toto   za   primerané   vo   výške   30   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd povinný vyplatiť   sťažovateľke   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmov ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre   ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, preto ústavný súd žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde umožňuje ústavnému súdu v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože v konaní mala úspech.

Pri   výške   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Podľa   §   3   citovanej   vyhlášky   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 2 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Vzhľadom na skutočnosť, že úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky o stanovení priemernej mesačnej mzdy za prvý polrok 2004.

Ústavný súd priznal náhradu trov konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 2 501 Sk a paušálnu náhradu vo výške 150 Sk. V roku 2005 boli vykonané dva úkony právnej   pomoci,   preto   z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   konania sťažovateľky spolu vo výške 5 302 Sk (bod 4 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006