znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 343/04-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti SWISSCOLOR, s. r. o., Medňanského 11, Trenčín, zastúpenej advokátkou JUDr. D. B., Advokátska kancelária, T., pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 570/99 na neverejnom zasadnutí 16. februára 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   570/99   p o r u š i l základné právo SWISSCOLOR, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. SWISSCOLOR, s. r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania SWISSCOLOR,   s. r.   o.,   v sume   11   072   Sk   (slovom   jedenásťtisícsedemdesiatdva slovenských korún) na adresu jej právnej zástupkyne JUDr. D. B., Advokátska kancelária, T., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti SWISSCOLOR, s. r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 343/04-24 z 24. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť SWISSCOLOR, s. r. o., Medňanského 11, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. B., Advokátska kancelária, T., pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 570/99.

Sťažovateľka   uviedla,   že   označené   konanie   sa   začalo   na   základe   jej   návrhu   na vydanie platobného rozkazu z 15. decembra 1997, ktorým sa proti podnikateľovi – fyzickej osobe – M. H., T. (ďalej len „žalovaný“), domáhala zaplatenia 15 692 Sk s príslušenstvom z titulu   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   jeho   motorového   vozidla s odôvodnením,   že   zamestnanec   žalovaného   spôsobil   sťažovateľke   škodu   pri   dopravnej nehode z 23. júna 1997, ktorá jej nebola poisťovňou v plnej výške uhradená. Okresný súd vydal 29. januára 1998 vo veci platobný rozkaz. Žalovaný podal 24. augusta 1998 proti platobnému   rozkazu   odpor.   Na   základe   podaného   odporu   došlo   k zrušeniu   vydaného platobného rozkazu. Prvé pojednávanie však bolo nariadené až 25. februára 2003, pričom vo veci samej nebolo až do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté. Posledný úkon v konaní   mal   okresný   súd   vykonať   16   mesiacov   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti. V dôsledku nečinnosti okresného súdu v uvedenom konaní došlo už aj ku skartácii dokladov potrebných   na   preukázanie   zavinenia   dopravnej   nehody   zamestnancom   žalovaného,   čo spolu s uplynutou dobou konania spôsobuje značnú neistotu sťažovateľky ohľadne účinného poskytnutia súdnej ochrany jej majetkovým právam, ktoré sú predmetom označeného sporu.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd svojím postupom v tomto konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 7 C 570/99 porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 570/99 konal. Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo výške 260.000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa (...).“

Na základe výzvy ústavného súdu z 5. októbra 2004 sa sťažovateľka prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne   (v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   25.   októbra   2004) vyjadrila k otázke využitia sťažnosti na prieťahy v uvedenom konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“). Právna zástupkyňa vo vyjadrení okrem iného uviedla: „(...) Som toho názoru, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o štátnej správe súdov, bolo bezpredmetné, nakoľko po nahliadnutí do spisu dňa 8. 1. 2003 som zistila, že samotný predseda súdu upozorňoval zákonného sudcu na nutnosť plynulého a rýchleho konania v predmetnej veci s poukazom na prieťahy v konaní. (...)“

Na základe výzvy   ústavného súdu   z 5.   októbra 2004 sa k sťažnosti   sťažovateľky vyjadril (podaním z 12. októbra 2004) aj okresný súd. Vo svojom vyjadrení k sťažnosti predsedníčka   okresného   súdu   okrem   iného   uviedla: «(...)   Dňa   08.   01.   2003   bol   sudca upozornený predsedníčkou súdu na nutnosť plynulého a rýchleho konania záznamom do spisu   v súvislosti   s kontrolou   vecí   starších   ako   3   roky.   (...)   K prieťahom   objektívneho charakteru došlo v „Ro“ konaní, a to od vydania platobného rozkazu (29. 01. 1998) do doby jeho expedovania dňa 17. 08. 1998, ako aj v období od doručenia odporu po výzvu na zaplatenie súdneho poplatku (od 24. 08. 1998 do 17. 03. 1999) a následne prevedenia do oddelenia   „C“,   teda   sudcovi,   ktorý   mal   vo   veci   konať   v dôsledku   zákonného   zrušenia platobného rozkazu.

V súvislosti s prijatím zákona č. 190/1995 Z. z. došlo k zmene formy privatizácie a tým   k enormnému   nárastu   súdnych   sporov   bez   administratívneho   posilnenia   súdov. V rokoch 1997 – 1999 sa na tunajšom súde vybavovalo viac ako 14 000 návrhov na vydanie platobného rozkazu. Prieťahy v konaní „Ro“ boli teda spôsobené touto skutočnosťou. Je pravdou, že od predloženia veci sudcovi v roku 1999 do začatia konania vo veci samej došlo tiež k prieťahom. V rokoch 1997 – 2000 mal každý sudca tunajšieho súdu vo svojom oddelení okolo 1 000 spisov.

Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné prijať účinné opatrenie na zabránenie prieťahov,   pretože   v kompetencii   predsedu   súdu   nie   je   zabezpečovať   dostatočný   počet sudcov. (...)»

Okresný súd ústavnému súdu na základe jeho výzvy podaním č. Spr 12387/2004 z 3. januára   2005   oznámil,   že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   listom   z 10.   januára   2005   ústavnému   súdu   na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s upustením od nariadenia pojednávania, a súčasne mu v prílohe   svojho   listu   zaslala   fotokópiu   svojho   osvedčenia   o registrácii   a pridelení daňového identifikačného čísla z 18. marca 2004.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   15.   decembra   1997   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu,   ktorým   sa   proti   žalovanému   domáhala   zaplatenia   15   692   Sk s príslušenstvom   z titulu   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového vozidla   s odôvodnením,   že   zamestnanec   žalovaného   jej   spôsobil   škodu   pri   dopravnej nehode   z 23.   júna   1997,   ktorá   jej   nebola   v plnej   výške   nahradená   zo   strany   subjektu vykonávajúceho   zákonné   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorových   vozidiel   (ďalej   aj   „poisťovňa“)   v dôsledku   nesplnenia   osobitnej   povinnosti žalovaného   oznámiť   poisťovni   v stanovenej   lehote   poistnú   udalosť   –   vznik   škody   pri dopravnej nehode.

Okresný   súd   vydal   29.   januára   1998   vo   veci   platobný   rozkaz.   K písomnému vyhotoveniu rozhodnutia a jeho zaslaniu účastníkom konania došlo 17. augusta 1998.

Žalovaný podal 24. augusta 1998 proti platobnému rozkazu odpor. V odôvodnení uviedol, že poistná udalosť bola Slovenskej poisťovni oznámená včas (žalovaný navrhol jej pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného) a poprel zavinenie dopravnej nehody z 23. júna 1997 jeho zamestnancom.

Uznesením   č.   k.   Ro   15972/97-34   z   22.   decembra   1998   uložil   okresný   súd žalovanému zaplatiť v lehote 5 dní poplatok za podanie odporu. Rozhodnutie však bolo vyhotovené   a odoslané   žalovanému   až   17.   marca   1999.   Žalovaný   zaplatil   poplatok 25. marca 1999. Na č. l. 36 spisu sa nachádza upozornenie predsedníčky okresného súdu z 8. januára 2003 na prieťahy v konaní adresované zákonnému sudcovi. Pokynom súdnej kancelárii z 3. februára 2003 nariadil zákonný sudca vo veci pojednávanie na 25. február 2003 a uložil predvolať naň účastníkov konania, ako aj právnu zástupkyňu sťažovateľky. Pojednávanie konané 25.   februára   2003   bolo   po   vypočutí   stanovísk   oboch   strán   k veci odročené na 15. apríl 2003 za účelom doplnenia dokazovania. Podaním zo 4. marca 2003 doručeným okresnému súdu 5. marca 2003 opakoval žalovaný svoj návrh, aby poisťovňa – Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., pristúpila do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného.

Pokynom   súdnej   kancelárii   z 18.   marca   2003   uložil   zákonný sudca   predvolať na pojednávanie stanovené   na 15.   apríl   2003 svedkov,   vyžiadať súvisiaci   spisový   materiál Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín a Allianz   –   Slovenskej   poisťovne,   a.   s.,   pobočky   Trenčín,   ako   aj   oznámiť   Allianz   – Slovenskej poisťovni, a. s., so sídlom v Bratislave termín pojednávania vo veci s výzvou, aby sa vyjadrila k návrhu žalovaného na vstup do konania.

Okresný   dopravný   inšpektorát   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trenčín 26. marca 2003 okresnému súdu oznámil, že žiadaný spisový materiál z roku 1997 bol v roku 2003 skartovaný.

Allianz   –   Slovenská   poisťovňa,   a.   s.,   doručila   31.   marca   2003   okresnému   súdu podanie, ktorým oznámila vstup do konania (ako vedľajší účastník) na strane žalovaného, vyjadrila sa k veci a predložila kópie listín týkajúcich   sa predmetnej dopravnej nehody. Podaním doručeným okresnému súdu faxom 15. apríla 2003 a písomne 17. apríla 2003 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Na pojednávaní konanom 15. apríla 2003 okresný súd vypočul oboch účastníkov konania   a svedka.   Následne   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. 7 C 570/99-82 z 9. mája 2003 ustanovil okresný súd vo veci súdneho znalca, ktorému uložil vypracovať znalecký posudok do 30 dní od doručenia uznesenia. Rozhodnutie   bolo   znalcovi   doručené   19.   mája   2003.   Uznesením   č.   k.   7   C   570/99-84 z 9. mája 2003 uložil žalovanému zložiť v lehote 10 dní preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 10 000 Sk. Ustanovený súdny znalec sa 20. mája 2003 dostavil na okresný súd a prevzal spisový materiál týkajúci sa konania. Preddavok na trovy znaleckého dokazovania bol zložený na účet okresného súdu 30. mája 2003. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 25. júla 2003. Dňa 26. augusta 2003 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii zaslať znalecký posudok stranám na vyjadrenie v lehote 15 dní.

Podaniami   doručenými   okresnému   súdu   16.   septembra   2003   sa   k znaleckému posudku   vyjadrili   žalobca   (prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne),   ako   aj žalovaný.   Uznesením   č.   k.   7   C   570/99-111   z 21.   januára   2004   rozhodol   okresný   súd o znalečnom.   Rozhodnutie   bolo   stranám   a znalcovi   doručené   v dňoch   3.   februára   2004 a 4. februára   2004,   učtárni   okresného   súdu   bolo   predložené   4.   marca   2004   na   základe pokynu zákonného sudcu z 26. februára 2004.

Pokynom   súdnej   kancelárii   zo 16.   augusta   2004   uložil   vo   veci   konajúci   sudca predvolať účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín nariadil na 17. september 2004.   Predvolanie   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   20.   augusta   2004 a žalovanému   23.   augusta   2004.   Vedľajší   účastník   sa   ospravedlnil   a požiadal   o zmenu termínu   pojednávania   s tým,   že   mu   predvolanie   okresného   súdu   bolo   doručené   až 16. septembra   2004   prostredníctvom   faxu.   V   podaní   doručenom   okresnému   súdu 17. septembra   2004   žalovaný   uviedol,   že   upravuje   označenie   vedľajšieho   účastníka   na strane žalovaného na „Slovenskú kanceláriu poisťovateľov Bratislava, za ktorú v zmysle § 28 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. koná Allianz – Slovenská poisťovňa, Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava.

Písomnosti   žiadam   doručovať   na   Allianz   –   Slovenská   poisťovňa,   právny   odbor, 815 74 Bratislava.“

Pojednávanie   bolo   17.   septembra   2004   odročené   na   26.   október   2004   z dôvodu osobnej   neúčasti   sťažovateľky   (jeho   právny   zástupca   bol   na   pojednávaní   prítomný) a vedľajšieho účastníka konania na strane žalovaného.

Pokynom z 20. septembra 2004 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii prizvať na pojednávanie stanovené na 26. október 2004 vedľajšieho účastníka.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na náhradu škody   v občianskoprávnej   veci.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na dĺžku trvania konania na okresnom súde.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovateľka   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu   a   zúčastňovala   sa jednotlivých   pojednávaní.   V správaní   sťažovateľky   teda   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé   z   období   nečinnosti   okresného   súdu   začalo 29. januára 1998, keď bol v predmetnej veci vydaný platobný rozkaz, a trvalo viac ako šesť mesiacov, t. j. až do 17. augusta 1998, keď bolo toto rozhodnutie okresného súdu (platobný rozkaz) písomne vyhotovené a zaslané účastníkom konania. Ďalšie štyridsaťsedemmesačné obdobie   nečinnosti   bolo   ústavným   súdom   v rámci   preskúmavaného   konania   zistené v období od 17. marca 1999, keď bolo okresným súdom písomne vyhotovené uznesenie č.   k.   Ro   15972/97-34   z 22.   decembra   1998,   do   3.   februára   2003,   keď   okresný   súd v predmetnej   veci   nariadil   termín   pojednávania.   Okresný   súd   bol   nečinný   aj   v ďalšom takmer šesťmesačnom období trvajúcom od 21. januára 2004, kedy okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 570/99 priznal znalcovi znalečné, až do 16. augusta 2004, keď vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania v predmetnej veci. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako sedem rokov. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer päťdesiatdeväť mesiacov, t. j. štyri roky a jedenásť mesiacov) tvoria obdobia, v ktorých v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené (v ďalšom priebehu konania bude povinnosťou okresného súdu, aby už toto právo neporušoval).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   260 000   Sk,   ktoré   odôvodnila tak,   že „Predmetné prieťahy v súdnom   konaní vyvolávali u sťažovateľa psychický stav neistoty a očakávanie, ako bude rozhodnuté. I keď sa už v dnešnej dobe vo veci koná, v dôsledku skartovania potrebných podkladov (vinou prieťahov v súdnom konaní), však úspech vo veci ako aj následné uspokojenie pohľadávky je neisté“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 50 000 Sk. Táto suma zohľadňuje okrem predmetu konania aj skutočnosť, že v dôsledku pomalého postupu okresného súdu nemožno v konaní použiť záznamy dopravnej polície o nehode,   ktoré   boli   skartované,   čím   je   možnosť   vykonania   rýchleho   a efektívneho dokazovania   v predmetnom   konaní   podstatne   sťažená,   a taktiež   aj   dĺžku   zbytočných prieťahov v tomto konaní (štyri roky a jedenásť mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   návrhu   sťažovateľky nevyhovel.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom „(...) podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., za dva právne úkony (príprava a prevzatie, písomné podanie vo veci) 12.372,- Sk. Paušálna náhrada je uplatňovaná v zmysle § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.. Jeden právny úkon á 6.050,- Sk + paušál 136 Sk. Spolu 14.772,- Sk s 19 % DPH (2.806,70) to predstavuje čiastku 17.578,70 Sk.“

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. januára 2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   patrí   právnej   zástupkyni sťažovateľky odmena v sume 9 068 Sk (2 x 4 534 Sk), ktorá bola vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, v súlade s § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. zvýšená na 10 800 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Právnej zástupkyni sťažovateľky zároveň patrí uplatnený   nárok   na   náhradu   paušálnej   náhrady   hotových   výdavkov   vo výške   272   Sk (2 x 136 Sk).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tomto prípade uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 11 072 Sk a vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na náhradu trov konania v sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005