znak

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátskou   kanceláriou   WERNER   &   Anger,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokátJUDr. Peter Anger, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 68/2014 z 30. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranupodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“)sp. zn. 1 Sžr 68/2014 z 30. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   podľa   nej„primárne dotknutá na svojom vlastníckom práve rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Bratislave sp. zn. 214/45/2009/ELLE zo 17. februára 2009, proti ktorému podala odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky sp. zn. 1920/2009-430 z 11. mája 2009“. Ako z predloženej sťažnosti a jej prílohvyplýva,   označenými   rozhodnutiami   správnych   orgánov   bolo   rozhodnuté   o povolenípozemkových   úprav   v katastrálnom   území ⬛⬛⬛⬛,   lokalite ⬛⬛⬛⬛.Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na základepodnetu   sťažovateľky   podala   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   označeného   rozhodnutiaMinisterstva   pôdohospodárstva   a rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky.   Krajský   súdv Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) o žalobe generálnej prokuratúry rozhodol rozsudkomsp. zn. 5 S 2544/2012 z 28. mája 2013 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania trovynepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala generálna prokuratúra odvolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   argumentuje   tým,   žena povolenie pozemkových úprav sa vyžaduje verejný záujem, ktorý v okolnostiach prípadupreukázaný nebol. V tomto smere vo veci konajúcim súdom sťažovateľka vyčíta, že „zatiaľ čo krajský súd v podstate stotožnil otázku verejného záujmu s dôvodmi pozemkových úprav, najvyšší   súd   spojil   verejný   záujem   s účelom   pozemkových   úprav“.   Podľa   názorusťažovateľky sa súdy arbitrárne vysporiadali s jej námietkou absencie verejného záujmu,v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok arbitrárny, porušujúci jej označené práva. V tejtosúvislosti   uviedla,   že   pozemky   nachádzajúce   sa   v obvode   pozemkových   úprav   boliúzemným plánom mesta určené na zastavanie, teda nesledujú verejný záujem. V ďalšejargumentácii   sťažovateľka   predostrela   vlastný   pohľad   na   predmetnú   právnu   úpravua prirovnala ju k vyvlastneniu. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že bolo potrebnézisťovať   verejný   záujem   v priebehu   konania   a vykonať   v tomto   smere   dokazovanie.Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   preto   považuje   sťažovateľkaza nedostatočné, ústavne nekonformné, ako aj za porušujúce jej označené práva.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv, preto v petite svojejsťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   napadnutýmrozsudkom, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatajeho   argumentácie   spočíva   v   námietke   nedostatočného   a   arbitrárneho   odôvodnenianapadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom odvolaní, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súdpodľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečov danom prípade považoval námietky sťažovateľky za nedôvodné. Tým zároveň aj ústavnesúladným   spôsobom   dal   odpovede   na   všetky   relevantné   námietky   sťažovateľky.Sťažovateľkou nastolená otázka existencie verejného záujmu v okolnostiach posudzovanejveci je otázkou správnej úvahy. Posúdenie správnosti, resp. úplnosti takejto správnej úvahy,nie   je   úlohou   ústavného   súdu.   Úloha   ústavného   súdu   v naznačených   súvislostiach   saobmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Podľa názoru ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať to, že by v odôvodnenísvojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy pri hodnotení existencieverejného záujmu, a tým nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa s námietkami sťažovateľkyspôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí zustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného nemožno súhlasiť s tvrdenímsťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, resp.   že nie je riadneodôvodnené.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   podľa   názoruústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospelk záveru, že túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   tiež   namietala,   že   napadnutým   rozsudkomnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1   a 4   ústavy,   ako   aj   analogického   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesnéprincípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bolopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho práva podľa   čl.   1dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a ústavno-procesnými   princípmiz perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015