U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 342/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátskou kanceláriou WERNER & Anger, v mene ktorej koná konateľ a advokátJUDr. Peter Anger, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 68/2014 z 30. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkovýprotokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“)sp. zn. 1 Sžr 68/2014 z 30. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola podľa nej„primárne dotknutá na svojom vlastníckom práve rozhodnutím Krajského pozemkového úradu v Bratislave sp. zn. 214/45/2009/ELLE zo 17. februára 2009, proti ktorému podala odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky sp. zn. 1920/2009-430 z 11. mája 2009“. Ako z predloženej sťažnosti a jej prílohvyplýva, označenými rozhodnutiami správnych orgánov bolo rozhodnuté o povolenípozemkových úprav v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛, lokalite ⬛⬛⬛⬛.Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na základepodnetu sťažovateľky podala žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutiaMinisterstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Krajský súdv Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) o žalobe generálnej prokuratúry rozhodol rozsudkomsp. zn. 5 S 2544/2012 z 28. mája 2013 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania trovynepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala generálna prokuratúra odvolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentuje tým, žena povolenie pozemkových úprav sa vyžaduje verejný záujem, ktorý v okolnostiach prípadupreukázaný nebol. V tomto smere vo veci konajúcim súdom sťažovateľka vyčíta, že „zatiaľ čo krajský súd v podstate stotožnil otázku verejného záujmu s dôvodmi pozemkových úprav, najvyšší súd spojil verejný záujem s účelom pozemkových úprav“. Podľa názorusťažovateľky sa súdy arbitrárne vysporiadali s jej námietkou absencie verejného záujmu,v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok arbitrárny, porušujúci jej označené práva. V tejtosúvislosti uviedla, že pozemky nachádzajúce sa v obvode pozemkových úprav boliúzemným plánom mesta určené na zastavanie, teda nesledujú verejný záujem. V ďalšejargumentácii sťažovateľka predostrela vlastný pohľad na predmetnú právnu úpravua prirovnala ju k vyvlastneniu. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že bolo potrebnézisťovať verejný záujem v priebehu konania a vykonať v tomto smere dokazovanie.Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto považuje sťažovateľkaza nedostatočné, ústavne nekonformné, ako aj za porušujúce jej označené práva.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka zastáva názor, že napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv, preto v petite svojejsťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv napadnutýmrozsudkom, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatajeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenianapadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom odvolaní, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súdpodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečov danom prípade považoval námietky sťažovateľky za nedôvodné. Tým zároveň aj ústavnesúladným spôsobom dal odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľky.Sťažovateľkou nastolená otázka existencie verejného záujmu v okolnostiach posudzovanejveci je otázkou správnej úvahy. Posúdenie správnosti, resp. úplnosti takejto správnej úvahy,nie je úlohou ústavného súdu. Úloha ústavného súdu v naznačených súvislostiach saobmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Podľa názoru ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať to, že by v odôvodnenísvojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy pri hodnotení existencieverejného záujmu, a tým nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa s námietkami sťažovateľkyspôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí zustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného nemožno súhlasiť s tvrdenímsťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne, resp. že nie je riadneodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoruústavného súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospelk záveru, že túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššiehosúdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namietala, že napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 a 4 ústavy, ako aj analogického práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1dodatkového protokolu.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesnéprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bolopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmiz perspektívy ich možného porušenia.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky aj tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015