znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej   koná konateľ a advokát doc.   JUDr. Branislav Fridrich,   PhD., vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Bardejov a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Er 195/2009 zo 4. marca 2014 (Rvp 5317/2014), sp. zn. 3 Er 560/2009 zo 4. marca 2014 (Rvp 5318/2014), sp. zn. 3 Er 462/2009 zo 4. marca 2014 (Rvp 5319/2014), sp. zn. 3 Er 782/2010 zo 4. marca 2014 (Rvp 5321/2014) a sp. zn. 3 Er 305/2009 zo 4. marca 2014 (Rvp 5322/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 5317/2014, Rvp 5318/2014, Rvp 5319/2014, Rvp 5321/2014 a sp. zn. Rvp 5322/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 342/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. mája 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), práva   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl. 14 dohovoru   označeným   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len „okresné súdy“ a „postup a uznesenia okresných súdov“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla rôznym fyzickým osobám – dlžníkom „pôžičky“, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v uzavretých zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stali   sa   pohľadávky   sťažovateľky splatnými, a preto pristúpila k podaniu návrhov na vykonanie exekúcie podľa § 38 a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov. V priebehu exekučných konaní sa   sťažovateľka „z dôvodu obavy o právny a fakticky osud pohľadávky rozhodla podať exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho   exekútora   a za   nového   súdneho   exekútora   navrhla   ustanoviť   JUDr.   Rudolfa Krutého“.

Uzneseniami okresných súdov bolo rozhodnuté „o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu pôvodného exekútora“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a uzneseniami okresných súdov v napadnutých konaniach   boli   porušené   jej   označené   práva,   predovšetkým   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ten-ktorý okresný súd

„a) bez toho, aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho,   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho,   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou... o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky   výkonom   exekučnej   činnosti   realizovanej   súdnym   exekútorom   –   JUDr. Rudolfom Krutým.“.

Sťažovateľka   namieta aj porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje tým, že „všeobecný súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

K   namietanému porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka uvádza, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.   Z okolností daného   prípade nemožno vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných súdov v uvedených konaniach,   zruší   uznesenia   okresných   súdov   a   veci   im   vráti   na ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5317/2014, Rvp 5318/2014, Rvp 5319/2014, Rvp 5321/2014 a sp. zn. Rvp 5322/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu   rozhodol   ústavný   súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných súdov v uvedených konaniach.

Vychádzajúc zo sťažností a k nim pripojených splnomocnení ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka všetky sťažnosti podala prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (JUDr. Branislava Fridricha, PhD.), pričom je zrejmé, že tento ich aj koncipoval. Ide o právneho zástupcu,   ktorý   v minulosti   zastupoval   inú   sťažovateľku   [obchodnú   spoločnosť POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „obchodná   spoločnosť“)], a tomuto právnemu zástupcovi je dobre známa aj konštantná judikatúra ústavného súdu týkajúca   sa   komplexu   danej   problematiky   počnúc   rozhodnutiami   všeobecných   súdov o neudelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému pre jeho pomer k veci.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že ide o takmer rovnakú právnu argumentáciu sťažovateľky,   ako   to   bolo   u sťažností   obchodnej   spoločnosti,   a preto   nevidí   žiadnu relevantnú   súvislosť   sa   podrobne   zaoberať   ani   rovnakými   námietkami   sťažovateľky vo vzťahu k zamietnutiu jej návrhu na zmenu súdneho exekútora zo strany okresného súdu, pretože tieto spoločnosti sú jednak, ako to konštatoval okresný súd na strane 2, „personálne prepojené“,   ale   tiež   môžu   vyvolávať   dôvodné   pochybnosti   o nezaujatosti   súdneho exekútora (JUDr. Krutého) v týchto veciach.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku (§ 5 ods. 1 a 2 a § 30 ods. 1 až 3) podstatné pre posúdenie veci interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné (m. m. I. ÚS 450/2013, I. ÚS 453/2013, III. ÚS 108/2014).

Vzhľadom na ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   už   preto   nie   je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia vo vzťahu k jednotlivým právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014