znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   12 C 123/2010-214 zo 7. mája   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   4 Co 309/2012-265 zo 6. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 123/2010-214 zo   7.   mája   2012   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 309/2012-265 zo 6. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn.   12 C 123/2010   v   procesnom   postavení   žalobkyne   domáhala   od   Slovenskej republiky   ako od   žalovanej náhrady   materiálnej škody   a nemajetkovej   ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom všeobecných súdov v súvislosti s neprijatím jej návrhov na začatie občianskeho súdneho konania podaných elektronickou formou.

Uznesením   okresného   súdu   č. k.   12 C 123/2010-190   zo   14. februára 2012 bola sťažovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   sume 948 583,49 €.   Keďže   sťažovateľka   na   výzvy   okresného   súdu   v   ustanovenej   lehote nereagovala,   okresný   súd   konanie   uznesením   okresného   súdu   zastavil.   Proti   uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým uznesením krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   uvádza,   že   jej   okresný   súd   aj   krajský   súd   svojimi   postupmi a rozhodnutiami odňal možnosť konať pred súdom, keď vydal svoje rozhodnutie v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ako aj v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Napadnuté rozhodnutia obidvoch označených   súdov   majú   vychádzať   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   podľa sťažovateľky sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Vo svojej právnej argumentácii sťažovateľka poukazuje na to, že pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie je právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je ním totiž subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní,   je   podľa   sťažovateľky vylúčené, aby „súd pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania konanie zastavil...

Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie   pred   súdom   neprebiehalo,   disproporcionálne   zaťažiť   žalobcu   povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s udelením terminálnej sankcie v podobe zastavenia konania...

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý   má,   resp.   v   prípade   pozitívneho   rozhodnutia   súdu   bude   mať,   povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   a   to   v   rovnakej   výške   ako   žalobca.   V   prípade,   ak   návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako   žalobca,   pretože   jeho   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní,   musí   súd   takýto   návrh   zamietnuť a to s poukazom   na   ústavne   súladnú   interpretáciu   ust.   § 141a   ods.   1   OSP   a   nie sankcionovať žalobcu zastavením konania.“.

Sťažovateľka   súčasne   poukazuje   na   svoje   vecné   oslobodenie   od   súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch a konštatuje, že tam, kde „zákonodarca s úmyslom dodržiavať zásadu spravodlivosti priamo stanoví, že žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku, pretože iniciuje konanie v ktorom sa domáha náhrady   škody   v   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   alebo   nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (mocenského nástroja štátu), je bizarné, aby zároveň stanovil   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   bez   toho,   aby   takúto povinnosť   mal   aj   žalovaný   štát   a   navyše   podmienil   meritórne   prejednanie   veci   práve zložením   preddavku“. Nadväzne   na   to   sťažovateľka   namieta   aj   skutočnosť,   že   suma požadovaného   preddavku   nepredstavuje   päť   percent   istiny   pohľadávky   ňou   uplatnenej a v konečnom dôsledku uloženie povinnosť zložiť preddavok na trovy konania neobsahuje žiadne odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   krajského   súdu   sa   obmedzuje   len na konštatovanie správnosti uznesenia okresného súdu a neobsahuje žiadne „iné originárne právne závery“ na podporu jeho výroku, čo ju vedie k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   súčasne   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012, ktorým ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   (iného)   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením,   ktorým   bol   iný účastník konania v inej právnej veci zaviazaný zložiť preddavok na trovy súdneho konania. Napokon   v   sťažnosti   poukazuje   aj   na   uplatnenie   princípu   proporcionality   vychádzajúc z názoru,   že   vydaniu   uznesenia   o   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   bráni skutočnosť,   že   žiadne   trovy   konania   na   strane   žalovanej   ani   nevzniknú,   a   konštatuje, že samotné vydanie uznesenia o zastavení konania má pre ňu za následok stratu prístupu k súdu.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, tieto rozhodnutia zruší, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov nápravy, prípadne   iným   zákonom   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom   alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný rozsudok okresného súdu podliehal revíznej právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc. Preskúmanie napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí   do   právomoci   krajského   súdu.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označeného základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   preto   len   preskúmanie postupu   krajského   súdu   (obdobne   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   citovaným rozhodnutiam odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že sťažovateľka nezložila preddavok na trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a poukazujúc na znenie § 141a OSP uviedol, že toto ustanovenie upravuje zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť) zložiť preddavok na trovy konania. K naplneniu   zákonom   ustanovených podmienok na uloženie   povinnosti   sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania krajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa uložil povinnosť navrhovateľovi   potom,   ako   zo   strany   odporcu   bol   na   súde   podaný   návrh,   aby   bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť trovy konania. Predmetom konania je právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom nezáleží z akého titulu sa peňažná suma požaduje. Výška požadovanej peňažnej sumy v čase rozhodovania súdu prvého stupňa prevyšovala 400- násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   (zákon č. 601/2003   Zb.   o životnom   minime).   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na tú skutočnosť,   že rozhodujúca   je   nielen   výška   istiny,   ale   aj   príslušenstva   pohľadávky   na rozdiel   od navrhovateľa, ktorý vytýkal súdu prvého stupňa, že pri aplikácii ust. § 141a ods. 1 O. s. p. ignoroval   formálnu   podmienku,   podľa   ktorej   je   možné   rozhodovať   o   uložení   povinnosť zložiť preddavok na trovy konania len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v ust. § 141a ods. 2 O. s. p., že výška preddavku podľa ods. 1 je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Napriek tomu, že navrhovateľ spresnil petit ešte pred právoplatnosťou uznesenia o povinnosti   zloženia   preddavku   na   trovy   konania,   zo   spresneného   petitu   je   zrejmé, že navrhovateľ   okrem   istiny   vo   výške   4.148,58   EUR   si   okrem   iného   uplatňuje   voči odporcovi a nemajetkovú ujmu vo výške 262.680,- EUR. Ak v zmysle citovaného zákonného ustanoveniu musí byť predmetom konania suma vyššia ako 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, istina vo výške 4.148,58 EUR vrátane nemajetkovej ujmy vo výške 262.680,- EUR bez ďalšieho je sumou vyššou ako 400-násobok životného minima pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   a   to   bez   príslušenstva.   Odvolací   súd   má   zato, že rozhodujúca   v   danom   prípade   by   nemala   byť   len   výška   istiny,   ale   aj   príslušenstvo pohľadávky,   pretože   na   príslušenstvo   pohľadávky   sa   neprihliada   len   pri   výpočte základu, z ktorého vypočítava 5 % výška preddavku v zmysle ust. § 141a ods. 2 O. s. p. Príslušenstvom pohľadávky   s poukazom   na ust.   § 121   ods.   3   O.   s.   p.   sú úroky,   úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Súd prvého stupňa predtým, než navrhovateľovi uložil povinnosť zložiť preddavok skúmal u navrhovateľa, či nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Podľa ust. § 141a druhá veta O. s. p., na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania musí súd uložiť súčasne obidvom účastníkom konania. Zákon   síce   nedovoľuje,   aby   takúto   povinnosť   uložil   len   jednému   z   nich,   okrem   jedinej výnimky   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   nemožno   uložiť   len   tomu účastníkovi konania, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa zák. č. 7/2005 Zb. o konkurze a reštrukturalizácie. V danom prípade totiž na strane odporcu je žalovanou   stranou   takýto   subjekt,   správne   preto   súd   prvého   stupňa   konanie   vo   veci zastavil, keď navrhovateľ preddavok nezložil a odporca preddavok nemal povinnosť zložiť v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia.

Nakoľko   boli   splnené   všetky   zákonné   podmienky,   súd   prvého   stupňa   správne potom, čo   navrhovateľ   preddavok   v   súdom   stanovenej   lehote   nezložil,   konanie   vo   veci zastavil.“.

V   konečnom   dôsledku   to   z   pohľadu   sťažovateľky   znamená,   že   všeobecné   súdy odmietli   poskytnúť   ochranu   jej   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotná sťažovateľka   v   sťažnosti   proti   napadnutým   uzneseniam   (okresného   súdu   aj   krajského súdu) uvádza,   že   postupmi   a   označenými   uzneseniami   jej   odňali   možnosť   konať pred súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   podľa   ktorej   odňatím   možnosti   konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo   zúčastniť sa pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy   a pod.).   K   odňatiu   možnosti   konať pred súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 61/03 – pozri právna databáza ASPI, judikatúra k § 239 OSP).

Obdobne aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 70/93 (pozri právna databáza ASPI,   judikatúra   k   zákonu   o súdnych   poplatkoch)   vyplýva,   že   pokiaľ   odvolací   súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku   navrhovateľom   (žalobcom)   z   podaného   návrhu,   ktorý   bol   zo   zákona   osobne oslobodený od jeho platenia, treba to považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, lebo ňou odňal tomuto účastníkovi konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo porušené   alebo   ohrozené.   K   podobným   záverom   dospel   ústavný   súd   už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (I. ÚS 328/09, I. ÚS 200/2010, II. ÚS 283/2010, III. ÚS 300/2011).

Ústavný súd zastáva názor, že postup, pri ktorom okresný súd uznesením zastavil konanie pre nezloženie preddavku na trovy konania, v prípade, ak na zastavenie konania neboli   splnené   podmienky   ustanovené   procesným   predpisom,   možno   kvalifikovať ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým mohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Možno preto konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľky krajský   súd   mohol   postupovať tak,   že   jej   odňal   možnosť   konať pred   súdom.   Pri   takto formulovanej   námietke   mala   sťažovateľka   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Sťažovateľka   však   v   danej   veci   v   sťažnosti   neuvádza,   či   dovolanie   v   tejto   veci podala, pričom ani ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania nezistil, že by uvedený právny prostriedok nápravy   sťažovateľka   využila.   Vzhľadom   na   uvedené   obstojí   záver,   že   sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo   zakladá   neprípustnosť   jej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ani   len   netvrdila   (a   tým   menej preukazovala),   že   dovolanie   nepodala   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ako neprípustnú. S prihliadnutím

na uvedené sa ústavný súd bližšie nezaoberal ani argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. júla 2013