znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 29R/4/2010-1377 zo 4. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   akciová   spoločnosť,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 R/4/2010-1377 zo 4. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 29 R/4/2010-1156 z 31. augusta 2010 povolil reštrukturalizáciu V., T. (ďalej len „dlžník“), a za správkyňu dlžníka počas reštrukturalizácie ustanovil Ing. K. R., T. (ďalej len „správkyňa“).

Sťažovateľka   si   v   reštrukturalizačnom   konaní   prihlásila   spolu   štyri   pohľadávky s príslušenstvom v celkovej sume 4 083 798,65 €. Pohľadávka evidovaná správkyňou pod č.   84/K-l   pozostáva   zo   zmluvnej   pokuty   v   sume   1   991   635,13   €   uplatnenej   z   dôvodu porušenia   zmluvy   o   obchodnej   spolupráci,   ako   aj   z   úrokov   z   omeškania   v   sume 919 930,80 € a z nákladov konania (vrátene exekučného konania) v sume 164 343,89 €. Druhá   pohľadávka   sťažovateľky   zaevidovaná   správkyňou   pod   č.   84/K-2   pozostáva zo   zmluvnej   pokuty   v   sume   331   939,19   €   uplatnenej   za   porušenie   licenčnej   zmluvy a   z   úrokov   z   omeškania   vyčíslených   v   sume   153   321,81   €.   Aj   ďalšia   pohľadávka zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-3 pozostáva zo zmluvnej pokuty v sume 331 939,19 € uplatnenej zo strany sťažovateľky voči dlžníkovi za porušenie licenčnej zmluvy a z úrokov z omeškania v sume 153 321,81 €. Napokon pohľadávka zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-4 predstavuje náklady z uplatnenia si pohľadávok sťažovateľky voči dlžníkovi v celkovej sume 37 366,83 €. Všetky uvedené pohľadávky prihlásené sťažovateľkou boli správkyňou v reštrukturalizačnom konaní popreté.

Sťažovateľka uviedla, že po preskúmaní návrhu reštrukturalizačného plánu dlžníka (ďalej len „plán“) schváleného veriteľským výborom 14. januára 2011 podala pred konaním schvaľovacej schôdze návrh na zmenu plánu, v ktorom žiadala o podrobnejšie vysvetlenie ustanovení plánu, najmä rozdelenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov do troch skupín (do   skupiny   nezabezpečených   veriteľov   z   oblasti   verejného   sektora,   do   skupiny nezabezpečených   veriteľov   z   oblasti   obchodného   styku   a   do   skupiny   nezabezpečených veriteľov   s   uplatnenými   úrokmi   z   omeškania,   majetkovými   sankciami   a   zmluvnými pokutami).   Predložený   plán   podľa   jej   názoru   nespĺňal   požiadavky   vyplývajúce z ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).   Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   namietala „zloženie   skupín   v predloženom   pláne   ako   zjavne   nesprávne,   odporujúce   ustanoveniam   ZKR   a   logike prihlasovanej pohľadávky, ktorá sa skladá z istiny a príslušenstva, pričom u oboch má jej veriteľ rovnaké právne postavenie (ten istý právny titul)   a rovnaký ekonomický záujem (úhrada dlžnej sumy)“.

Ďalej   sťažovateľka   namietala,   že   hodnota   majetku   dlžníka   bola   v   návrhu   plánu vyčíslená účelovo. Vychádzajúc z poistnej zmluvy uzavretej dlžníkom s poisťovňou K., a.   s.,   poukázala   na   poistenú   hodnotu   majetku   dlžníka   vyčíslenú   na   sumu 30 737 569 € a odborný odhad hodnoty pozemkov patriacich dlžníkovi vyčíslených na sumu 14 220 000 €. Podľa jej názoru dlžník „ako predkladateľ plánu hodnotu majetku neurčil na základe   objektívnych kritérií (znaleckým   posudkom,   odborným   odhadom,   cestou ponuky tretej osoby atď.), ale vlastným subjektívnym a účelovým odhadom bez reálneho základu.“ a tiež „navrhol   pre   viac   ako   200   veriteľov   v   skupine   č.   2   nezabezpečených   veriteľov   z obchodného styku nižšie uspokojenie ako v prípade konkurzu. Podľa dlžníka by totiž v prípade vyhlásenia konkurzu suma určená na uspokojenie nezabezpečených veriteľov po plnom uspokojení zabezpečeného veriteľa predstavovala hodnotu 3,806 miliónov EUR, čo pri   celkovej   výške   nezabezpečených   veriteľov   prihlásených   do   konania   (4,924   miliónov EUR) predstavuje uspokojenie vo výške 77,31 % pre každú prihlásenú a zistenú pohľadávku a nie ako dlžník uvádza na strane č. 39 plánu hodnotu 43,04 %.“.

Sťažovateľka uvádza, že v schválenom pláne potvrdenom súdom je povýšený záujem určitých veriteľov a dlžníka nad záujmom sťažovateľky, pričom dlžník „zámerne a účelovo pripravil   reštrukturalizačný   plán   s   ekonomickými   parametrami   nezodpovedajúcimi skutočnosti,   ale   vytvárajúcimi   priestor   pre   špekulatívnu   reštrukturalizáciu   iba   na   úkor jedného z veriteľov – sťažovateľa...

Ak by bol na dlžníka vyhlásený konkurz, pravdepodobné uspokojenie sťažovateľa by bolo nepomerne väčšie ako v reštrukturalizácii pri zaradení jeho pohľadávky do skupiny 4. nezabezpečených veriteľov, pričom to potvrdzujú aj samotné údaje uvedené na str. 39 reštrukturalizačného plánu. Z predloženého výpočtu podľa priloženého dôkazu - tabuľky č. 1 vyplýva, že uspokojenie prihlásenej pohľadávky sťažovateľa vo výške 4.083.798, 65 EUR by dokonca v prípadnom konkurze bolo približne 42 % (41,44 %) z celkovej prihlásenej výšky pohľadávky, a teda vo výške 1.692.173, 88 EUR, pričom v reštrukturalizácii podľa schváleného plánu bude sťažovateľ uspokojený iba vo výške 0,5% z celkovej prihlásenej výšky pohľadávky, to zn. vo výške 20.418,99 EUR (aj to iba za situácie, že bude pohľadávka zistená). V konkurze by mal sťažovateľ podstatne vyššie uspokojenie ako v reštrukturalizácii podľa   súčasného   schváleného   plánu.   Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   schválený reštrukturalizačný   plán   preložený   dlžníkom,   nespĺňa   podmienku   reštrukturalizačného konania uvedenú v ZKR z dôvodu, že výška sťažovaného uspokojenia v reštrukturalizácii je výrazne nižšia v porovnaní s prípadným uspokojením v konkurze, za súčasného zistenia pohľadávok sťažovateľa v rámci incidenčného konania...

Zároveň dlžník ako predkladateľ plánu rozdelil pohľadávky na istinu a príslušenstvo len v prípade nezabezpečených veriteľov,   pričom v prípade zabezpečených veriteľov sú istina ako aj príslušenstvo istiny zaradené do jednej skupiny, čím dal dlžník jasne najavo svoj   zámer   vylúčiť   nezabezpečených   veriteľov   s   uplatnenými   úrokmi   z   omeškania, majetkovými sankciami a zmluvnými pokutami z uspokojenia ich pohľadávok bez ohľadu na ústavou garantovaný rovnaký obsah vlastníckeho práva a ústavou garantovanú rovnakú ochranu vlastníckeho práva...

Je   zrejmé,   že   dlžník   systematicky   likvidoval   možnosť   sťažovateľa   domôcť   sa uspokojenia   jeho   pohľadávok   tým,   že   najprv   podal   podnet   správcovi   na   popretie pohľadávok sťažovateľa, aj keď mal vedomosť o tom, že časť pohľadávok je právoplatne a vykonateľné priznaná súdom a dokonca je začaté aj exekučné konanie. Týmto spôsobom zamedzil   dlžník   sťažovateľovi   akýmkoľvek   spôsobom   ovplyvňovať   budúcnosť sťažovateľových pohľadávok v rámci schôdze veriteľov a v rámci schvaľovacej schôdze, nakoľko sťažovateľ ako veriteľ popretej pohľadávky nemá hlasovacie právo v zmysle § 126 ods. 3 ZKR a § 146 ods. 5 ZKR.

Následne dlžník v rozpore so ZKR, v rozpore s Občianskym zákonníkom, s dobrými mravmi ako aj v rozpore s ústavou rozdelil pohľadávky nezabezpečených veriteľov na istinu a príslušenstvo, pričom pri zabezpečených veriteľoch toto rozdelenie nepoužil...

Zásadným nedostatkom reštrukturalizačného plánu sú tiež nezrovnalosti v súvislosti s reálnou hodnotou majetku, ktorá je zo strany predkladateľa plánu deklarovaná vo výške 11,2 miliónov EUR, pričom v podkladoch, ktoré získal sťažovateľ je zrejmé, že hodnota majetku dlžníka predstavuje čiastku vo výške 50 miliónov EUR...

Sťažovateľ   predpokladal,   že   nie   je   prípustné,   aby   Okresný   súd   Trenčín   pri zohľadnení všetkých vyššie vytýkaných nedostatkov a nesprávností, ktoré sú v rozpore so zákonom, reštrukturalizačný plán potvrdil. Súd sa však podnetom sťažovateľa nezaoberal... Je zrejmé, že súd napriek zrejmým porušeniam ustanovení ZKR plán nezamietol, súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že boli hrubo porušené ustanovenia zákona v súvislosti s náležitosťami plánu a v súvislosti ustanoveniami o postupe pri príprave plánu.

Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že nezabezpečení veritelia z obchodného styku budú uspokojení v menšom rozsahu, ako by boli uspokojení v prípade konkurzu.“.

Sťažovateľka pritom poukázala na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   43   CoKR/18/11   z   23.   marca   2011   v   inej reštrukturalizačnej veci, ktorého kópiu k sťažnosti pripojila.

Porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   videla sťažovateľka v tom, že okresný súd napriek „zrejmým nedostatkom reštrukturalizačného plánu“ a   námietkam   sťažovateľky   tento   plán   potvrdil.   Týmto   plánom   priznal   dlžník «vlastníckemu   právu   ostatných   veriteľov   vyššiu   právnu   ochranu   ako   vlastníctvu sťažovateľa,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   značným   spôsobom   diskriminuje   vlastnícke právo   sťažovateľa...   Dlžník   sa   „diskriminačným“   zámerom   nijako   netajil,   keď   aj   na schvaľovacej schôdzi povýšil spoločný záujem ostatných veriteľov nad individuálny záujem sťažovateľa...».  

K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy malo podľa sťažovateľky dôjsť   tým,   že   nedošlo   k   splneniu   všetkých   ústavou   predpokladaných   podmienok   na vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckych   práv   a   napriek   tomu   jej   vlastnícke práva boli plánom obmedzené. Okresný súd tým „pozbavil sťažovateľa bez akéhokoľvek zákonného   podkladu   vlastníckeho   práva,   keď   potvrdil   reštrukturalizačný   plán,   podľa ktorého veriteľom z obchodného styku patria ich pohľadávky vo výške 50 % a sťažovateľovi ako veriteľovi z obchodného styku patrí len 0,5 % jeho pohľadávky z dôvodu, že sa jedná o zmluvnú pokutu, a to aj napriek skutočnosti, že zmluvná pokuta bola priznaná sťažovateľovi súdom“.

Sťažovateľka považovala základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy za porušené tým, že „napriek zjavným rozporom v predloženom reštrukturalizačnom pláne   a napriek   skutočnosti,   že uvedený reštrukturalizačný   plán dlžníka je v   rozpore s Ústavou   a   ZKR   a   obmedzuje   sťažovateľove   vlastnícke   právo   zásadným   spôsobom   bez zákonného   podkladu,   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   schválil“. Keďže   podľa   názoru sťažovateľky   priznal   okresný   súd   potvrdením   plánu   ostatným   veriteľom   dlžníka   lepšie postavenie ako sťažovateľke, došlo tým súčasne k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti K., akciová spoločnosť, vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku   46   ods.   1,   ods.   2   Ústavy,   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, spis. zn. 29 R/4/2010 zo dňa 04. 03. 2011, zverejneným v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011. Uznesenie Okresného súdu Trenčín, spis. zn. zn. 29 R/4/2010 zo dňa 04. 03. 2011, zverejnené v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak by vyvodené závery   boli zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je potrebné posudzovať ich spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   z   21.   februára   1975,   séria   A   č.   18,   s.   18,   §   36].   Právo   na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Ústavnosť   konania pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane súdov)   predpokladá,   že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08). Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   29   R/4/2010-1377   zo   4.   marca   2011 potvrdil plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou veriteľov konanou 10. februára 2011 a súčasne rozhodol, že reštrukturalizácia dlžníka povolená uznesením okresného súdu č. k. 29 R/4/2010-1156 z 31. augusta 2010 sa končí.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   s   potvrdením   plánu predloženého dlžníkom okresným súdom, pretože plán neprípustne zvýhodňuje niektorých veriteľov   na   úkor   ostatných   (konkrétne   na   úkor   sťažovateľky)   tým,   že   má   v   rámci reštrukturalizácie   viesť   k   výrazne   nižšiemu   uspokojeniu   sťažovateľky   oproti   ostatným veriteľom. Plán ďalej nespĺňa ani základné náležitosti požadované zákonom o konkurze a reštrukturalizácii   a   obsahuje   nezrovnalosti   o   reálnej   hodnote   majetku   dlžníka.   Svoje námietky   sťažovateľka   formulovala   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   popretie   ňou prihlásených pohľadávok správkyňou viedlo k vylúčeniu možnosti sťažovateľky ovplyvniť rozhodovanie o pláne na schôdzi veriteľov.

Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil ustanovením § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdenie plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote. Súčasne skonštatoval, že všetci   prítomní   veritelia   hlasovali   na   schvaľovacej   schôdzi   za   prijatie   plánu.   Tieto skutočnosti   si   ústavný   súd   overil   zo   spisu   vedeného   okresným   súdom   vo   veci reštrukturalizácie dlžníka a považuje ich za vecne správne.

Okresný súd sa v podstatnej časti odôvodnenia zaoberal otázkou, či existujú dôvody na zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Berúc na zreteľ námietky sťažovateľky podané na schvaľovacej schôdzi okresný súd najmä skúmal,   či   boli   podstatným   spôsobom   porušené   ustanovenia   týkajúce   sa   plánu   (t.   j. o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako aj o hlasovaní o pláne), ďalej či prijatie   plánu   bolo   dosiahnuté   podvodným   konaním,   prípadne   poskytnutím   osobitných výhod   niektorému   účastníkovi   plánu,   ako   aj   či   plán   nie   je   v   podstatnom   rozpore so spoločným záujmom veriteľov. K námietkam a návrhom sťažovateľky okresný súd vo všeobecnosti uviedol, že „reštrukturalizačný plán možno chápať vo svojej podstate ako určitý právny úkon, zmluvu alebo dohodu medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, ktorému je potrebné   vo   svojej   podstate   priznať   širokú   zmluvnú   voľnosť.   Súd   v   zásade   nemôže neodôvodnene   arbitrárne   zasahovať   do   tejto   zmluvnej   voľnosti   účastníkov   plánu   a   je predovšetkým   na   veriteľoch   a   dlžníkovi   akým   spôsobom   si   upravia   vzájomné   práva   a povinnosti   v   rámci   reštrukturalizačného   plánu.   Na   to,   aby   súd   reštrukturalizačný   plán schválený   všetkými   veriteľmi   prítomnými   na   schôdzi   veriteľov   oprávnenými   hlasovať nepotvrdil, musí ísť o taký exces týkajúci sa práv alebo postavenia iba niektorého účastníka alebo   niektorých   účastníkov   reštrukturalizačného   plánu,   ktorý   dotknutý   účastník   súdu namieta a bez takejto námietky by muselo ísť o taký exces a porušenie ustanovení ZKR, ktorý by bol objektívne a bez akýchkoľvek pochybností právne neudržateľný.“.

Okresný súd sa vyjadril aj k postupu prípravy plánu, osobitne k postupu pri vybavení žiadosti   sťažovateľky   o   podrobnejšie   vysvetlenie   ustanovení   plánu   a   preradenie   svojich pohľadávok   do   inej   skupiny.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   dôvodne konštatoval, že sa v procese jej prerokovania dlžník pomerne rozsiahlo k jej žiadosti vyjadril a nadväzne na to ju zamietol. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z hľadiska toho, či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom na sťažovateľkou nastolené otázky predložil tieto relevantné odpovede:

„Po oboznámení sa súdu s opisnou časťou plánu v časti 7 dospel súd k záveru, že opis   kritérií   pre   zaradenie   pohľadávok   do   jednotlivých   skupín   je   dostatočný,   pričom samotnému súdu sú tieto kritériá zrejmé. Pokiaľ ide o námietku, že reštrukturalizačný plán neuvádza predpokladané upokojenie veriteľov v konkurze a v reštrukturalizácii v každej skupine samostatne, súd uvádza, že v pláne je uvedené predpokladané uspokojenie veriteľov v jednotlivých skupinách v prípade reštrukturalizácie, pričom plán zároveň obsahuje aj údaj o predpokladanom uspokojení zabezpečených a nezabezpečených veriteľov v prípade konkurzu. Uspokojenie jednotlivých veriteľov v rámci konkurzu a reštrukturalizácie je tak z obsahu plánu zrejmé. To, že plán v rámci údajov o predpokladanom uspokojení veriteľov v jednotlivých skupinách v rámci reštrukturalizácie neobsahuje zároveň údaj o uspokojení nezabezpečených veriteľov v rámci konkurzu, ktorý je vždy rovnaký, súd nepovažuje za podstatné porušenie ustanovení ZKR. Súd preto tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Veriteľ zároveň namietal rozdelenie pohľadávok jednotlivých veriteľov z obchodného styku na istinu, a na úroky a príslušenstvo, pričom namietal, že jedna pohľadávka, ktorá sa prihlasuje   jednou   prihláškou   bola   zaradená   do   dvoch   rôznych   skupín   s   rozdielnym uspokojením. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že ZKR pripúšťa v zmysle § 138 ods. 1 ZKR, za určitých podmienok pokiaľ ide o zabezpečeného veriteľa rozdelenie jednej pohľadávky prihlásenej jednou prihláškou do rôznych skupín. ZKR v žiadnom svojom ustanovení nevylučuje rozdelenie nezabezpečenej pohľadávky tak, ako to v tomto prípade predpokladá reštrukturalizačný plán. Aj keď je to nezvyklé a doposiaľ sa súd s takýmto postupom nestretol, súd nevidí žiadny zákonný zákaz (dovolené je to čo nie je zákonom zakázané), aby v rámci plánu nemohli byť analogicky, podľa určitých kritérií rozdelené pohľadávky nezabezpečených veriteľov prihlásené jednou prihláškou do rôznych skupín s rôznym uspokojením, tým viac, ak by veritelia s tým súhlasili. Uvedené rozdelenie je navyše odôvodnené   navrhovanou   metódou   reštrukturalizácie,   ktorou   je   odpustenie   úrokov   z omeškania, majetkových sankcií a zmluvných pokút. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že   táto   námietka   sa   v   podstate   netýka   zaradenia   pohľadávok   spoločnosti   K.,   a.   s.   do príslušnej skupiny. Pohľadávky spoločnosti K., a. s. takto neboli rozdelené, ale všetky v plnej výške boli zaradené do príslušnej skupiny, ktorá bola vytvorená plánom, čo ZKR bez akýchkoľvek pochybnosti umožňuje a preto nebol dôvod na preradenie pohľadávky č. 1 tohto veriteľa do skupiny pohľadávok z obchodného styku, pričom veritelia, ktorých by sa táto námietka mohla týkať hlasovali za prijatie plánu a nemali voči tomu žiadne výhrady. Súdu   nie   je   zrejmé   ako   by   v   prípade,   že   by   všetci   veritelia   hlasovali   za   takýto reštrukturalizačný plán a žiadny z veriteľov by nemal voči tomu výhrady bez ďalšieho z tohto dôvodu zamietol reštrukturalizačný plán a spôsobil tak konkurz dlžníka v rozpore s prejavenou vôľou veriteľov. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že nie je dôvod, aby   boli   aj   pohľadávky   v   skupine   pre   nezabezpečených   veriteľov   z   verejného   sektora rozdelené na dve samostatné skupiny podľa daných kritérií (ako namietal veriteľ), nakoľko v obidvoch skupinách prípadne takto vytvorených by sa navrhovalo rovnaké uspokojenie. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.

Zároveň súd nepovažoval za dôvodné preradenie pohľadávok č. 2, 3, 4 do skupiny nezabezpečených veriteľov z oblasti verejného sektora. Ako z bodu 4.6. Licenčnej zmluvy, na ktorý sa veriteľ odvoláva vyplýva, predmetom uplatňovaného nároku má byť pokuta za údajné porušenie povinnosti dlžníka uzavrieť za účelom predaja zmluvných výrobkov a náhradných   dielov   zmluvu   o   obchodnej   spolupráci   len   so   spoločnosťou   K.,   a.   s.   Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie zabezpečuje výlučne záujmy spoločnosti K., a. s. a nie ostatných poskytovateľov licencie. Okrem toho toto ustanovenie zabezpečuje iba predaj zmluvných výrobkov a náhradných dielov a nie kúpu hlavných komponentov, ktorá má   byt   sankcionovaná   uplatňovanou   zmluvnou   pokutou.   Samotný   záväzok   dlžníka   na odoberanie hlavných komponentov a exkluzivitu spoločnosti K., a. s. na ich dodávanie je zakotvený výlučne v zmluve o obchodnej spolupráci, ktorá je uzavretá iba medzi dlžníkom a spoločnosťou   K.,   a.   s.   Z   uvedeného   súdu   nie   je   zrejmé   na   základe   akých   právnych skutočností by prípadné vymoženie pokuty malo byť prímom do štátneho rozpočtu. Podstatou   ďalších   námietok   veriteľa   K.,   a.   s.   je   vo   svojej   podstate   tvrdenie   a preukazovanie skutočnosti, že uspokojenie veriteľov by bolo v prípade konkurzu lepšie. Pokiaľ   ide   o   konkrétne   podrobnosti   námietok   a   ich   vysvetlenie   zo   strany   správcu   súd odkazuje na žiadosť veriteľa K., a. s. na zmenu plánu a na vyjadrenie správcu v rámci rozpravy.   V   tejto   súvislosti   súd   chce   len   poukázať   na   to,   že   k   tvrdeniam   o   možnosti výhodnejšieho speňaženia majetku dlžníka v konkurze veriteľ nepredložil žiadne relevantné a   nespochybniteľné   dôkazy,   ktorými   by   preukázal   svoje   tvrdenia.   Od   výšky   poistenia napríklad bez ďalšieho nemožno vyvodzovať reálnu hodnotu majetku. Okrem toho v prípade schválenia   reštrukturalizačného   plánu   veriteľmi,   súd   v   zásade   nemá   dôvod   vykonávať dokazovanie o tom, či by bolo uspokojenie veriteľov v konkurze lepšie a podľa svojej úvahy bez d'alšieho rozhodnúť o zamietnutí plánu v rozpore s prejavenou vôľou veriteľov. ZKR dokonca totiž nevylučuje, aby uspokojenie niektorých veriteľov alebo aj všetkých bolo v rámci   reštrukturalizácie   horšie,   nakoľko   táto   skutočnosť   môže   byť   daná   aj   záujmom veriteľov na zachovaní prevádzky dlžníka.“

Ústavný súd nepovažuje za opodstatnený názor sťažovateľky, že okresný súd pri rozhodovaní o potvrdení plánu nevzal do úvahy jej námietky a „pravdepodobne sa nimi vôbec nezaoberal“, keďže citovaná časť odôvodnenia svedčí o opaku tohto jej tvrdenia. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že pri rozhodovaní   o   návrhu   na   potvrdenie   plánu   je   všeobecný   súd   povinný   skúmať opodstatnenosť   všetkých   pripomienok   na   zmenu   plánu   predložených   pred   konaním schvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánu na schôdzi   veriteľov.   Všeobecný   súd   je   povinný   tieto   námietky   a   návrhy   skúmať len v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) aj s prihliadnutím na to, či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojho dohľadu v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviť reštrukturalizačné konanie a začať konkurzné konanie.

V predloženom prípade okresný súd dospel k záveru o neexistencii takých dôvodov, ktoré by odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočne odôvodnený,   a   teda   aj   ústavne   udržateľný.   Z   hľadiska   dodržania   ustanovení   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii podľa ústavného súdu neobstojí ani argumentácia sťažovateľky v tom smere, že plán neprípustne zvýhodňuje niektorých veriteľov na úkor sťažovateľky, pretože   rozdelenie   prihlásených   pohľadávok   do   jednotlivých   skupín   bolo   vykonané správkyňou podľa vopred stanovených kritérií vyplývajúcich z použitej metódy v zmysle § 135 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tomto ohľade možno prisvedčiť právnemu názoru   okresného   súdu,   že   zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   nevylučuje,   aby uspokojenie   niektorých   veriteľov   bolo   v   rámci   reštrukturalizácie   horšie   ako   v   rámci konkurzu. Správnosť tohto výkladu nepriamo vyplýva aj zo zakotvenie práva účastníkov plánu   nesúhlasiacich   s   plánom   domáhať   sa   určenia   neúčinnosti   plánu   voči   tomuto účastníkovi podľa § 157 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Inými slovami plán môže byť prijatý a všeobecným súdom potvrdený aj vtedy, ak sa účastník plánu (pokiaľ ide o uspokojenie jeho pohľadávok) dostane do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia plánu;   takýto   účastník   plánu   má   len   zachované   právo   domáhať   sa   voči   svojej   osobe neúčinnosti   plánu,   toto   právo   však   môže   využiť   len   obmedzene   v   lehote   15   dní   od zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že plán zavádza rozdielnu mieru uspokojenia príslušenstva   zistených   pohľadávok   (t.   j.   úroku   z   omeškania,   majetkových   sankcií   a zmluvných   pokút)   zabezpečeného   veriteľa   oproti   miere   uspokojenia   pohľadávok   tohto druhu   nezabezpečených   veriteľov,   ústavný   súd   uvádza,   že   už   zo   samotnej   podstaty reštrukturalizačného konania vyplýva, že miera uspokojenia veriteľov v rôznych skupinách môže byť rozdielna. Z potvrdeného plánu taktiež vyplýva záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu   by   pohľadávky   zabezpečeného   veriteľa   (vrátane   príslušenstva)   boli pravdepodobne uspokojené úplne, a to práve z dôvodu, že ide o pohľadávky zabezpečené predovšetkým záložnými právami k nehnuteľnostiam. Táto skutočnosť odôvodňuje odlišný (hoci   sťažovateľkou   oponovaný) spôsob   uspokojenia   pohľadávok   zaradených   v   skupine zabezpečených veriteľov a ani ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorý v tejto otázke   nevidel   dôvod   na   zamietnutie   plánu,   za   rozporný   so   zákonom   o   konkurze   a reštrukturalizácii.

Okresný   súd   sa   osobitne   venoval   aj   otázke   dôsledkov   popretia   sťažovateľkiných pohľadávok, k čomu uviedol toto:

„Súdu   je   zrejmé,   že   v   prípade,   ak   by   tento   veriteľ   pohľadávky   nemal   popreté, pravdepodobne by hlasoval v príslušnej skupine proti prijatiu reštrukturalizačného plánu, pričom vzhľadom na výšku uspokojenia vo výške 0,5 % v danej skupine by pravdepodobne bolo možné očakávať lepšie uspokojenie uvedeného veriteľa v rámci konkurzu ako v rámci reštrukturalizácie   a   teda,   súd   by   nemohol   nahradiť   súhlas   v   tejto   skupine   a   musel   by zamietnuť   reštrukturalizačný   plán.   Ako   popretý   veriteľ   sa   zároveň   nemôže   domáhať neúčinnosti   plánu.   Z   uvedeného je zrejmé,   že   postavenie   uvedeného   veriteľa by   bolo v prípade, že jeho pohľadávky budú zistené v konkurze lepšie ako v reštrukturalizácii. V tejto súvislosti   sa   súd   zaoberal   otázkou   či   možno   konštatovať,   že   bolo   odňaté   právo   tohto veriteľa konať pred súdom, a teda právo na spravodlivý proces a či prijatie plánu nebolo dosiahnuté podvodným konaním.

Súd   poukazuje   na   to,   že   popieranie   pohľadávok   je   plne   v   kompetencii   správcu, pričom spoločnosť K., a. s. voči konkurznému súdu nevzniesla žiadnu námietku, ktorou by namietala   účelové   popretie   jeho   pohľadávky   zo   strany   správcu,   poprípade   podvodné konanie,   na   základe   ktorej   by   bol   povinný   sa   touto   otázkou   prejudiciálne   zaoberať. Vzhľadom na to, že veriteľ si túto námietku neuplatnil, pričom mal možnosť, súd dospel k záveru, že nemohlo byť a nebolo veriteľovi odňaté právo konať pre súdom. Súd totiž nemá dôvod   z   vlastnej   iniciatívy,   nebodaj   proti   vôli   veriteľa,   čo   súd   nemôže   taktiež   vylúčiť, prejudiciálne skúmať postavenie veriteľa v reštrukturalizačnom konaní, ktoré tento pred konkurzným   súdom   nesporuje.   Rozhodovanie   o   popretých   pohľadávkach   prináleží   totiž predovšetkým do právomoci súdu v príslušnom incidenčnom konaní.

Pri   rozhodovaní   o   potvrdení   reštrukturalizačného   plánu   súd   zohľadňoval   aj skutočnosť,   že   pohľadávky   veriteľa   K.,   a.   s.   nemusia   byť   v   príslušných   incidenčných konaniach zistené. Pričom v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v zásadnom   rozpore   zo   záujmami   väčšiny   veriteľov,   ktorí   hlasovali   za   reštrukturalizačný plán.“

K   námietke   sťažovateľky   o   účelovom   popretí   ňou   prihlásených   pohľadávok správkyňou   so   zámerom   neprihliadať   na   ne   v   reštrukturalizačnom   konaní   ústavný   súd konštatuje,   že   sama sťažovateľka nekonkretizuje, v   čom   tento účelový   postup   spočíva a najmä aké ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii správkyňa svojím postupom porušila,   prípadne   si   ho   nesprávne   vyložila   a   v   dôsledku   toho   nesprávne   postupovala. Ústavný súd súčasne poukazuje na už citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, že v konaní pred okresným súdom nevzniesla námietku o účelovom popretí jej pohľadávok. Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu,   ako   aj   z   príloh   predložených   sťažovateľkou k sťažnosti ústavný súd nezistil, že pohľadávky sťažovateľky neboli popreté na základe konkrétnych dôvodov svedčiacich o ich spornosti, prípadne spôsobom nezodpovedajúcim zákonu   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Ani   vyhodnotenie   pohľadávky   sťažovateľky zaevidovanej   správkyňou   pod   č.   84/K-1   ako   spornej   nesignalizuje   prvky   arbitrárnosti vzhľadom   na v   tom   čase   prebiehajúce   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského   rozhodnutia vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 36/2009. Opísanú aplikáciu zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľnú. Navyše bolo zistené, že sťažovateľka vo vzťahu k popretým pohľadávkam podala   incidenčné   žaloby   o   určenie   právneho dôvodu   a   výšky   popretých   pohľadávok, o ktorých bude rozhodnuté v príslušných súdnych konaniach. Sťažovateľka, teda pokiaľ ide o popretie svojich pohľadávok správkyňou, využila dostupný prostriedok ochrany svojich práv. V prípade zistenia popretej pohľadávky v incidenčnom konaní bude mať podľa § 158 ods.   3   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   sťažovateľka   právo   požiadať   v   prípade zaradenia jej pohľadávok do nesprávnej skupiny aj o doplatenie rozdielu, ak by bola ako veriteľ popretej pohľadávky ukrátená.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka odkazuje na uznesenie krajského súdu sp.   zn.   43   Co   KR/18/11   z   23.   marca   2011,   ústavný   súd   pripomína   svoju   konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [resp. jeho plénu a kolégiám (ďalej len „najvyšší súd“)], keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo   vzťahu   k   určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno   v   takomto   postupe   vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Ústavný súd navyše považuje skutkovú aj právnu situáciu v oboch prípadoch za rozdielnu, pretože v   prípade   riešenom   krajským   súdom   bolo   zamietnutie   reštrukturalizácie   odôvodnené zistením podstatného rozporu so spoločným záujmom veriteľov – osobitne s majoritným veriteľom,   ktorého   pohľadávka   bola   čo   do   právneho   dôvodu   a   vymáhateľnosti   zistená, zatiaľ čo   pohľadávky   v   sťažovateľkinom   prípade   boli   čo   do   právneho dôvodu   popreté. Práve   táto   rozdielnosť   prípadov   sa   odrazila   aj   v   závere   odôvodnenia   sťažovateľkou napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd prízvukoval potrebu zohľadniť skutočnosť, že pohľadávky sťažovateľky nemusia byť v príslušných incidenčných konaniach zistené a v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v zásadnom rozpore so záujmami väčšiny veriteľov hlasujúcich za reštrukturalizačný plán.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti   a   udržateľnosti.   Ústavný   súd   nie   je   ani   opravným   súdom   právnych názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, že postup a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   vychádzajúci   z   aplikácie   konkrétnej   právnej   úpravy v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.   za   také,   ktoré   by popieralo zmysel   práva   na súdnu   ochranu,   pretože   okresný   súd postupoval   v   súlade   so   zákonom   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   prihliadajúc   na   účel a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého zákona.   Rovnako   tak   ústavný   súd   nenachádza   ani   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým konaním okresného súdu a základným právom zakotveným v čl. 46 ods. 2 ústavy,   pretože   uznesením   okresného   súdu   nebola   preskúmavaná   zákonnosť   žiadneho rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Z   okolností   posudzovaného   prípadu   je   zjavné,   že žiadne   rozhodnutie   správkyne   či   rozhodnutie   veriteľov   pri   schvaľovaní   plánu   nemožno považovať   za   rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy.   Ústavný   súd   nevidel   ani   relevantnú súvislosť   medzi   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a postupom okresného súdu, pretože   tento   sa   pri   svojom   rozhodovaní   zaoberal   všetkými   relevantnými   námietkami sťažovateľky prednesenými v procese schvaľovania plánu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.

2. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva na vlastníctvo najmä v tom, že   okresný   súd   sa   pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   neriadil   princípmi   zákazu diskriminácie a rovnosti v súvislosti s ochranou jej vlastníckeho práva, následkom čoho ju svojím rozhodnutím mal pozbaviť „bez akéhokoľvek zákonného podkladu“ vlastníckeho práva len z dôvodu, že išlo o zmluvnú pokutu.

S   prihliadnutím   na   potrebu   uplatňovania   materiálneho   prístupu   pri   ochrane základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti namietaného   zásahu   do   sťažovateľkinho   vlastníckeho   práva   napadnutým   uznesením okresného súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci   alebo   iné   aktíva,   ktorých   vlastníkom   je   táto   osoba,   ale   i   majetok,   nadobudnutie vlastníctva   ku   ktorému   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne   očakávať, nepochybuje ani ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je chránený základným právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či uznesením okresného súdu mohlo dôjsť k zbaveniu majetku sťažovateľky,   a   v   kladnom   prípade,   či   pre   takéto   zbavenie   majetku   sťažovateľky   boli splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to, že predmetom konania vedeného pred okresným súdom bolo iba posudzovanie existencie podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a   nie   posudzovanie   samotnej   existencie   pohľadávok   sťažovateľky.   Ako   už   bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, zákon o konkurze a reštrukturalizácii umožňuje aj prijatie takého plánu, pri ktorom budú niektorí veritelia uspokojení v rámci reštrukturalizácie horšie ako ostatní. Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery ochrany majetku ako dlžníkov, tak aj veriteľov. Pokiaľ v konaní realizovanom v súlade s ustanovením uvedeného zákona dôjde k zmene pohľadávky niektorého veriteľa, čo sa týka jej   výšky,   nemôže   to   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   porušeniu   označeného základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Navyše, ústavný súd pripomína, že súdnu ochranu pohľadávok, ktorých právnym základom vzniku je uplatnená zmluvná pokuta za porušenie zmluvnej povinnosti založenej medzi   dvoma   subjektmi   súkromného   práva,   právny   poriadok   Slovenskej   republiky obmedzuje tiež moderačným právom (§ 301 Obchodného zákonníka, § 545a Občianskeho zákonníka). S prihliadnutím na uvedené sa ústavnému súdu nejaví plánom určené nižšie uspokojenie pohľadávok z uplatnených zmluvných pokút a iných sankcií za rozporné ani s naznačenými   zákonnými   princípmi   ochrany   majetku   (vrátane   pohľadávok)   a   z   tohto pohľadu ústavne neakceptovateľné.

Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného súdu   bolo   svojvoľné,   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. septembra 2011