znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. R., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Prešov   z 21.   januára   2010   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 Er 108/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. R.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená   sťažnosť JUDr.   J.   R.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) z 21. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 108/2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v označenom exekučnom konaní ako oprávnený. Predmetom konania je vymoženie čiastky 215 000 €. Súdny exekútor doručil okresnému súdu 11. decembra 2009 návrh na schválenie príklepu udeleného   na   dražbe   nehnuteľností   sp.   zn.   N   426/2009,   Nz   30150/2009.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 14 Er 108/2009 z 21. januára 2010 o návrhu súdneho exekútora rozhodol tak, že príklep udelený na dražbe nehnuteľností konanej 3. decembra 2009 neschválil.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   poukázal   na   viaceré   nedostatky procesného postupu súdneho exekútora. Malo ísť o nedostatky pri oceňovaní nehnuteľností a nepreukázanie zaplatenia najvyššieho podania. Okresný súd v napadnutom uznesení tiež uviedol,   že „nebolo   jednoznačne   preukázané,   že   povinný   je   vlastníkom   vydražených nehnuteľností“, s poukazom na viacero konaní, v ktorých sa iné osoby domáhajú určenia vlastníckeho   práva   k predmetným   pozemkom   a podanej   žaloby   o vylúčenie   veci (predmetných pozemkov) z exekúcie. Okresný súd argumentoval tým, že ak by exekučný súd schválil príklep udelený na dražbe, „nemohol by žalobe o vylúčenie veci z exekúcie vyhovieť, keďže pozemky by už neboli predmetom exekúcie, čím by mohlo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu“.

Pretože proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nebolo odvolanie prípustné, sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania podaním z 15. marca 2010. Krajská prokuratúra v Prešove svojim upovedomením sp. zn. Kc 104/10 z 28. mája 2010 informovala   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   o výsledku   šetrenia   a spôsobe   vybavenia podnetu, ktorým bol jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložený.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   sťažovateľ vyjadril   názor,   že okresný   súd „v tomto prípade nechránil a negarantoval základné práva sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na uspokojenie jeho pohľadávky v rámci núteného výkonu   rozhodnutia   –   exekúcie“. Taktiež   sa   domnieva,   že „okresný   súd   nebol pri rozhodovaní   o návrhu   na   udelenie   príklepu   udeleného   na   dražbe   nehnuteľností nezávislý,   vo   svojom   uznesení   neuviedol   relevantné   a dostatočné   dôvody   a svoje rozhodnutie založil na viac-menej legalistickej argumentácii“.

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   č.k. 14Er/108/2009,   EX   200/2009   vydaním   Uznesenia   sp.zn.   14Er/108/2009-86,   IČS: 8109222018, EX 200/2009 porušil vlastnícke právo JUDr. J. R., ktoré je zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a rovnako porušil právo JUDr. J. R. domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručenom čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 14Er/108/2009-86, IČS: 8109222018, EX 200/2009 zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie s tým, aby vo veci rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.704,12 €, ktoré je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Z. B. do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu označeným uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd neschválil príklep udelený na dražbe nehnuteľností, sp. zn. 14 Er 108/2009 z 21. januára 2010 nadobudlo právoplatnosť 8. februára 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému   súdu   doručená   6.   júla   2010,   teda   zjavne   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej dvojmesačnej   lehoty.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   predmetnú   sťažnosť   odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   z odôvodnenia   predbežne   prerokúvanej sťažnosti   nepriamo   vyplýva,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   je   potrebné   počítať   lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od doručenia oznámenia Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) o spôsobe vybavenia jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľ tak považoval sťažnosť za podanú včas.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s takouto   konštrukciou,   pretože   deň   doručenia oznámenia   krajskej   prokuratúry   o odložení   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   nie   je   dňom,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o zásahu   do   jeho   označených   práv dozvedieť. Svedčí o tom i fakt uskutočnenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania prostredníctvom sťažovateľovej právnej zástupkyne (15. marca 2010), ktorý dokazuje, že o zásahu do jeho práv už v tom čase musel vedieť. Deň možnosti vedomosti o zásahu do práv zaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno a priori zamieňať s dňom, keď sťažovateľovi bolo oznámené ktorýmkoľvek štátnym orgánom konštatovanie súvisiace s namietaným porušením jeho práv.

Navyše ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry na vyhovenie podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie   mimoriadneho   dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   nemá povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo nepodá   mimoriadne   dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy   práv   zaručených   sťažovateľom   čl.   127   ods.   1   ústavy,   preto   zachovanie dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   predmetnej   sťažnosti   z dôvodu   realizácie   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trov právneho zastupovania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010