znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 342/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej J. A, zastúpenej matkou M. A., bytom N., právne zastúpenej advokátom Mgr. S. P., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. P 161/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej J. A.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2005 doručená sťažnosť maloletej J. A., zastúpenej matkou M. A., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom Mgr. S. P., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 161/02.

Sťažovateľka uviedla, že návrhom zo 6. decembra 2001 doručeným Okresnému súdu Prievidza 7. decembra 2001 sa voči odporcovi domáhala zvýšenia výživného v prospech maloletej dcéry zo sumy 2 000 Sk na sumu 3 500 Sk. Keďže sťažovateľka sa s maloletou dcérou   presťahovala do   N.,   predmetná vec bola postúpená okresnému   súdu,   na ktorom je konanie vedené pod sp. zn. P 161/02. Sťažovateľka uviedla, že vo veci sa uskutočnili tri pojednávania, a to 3. septembra 2002, 3. októbra 2002 a 10. novembra 2004, keď došlo k odročeniu   pojednávania   na   neurčito.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   aj   napriek   tomu, že súdny   spor   prebieha   už   skoro   štyri   roky,   vec   dosiaľ   nie   je   právoplatne   ukončená. Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   vo   veci   nebol   vykonaný   žiadny   úkon   smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Podľa jej názoru daná vec nie je ani skutkovo, ani právne zložitá   a ona   sa   svojím   konaním   nepričinila   o prieťahy   v postupe   okresného   súdu. Z uvedených dôvodov považuje postup okresného súdu za konanie, ktoré nevykazuje znaky plynulosti   a efektívnosti   konania.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   zvýšenia   výživného v prospech maloletej dcéry sa domáhala z dôvodu, že výživné vo výške 2 000 Sk určil súd odporcovi   ešte   pred   ôsmimi   rokmi.   Keďže   situácia   sa   zmenila   a náklady   sťažovateľky sa neustále   zvyšujú   v súvislosti   s potrebami   maloletej   dcéry,   dosiahnuť   vyššie   výživné možno jedine právoplatným rozhodnutím súdu.

V súvislosti   s nutnosťou   vyčerpania   účinných   právnych   prostriedkov   na   ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) do účinnosti tohto zákona, teda do 31. marca 2005 ani v zmysle ustanovenia   §   17   ods. 1   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), nepodala, pretože podanie sťažnosti nepovažovala za účinný prostriedok nápravy označeného základného práva. Sťažovateľka argumentovala aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 26/95, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím možnosti uvedenej v § 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej   správe   súdov   v znení   neskorších   predpisov“.   V tejto   súvislosti   poukázala na skoršie rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 241/04 z 11. januára 2005, v ktorom podľa   nej   ústavný   súd   vyhovel   sťažnosti   sťažovateľa   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ v danom prípade nepodal príslušnému orgánu štátnej správy súdov sťažnosť na prieťahy v konaní.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol následovným nálezom:

„1.   Okresný   súd   v   Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   P   161/02   porušil   právo mal. J. A., zast. matkou M. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. P 161/02 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. mal. J. A., zast. matkou M. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 72 000 Sk (slovom sedemdesiatdvatisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Nitre povinný   matke   M.   A.   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia na účet advokáta Mgr. S. P.

4.   matke   M.   A.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   presne vyčísleného v rozhodnutí Ústavného súdu na účet advokáta Mgr. S. P.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   podľa ustanovenia §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde o neprípustnosť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. P 161/02.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Keďže   v danom   prípade   ide   o súdny   spor,   ktorý   sa   začal   v decembri   2001, sťažovateľka mohla na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy využiť a podať sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu orgánu štátnej správy súdov podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov, účinného do 31. marca 2005. Podľa citovaného ustanovenia sa môžu fyzické osoby a právnické osoby obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní (...).

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov ústredným orgánom štátnej správy súdov je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   orgánmi   štátnej   správy   súdov   sú   predseda   a   podpredseda najvyššieho   súdu,   predsedovia   a   podpredsedovia   krajských   súdov,   predsedovia a podpredsedovia okresných súdov, ako aj predseda a podpredseda Špeciálneho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že po nadobudnutí účinnosti zákona o súdoch dňom 1. apríla 2005 mala sťažovateľka možnosť podať sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 zákona o súdoch.  

Podľa   ustanovenia   §   62   ods.   1   zákona   o súdoch   sťažnosť   môže   podať   účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   ustanovenia   §   63   ods.   1   zákona   o súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda príslušného   súdu,   ak   osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Ústavný súd je toho   názoru,   že sťažovateľka   sa   mohla domáhať ochrany svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v podobe   podanej sťažnosti na prieťahy v konaní okresného súdu adresovanej predsedovi príslušného súdu. Práve využitím inštitútu podania sťažnosti mala možnosť docieliť nápravu, pretože ako ustanovujú   vyššie   citované   ustanovenia   zákonov,   sťažovatelia   sa   môžu   obracať so sťažnosťami na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, respektíve ak sťažnosť na postup   súdu   smeruje   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ustanovenie čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde limituje hranice poskytovania ústavnej ochrany základným právam zo strany ústavného súdu na jednej strane a iných orgánov štátu na strane druhej. Ústavný   súd   neposkytuje   takúto   ochranu   základným   právam   ako   jedna   z paralelných možností.   Jeho   pozícia   vyplýva   z princípu   subsidiarity,   kedy   sa   jeho   ústavnej   ochrany možno domáhať v prípade, ak sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   účinne   poskytuje (obdobne napr. III. ÚS 100/05, III. ÚS 249/05).

Ústavný súd konštatuje, že postup podľa už citovaných ustanovení zákona o štátnej správe súdov a zákona o súdoch možno považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý zákon poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   však   v prípade   namietania   prieťahov   v konaní okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. P 161/02 tento účinný prostriedok nápravy nevyužila.

Sťažovateľka argumentovala tým, že aj keď nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu, uvedená skutočnosť jej nemôže byť na ujmu. V tejto súvislosti sa odvolala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 241/04 a uviedla, že ústavný súd v ňom „vyhovel   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní,   hoci   sťažovateľ   nevyužil   možnosť uvedenú   v   §   17   ods.   1   zák.   č.   80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov   v znení   neskorších predpisov“. Ústavný súd zistil, že v danej veci III. senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí   27.   októbra   2004   prijal   sťažnosť   iného   sťažovateľa   pre   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   na   ďalšie   konanie.   Argumentoval   pritom dĺžkou   namietaného   súdneho   konania   prebiehajúceho   od   20.   februára   1999.   Zároveň v náleze z 11. januára 2005 konštatoval porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj preto, že „celková dĺžka konania (6 rokov) je zvlášť v pracovnom spore   neakceptovateľná“.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   tvrdením   ústavný   súd   zistil, že predmetom konania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 26/95 boli prieťahy v konaní súdu o návrhu o určenie otcovstva. Uvedené konanie prebiehalo na súde od   roku   1977   a vzhľadom   na   okolnosti   a špecifiká   prípadu   ústavný   súd   nepovažoval podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o štátnej správe súdov za účinný prostriedok ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď v tomto prípade ide o súdny spor, predmetom ktorého je návrh   o zvýšenie   výživného v prospech   maloletej dcéry,   vzhľadom   na dĺžku konania (takmer 4 roky) ho nemožno považovať za konanie, v ktorom už podanie sťažnosti predsedovi súdu nemôže zjednať nápravu. S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka   nesplnila podmienky   uvedené v ustanovení §   53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože nevyužitie sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorú mala možnosť podať   v zmysle   zákona   o štátnej   správe   súdov   a neskôr   podľa   zákona   o súdoch, nepreukázala z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005