znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 341/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkav konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduKošice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/54/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn.41 C/273/2005), takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/54/2011p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   podsp. zn. 43 C/54/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovomtritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právnejzástupkyne ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 341/2014 z 10. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceII   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 43   C/54/2011 (ďalej   aj„napadnuté   konanie“).   Vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenieoznačených   práv   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach,   bola   sťažnosť   pri   predbežnomprerokovaní odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„...   podala   dňa   11.05.2005   na   Okresný   súd   Košice   -   okolie   žalobu   o   ochranu osobnosti,   v   ktorej   sa   domáhala,   aby   súd   uložil   Fakultnej   nemocnici   L.   Pasteura v Košiciach (žalovanej v konaní) povinnosť zaslať jej ospravedlňujúci list za vykonanie protiprávneho   zákroku   (v   žalobe   uvedenom   znení),   zároveň   sa   domáhala   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 500 000 Sk a náhrady trov konania. Žaloba bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Okresnému súdu Košice II, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 41 C/273/2005 a od 14.04.2011 (po vrátení veci z Ústavného súdu Slovenskej republiky) je vedené pod sp. zn. 43 C/54/2011. V rámci konania sťažovateľka namietala, že dňa 25. marca 1999, pri pôrode druhého dieťaťa, jej bol v rozpore s vtedy platnými   predpismi   vykonaný   zákrok   sterilizácie   (sterilisatio   tubae   sec.   Jerrie) zamestnancami Gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia Fakultnej nemocnice L. Pasteura Košice (ďalej len „nemocnica“), čím došlo k závažnému zásahu do jej integrity a zdravia a k zníženiu jej ľudskej dôstojnosti.

Okresný súd začal v merite veci konať až po 10 mesiacoch od podania žaloby. K prvému rozhodnutiu vo veci dospel po piatich pojednávaniach (konkrétne pojednávania prebehli   v   dňoch   24.03.2006,   24.05.2006,   30.06.2006,   30.05.2007,   09.04.2008)   dňa 09.04.2008,   keď   po   vykonanom   dokazovaní   vydal   rozsudok,   ktorým   zamietol   žalobu sťažovateľky   a   vyslovil,   že   o   náhrade   trov   konania   rozhodne   osobitným   uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru súdu nedošlo k neopravenému zásahu do zdravia a života sťažovateľky. Súd konštatoval, že sťažovateľka bola poučená o tom, čo je to sterilizácia a aké sú jej následky. Uzavrel, že sťažovateľka bola poučená vhodným a preukázateľným spôsobom, tak ako to vyžadovali vtedy platné právne predpisy. Žalobu súd zamietol ako bezdôvodnú aj z dôvodu, že sa sťažovateľke nepodarilo preukázať negatívny zásah do rodinného a kultúrneho života a nepreukázala, že by sa po roku 1999 snažila o prinavrátenie možnosti otehotnenia.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu dňa 26.05.2008 odvolanie, ktorým napadla   rozsudok   v   celom   rozsahu   a   mala   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   pri   svojom rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tento záver odôvodnila sťažovateľka najmä tým, že súd prvého stupňa oprel svoje tvrdenia o účelové a vzájomne si odporujúce svedecké   výpovede   zdravotníckeho   personálu,   ktorý   sterilizačný   zákrok   vykonal,   nebral do úvahy tvrdenia sťažovateľky, že sterilizačný zákrok jej bol vykonaný bez poskytnutia informovaného súhlasu po náležitom, primeranom a zrozumiteľnom poučení a poskytnutí dostatočného   času   a   priestoru   na   rozmyslenie,   preto   udelenie   podpisu   na   žiadosti o vykonanie sterilizácie nie je možné pokladať za platný právny úkon. Sťažovateľka mala za to, že uniesla svoje dôkazné bremeno v spore a preukázala tiež, že vykonaním zákroku došlo v značenej miere k zásahu do jej osobnosti.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 04.03.2009 sp. zn. 5 Co/143/2008-357 potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   považoval   ho   za   vecne   správny,   skutkový   stav za správne zistený a vec správne právne posúdenú.

Sťažovateľka následne podala dňa 05.06.2009 na Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú   sťažnosť   proti   porušeniu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorá smerovala proti rozsudku a postupu   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   4.3.2009,   a   ktorou   namietala   o.   i.   aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol nálezom zo dňa 03.06.2010 sp. zn. IV. ÚS 10/2010-36, v ktorom konštatoval, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co143/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009 porušené bolo. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd nepreskúmal komplexne   námietky   sťažovateľky   a   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   dôsledne.   V nadväznosti na záver o porušení základných práv sťažovateľky, uložil krajskému súdu po vrátení veci odstrániť vytýkané nedostatky, najmä doplniť dokazovanie - kedy, ako a či vôbec požiadala sťažovateľka, o vykonanie sterilizácie a o spôsobe, čase a mieste jej informovania o dôsledkoch vykonania sterilizácie, a po vyhodnotení výsledkov dokazovania vo   veci   opätovne   rozhodnúť.   Ďalej   uložil   krajskému   súdu   explicitne   sa   vyrovnať   s problémom, či argumentácia sťažovateľky zakladá možnosť porušenia čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl.   3   Dohovoru,   t.   j.   právo   nebyť   podrobený   krutému,   neľudskému   čí   ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru týkajúcich sa práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Po   vrátení   veci   z   ústavného   súdu,   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   zo   dňa 22.12.2010 sp. zn. 5 Co/236/2010-427 zrušil napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

Ďalej sťažovateľka uviedla:„Okresný   súd   po   vrátení   veci   nariadil   dve   pojednávania   (v   dňoch   06.04.2011, 15.06.2011) a dňa 15.06.2011 rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať sťažovateľke ospravedlňujúci list podpísaný štatutárnym, zástupcom   žalovanej   a   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1 500 EUR. V prevyšujúcej časti (týkajúcej sa výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy) súd žalobu zamietol. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadňoval o. i. aj skutočnosť, že sťažovateľka od vykonania zákroku nevykonala žiaden úkon, ktorým by sa o dieťa pričinila a prihliadol aj na to, akým spôsobom malo vykonanie sterilizácie sťažovateľke vplyv na jej spoločenský, rodinný a kultúrny život.

Sťažovateľka   odvolaním   zo   dňa   22.07.2011   napadla   rozsudok   Okresného   súdu Košice II zo dňa 15.06.2011 vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd jej návrh zamietol a poukázala   na   to,   že   suma   1 500   EUR   nie   je   primeranou   satisfakciou   za   konanie zamestnancov žalovanej, ktorým došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Proti rozsudku zo dňa 15.06.2011 podala odvolanie aj žalovaná a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   07.12.2011   potvrdil   rozsudok   súdu prvého stupňa, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zaviazal súd prvého stupňa, aby v ďalšom konaní vychádzal z toho, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje a ak opätovne dospeje k záveru, že žalovanou vznesená námietka   premlčania   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   bude   musieť   svoj   záver   riadne odôvodniť.

Po   vrátení   veci   nariadil   súd   prvého   stupňa   pojednávanie   na   deň   16.5.2012, na ktorom vo veci samej aj rozhodol. Rozsudkom zo dňa 16.05.2012 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 EUR, v prevyšujúcej časti návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu, že priznanú sumu považoval za dôvodnú, spravodlivú a   primeranú   závažnosti   vzniknutej   ujmy,   a   v   prevyšujúcej   časti   považoval   návrh za prehnaný,   pretože   náhrada   nemajetkovej   ujmy   nemá   byť   zdrojom   bezdôvodného obohatenia.

Proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   dňa   13.06.2012 odvolanie, ktorým žiadala aby odvolací súd rozsudok v časti napadnutej odvolaním zmenil tak,   že   žalobe   v   celom   rozsahu   vyhovie.   Opätovne   uviedla,   že   priznaná   suma   nie   je primeranou satisfakciou za konanie zamestnancov žalovanej, ktorým došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Proti rozhodnutiu zo dňa 16.05.2012 podala odvolanie aj žalovaná.

Medzičasom dňa 04.06.2012 vydal súd prvého stupňa uznesenie, ktorým nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a žalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktorým napadla výrok, ktorým súd nepriznal právo na náhradu trov žiadnemu z účastníkov. Podľa názoru sťažovateľky záver   súdu   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   pretože   z   hľadiska rozhodovania   o   trovách   konania   bolo   dôležité   prihliadať   na   to,   že   výška   náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

Krajský   súd   rozsudkom   zo   dňa   14.02.2013   sp.   zn.   5   Co/203/2012-722   potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   4.6.2012,   okrem   výroku   o   zamietnutí   žaloby v prevyšujúcej   časti   a výroku o trovách konania a v tejto   časti ho zrušil a v rozsahu zrušenia   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Odvolací   súd   rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa síce použil správny právny predpis, ale sčasti ho nesprávne vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, a tým vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníčok konania. Odvolací súd zaviazal súd prvého stupňa opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a pri rozhodovaní vychádzať z rozhodnutia ESĽP v prípade V. C. proti Slovensku a N. B. proti Slovensku. Žalovaná   podala   dňa   21.05.2013   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 14.02.2013 sp. zn. 5 Co/203/2012-722 v spojení s rozsudkom Okresného súdu   Košice   II   zo   dňa   16.05.2012   sp.   zn.   43 C/54/2011-672   a   návrh   na   odklad vykonateľnosti   týchto   rozhodnutí.   Má   za   to,   že   odvolací   súd   dostatočným   spôsobom neodôvodnil, prečo by vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi a   tiež   žiadnym   spôsobom   nevysvetlil,   v   čom   mali   byť   závery   prvostupňového   súdu, na základe ktorých žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, nesprávne. Odvolací súd podľa žalovanej hodnoverným spôsobom neodôvodnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovateľke priznal.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej zo dňa 20.06.2013 uviedla, že   má   za   to,   že   dovolanie   podané   žalovanou   je   procesné   neprípustné,   keďže   žalovaná dovolaním   napadla   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ktorý   nevykazuje   znaky   žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 238 OSP, a preto prípustnosť dovolania z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 OSP nemožno vyvodiť. Navrhla preto, aby dovolací súd podané dovolanie s poukazom na ust. § 243b ods. 1 OSP zamietol a priznal sťažovateľke trovy dovolacieho konania.

Konanie   na   dovolacom   súde   nebolo   do   dňa   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti ukončené.“

Keďže   napadnuté   konanie   ako   celok   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenompod sp. zn. 43 C/54/2011 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.1 SprV/409/2014 z 1. augusta 2014 doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2014, v ktoromsa okrem iného uvádza:

„-   konanie   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročné   vzhľadom   na   rozsiahlosť dokazovania, a to svedeckými. výpoveďami a nariadením znaleckého dokazovania. I keď spory o ochranu osobnosti sú bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v danom prípade sa jednalo o spor špecifický...

- zo spisov neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p. -   sťažovateľka   ovplyvnila   dĺžku   konania   žiadosťou   o   odročenie   pojednávania, určeného   na   deň   23.3.2011,   námietkou   osoby   ustanoveného   znalca,   čo   oddialilo vypracovanie znaleckého posudku, ako aj odvolaním proti uzneseniu o priznaní znalečného, kedy sa spis od 6.6.2007 do 13.2.2008 nachádzal na odvolacom súde.

-   súd   prvého   stupňa   postupoval   v   konaní   plynulo   a   sústredene,   žiadne   obdobia dlhodobejšej   nečinnosti   v   konaní   zistené   neboli.   Obdobia,   keď   sa   spis   nachádzal   na odvolacom či dovolacom súde nie som oprávnený hodnotiť, z môjho pohľadu však nie je možné pripísať ich na ťarchu okresného súdu.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   z 1.   augusta   2014   k sťažnosti   bol   aj   tentoprehľad   procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktoréhovo vzťahu k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto:

„Procesné úkony v konaní evidovanom pod sp. zn. 41 C 273/2005:

- žaloba bola podaná sťažovateľkou cestou jej právnej zástupkyne na Okresný súd Košice - okolie dňa 12.5.2005.

- dňa 12.7.2005 bol spis postúpený tunajšiemu súdu...

- uznesením   zo   dňa   19.10.2005   bolo   sťažovateľke   priznané   oslobodenie   od   zaplatenia súdneho poplatku a žaloba bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému...

- dňa 17.2.2006 bolo určené pojednávanie na deň 24.3.2006.

- pojednávanie   sa   uskutočnilo   a   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   predvolania svedkov,   zabezpečenia   zdravotnej   dokumentácie   sťažovateľky   a   predloženia   smernice publikovanej vo vestníku Ministerstva zdravotníctva,

- dňa 7.4.2006 bol určený termín pojednávania na deň 24.5.2006.

- pojednávanie sa uskutočnilo, prebehol na ňom aj výsluch dvoch svedkov (zápisnica z pojednávania v rozsahu 12 strán) a bolo odročené na deň 30.6.2006.

- uvedené   pojednávanie   (zo   dňa   30.6.2006)   sa   taktiež   uskutočnilo   a   bolo   odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania...

- uznesenie o ustanovení znalca bolo vyhotovené dňa 7.8.2006.

- dňa 21.9.2006 namietala právna zástupkyňa sťažovateľky osobu ustanoveného súdneho znalca.

- dňa   26.10.2006   súd   vyzval   ustanoveného   znalca   na   vyjadrenie   k vznesenej   námietke zaujatosti; svoje stanovisko doručil súdu 9.11.2006.

- dňa 15.12.2006 bolo stanovisko znalca doručené právnej zástupkyni sťažovateľky.

- dňa 27.12.2006 oznámila právna zástupkyňa sťažovateľky, že na uplatnenej námietke trvá.

- uznesením   zo   dňa   22.1.2007   bol   v   konaní   ustanovený   iný   znalec.   Po   opakovanom doručovaní   ustanovenému   znalcovi   nadobudlo   uznesenie   o   jeho   ustanovení právoplatnosť dňa 17.4.2007.

- dňa 23.4.2007 poverený znalec doručil vypracovaný znalecký posudok,

- dňa 30.4.2007 bol znalecký posudok zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania a bol určený termín pojednávania na deň 30.5.2007...

- pojednávanie, na ktorom bol vypočutý ustanovený znalec a svedkyňa, bolo odročené na neurčito za účelom predloženia spisu odvolaciemu súdu z dôvodu podaného odvolania proti uzneseniu o priznaní znalečného.

- dňa 6.6.2007 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, z ktorého bol vrátený dňa 13.2.2008 s potvrdzujúcim uznesením.

- dňa 15.2.2008 bolo určené pojednávanie na deň 9.4.2008.

- dňa   14.3.2008   podala   sťažovateľka   cestou   právnej   zástupkyne   proti   uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie.

- dňa 9.4.2008 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté.

- dňa 26.5.2008 sa sťažovateľka proti rozsudku odvolala...

- dňa   11.6.2008   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 15.4.2009, kedy bol nášmu súdu vrátený s potvrdzujúcim rozsudkom.

- z dôvodu podaného dovolania zo dňa 14.3.2008, bol spis dňa 21.5.2009 predložený dovolaciemu súdu, ktorý napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dňa 22.6.2009.

- dňa 2.7.2009 bol spis predložený z uvedeného dôvodu Krajskému súdu v Košiciach, ktorý uznesenie tunajšieho súdu opätovne potvrdil a spis vrátil nášmu súdu 23.12.2009.

- uznesením zo dňa 27.7.2010 bolo rozhodnuté o trovách konania.

- dňa   6.8.2010   podala   sťažovateľka   proti   uzneseniu   odvolanie,   ktoré   bolo   10.8.2010 zaslané žalovanému, ktorý svoje stanovisko doručil 25.8.2010.

- dňa 16.9.2010 bol spis predložený odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa 20.8.2010 bol doručený nález Ústavnému súdu SR, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.3.2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Procesné úkony v konaní evidovanom pod sp. zn. 43 C 54/2011:

- dňa   4.2.2011   bol   spis   vrátený   z   Krajského   súdu   v   Košiciach   tunajšiemu   súdu s uznesením, ktorým bol rozsudok a uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie... a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 23.3.2011...

- na základe... žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 6.4.2011. - pojednávanie dňa 6.4.2011 sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 13.5.2011 za účelom výsluchu navrhnutých svedkov.

- z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   bolo   pojednávanie   zo   dňa   13.5.2011 preročené na deň 15.6.2011.

- na uvedenom pojednávaní (15.6.2011) bolo vo veci rozhodnuté.

- dňa 22.7.2011 sa žalobkyňa proti rozsudku odvolala; dňa 28.7.2011 sa odvolal žalovaný. Obe odvolania boli podané prostredníctvom právnych zástupcov.

- dňa 26.8.2011 bolo rozhodnuté o trovách konania a bolo vydané uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok...

- dňa   21.9.2011   podala   žalobkyňa,   teda   sťažovateľka,   proti   uzneseniu,   ktorým   bolo rozhodnuté o trovách konania, odvolanie...

- dňa 5.10.2011 bol daný zákonnou sudkyňou pokyn pre predloženie spisu odvolaciemu Krajskému   súdu   v   Košiciach,   ktorý   ho   prevzal   dňa   13.10.2011.   -spis   bol   vrátený z odvolacieho súdu dňa 15.2.2012 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok potvrdený okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti; odvolanie proti výroku o náhrade trov konania bolo odmietnuté; rozsudok bol zrušený vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a uznesenie a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

- dňa 16.2.2012 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania cestou ich právnych zástupcov.

- dňa 11.4.2012 bolo určené pojednávanie na deň 16.5.2012.

- na pojednávaní, konanom dňa. 16.5.2012, bolo vo veci rozhodnuté.

- uznesením zo dňa 4.6.2012 bolo rozhodnuté o trovách konania.

- dňa 13.6.2012 sa obe procesné strany proti rozsudku i uzneseniu odvolali...

- dňa 12.7.2012 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa 28.3.2012 bol spis vrátený z odvolacieho súdu s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok potvrdený okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania   a   zrušený   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby   v   prevyšujúcej   časti   a   v   rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie. Uznesenie zo dňa 4.6.2012 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 12.4.2013 bol daný pokyn pre odoslanie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov.

- dňa 21.5.2013 podal žalovaný cestou svojej právnej zástupkyne vo veci dovolanie, ktoré bolo 10.6.2013 zaslané na vyjadrenie žalobkyni a žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie...

- dňa 12.7.2013 bola vypracovaná predkladacia správa pre predloženie spisu dovolaciemu súdu, ktorý spis prevzal 5.8.2013.

- dňa   16.9.2013   bol   spis   vrátený   z   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   ako   predčasne predložený   s   pokynmi,   aké   úkony   je   potrebné   vykonať   (doručiť   kópiu   písomného vyjadrenia   žalobkyne   k   dovolaniu   žalovanému   a umožniť   mu   vyjadriť   sa   k   tomuto písomnému   podaniu   a   vyzvať   právnu   zástupkyňu   žalobkyne   na   predloženie plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní a na vyčíslenie trov dovolacieho konania).

- v dňoch 19.9.2013 a 20.9.2013 boli predmetné výzvy realizované...

- dňa 23.10.2013 dala konajúca sudkyňa pokyn pre predloženie spisu Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, ktorému bol odoslaný 24.10.2013 a na ktorom sa nachádza do dnešného dňa.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka stanovisko nezaujala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol pôvodne sudcom spravodajcom sudca Ján Auxt,prijal 10. júna 2014 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. V zmysle ustanoveníDodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 –28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalýmsudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorýmskončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom   a ktoré   neboli   do   4.   júla   2014skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátuústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona   o ústavnom   súde,s účinnosťou   od   14.   júla   2014   pridelené   ostatným   sudcom   ústavného   súdu.   Predmetnásťažnosť bola pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá je v súlade s rozvrhompráce členkou III. senátu, a z toho dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III.senát ústavného súdu v novom zložení.  

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu preľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   novépojednávanie, a dôvod odročenia sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom,   ktoré   dosiaľ   ako   celok   neboloprávoplatne   skončené,   je   rozhodovanie   o návrhu   na   ochranu   osobnosti   a priznanínemajetkovej   ujmy.   V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   v okolnostiach   danej   vecipripúšťa, že z vecného hľadiska ide o zložitejšie konanie, čo však na druhej strane okresnýsúd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovania o sťažnostiústavným súdom. Ústavný súd konštatuje, že skutkovou ani právnou zložitosťou veci nie jemožné   ospravedlniť   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   ako   celok   právoplatneskončené ani po takmer 10 rokoch od jeho začatia.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   podľaktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavnýsúd nezistil také okolnosti, ktoré by v súvislosti s dĺžkou konania bolo potrebné pripísať naťarchu   sťažovateľky.   Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   v súvislostis priebehom napadnutého konania poukazuje na to, že sťažovateľka požiadala o odročeniepojednávania nariadeného na 23. marec 2011, že podala námietku voči osobe ustanovenéhoznalca   a že   sa   odvolala   proti   uzneseniu   o priznaní   znalečného,   ústavný   súd   poukazujena svoju štandardnú judikatúru (napr. III. ÚS 242/03), podľa ktorej za prieťahy vzniknutév dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosťoprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrubštátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postupv napadnutom konaní bol nedostatočne efektívny. Neefektívnosť postupu okresného súdu jecharakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súdnepovažuje   za   potrebné hodnotiť konkrétne   jednotlivé procesné úkony   okresného súdu.Napriek   uvedenému   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   na   základe   nálezusp. zn. IV. ÚS 10/2010   z 3.   júna   2010,   ktorý   konštatoval   porušenie   základného   právasťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a porušenie   jej   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol zrušený rozsudok Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 143/2008 zo 4. marca 2009 a následne bol   zrušený ajrozsudok okresného súdu sp. zn. 41 C 273/2005 z 9. apríla 2008 a vec mu bola vrátená naďalšie   konanie.   V dôsledku   uvedeného   nepochybne   došlo   k významnému   predĺženiunapadnutého konania.

Okrem neefektívneho postupu okresného súdu v napadnutom konaní sa prejavila ajjeho nesústredenosť, keď po podaní dovolania žalovaným bol okresným súdom predloženýsúdny spis (5. august 2013) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) 16. septembra 2013 okresnému súdu vrátený ako predložený predčasne s pokynmi,aké úkony je potrebné vykonať. Po realizácii týchto úkonov bol predmetný súdny spisnajvyššiemu   súdu   opätovne   predložený   24.   októbra   2013   na   rozhodnutie   o podanomdovolaní.

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením priebehu napadnutého konania však považujeza   rozhodujúce,   že   napadnuté   konanie   v takej   citlivej   veci   pre   sťažovateľku   neboloprávoplatne skončené ani po takmer 10 rokoch od jeho začatia, čo je z ústavnoprávnehohľadiska neakceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právasťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný súd vzhľadom na to, že postupom okresného súdu v napadnutom konanídošlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bezzbytočných   prieťahov,   aj   keď   sa   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   vec   od   októbra   2013po podanom dovolaní nachádza na najvyššom súde, a okresný súd teda v danom štádiunemôže priebeh napadnutého konania ovplyvniť. Je však potrebné, aby okresný súd konalvo veci bez zbytočných prieťahov po tom, ako mu bude vec vrátená na ďalšie konaniev zmysle zrušujúcej časti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 203/2012-772zo 14. februára 2013.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   6 000   €z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „neprerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   znamená   aj   ohrozenie   viery   sťažovateľky   v riadne   a účinné fungovanie systému súdnej ochrany“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   podsp. zn. 43 C/54/2011, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä významsporu   pre   sťažovateľku,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   3   000   €   za   primeranéfinančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou

. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015