znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 341/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť C. v M., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na uznanie právneho statusu zaručeného čl. 6 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, práva na rovnakú právnu   ochranu   bez   akejkoľvek   diskriminácie   zaručeného   čl.   7   Všeobecnej   deklarácie ľudských práv, práva na poskytnutie účinnej ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané ústavou alebo zákonom zaručeného čl. 8 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a práva na vlastný majetok zaručeného čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Slovenského pozemkového fondu pri vybavovaní reštitučného nároku na základe žiadosti z 21. decembra 1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   C.   v M. o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2013 doručená   sťažnosť   C.   v M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   na pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“),   práva   na uznanie   právneho   statusu   zaručeného   čl.   6   Všeobecnej   deklarácie ľudských práv, práva na rovnakú právnu ochranu bez akejkoľvek diskriminácie zaručeného čl. 7 Všeobecnej   deklarácie ľudských   práv,   práva   na poskytnutie účinnej ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané ústavou alebo zákonom zaručeného čl. 8 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a práva   na   vlastný   majetok   zaručeného   čl.   17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom   Slovenského   pozemkového   fondu pri vybavovaní reštitučného nároku sťažovateľa na základe jeho žiadosti z 21. decembra 1994.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnená osoba podľa § 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   282/1993   Z. z.   o   zmiernení   niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej len „zákon č.   282/1993   Z.   z.“)   písomne   požiadal   21.   decembra   1994   Slovenský   pozemkový   fond o vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., ktoré boli odňaté bez náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   46/1948   Zb.   o   novej   pozemkovej   reforme   (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

V dôsledku   časovej   náročnosti   spôsobenej   doručením   veľkého   množstva   žiadostí bola   žiadosť   sťažovateľa   vybavená   až   6.   februára   1996   a 4.   apríla   1996,   keď   došlo k uzavretiu dohôd o vydaní veci tak, ako to predpokladal zákon č. 282/1993 Z. z. v § 5 ods. 2. Oneskorenie s vydaním požadovaných nehnuteľností však bolo také veľké, že došlo k uplynutiu   lehoty   podľa   §   5   ods.   3   zákona   č.   282/1993   Z. z.   na   uplatnenie   nárokov sťažovateľa na súde. Do oboch uvedených dohôd pritom neboli pojaté všetky sťažovateľom požadované nehnuteľnosti.

Sťažovateľ listom z 20. marca 2013 upozornil Slovenský pozemkový fond, že mu neboli vydané všetky požadované nehnuteľnosti, a znova požiadal o ich vydanie. Slovenský pozemkový   fond   listom   č.   425/13-R34/Kr   z   27.   marca   2013   odpovedal   na   žiadosť sťažovateľa odmietavo, keď poukázal na skutočnosť, že „oprávnená osoba sa v zákonnej prekluzívnej lehote uvedenej v § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z. z. (t. j. v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy) s vymáhaním svojho nároku neobrátila na príslušný súd, jej právo v zmysle cit. zákona zaniklo“. Slovenský pozemkový fond taktiež odkázal na skutočnosť, že „oprávnená osoba si právo na vydanie predmetných nehnuteľností následne neuplatnila podľa zákona č. 1661/2005 Z. z....“.

Sťažovateľ   23.   apríla   2013   opätovne   doručil   Slovenskému   pozemkovému   fondu „Žiadosť o vydanie nehnuteľností v k. ú. M.“, v ktorej vyjadril nesúhlas s predchádzajúcou odpoveďou   a reakciou   Slovenského   pozemkového   fondu   a zdôraznil   fakt   oneskorenia s vybavením jeho žiadosti z decembra 1994, čím mu bola „odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z. z.“. Slovenský pozemkový fond listom č. DE/2013/024815/PER z 13. mája 2013 zotrval na svojom pôvodnom stanovisku.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí nesprávne právne posúdenie jeho   žiadosti   Slovenským   pozemkovým   fondom,   pretože   podľa   jeho   názoru   došlo k nesprávnej aplikácii § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/1993 Z. z. zakazujúceho vydanie zastavaných pozemkov. Sťažovateľ opakuje odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku omeškania   Slovenského   pozemkového   fondu   pri   vybavovaní   jeho   sťažnosti   z decembra 1994.   Rovnako   tvrdí,   že   postup   Slovenského   pozemkového   fondu   pri   vybavovaní   jeho žiadosti „je v zmysle vyjadrenia č. 425/13-R34/Kr zo dňa 27. 3. 2013 potrebné považovať za účelový   a za   výkon   práv   a povinností   v rozpore   s dobrými   mravmi   v zmysle   §   3 Občianskeho   zákonníka,   ktorého   cieľom   bolo   zmariť   vykonanie   nápravy   pri   zmiernení majetkovej   krivdy   spôsobenej   cirkevnému   zboru.   Na   jednej   strane   štát   prijal   opatrenia formou   schválenia   zákona   na   zmiernenie   majetkových   krívd,   na   strane   druhej   štát prostredníctvom štátnej inštitúcie samotnú realizáciu zmiernenia majetkových krívd zmaril nesprávnym uplatnením zákona, nerozhodnutím o celom uplatnenom nároku a nedodržaním zákonných lehôt.“.

Podľa   sťažovateľa   Slovenský   pozemkový   fond „nesprávnou   aplikáciou   zákona č. 282/1993 Z. z., zdĺhavým vybavovaním reštitučného nároku, odôvodnením v čl. I Dohody o vydaní veci podľa zákona č. 282/1993 Z. z. zo dňa 27. 3. 1996, v Bratislave podpísanej 4. 4. 1996..., ako aj neriešením žiadosti o vydaní pozemkovoknižných parciel... a riešením vydania   len   časti“ identifikovaných   parciel „nerozhodol   o celom...   predmete   žiadosti sťažovateľa“, a tým porušil označené základné práva a slobody.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:«1. Základné práva C. so sídlom v M. podľa článku 20 ods. 1 a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, článku 6, 7, 8 a 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu z 20. 3. 1952 k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   pri   vybavovaní   reštitučného   nároku   na   základe   žiadosti zo dňa 21. 12. 1994 podľa zákona č. 282/1993 Z. z. boli porušené.

2. Prikazuje Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava, aby opätovne a v celom rozsahu   prejednal   žiadosť   sťažovateľa   zo   dňa   21.   12.   1994   o vydanie   nehnuteľností v kat. úz. M. podľa zákona č. 282/1993 Z. z., vrátane pozemkov zapísaných na LV č. 262 kat. úz.   M.   ako   parcely   parcely   registra   „E“   evidované   na   mape   určeného   operátu s parc. č. 133/1   trvalé   trávne   porasty   vo   výmere   7365   m2,   parc.   č.   133/2   orná   pôda vo výmere 13236 m2, parc. č. 133/3 orná pôda vo výmere 2266 m2, parc. č. 133/4 ostatné plochy vo výmere 4023 m2, parc. č. 133/5 orná pôda vo výmere 258 m2, parc. č. 133/501 trvalé trávne porasty vo výmere 11418 m2, parc. č. 133/505 orná pôda vo výmere 28114 m2, parc. č. 136/1 orná pôda vo výmere 861 m2, parc č. 136/2 orná pôda vo výmere 6949 m2, parc. č. 268/1 orná pôda vo výmere 211 m2, parc. č. 268/11 orná pôda vo výmere 577 m2, parc. č. 269/1 orná pôda vo výmere 100 m2, parc. č. 269/11 záhrady vo výmere 181 m2, parc. č. 620/1 orná pôda vo výmere 100 m2 a parc. č. 620/500 orná pôda vo výmere 22048 m2

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť petitom znamená, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmava len zásah toho orgánu verejnej moci, ktorý sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie vo veci samej jednoznačne a nezameniteľným spôsobom konkretizoval.

V bode 1 petitu predloženej sťažnosti chýba nespochybniteľné explicitné označenie orgánu,   ktorého sťažovateľ   považuje za   porušovateľa   svojich   označených   práv.   Napriek tomu   v záujme   hospodárnosti   konania   ústavný   súd   nepristúpil   k výzve   na   doplnenie sťažnosti adresovanej sťažovateľovi, ale za odporcu v konaní o sťažnosti ustálil Slovenský pozemkový fond. Sťažovateľ ho totiž označil na prvej strane svojej sťažnosti za odporcu, z odôvodnenia sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyplýva ústavno-právne významná kritika práve tohto orgánu, a napokon aj v časti odôvodnenia sťažnosti označenej „VI.“ sťažovateľ konkretizuje pochybenia Slovenského pozemkového fondu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv

2. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je aj právny názor,   podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 372/2010).

3. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne v lehote 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č.   282/1993 Z. z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy dohodu o vydaní veci.

Podľa   §   5   ods.   3   zákona   č.   282/1993   Z.   z.   ak   povinná   osoba   nevyhovie   výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy, inak právo zaniká.

Sťažovateľ   v decembri   1994   vyzval   Slovenský   pozemkový   fond   na vydanie nehnuteľností. Od doručenia výzvy mu začala plynúť lehota 15 mesiacov na uplatnenie svojho nároku na súde. Nie je sporným, že sťažovateľ v prekluzívnej lehote zakotvenej v § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z. z. svoj nárok neuplatnil.

Je   irelevantné,   z akých   dôvodov   sťažovateľ   nepodal   reivindikačnú   žalobu, keďže na naplnenie podmienky jeho aktívnej procesnej legitimácie postačovala skutočnosť, že v lehote 90 dní od doručenia výzvy s ním Slovenský pozemkový fond dohodu o vydaní nehnuteľností neuzavrel. Pre použiteľnosť § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z. z. totiž neboli rozhodujúce dôvody, pre ktoré lehota 90 dní na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľností nebola dodržaná.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nerešpektoval   postupnosť   ochrany   jeho označených   práv   a nepožiadal   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci   (všeobecný   súd), ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu. Preto bolo potrebné predloženú   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

4. Ústavný súd ešte považuje za potrebné dodať, že sťažovateľ ako právnická osoba tvoriaca   súčasť   registrovanej   cirkvi   mala   oprávnenie   požiadať   o vydanie   predmetných nehnuteľností aj podľa neskôr účinného zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva k niektorým   nehnuteľnostiam.   Z podkladov   sťažnosti   však   vyplýva,   že   toto   svoje   právo nevyužil. Uvedená pasivita sťažovateľa je v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“,   ktorá   zdôrazňuje   aj   jeho   vlastné   pričinenie   o   ochranu   svojich   práv   vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Keďže však ústavný súd zistil, že sťažovateľ si nedostatočne strážil svoje práva, neprichádzalo do úvahy priznať mu právnu ochranu spôsobom, ktorý v petite svojej sťažnosti navrhoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013