znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 341/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co/93/2011 z 21. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Co/93/2011 z 21. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 1. júna 2005 spoločnosť S., spol. s r. o., podala Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na určenie vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 1612/5 o výmere 3444 m2 nachádzajúceho v k. ú. Ť. a zapísaného na LV č.   2392   Katastrálneho   úradu   v K.,   Správy   katastra   K.   V tomto   konaní   vystupovala sťažovateľka v procesnom postavení odporcu. Okresný súd uznesením č. k. 12 C/103/2005-165a z 2. marca 2007 pripustil zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľky tak, že pôvodná navrhovateľka z konania vystúpila a na jej miesto vstúpila spoločnosť S., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľka“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C/103/2005-190 z 13. apríla 2007 žalobu zamietol a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol:

„Z uzavretej   kúpnej   zmluvy   medzi   spoločnosťou   S.   spol.   s   r.   o.   a navrhovateľom zo dňa 7. 8. 2006 a Dodatku č. 1 ku tejto kúpnej zmluve uzavretého dňa 12. 10. 2006 vyplýva, že navrhovateľ sa stal vlastníkom budovy stojacej na pozemku, ktorý je predmetom určovacej žaloby, avšak predmetom prevodu nebol tento pozemok. Ak by aj spoločnosť S. spol.   s r. o.   ako pôvodný navrhovateľ vo veci mal vecnú legitimáciu v tomto spore, nepreviedol na navrhovateľa, t. j. na spoločnosť S. s. r. o. žiadne práva k pozemku parc. č. 1612/5   a   teda   navrhovateľ   nemá   k   predmetnému   pozemku   žiaden   právny   vzťah, z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol...

Keďže   súd   ďalšie   dokazovanie   vo   veci   považoval   za   zbytočné   a nehospodárne z dôvodu   chýbajúcej   vecnej   legitimácie   navrhovateľa   v   spore,   súd   zamietol   aj   návrh na ďalšie dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania.“

Na základe odvolania navrhovateľky krajský súd uznesením č. k. 4 Co/161/2007-201 z 21. mája 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Súd prvého stupňa v prejednávanej veci nepostupoval dôsledne... a zatiaľ v spore teda nie je jasné, či je žalovaný vlastníkom sporného pozemku. Predovšetkým súd prvého stupňa neskúmal bližšie to, či je to platná zmluva o predaji súboru majetku uzavretá medzi K., š. p. v likvidácii a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003, ktorou mal byť aj prevod vlastníckeho práva parcely č. 1612/5 zastavanej plochy o výmere 3444 m2, lebo ďalšie dokazovanie uznal za zbytočné, keďže žalobca neosvedčil svoju aktívnu legitimáciu. S   týmto   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   nemožno   súhlasiť.   Je   potrebné zdôrazniť, že otázka aktívnej legitimácie je posúdenie toho, či žalobcu, ktorý je právne spôsobilým   subjektom,   možno   vylúčiť   ako   nositeľa   hmotného   práva.   Pokiaľ   teda   súd konštatuje, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu, musí byť nad všetky pochybnosti jasné, že hmotné právo, o ktoré v konaní ide, nemohol žalobca nadobudnúť...

V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo nepochybne preukázané,   že   ak   je   na   spornom   pozemku   postavená   stavba,   ktorej   vlastníkom   je po pôvodnom   žalobcovi   terajší   žalobca,   tak   tým   by   už   mala   byť   splnená   podmienka žalovateľnosti, a teda aj naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O. s. p... Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa podľa § 226 O. s. p., aby po vrátení veci spätne   preskúmal   platnosť   prevodov   k   pozemku   parcely   č.   1612/5   zastavanej   plochy o výmere 3444 m2 od jej zápisu na základe zmluvy o predaji súboru majetku uzavretej medzi K., š. p. v likvidácii a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003 až po stav spred roka 1989. V tejto   spojitosti   bude   potrebné   najmä   skúmať,   či   bol   K.   š.   p.   skutočným   vlastníkom nehnuteľnosti, na základe, akej právnej skutočnosti sa ním mal stať, kto bol jeho právnym predchodcom a pod.

Až po skúmaní platnosti prevodov a po ich zistení, by bolo možné uzavrieť, či je žaloba   dôvodná   alebo,   či   k   pozemkom   existuje   iný   právny   vzťah.   Po   zrušení   veci   je potrebné, aby sa prvostupňový súd riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, hodnotil   výsledky   vykonaného   dokazovania   jednotlivo   a   vo   vzájomných   súvislostiach a na základe tých opätovne vo veci rozhodol.“

Ďalším rozsudkom č. k. 12 C/103/2005-292 z 19. novembra 2010 okresný súd žalobu zamietol   a   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   opätovne   poukázal   na   nedostatok   aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky. Podľa názoru okresného súdu „navrhovateľovi nesvedčí žiaden zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák... navrhovateľ   kúpil   od   spoločnosti   S.   spol.   s r.   o.   len   samotnú   budovu   bez   pozemku, na ktorom   je   táto   stavba   postavená,   čo   vyslovene   bolo   uvedené   aj   v samotnej   Kúpnej zmluve, resp. Dodatku č. 1. Predmetom prevodu nebol pozemok... Súčasný navrhovateľ... žiadnym spôsobom nepreukázal prevod týchto práv od spoločnosti S. spol. s r. o., kúpil len samotnú budovu bez pozemku.“.

Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co/93/2011-322 z 21. novembra 2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol, že:

„... zistil, že opätovne nie sú podmienky na zmenu ani na potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na svoje pôvodné zrušujúce uznesenie zo dňa 21. mája 2009 sp. zn. 4 Co/161/2007 a na jeho dôvody. V tejto súvislosti je potrebné   povedať,   že   opätovne   bol   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a   zároveň nepreskúmateľnosť rozsudku.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu si súd prvého stupňa osvojil len skutočnosť, že ak odvolací   súd   uviedol,   že   v   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že   ak   je   na   spornom pozemku postavená stavba, ktorej vlastníkom je po pôvodnom vlastníkovi žalobca, tak tým už by mala byť splnená podmienka žalovateľnosti, teda aj naliehavého právneho záujmu podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. Opomenul, ale ani sa nevyporiadal s povinnosťou mu uloženou v zrušujúcom uznesení, kedy mu bolo uložené na povinnosť spätne preskúmať platnosť prevodov k pozemku parcely č. 1612/5 zastavanej plochy o výmere 3.444 m2 od jej zápisu, na základe zmluvy o predaji súboru majetku uzavretej medzi K., š. p. v likvidácii a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003 až po stav spred roka 1989. V tejto spojitosti bolo mu uložené skúmať, či bol K., š. p. skutočným vlastníkom nehnuteľnosti na základe akej právnej   skutočnosti   sa ním mal stať,   kto bol jeho právnym   predchodcom a pod..   Bolo uložené odvolacím súdom, že až po skúmaní platnosti prevodov a po zistení by bolo možné uzavrieť,   či   je   žaloba dôvodná   alebo   či k pozemkom   existuje   iný právny vzťah.   Keďže rozsudok súdu prvého stupňa aj po zrušení veci v podstate nepreskúmateľný v tejto časti, poukazujúc   len   na   osvojený   právny   názor   vyslovený   v podstate   odvolacím   súdom   bude opätovne potrebné, aby na tieto okolnosti sa súd prvého stupňa po zrušení veci nepochybne zameral a aby svoje rozhodnutie preskúmateľnými dôvodmi hodnotiacimi dôkazy jednotlivo a   vo   vzájomných   súvislostiach   vyhodnotil.   Bez   tohto   nie   je   možné   vo   veci   spravodlivo rozhodnúť a jednoznačne je rozhodnutie predčasné.

V danom prípade doplnenie skutkového stavu vyžaduje, aby rozsudok bol opätovne zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, pretože bez týchto zistení nie je možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Taktiež dať odpoveď na otázky dôvodnosti žaloby,   ktoré   sú   podstatnou   záležitosťou   v   spore   a   vykonanie   dokazovania   doplnením v odvolacom konaní by bolo na ujmu práv účastníkov a preto ho nemohol vykonať odvolací súd. Po vrátení veci bude potrebné, aby sa prvostupňový súd riadil rozhodnutím a právnym názorom   odvolacieho   súdu,   vo   veci   opätovne   rozhodol   a   rozhodol   aj   o   náhrade   trov odvolacieho konania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd napriek zásade „iura novit curia“ nerešpektuje základné princípy občianskeho súdneho konania, keďže aj napriek skutočnosti, že   pred   prvostupňovým   súdom   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   navrhovateľka   nie   je aktívne vecne legitimovaná, nie je ochotný potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a naďalej bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu trvá na ďalšom dokazovaní, ktoré je v tomto štádiu konania   úplne   irelevantné   a predovšetkým   nehospodárne.   Sťažovateľka   namietala,   že krajský   súd   svojím   postupom,   resp.   rozhodnutiami   ignoruje   rozhodujúcu   okolnosť spočívajúcu   v   absencii   aktívnej   vecnej   legitimácie   navrhovateľky,   ktorá   bola   zo strany prvostupňového   súdu   náležite   preukázaná   a   ktorá   má   mimoriadny   vplyv   na výsledok konania, čím de facto od 21. mája 2009 až do súčasnosti bráni riadnemu ukončeniu konania. Podľa názoru sťažovateľky neefektívnym postupom, resp. rozhodnutiami krajského súdu dochádza k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v predmetnom konaní, k porušeniu zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti) a v konečnom dôsledku k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že od 21. mája 2009, keď krajský súd prvýkrát zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, až do dnešného dňa, prešlo viac ako dva a pol roka a vec nie je riadne ukončená, hoci na to nie sú   relevantné   dôvody.   V tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť predovšetkým na prieťahy krajského súdu vzniknuté počas odvolacieho konania vedeného ním   pod   sp.   zn.   4   Co/93/2011,   ktoré   od   postúpenia   veci   krajskému   súdu   až   do   jeho rozhodnutia vo veci (21. novembra 2011) trvali viac ako šesť mesiacov, pričom krajský súd tak   urobil   až   po   sťažnosti   sťažovateľky   z 9.   novembra   2011   na   prieťahy   v konaní adresovanej predsedovi tohto súdu.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu a inú ochranu, základné právo podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, neefektívnym postupom, resp. rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaniach sp. zn.: 4 Co/93/2011-322 porušené bolo.

II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   21.   11.   2011,   sp.   zn.:   4 Co/93/2011-322 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. III.   Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach,   aby   v   konaní   sp.   zn.: 4 Co/93/2011 bezodkladne konal.

IV. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.700 €, ktoré mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 323,50 EUR vrátane DPH do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/93/2011

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov   skončilo   toto   porušovanie   (II.   ÚS   139/02).   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   už   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010). Podobne môže zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv vyplývať aj z toho, že toto porušenie sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04).

Ústavný   súd   taktiež   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jeho   judikatúra   v zhode s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za primeranú dobu súdneho konania v rozsahu dvoch až troch rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci.

Ústavný súd zistil, že spis okresného súdu sp. zn. 12 C/103/2005 spolu s odvolaním navrhovateľky   proti   rozsudku   okresného súdu   č.   k. 12 C/103/2005-292 z 19.   novembra 2010   a s   vyjadrením   sťažovateľky   k tomuto   odvolaniu   bol   krajskému   súdu   predložený 14. marca 2011.

Sťažovateľkou   napadnuté   odvolacie   konanie   bolo   (po   ôsmich   mesiacoch,   pozn.) ukončené rozhodnutím (uznesením) krajského súdu č. k. 4 Co/93/2011-322 z 21. novembra 2011, ktorým tento zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2012.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 8. marca 2012.

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry   a   z uvedených   skutočností   (konkrétnych okolností   daného   prípadu)   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru, že v súčasnosti k porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní nedochádza, a teda konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označeným právam poskytuje. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/93/2011-322 z 21. novembra 2011

Sťažovateľka   poukázala   na   viacero   rozhodnutí   ústavného   súdu   v iných   veciach, v ktorých   sa   vyjadroval   ku   kvalite   súdneho   konania,   resp.   k   zjavnej   neodôvodnenosti a arbitrárnosti záverov všeobecných súdov vyslovených v ich rozhodnutiach, avšak svoju sťažnosť   vo   vzťahu   k porušeniu   označených   práv   konkrétne   odôvodnila   len   neochotou krajského   súdu   potvrdiť   rozsudok   okresného   súdu   (o zamietnutí   žaloby   navrhovateľky, pozn.),   a teda   potvrdiť   záver   okresného   súdu   o nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie navrhovateľky, s ktorým sa ona sama stotožňuje, ako aj zbytočnosťou a nehospodárnosťou ďalšieho dokazovania.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   týchto   základných   práv   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   O arbitrárnosti (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a význam (mutatis mutandis I.   ÚS   115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred všeobecnými súdmi patrí výlučne do právomoci týchto súdov, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený zasahovať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v ktorom odkázal aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie (pozri I. časť uznesenia ústavného súdu), konkrétne vyplýva, ako je zo strany okresného súdu potrebné doplniť dokazovanie, aby bolo možné   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyriešiť   „spornú“   otázku   týkajúcu   sa   vecnej legitimácie   účastníka   konania.   Krajský   súd   tak   rozhodol   so   zreteľom   na   to,   že   súdnu ochranu práv, resp. oprávnených záujmov účastníkov konania, je povinný poskytnúť obom stranám sporu, aj keď v konečnom dôsledku „úspešnou“ bude len jedna z nich. Ústavný súd opätovne pripomína, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa   (napr.   II.   ÚS   143/02,   III. ÚS   60/04,   III.   ÚS   300/06).   Napadnuté   rozhodnutie krajského súdu nie je konečné, a aj keď je prvostupňový súd viazaný právnym názorom odvolacieho   súdu,   konečný   výsledok   predmetného   konania   v tomto   štádiu   nemožno predvídať, a už vôbec ho nemožno zo strany ústavného súdu prejudikovať.

Keďže   námietka   sťažovateľky   v podstate   spočívala   len   v jej   nespokojnosti so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozhodnutí a ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľky a týmto   rozhodnutím   krajského   súdu,   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012