znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 341/07-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1. júla 2008   v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom JUDr. O. K.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti R., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 341/07-17 z 11. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľ“), z 19. augusta 2007, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 22. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že najvyšší súd napádaným rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/05 z 22. marca 2007 potvrdil   rozsudok   Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 1   S   71/04-53   z   24.   júna   2005 o   zamietnutí   sťažovateľovej   žaloby,   ktorou   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   Colného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“) sp.   zn. 40159/03/1426/03/1-2 z 12. februára 2004 o zamietnutí sťažovateľovho odvolania proti rozhodnutiu   Colného   úradu   v   P.   (ďalej   len   „colný   úrad“)   sp.   zn.   86/2003-2TR z 13. augusta 2003, ktorým bol sťažovateľ uznaný zodpovedným z dopustenia sa colného deliktu a bola mu uložená pokuta vo výške 10 000 Sk. Colné riaditeľstvo v odvolacom konaní zmenilo výšku uloženej sankcie a uložilo pokutu 6 000 Sk.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv,   ako   aj   práv   zaručených v dohovore arbitrárnosťou rozsudku najvyššieho súdu z 22. marca 2007, ktorý sa podľa neho nevysporiadal s jeho argumentáciou a s námietkami vznesenými v konaní a neposkytol mu ochranu pred dôsledkami nezákonných rozhodnutí colných orgánov.

V konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho   zástupcu   uviedol: „... ani   Krajský   súd   v   Prešove,   ani   Najvyšší   súd   SR   sa nevysporiadali   s   dôvodmi   uvedenými   v   žalobe   a v odvolaní   dostatočne. Sťažovateľovu žalobu zamietli aj napriek tomu, že rozhodnutie Colného úradu v P. ako aj rozhodnutie Colného   riaditeľstva   SR   vychádzali   z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Krajský súd ako aj Najvyšší súd sa stotožnili s argumentáciou colných orgánov, napriek tomu, že táto nemala oporu v platnej právnej úprave.

... Najvyšší súd SR za použitia analógie, ktorá je v správnom práve bez výslovného splnomocnenia neprípustná, vyvodzuje záver, že colné orgány postupovali správne, keď postupovali podľa zák. č. 180/1996 Z. z. a to aj napriek tomu, že ustanovenie § 458 ods. 1 zák.   č.   238/2001   Z.   z.   je   jednoznačné.   Citované ustanovenie   jednoznačne určuje, že predchádzajúci právny predpis je možné použiť len vtedy, ak konanie bolo začaté pred 1. júlom 2001. Nemôže byť sporné, že konanie v o colnom delikte nezačalo v čase účinnosti zák. č. 180/2001 Z. z. Právne neobstojí ani záver Najvyššieho súdu SR, že túto myšlienku podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia správnych predpisov pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 372/1990 Zb., v rámci analogického odkazu na ust.   čl.   50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. § 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z.

Zák.   č.   238/2001   Z.   z.   aj   v   ustanovení   §   438   ods.   2   na   ktorý   poukázal   NS   SR, jednoznačne   ustanovuje,   že   na   priestupky   a   ich   prejednanie   sa   vzťahuje   zákon   o priestupkoch   len   vtedy,   ak   tento   zákon   neustanovuje   ináč.   Citované   ustanovenie   nie   je možné použiť na konanie o colných deliktoch, čo nesporne vyplýva z ust. § 437 ods. 2 zák. č. 238/2001   Z.   z.,   ktorý   ustanovuje,   že   na   prejednávanie   colných   deliktov   sa   vzťahujú všeobecne   predpisy   o   správnom   konaní   /zák.   č.   71/1967   Zb./   vtedy,   ak   tento   zákon neustanovuje inak....

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento článok ústavy   bol   porušený   štátnymi   orgánmi,   pretože   aj   napriek   jednoznačnému   ustanoveniu § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. colné orgány v konaní, ktoré nezačalo pred 1. júlom 2001 použili zákon č. 180/1996 Z. z. Sťažovateľ súhlasí s argumentáciou súdu, že zákon č. 238/2001 Z. z. nemohol byť v novom konaní použitý a o tom nemal nikdy pochybnosť, ale na veci nič nemení to, že colné orgány nemohli konať ani podľa zák. č. 180/1996 Z. z.... Najvyšší súd rovnako ako aj krajský súd prevzali argumentáciu colných orgánov aj v tej časti žaloby, kde sťažovateľ tvrdil, že konal v súlade s § 3 vyhlášky MF SR č. 266/1993 Z. z. Prevzatá argumentácia colných orgánov nemá oporu v zákone, pričom z ich strany došlo k spojeniu viacerých skutočností, čo uniklo pozornosti NS SR aj krajskému súdu. Je pravdou, že podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. sú deklarant alebo jeho zástupca povinní do colného vyhlásenia uvádzať správne,   pravdivé a presné údaje a predkladať pravé   doklady.   Citované   ustanovenie   nebolo   porušené   sťažovateľom,   pretože   v   čase podania colného vyhlásenia mu neboli známe náklady za prepravu. K tomuto záveru sa dopracoval aj krajský súd, ktorý uviedol, že aj keď v čase dovozu a prekročenia hranice žalobca nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu a preto využil postup podľa § 3 ods. 1   vyhlášky   č.   266/1993   Z.   z.,   následne,   potom   čo   z   vystavených   faktúr   zistil   skutočné náklady   na   prepravu   bol   povinný   zabezpečiť   dodatočnú   opravu   chybného   dokladu   na príslušnom colnom úrade tak, ako je to uvedené v prílohe č. 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. Táto povinnosť, ako uvádza krajský súd, vyplýva deklarantovi aj z ustanovení § 65 ods. 2, 5 Colného zákona.

Tento   záver   súdu   potvrdzuje   v   plnej   miere   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nenaplnil skutkovú podstatu colného deliktu podľa § 241 písm. d) zák. č. 180/1996 Z. z. Nemôže byť sporné, že sťažovateľ uviedol pri colnom konaní pravdivé údaje do colného vyhlásenia, pretože   v   tomto   čase   nepoznal   skutočnú   výšku   nákladov   na   dopravu   bol   jeho   postup dôvodný podľa § 3 ods. 1 vyhl. č. 266/1993 Z. z. Sťažovateľ neporušil v tomto okamihu právnu povinnosť uloženú v § 65 ods. 1 a 2 zák. č. 180/1996 Z. z.

Krajský súd uviedol, že sťažovateľ bol povinný zabezpečiť opravu chybného dokladu podľa   prílohy   č.   1   bod.   III   ods.   2   vyhlášky   č.   167/1997   Z.   z.   a   že   táto   povinnosť sťažovateľovi   vyplývala   aj   z   ustanovenia   §   65   ods.   2,   5   colného   zákona.   Z   uvedenej skutočnosti vyvodil záver, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty colného deliktu. Tento právny názor pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti právne neobstojí a to z nasledujúcich dôvodov. Pre posúdenie protiprávnosti konania je dôležité jednotlivé právne inštitúty vykladať v súlade s ich právnym významom. Ušlo pozorností súdu, že požiadať o opravu jednotného colného dokladu podľa citovanej vyhlášky mal deklarant až potom, čo   zistil,   že   tovar   bol   prepustený   do   colného   režimu   na   základe   jednotného   dokladu, v ktorom boli uvedené chybné údaje.

Podľa § 81 ods. 5 zák. č. 180/1996 Z. z., ak je colným orgánom potvrdené colné vyhlásenie podané písomne alebo je vydaný iný doklad s náležitosťami podľa ods. 2, stáva sa toto vyhlásenie alebo tento doklad rozhodnutím. O prepustení tovaru sa rozhoduje v colnom konaní § 61 ods. 2 citovaného zákona. Je nesporné, že v čase rozhodovania v colnom konaní sťažovateľ nepoznal skutočnú výšku nákladov a nevedel ich ani preukázať, pretože   faktúra   za   prepravu   mu   bola   doručená   až   potom,   čo   v   colnom   konaní   bolo rozhodnuté o jeho prepustení. Pri colnom konaní a pri podaní colného vyhlásenia uviedol sťažovateľ   pravdivé   údaje.   Skutočnú   výšku   nákladov   za   prepravu   sa   dozvedel   až   po prepustení tovaru, t. j. vtedy keď mu bola doručená faktúra za prepravu a tovar už bol prepustený do režimu voľného obehu podľa § 61 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. Nemôže byť preto sporné, že tovar bol deklarantovi prepustený v čase colného konania na základe pravdivých   údajov   /sťažovateľ   nevedel   preukázať   v   tomto   konaní   výšku   nákladov   na dopravu/ a preto toto jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako colný delikt podľa § 241 písm. d) colného zákona.

Z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti, nedodržanie postupu uvedeného v prílohe 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. a povinnosti uvedenej v § 65 ods. 1 a 2 zák. č. 180/1996 Z. z. nie je založené na rovnakom skutkovom základe a tieto povinnosti nie možné stotožňovať,   pretože   jedna   povinnosť   je   daná   deklarantovi,   pred   prepustením   tovaru   a druhá po jeho prepustení Ak nebude tovar prepustený do colného režimu, druhá skutočnosť nemôže nastať.   Je preto vylúčené,   aby došlo k porušeniu obidvoch povinnosti súčasne, každá nastáva v inom čase.

Sťažovateľ   považuje   za   sporné,   či   postup   uvedený   v prílohe   1   bod   III   ods.   28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z., je možné považovať za povinnosť a to z toho dôvodu, že nie je uvedená ani lehota v ktorej by mal požiadať o dodatočnú opravu, ani v § 67 a nasl. zák. č. 180/1996 Z. z. takáto povinnosť nie je uložená. Navyše v citovaných ustanoveniach nie je ani   zmocňujúce   ustanovenie   na   uloženie   takej   povinnosti.   Podľa   čl.   13   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo   zakladá   práva   a   povinnosti   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2...

Pre vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti je preto rozhodujúce to, či najneskôr v čase   podania   colného   vyhlásenia,   mal   sťažovateľ   k   dispozícií   faktúry   za   dopravu.   Ak sťažovateľ faktúry za dopravu mal k dispozícií v čase podania colného vyhlásenia /pred prepustením tovaru/, tak porušil ust. § 65 ods. 2, pretože mu colný úrad prepustil tovar na základe nesprávnych a nepravdivých údajov. Ak ale faktúry boli doručené sťažovateľovi až potom,   čo   bol   prepustený   tovar   do   colného   režimu,   tak   sťažovateľ   neporušil   citované ustanovenie,   nedopustil   sa   colného   deliktu   aj   napriek   tomu,   že   sa   neriadil   pokynmi uvedenými v prílohe 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z., Táto nečinnosť deklaranta podľa   zákona   nie   je   colným   deliktom.   Ide   o   samostatné   skutky,   ktoré   nemajú   rovnaký právny základ a nemôže k ním dôjsť v rovnakom čase.

Zodpovednosť za colný delikt nemôže byť vyvodená len preto, že mohol s vysokou pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu bude fakturovaná v určitom časovom rozmedzí, ktoré korešpondujú s cenami bežnými pri minulých prepravách, ako to uviedol Najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku.   Žiadny   právny   predpis   nezakazoval   sťažovateľovi podať colné vyhlásenie ešte v čase, keď mu neboli vyfaktúrované náklady za prepravu, ani mu neprikazoval, že colné vyhlásenie môže byť podané len vtedy, ak mu budú vyfaktúrované náklady na dopravu. Práve vyhl. 266/1993 Z. z. umožňovala podať colné vyhlásenie aj vtedy, ak náklady na dopravu nevedel preukázať. V konečnom dôsledku príloha 1 bod III ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. upravovala postup deklarantov aj colných orgánov v prípade, ak po prepustení tovaru sa zistí, že náklady na dopravu sú v skutočnosti vyššie, ako boli uvedené v colnom konaní, teda ešte pred jeho prepustením do colného režimu.... Najvyšší súd SR sa nezaoberal ani námietkou sťažovateľa. že colné orgány nemôžu za   viac   colných   deliktov   ukladať   jedinú   sankciu   a   že   colné   orgány   nie   sú   zákonom splnomocnené pri ukladaní sankcií postupovať tak, ako pri priestupkoch.

Krajský súd sa s touto otázkou vysporiadal tak, že bez jedinej zákonnej argumentácie konštatoval,   že   na   zákonnosť   rozhodnutia   nemá   vplyv   ani   skutočnosť,   že   o   viacerých colných deliktoch rozhodol colný úrad jedným rozhodnutím a že takýto postup vyplýva zo zásady hospodárnosti konania a že opakované colné delikty boli zistené jednou následnou kontrolou a jej závery sú v jednom protokole a že z protokolu je zrejmé, že každé colné vyhlásenie bolo kontrolované a posudzované samostatne. Na základe týchto skutočností krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   nakoľko   vo   všetkých   prípadoch   bolo   zistené   porušenie colných   predpisov   rovnakým   spôsobom,   nič   nebráni   tomu,   aby   o   viacerých   colných deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté jedným rozhodnutím. Túto argumentáciu neoprel krajsky súd o žiadny právny predpis, rovnako ako právne nezdôvodnil ktorý právny predpis takýto postup umožňuje.

Pre   sťažovateľa   nebolo   zásadnou   otázkou   z   hľadiska   zákonnosti   rozhodnutia,   či colné orgány   rozhodli   jedným   rozhodnutím,   či bol   napísaný   jeden protokol.   Sťažovateľ namietal postup v konaní colných orgánov a nezákonnosť uloženia sankcie, pretože nenašiel žiadny právny predpis, žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že colné orgány za viac colných deliktov spáchaných v jedno či viac činnom súbehu môžu ukladať sankciu spôsobom, ktorý zvolili colné orgány. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ani NS SR, neskúmali uvedenú námietku, resp. krajský súd sa pri preskúmaní zaoberal otázkou, ktorá ani nebola sporná a ani nebola namietaná.

Najvyšší súd sa nezoberal v odvolacom konaní ani ďalšou námietkou sťažovateľa, t.j. že   sťažovateľ   bol   uznaný   zodpovedným   aj   za   colný   delikt   v   prípade,   kde   nekonal   ako účastník,   ale   v   colnom   konaní   bol   zastúpený   nepriamym   zástupcom.   Krajský   súd   sa vysporiadal s touto námietkou sťažovateľa tak, že z výroku rozhodnutia je jasné, v ktorých prípadoch konal sťažovateľ. Táto námietka neobstojí, pretože sťažovateľ bol uznaný vinným na tom skutkovom základe, že vo všetkých, vo výroku uvedených rozhodnutiach uvádzal nesprávne údaje....

Sťažovateľ   využil   všetky   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv,   vrátane možnosti obrátiť sa na nezávislý súd. Sťažovateľ tvrdí, že ani nezávisle súdy mu neposkytli dostatočnú   právnu   ochranu   pred   svojvoľnou   aplikáciou   právnych   predpisov   colnými orgánmi,   keď   v   konaní   prevzali   výlučne   argumentáciu   colných   orgánov   a   námietky sťažovateľa odmietli bez toho, aby ich odmietnutie v dostatočnej a presvedčivej miere aj odôvodnili. Sťažovateľ je toho názoru, že zo strany súdu išlo o len formálne preskúmanie rozhodnutí colných orgánov....

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali zjavne aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu stanoveným zákonom.

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali v rozpore s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo   zakladá   práva   a   povinnosti   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Sťažovateľ tvrdí, že colné orgány konali aj v rozpore s čl. 152 Ústavy, podľa ktorého uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutia prevzali argumentáciu colných orgánov, preto sťažovateľ tvrdí, že aj súdy konali v rozpore s vyššie citovanými článkami ústavy....

Sťažovateľ tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené až arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   majú   za   následok   porušenie   základných   práv a slobôd.“

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Najvyšším   súdom   vo   veci   sp.   zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 zo dňa 22. marca 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR aby o nej znovu rozhodol na nové konania

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky je   povinný uhradiť   trovy   právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K....“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý vo svojom stanovisku zo 14. februára 2008 okrem iného uviedol: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22. marca 2007, sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 24. júna 2005 č. 1 S 71/2004-53, nakoľko odvolaniu podanému proti uvedenému rozsudku nebolo možné vyhovieť.

Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Skutkové zistenia, ich logické vyhodnotenie spolu s prijatými právnymi závermi a zistenými dôvodmi, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol, sú v jasnej a stručnej forme obsiahnuté v odôvodnení predmetného rozsudku.

Nakoľko však právny zástupca sťažovateľa, tzn. R., s.r.o. so sídlom P., spochybňuje v svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 19. 8. 2007 závery uvedeného rozsudku formuláciou, že „právne   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky  ...   sú   zjavne   neodôvodnené   až arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd.", v stručnosti zrekapitulujem závery vzťahujúce sa v tomto rozsudku k takto formulovanej námietke ústavného charakteru.

Pri vysporiadaní sa s okruhom námietok Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza z ust. § 157 O. s. p., pričom prihliada nielen na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ale aj na návrhové právo účastníka požadovať opravu odôvodnenia v zmysle § 165 O. s. p. Ak napriek možnosti postupovať podľa § 157 O. s. p., účastník namieta v odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, potom Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádza predovšetkým z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko (1994). Podľa tohto rozsudku na jednej strane text článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane základných ľudských práv zaväzuje súd odôvodniť svoje rozhodnutie, čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa. Navyše je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prípustné, ak odvolací súd vo svojom rozsudku uvedie, že sa stotožňuje so skutkovým zistením krajského súdu bez toho, aby ho opätovne opísal.

Z   uvedenej   judikatúry   vyplýva,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je relevantná a nevyhnutná pre rozhodnutie vo veci.

Opačný prístup by musel viesť k absurdnému záveru, že súd by si nikdy nemohol vytvoriť racionálny priestor pre odôvodnenie svojich duševných zistení, lebo by sa musel sústrediť   na   parciálne   odôvodňovanie   všetkých,   hoci   s   vecou   nesúvisiacich   námietok účastníka.

V žiadnom prípade však dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia nemožno posudzovať podľa jeho rozsahu ani podľa toho, či konvenuje predstavám sťažovateľa. Som presvedčený, že Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozdiel od argumentácie sťažovateľa obsiahnutej na str. 9 posledný odsek jeho ústavnej sťažnosti neporušil zákonom predpísanú požiadavku dbať na procesnú čistotu a jeho rozhodnutie nie je arbitrárne.

Odmietam čisto pozitivistický prístup sťažovateľa k výkladu ust. § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001   Z.   z.,   ktorý   pridržiavajúc   sa   jednoznačnosti   zákonného   textu   ani   nepripustil možnosť, že otázka posudzovania protiprávnosti konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval (v rozsudku spomenutý zákaz   retroaktivity).   Iný   prístup,   tzn.   prístup   podporovaný   sťažovateľom   sa   mi   javí prinajmenej ako rozporný s ideou právneho štátu. Nepochybujem o tom, že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   správne   vychádzal   pri   svojich   právnych   záveroch   zo   zákona   č. 180/1996 Z. z. ako aj z vykonávacích predpisov v tom čase platných.

Námietka   nepoznania   nákladov   prepravy   bola   v   odôvodnení   účinne   vyvrátená preukázaním dostatočnej vedomosti o ich výške (rovnaký prepravca, rovnaké, resp. veľmi obdobné   dopravné   trasy   a   rovnaké   podmienky   prepravy   v   celkom   40   prepravných prípadoch),   pričom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nevytváral   v   svojom   odôvodnení priestor na vytváranie zásadnej povinnosti dohodnúť odplatu za prepravu vopred (čomu sa však ust. § 625 ods. 1 Obchodného zákonníka explicitne nebráni a naopak takúto situáciu viac podporuje ako vylučuje a pri tomto konštatovaní je veľmi dôležité nepodceňovať zo strany   deklaranta   ako   osoby   znalej   colných   predpisov   prihliadnuť   najmä   na   povinnosť uvádzať podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. správne, pravdivé a presné údaje). Preto ďalšie zotrvávanie sťažovateľa (viď str. 5 posledný odsek sťažnosti) na jeho neznalosti o skutočnej výške prepravných nákladov a nemožnosti ich preukázania, a to pre každý prípad prepravy, sa v bežných obchodných vzťahoch pri medzinárodnej preprave javí prinajmenej ako neštandardný prístup. Avšak v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa str. 7 odsek 3) o vzniku deliktnej zodpovednosti v závislosti od toho, či sťažovateľ mal alebo nemal v čase podania colného vyhlásenia k dispozícii doklady o cene dopravy   (napríklad   faktúry).   V   danom   prípade   postačovala   vysoká   pravdepodobnosť očakávania, že fakturovaná cena prepravy sa bude značne odlišovať od ceny stanovenej sťažovateľom na základe vyhlášky. A túto skutočnosť správny orgán preukázal.

S otázkou výšky uloženej pokuty sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal na str. 6 ods. 5 svojho rozhodnutia. Veľká väčšina námietok sťažovateľa smeruje k tvrdenej nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav (str. 4 odsek 4), ale na základe toho nemožno   označiť   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   za   arbitrárne   a protiústavné.

Som toho názoru, že z dôvodov uvádzaných sťažovateľom nedošlo k porušeniu jeho základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   preto   navrhujem Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   ako   nedôvodnú zamietnuť.

Súhlasím   stým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   upustil   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, lebo od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

Sťažovateľ podaním z 23. februára 2008 prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu oznámil: „... Stotožňujem sa s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, že od ústneho pojednávania nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasím stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.“

Zároveň doplnil sťažnosť uvedúc: „ Najvyšší súd výklad ust. § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. označil za pozitivistický, pretože sa sťažovateľ pridržiava jednoznačnosti textu a ani nepripúšťa možnosť, že otázka posudzovania protiprávneho konania sťažovateľa sa musí vyhodnotiť v prospech právneho stavu, ktorý v čase spáchania skutku existoval (v rozsudku spomenutý zákaz retroaktivity) a preto prístup podporovaný sťažovateľom sa súdu javí prinajmenšom rozporný s ideou právneho štátu.

S takýmto záverom Najvyššieho súdu sa nemôžem stotožniť, pričom podotýkam a sťažovateľ to uviedol aj v sťažnosti, že nikdy nemal pochybnosť o tom, že na právne vzťahy vzniknuté   pred   účinnosťou   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   nie   je   možné   použiť   tento   právny predpis. Sťažovateľ tvrdí a stále tvrdil, že z hľadiska ust. § 458 ods. 1 citovaného zákona, zákonnou   podmienkou   pre   použitie   zák.   č.   180/1996   Z.   z.,   bola   týmto   ustanovením stanovená podmienka, že konanie muselo začať pred 1. 7. 2001. Sťažovateľ je toho názoru, že nedostatok zákona nemôže byť nahradený za použitia analógie. Do rozporu s ideou právneho štátu sa tak dostavajú závery Najvyššieho súdu SR keď súd pripúšťa, že colné orgány môžu postupovať podľa citovaného ustanovenia aj vtedy, ak nieje splnená zákonná podmienka uvedená v § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z.

Najvyšší súd SR sa ale nevyjadril k otázke, ktorá v sťažnosti namietaná bola a s citovaným ustanovením bezprostredne súvisela, t j. nemožnosť použitia zák. č. 372/1990 Zb., v spojení s § 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z....

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   štát   je   tým   kto   má   znášať   prípadne   nepriaznivé následky,   ktoré   vznikajú   v   dôsledku   nejasných,   nedokonalých   právnych   predpisov, predpisov umožňujúcich niekoľko výkladov, pretože právne predpisy ktorými štát reguluje spoločenské   vzťahy,   sú   výsledkom   činnosti   štátnych   orgánov   v   priebehu   legislatívneho procesu.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   nie   je   úlohou   všeobecných   súdov   odstraňovať nedostatky zákonov, práve naopak, súdy musia poskytnúť ochranu právnickým (fyzickým) osobám,   a   právne   predpisy   nedokonalé   alebo   umožňujúce   viac   výkladov   vykladať   v prospech týchto osôb v záujme zachovania právnej istoty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR svojimi výkladmi uprednostňuje vždy fiskálny záujem štátu.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   Najvyššieho   súdu   k   otázke   prepravných   nákladov   a poukaz na ust. § 625 ods. 1 obchodného zákonníka, považujem za potrebné zdôrazniť, to čo v sťažnosti bolo uvedené. Nieje rozhodujúce pre posúdenie zodpovednosti za colný delikt, či sťažovateľ v priebehu nejakého časového obdobia uskutočnil určitý počet dovozov. Pre vyvodenie jeho zodpovednosti je rozhodujúce či v čase podania colného vyhlásenia, ktorým začalo   konanie,   mal   vedomosť   o   skutočných   nákladoch   na   dopravu.   Zo   samotnej argumentácie Najvyššieho súdu vyplýva, že túto vedomosť nemal. Ak by bol prijatý záver Najvyššieho súdu, tak by to znamenalo, že sťažovateľ je povinný uvádzať údaje do colného vyhlásenia už vtedy, ak je vysoká pravdepodobnosť, že sa nebudú značne rozlišovať od ceny stanovenej na základe vyhlášky.

Ak   by   sťažovateľ   uviedol   do   colného   vyhlásenia   údaje   na   základe   vysokej pravdepodobnosti a následne by faktúra znela na inú sumu, colné orgány by pri následnej kontrole   zistený   stav   posudzovali,   v   takom   prípade   dôvodne,   že   sťažovateľ   neuviedol správne údaje pri colnom konaní. Ako bolo uvedené, k správnemu záveru nieje možné dôjsť bez toho, aby jednotlivé úkony, z ktorými sú spojené rôzne právne dôsledky, boli vnímané v časovej postupnosti a v časových súvislostiach. Z argumentácie Najvyššieho súdu je zrejmé, že   nerozlišuje   povinnosť   deklaranta   v   týchto   súvislostiach.   To,   že   pri   colnom   konaní sťažovateľ nemal doklad o cene za prepravu preukázané bolo, a preto nemohol uviesť cenu za   dopravu,   lebo   ju   nepoznal,   pretože   uvedenie   nesprávnej   ceny   za   dopravu   v colnom vyhlásení pri colnom konaní by znamenalo porušenie § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. Kontrolou   zistené   skutočnosti   potvrdili,   že   faktúry   za   prepravu   boli   doručené   až   po ukončení colného konania a teda v colnom konaní uviedol sťažovateľ pravdivé údaje a preto   colné   orgány,   nie   sťažovateľ,   určili   prepravné   náklady   podľa   vyššie   citovanej vyhlášky.   Colný   orgán   pretože   nebol   pri   colnom   konaní   predložený   doklad,   ktorý preukazoval výšku nákladov za dopravu legitimným a legálnym spôsobom, určil náklady za prepravu spôsobom, ktorý umožnilo ust. § 3 ods. 1 vyhlášky 266/1993 Z. z....

V sťažnosti neboli vyčíslené trovy konania, ktoré vyčísľujem vo výške 1456.- Sk a to za dva právne úkony (prevzatie zastúpenia 550.- Sk, podanie sťažnosti 550.- Sk = 1100.- Sk a 2 x režijný paušál á 178 = 326.- Sk.“

Ústavný   súd   v   zmysle   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru napádaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   22. marca 2007   tvrdiac,   že   najvyšší   súd   sa nevysporiadal s jeho argumentáciou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu   č. k.   1 S 71/04-53   z   24. júna 2004.   Argumentáciu   sťažovateľa   možno   zhrnúť   do niekoľkých námietok.

Prvá   z   námietok   sa   týkala   nesprávnej   a   nezákonnej   aplikácie   ustanovení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1996   Z.   z.   Colný zákon   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“) v súvislosti s posúdením, či sťažovateľ porušil svoje zákonné povinnosti   (pri dovoze tovaru v rokoch   1997 a 1998, teda v čase platnosti   a účinnosti   zákona   č.   180/1996   Z.   z.),   a to   spôsobom   napĺňajúcim   skutkovú podstatu colného deliktu podľa § 247 v spojení s § 241 písm. d) zákona č. 180/1996 Z. z. Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   aplikoval   ustanovenia   zákona   č.   180/1996   Z.   z. v zjavnom rozpore so znením § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“), podľa ktorého sa doterajšie predpisy (vrátane zákona č. 180/1996 Z. z.) použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001 (1. júla 2001 nadobudol zákon č. 238/2001 Z. z. účinnosť). Colné orgány pritom začali príslušné konanie (preverovanie colných vyhlásení podľa § 152 zákona č. 238/2001 Z. z. a nadväzujúce   konanie),   v rámci   ktorého   posudzovali   uvedené   otázky,   až   za   účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.

Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2 a § 241   písm.   c)   zákona   č.   180/1996   Z.   z.,   §   3   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   financií Slovenskej   republiky   č.   266/1993   Z.   z.   o   podmienkach,   za   ktorých   sa   colné   konanie vykonáva   mimo   colného   priestoru,   o   výške   nákladov   za   vykonanie   tohto   konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska (ďalej len „vyhláška č.   266/1993 Z.   z.“),   ako aj prílohy č.   1 čl. III   bodu   28 vyhlášky Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č.   167/1997   Z.   z.   o   forme,   obsahu a náležitostiach   colného   vyhlásenia   a   o   spôsobe   vedenia   colnej   štatistiky   (ďalej   len „vyhláška č. 167/1997 Z. z.“).

V ďalšej   námietke   sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   napádaným   rozsudkom z 22. marca 2007 odobril nezákonný postup colných orgánov, ktoré rozhodli o viacerých skutkoch   jediným   rozhodnutím   a uložili jedinú   –   spoločnú   sankciu   za viacero   prípadov porušenia   colných   predpisov,   ku   ktorým   podľa   nich   došlo.   Procesný   postup   colných orgánov nemá podľa sťažovateľa oporu v žiadnom ustanovení zákona.

Sťažovateľ   napokon   vzniesol   námietku,   podľa   ktorej   bol   v rozpore   so   zákonom výrokom rozhodnutia colného úradu z 13. augusta 2003 uznaný zodpovedným za colný delikt aj v prípadoch, keď nepodával colné vyhlásenie sám, ale deklarantom bol nepriamy zástupca,   ktorý   nesie   vo   vlastnom   mene   zodpovednosť   za   prípadné   porušenie   colných predpisov.   Aj   túto   nezákonnosť   najvyšší   súd   napádaným   rozsudkom   z 22.   marca   2007 s konečnou platnosťou odobril.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci,   patrí   v rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásadne   preto   nie   je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov,   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z čl.   46   až   50   ústavy   a   z čl.   6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

V zmysle judikatúry ESĽP treba pritom pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať   autonómne   od   ich   definovania   vo vnútroštátnom   právnom   poriadku   členských štátov dohovoru. Prihliadajúc k výkladu a aplikácii uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad   (v   časti   týkajúcej   sa   „trestného   obvinenia“),   keďže   predmetom   konania v sťažovateľovej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok vo veci A.P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997).  

V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že predmetom konania pred najvyšším súdom bolo preskúmanie prvostupňového rozsudku krajského súdu z 24. júna 2005,   ktorého   výrok   o zamietnutí   žaloby   proti   rozhodnutiu   colných   orgánov   o uložení pokuty za colný delikt bol založený na týchto dôvodoch: „...   Z obsahu administratívneho spisu   vyplýva,   že   Colný   úrad   P.   vykonal   u žalobcu   v   dňoch   7.   11.   2001   a   4.   2.   2002 následnú kontrolu po prepustení tovaru podľa § 152 Colného zákona č. 238/2001 Z. z., zameranú na komplexnú kontrolu účtovných dokladov týkajúcich sa dovozu tovaru za roky 1997 až 2000. Kontrolou bolo zistené, že v roku 1997 v 21 prípadoch a v roku 1998 v 19 prípadoch neboli do colnej hodnoty zahrnuté náklady na dopravu tovaru na miesto, kde tovar   vstúpil   do   tuzemska   v   správnej   výške,   nakoľko   v   colných   vyhláseniach   boli   tieto náklady deklarované podľa vyhlášky č. 266/1993 Z. z. avšak žalobca uhradil tieto náklady na základe faktúr vystavených dopravcom vo vyššej sume.

Z   uvedených   dôvodov   Colný   úrad   P.   uznal   žalobcu   zodpovedným   za   spáchanie colného deliktu podľa § 247 Colného zákona, spôsobom uvedeným v § 241 písm. d/ Colného zákona, keďže spôsobil, že jeho tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov a uložil mu pokutu vo výške 10 000,- Sk....

Krajský súd poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Aj keď v čase dovozu tovaru a prekročenia hraníc žalobca nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu, a preto využil postup podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., následne potom, čo z vystavených faktúr zistil skutočné náklady na prepravu, bol povinný zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu na príslušnom colnom úrade tak, ako je to uvedené v prílohe č. 1, bod III, ods. 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. Povinnosť deklaranta uvádzať v colných vyhláseniach správne a presné údaje vyplýva aj z ustanovení § 65 ods. 2, 5 Colného zákona. Neobstojí preto námietka žalobcu, že takáto povinnosť nie je a ani nebola daná v žiadnom právnom predpise.

Správna je argumentácia žalovaného aj v prípade, keď poukázal na § 82 Colného zákona, podľa ktorého v prípade, že v čase dovozu tovaru žalobca nepoznal skutočnú výšku nákladov na prepravu, mohol požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom ešte pred jeho prepustením.

Pokiaľ   žalobca   namieta   neurčitosť   a   nepreskúmateľnosť   výroku   preskúmavaného rozhodnutia, keďže z colných vyhlásení v ňom uvedených nie je zrejmé, v ktorých prípadoch konal žalobca a v ktorých nepriamy zástupca, pričom s poukazom na § 4 ods. 1, 3 Colného zákona nie je   možné vyvodiť   deliktuálnu zodpovednosť žalobcu za protiprávne   konanie nepriameho   zástupcu,   je   krajský   súd   toho   názoru,   že   táto   skutočnosť   nemá   vplyv   na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z   obsahu   administratívneho   spisu   je   nesporné,   že   colné   vyhlásenia   uvedené   vo výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13, 14, 16, 18 v tabuľke za rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného zákona a nie jeho nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu, ako je to uvedené v skoršej   časti   rozhodnutia a výšku   pokuty (6   000,-   Sk),   ktorú žalobca   ani   nenamieta, je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.

Na   zákonnosť   rozhodnutia   nemá   vplyv   ani   skutočnosť,   že   o   viacerých   colných deliktoch   rozhodol   colný   úrad   jedným   rozhodnutím.   Takýto   postup   vyplýva   zo   zásady hospodárnosti konania. Opakované colné delikty boli zistené jednou následnou kontrolou a jej závery sú obsiahnuté v jednom protokole. Z protokolu, ktorý bol napísaný dňa 7. 3. 2002 je zrejmé, že každé   kontrolované colné vyhlásenie, spolu s príslušnými dokladmi, bolo kontrolované   a   posudzované   samostatne.   Keďže   vo   všetkých   prípadoch   bolo   zistené porušenie   colných   predpisov   rovnakým   spôsobom,   nič   nebráni   tomu,   aby   o   viacerých colných deliktoch spáchaných na rovnakom skutkovom základe, nemohlo byť rozhodnuté jedným rozhodnutím.

K námietke žalobcu vo vzťahu k aplikácii nesprávneho právneho predpisu v zmysle § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. Colného zákona je potrebné uviesť, že ku skutkom, za ktoré bol žalobca uznaný zodpovedným za spáchanie colných deliktov, došlo za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Na tieto skutky preto nemožno aplikovať hmotnoprávny predpis, ktorý v tom čase neexistoval, keďže zákon č. 238/2001 Z. z. nadobudol účinnosť až 1. 7. 2001 a takýto postup nevyplýva ani z jeho prechodných a záverečných ustanovení.

Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   žalobu   žalobcu   podľa   §   250j   ods.   1   O.   s.   p. zamietol.“

Najvyšší   súd   prerokoval   odvolanie   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozsudku krajského súdu na verejnom pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý   sa   (rovnako   ako   v konaní   pred   krajským   súdom)   ospravedlnil   a súhlasil s prerokovaním   veci   v jeho   neprítomnosti.   V odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   4   Sž-o-KS 135/2005 z 22. marca 2005, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2004 uviedol: «... Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10. 09. 2005 (č. l. 60) proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že vec nie je posúdená po skutkovej stránke správne. Zo skutkových zistení, ako aj z dôkazov vykonaných žalovaným vyplýva, že v čase, kedy boli colné vyhlásenia predkladané, žalobca nevedel skutočnú výšku nákladov, lebo nemal doklad o ich cene, tzn. faktúru za prepravu tovaru. Preto náklady na dopravu boli určené podľa § 3 ods. 1 vyhl. Ministerstva financií č. 266/1993 Z. z.

Tiež podľa žalobcu vec nebola posúdená správne ani po právnej stránke, pretože právny záver žalovaného, ktorý si osvojil krajský súd, že potom, čo bolo v colnom konaní rozhodnuté vydaním právoplatného rozhodnutia, bol deklarant povinný podať dodatočné colné   vyhlásenie,   je   iba   účelovou   interpretáciou,   ktorá   nezodpovedá   zákonnej   úprave obsiahnutej v § 83 a § 84 zák. č. 180/1996 Z. z. Podľa mienky žalobcu dodatočné colné vyhlásenie nie je možné podať potom, čo bolo vo veci rozhodnuté.

Nebolo ani povinnosťou žalobcu ako deklaranta požiadať colný úrad, aby na ním uskutočňované dovozy tovaru bol použitý zjednodušený postup. Povinnosť žalobcu požiadať o opravu colného vyhlásenia nevyplýva vôbec z odseku 28 Prílohy č. 1 vyhl. č. 167/1997 Z. z.   a   ani   nepožiadanie   colných   orgánov   o   opravu   údajov   v   colnom   vyhlásení   nieje sankcionované.

Preto   žalobca   v   závere   svojho   odvolania   požiadal   o   zmenu   napadnutého rozsudku....

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len   „O.   s.   p.").   Po   zistení,   že   odvolanie   bolo   podané   oprávnenou   osobou   (právnym zástupcom účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p. ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O. s. p.   odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto podľa § 219 O. s. p. rozsudok krajského súdu potvrdil.

Z doterajších výsledkov konania jednoznačne vyplýva požiadavka na Najvyšší súd, aby   vyriešil   právnu   otázku,   či   na   hore   opísanú   situáciu   je   možné   správne   aplikovať ustanovenia zák. č. 238/2001 Z. z. alebo zák. č. 180/1996 Z. z.

Je   nepochybné,   že   žalovaný   dospel   k   skutkovým   záverom   o   porušení   colných predpisov až na základe kontroly vykonanej u žalobcu na prelome rokov 2001 a 2002. V tomto období je v zmysle § 461 zák. č. 238/2001 Z. z. účinný cit. právny predpis, lebo predchádzajúci   právny   predpis   upravujúci   oblasť   výkonu   colných   činností,   tzn. zák. č. 180/1996 Z. z., bol s účinnosťou od 01. 07. 2001 zrušený.

Hoci   tento   nový   zákon   v   zmysle   svojho   prechodného   ustanovenia   obsiahnutého v § 458 ods.   1 zák.   č.   238/2001 Z.   z.   výslovne prikazuje pri konaniach začatých pred 1. júlom 2001 použiť doterajšie predpisy, nie je možné z tohto textu automaticky vyvodiť záver, že na porušenie colných predpisov, ktoré boli spôsobené v období predchádzajúcom dátum   1.   júl   2001,   a   toto   porušenie   bolo   zistené   príslušným   orgánom   štátnej   správy v období od novembra 2001 do februára 2002, tzn. až za účinnosti nového zákona (čo je predmetom sporu v tomto konaní), už nie je možno aplikovať doterajšie predpisy, konkrétne zák. č. 180/1996 Z. z.

Túto myšlienku podporuje všeobecne platná zásada zákazu retroaktívneho pôsobenia správnych predpisov pri správnom trestaní, ktorá je obsiahnutá v § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v rámci analogického odkazu na ust. čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky v spoj. s ust. § 438 ods. 2 zák. č. 238/2001 Z. z. o subsidiárnom účinku zákona o priestupkoch.

Podľa   §   7   ods.   1   zákona   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   sa   zodpovednosť   za priestupok   posudzuje   podľa   zákona   účinného   v   čase   spáchania   priestupku;   podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku rozhoduje.

Preto sa Najvyšší súd nemohol stotožniť s názorom žalobcu a to aj podporovaný odkazom na odôvodnenie bodu 12. rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 30/2006, že   nieje   možné   na   porušenie   colných   predpisov,   ku   ktorým   došlo   pred   účinnosťou zák. č. 180/1996 Z. z., avšak porušenie bolo zistené počas účinnosti zák. č. 238/2001 Z. z., aplikačne využiť zák. č. 180/1996 Z. z., a túto námietku vyhodnotil ako právne irelevantnú. V   ďalšej   spornej   otázke   týkajúcej   sa   povinnosti   žalobcu   postupom   vymedzeným podľa § 37 ods. 1 písm. e) v spojení s § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. a v spojení s prílohou č. 1, bod III., ods. 28, prvá veta vyhlášky č. 167/1997 Z. z. zabezpečiť dodatočnú opravu chybného dokladu, o ktorom deklarant vie, že sú v ňom uvedené nesprávne údaje, sa Najvyšší súd plne stotožňuje so závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil z napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd z pripojeného spisu zistil, že žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru od   tých   istých   zahraničných   dodávateľov   z R.   (W.),   resp.   z Č.   na   územie   Slovenskej republiky za obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy vykonal   ten   istý   prepravca   J.,   spol.   s   r.   o.   T.),   a   preto   mohol   s   veľmi   vysokou pravdepodobnosťou očakávať, že cena za dopravu od tohto dopravcu bude fakturovaná v určitom úzkom rozmedzí, ktoré korešponduje s cenami bežnými pri minulých prepravách. Tým,   že   pri   vymeriavaní   cla   žalobca   na   základe   hore   uvedeného   postupu   nezohľadnil skutočne zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v prípade, keby postupoval v zmysle colných predpisov.

Podľa § 37 ods. 1 písm. e) zák. č. 180/1996 Z. z. sa pri určení colnej hodnoty podľa § 28 pripočítajú k cene skutočne platenej alebo k cene, ktorá sa má za dovezený tovar zaplatiť, aj náklady dopravy a náklady na poistenie dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska.

Podľa § 65 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. sú deklarant alebo jeho zástupca povinní do colného vyhlásenia uvádzať správne, pravdivé a presné údaje a predkladať pravé doklady. Preto   bol   správny   postup   žalovaného,   že   s   odkazom   na   ust.   §   241   písm.   d) v spoj. s § 247 zák. č. 180/1996 Z. z. vyhodnotil postup žalobcu ako konanie porušujúce v tom čase platné colné predpisy, nakoľko ako deklarant s plným vedomím spôsobil, že mu bol tovar prepustený na základe nesprávnych údajov.

Navyše   Najvyšší   súd   musí   k   postupu   žalobcu,   ktorým   nahrádzal   preukázanie skutočných nákladov vynaložených na prepravu nákladmi určenými podľa § 3 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 266/1993 Z. z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie   vykonáva mimo colného   priestoru,   o   výške   nákladov za   vykonanie   tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska, uviesť, že ide o výnimočný spôsob určovania týchto nákladov v situácii, kedy nieje   možné   od   deklaranta   spravodlivo   žiadať   preukázanie   skutočných   nákladov.   Tento záver jednoznačne vyplýva z § 3 ods. 4 cit. vyhlášky. Že táto situácia u deklaranta nikdy nenastala, osvedčuje jeho dodatočná vedomosť o skutočnej cene vo vystavených faktúrach za dopravu.

Podľa § 3 ods. 4 vyhlášky Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 266/1993 Z. z. o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške nákladov za vykonanie tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru na miesto,   kde tovar vstupuje do tuzemska platí,   že iba ak náklady na prepravu tovaru v tuzemsku   nie   sú   odlíšené   od   ceny   skutočne   zaplatenej   alebo   od   ceny,   ktorá   sa   má   za dovezený   tovar   zaplatiť,   deklarovaný   a   doložený   údaj   predstavuje   náklady   na   dopravu tovaru po miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska.

Nakoľko žalobca neuplatnil žiadne námietky vo vzťahu k výške uloženej pokuty, hoci táto je vyrubená na jej samej spodnej hranici a naopak viac vyzdvihuje preventívnu ako trestnú povahu tejto pokuty, Najvyšší súd jej výšku z tohto hľadiska ani nepreskúmal. Odvolací   súd   vzhľadom   na   zvyšné   námietky   uplatnené   žalobcom   uvádza, že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   má   všetky   formálne   i   obsahové   náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené ariadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcom konaní o tom, že žalobca opakovane porušil colné predpisy hore opísaným konaním. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené, ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby   výkladu   komunitárneho   práva   aplikovaných   právnych   predpisov   a   súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

Vzhľadom   na   zistené   skutkové   závery   Najvyšší   súd   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove z 24. 6. 2005 č. 1 S 71/2004-53 ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

Prihliadajúc k uvedeným zisteniam o priebehu a výsledku konania v sťažovateľovej veci a k obsahu námietok sťažovateľa vznesených v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy dospel ústavný   súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v napádanom   rozsudku   z 22.   marca   2007 vysporiadal s námietkami sťažovateľa ústavne konformným spôsobom.

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej   aplikáciu abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu   a zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

V prípadoch   nejasnosti   alebo   nezrozumiteľnosti   znenia   ustanovenia   právneho predpisu   (umožňujúceho   napr.   viac   verzií   interpretácie)   alebo   v prípade   rozporu   tohto znenia   so   zmyslom   a účelom   príslušného   ustanovenia,   o ktorého   jednoznačnosti   niet pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad   e   ratione   legis   pred   doslovným   gramatickým (jazykovým) výkladom.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd aplikoval ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z. v zjavnom   rozpore   so   znením   §   458   ods.   1   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   Podľa   tohto ustanovenia sa predpisy platné a účinné do 1. júla 2001 (vrátane zákona č. 180/1996 Z. z.) použijú na konania začaté pred 1. júlom 2001. Colné orgány pritom začali preverovanie colných vyhlásení podľa § 152 zákona č. 238/2001 Z. z. a nadväzujúce konanie o colnom delikte až za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.

Účelom   §   458   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   bolo   prostredníctvom   úpravy   časovej pôsobnosti zaistiť právnu kontinuitu v súvislosti so zmenou legislatívnej úpravy pravidiel a postupov   uplatňovania   colných   opatrení   pre   obchod   s   tovarom   medzi   Slovenskou republikou   a   inými   štátmi.   Najvyšší   súd   interpretoval   text   uvedeného   ustanovenia (relevantný je v danom prípade text § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.) v súlade s jeho účelom a zmyslom. Konštatoval, že hoci je v texte § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. obsiahnutý výslovný príkaz aplikovať dovtedajšie predpisy (platné a účinné do 1. júla 2001) na konania   začaté   pred   1.   júlom   2001,   nemožno   z neho automaticky   vyvodiť   záver,   že otázku dodržania alebo porušenia colných predpisov, ktoré boli platné a účinné do 1. júla 2001, už nie je po tomto dátume možné posudzovať podľa znenia týchto predpisov (vrátane zákona č. 180/1996 Z. z.).

Najvyšší súd poukázal na všeobecne platnú zásadu zákazu retroaktivity a potvrdil právny názor krajského súdu, ako aj príslušných správnych (colných) orgánov, ktoré, pokiaľ ide   o rozhodovanie   o procesných   právach   sťažovateľa   a o prípustnom   druhu   sankcie, aplikovali správne príslušné ustanovenia zákona č. 238/2001 Z. z. a otázku zodpovednosti za colný delikt skúmali podľa znenia colných predpisov platných a účinných v čase, keď sťažovateľ kontrolované dovozy tovaru na územie Slovenskej republiky uskutočnil, a uložili sankciu   podľa   miernejších   (pre   sťažovateľa   výhodnejších)   ustanovení   [porovnaj   §   241 písm. d) v spojení s § 249 ods. 1 zákona č. 180/1996 Zb. a § 439 písm. l) v spojení s § 441 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.].

Znenie § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.: „Na konanie začaté pred 1. júlom 2001   sa   použijú   doterajšie   predpisy.“, nerieši   expressis   verbis   otázku,   ktorý   zákonný predpis   mal   byť   v sťažovateľovom   prípade   aplikovaný   v súvislosti   s posúdením   jeho konania v rokoch 1997 a 1998 z hľadiska hmotnoprávneho. Sťažovateľ svoj právny záver, podľa   ktorého   nebolo   možné   aplikovať   ustanovenia   zákona   č.   180/1996   Z.   z.,   opiera o výklad uvedeného ustanovenia per argumentum e contrario, stotožniac sa však zároveň aj s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   aplikácie   ustanovení   zákona č. 238/2001   Z.   z.   z dôvodu   retroaktivity.   Najvyšší   súd   uprednostnil   výklad   ustanovenia § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. e ratione legis zohľadniac kontext a účel uvedenej právnej úpravy v súlade s princípom zákazu retroaktivity právnych noriem.  

Vzhľadom na skutočnosť, že účelom § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. bolo zaistenie právnej   kontinuity   v súvislosti   s nahradením   právnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone č. 180/1996 Z. z., a to zákonom č. 238/2001 Z. z., a nie založenie právnej diskontinuity s vylúčením   právnej   zodpovednosti   povinných   osôb   za   neplnenie   alebo   porušenie zákonných povinností vo vzťahu k predchádzajúcim právnym predpisom, možno výklad a aplikáciu ustanovenia § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. zo strany najvyššieho súdu v daných   okolnostiach   považovať za   zodpovedajúce   jeho   účelu   a   zmyslu   s tým,   že   ide o interpretáciu, ktorá nepopiera zásadným spôsobom príslušný zákonný text a je aj logicky odôvodniteľná (per argumentum ab absurdis).

Sťažovateľ taktiež namietal zjavne nesprávnu interpretáciu ustanovení § 65 ods. 2 a § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., ako aj prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z.

Podľa § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. colné predpisy   poruší ten, kto... spôsobí, že mu bol tovar prepustený na základe nepravých, pozmenených alebo falšovaných dokladov alebo nesprávnych alebo nepravdivých údajov...

Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z. deklarant alebo jeho zástupca sú povinní do   colného   vyhlásenia   uvádzať   správne,   pravdivé   a   presné   údaje   a   predkladať   pravé doklady.

Podľa § 82 zákona č. 180/1996 Z. z. colný orgán môže na žiadosť deklaranta povoliť nakladať s tovarom ešte pred jeho prepustením. Colný orgán vždy žiadosti vyhovie, ak je dôvodom   neprepustenia   tovaru   iba   nutnosť   určiť   pôvod   tovaru,   miesto   odoslania, nomenklatúrne zaradenie alebo colnú hodnotu tovaru. Colný dlh, ktorý vznikol alebo by mohol vzniknúť, musí byť zabezpečený.

Podľa   §   3   ods.   1   vyhlášky   č.   266/1993   Z.   z.   ak   deklarant   nepreukáže   skutočné náklady na prepravu dovážaného tovaru v cestnej doprave na miesto, kde dovážaný tovar vstupuje do tuzemska, určia sa podľa sadzobníka uvedeného v prílohe tejto vyhlášky.

Podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. ak   deklarant   zistí,   že tovar   bol   prepustený   do   colného   režimu   na   základe   jednotného   colného   dokladu   alebo doplnkového jednotného colného dokladu, v ktorých boli uvedené chybné alebo neúplné údaje, zabezpečí dodatočnú opravu chybného dokladu na colnom úrade, ktorý rozhodol o prepustení   zásielky.   Na   túto   opravu   predloží   colnému   úradu   list   č.   3/8   pôvodného chybného jednotného colného dokladu, prípadne s priloženými doplnkovými jednotnými colnými dokladmi, nový, správny a úplný jednotný colný doklad s prípadnými doplnkovými jednotnými colnými dokladmi a žiadosť o opravu. Rovnako postupuje deklarant, ak ho vyzval   colný   úrad,   ktorý   chybu   dodatočne   zistil   sám,   aby   vykonal   opravu   chybného jednotného colného dokladu alebo doplnkového jednotného colného dokladu.

Sťažovateľ namietal, že aplikácia citovaných ustanovení najvyšším súdom (ako aj pred   ním   krajským   súdom   a colnými   orgánmi)   na   zistený   skutkový   stav   je   prejavom svojvôle. Tým, že podal colné vyhlásenie, v ktorom do colnej hodnoty tovaru (§ 28 zákona č.   180/1996   Z.   z.) nezapočítal   skutočné   náklady   dopravy   dovážaného tovaru   na miesto vstupu na územie Slovenskej republiky [§ 37 ods. 1 písm. e) zákona č. 180/1996 Z. z.], nemohol naplniť skutkovú podstatu podľa § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. či porušiť zákonnú povinnosť v zmysle § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z., pretože v čase podania colného   vyhlásenia   a prepustenia   tovaru   do   navrhovaného   colného   režimu   nemal k dispozícii   faktúry   dopravcu   s vyúčtovaním   ceny   dopravy   tovaru   (dôvodne   preto postupoval podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z.). Uvedené faktúry prevzal až neskôr, no nesplnenie povinnosti podľa prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. nemožno spájať s porušením povinnosti podľa § 65 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z., resp. s naplnením zákonných znakov § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., pretože tieto sa na prípady subsumovateľné pod ustanovenie bodu 28 čl. III prílohy č. 1 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. nevzťahujú.

Sťažovateľova   argumentácia   v predmetnej   veci   vychádza   z reštriktívneho   výkladu § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z. Podľa sťažovateľa zákonný znak v označenom ustanovení: „spôsobí,   že   mu   bol   tovar   prepustený   na   základe...   nesprávnych   alebo nepravdivých údajov...“, treba vykladať iba v rozsahu, či údaje uvádzané deklarantom do colného   vyhlásenia   možno   v okamihu   jeho   podania   kvalifikovať   ako   správne,   pravdivé a presné,   odhliadnuc   od   jeho   predchádzajúceho   a následného   postupu   v súvislosti s preclením tovaru.

Obsahový   význam   citovaných,   zákonodarcom   použitých   pojmov   v označenom ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z. však umožňuje aj širší výklad, ku ktorému sa priklonil najvyšší súd. Zákonný znak   „spôsobí“ oprávňoval príslušné orgány uplatniť taký výklad zákona,   v rámci   ktorého   posudzovali   celý   postup   deklaranta   pri   dovoze   tovaru   vo vzájomných súvislostiach s tým, že účelom aplikovaných ustanovení § 65 ods. 2, § 82, § 241 písm. c) zákona č. 180/1996 Z. z., § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z., ako aj prílohy č. 1 čl. III bodu 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z. je zabezpečiť, aby bolo clo pri dovážanom tovare vyrubené primárne zo skutočnej colnej hodnoty tovaru (vrátane nákladov na dopravu). Právny názor najvyššieho súdu, že § 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z. z. možno aplikovať subsidiárne v tých prípadoch, v ktorých vzhľadom na okolnosti nemožno od deklaranta spravodlivo žiadať, aby dokladoval skutočnú výšku nákladov na dopravu tovaru, nemožno považovať za arbitrárny.

V sťažovateľovom   prípade   najvyšší   súd   svoje   závery   dostatočne   odôvodnil konkrétnymi okolnosťami prípadu: „... žalobca uskutočňoval dovoz svojho tovaru od tých istých zahraničných dodávateľov z R. (W.), resp. z Č. na územie Slovenskej republiky za obdobných, resp. veľmi rovnakých podmienok (prepravu tovaru takmer vždy vykonal ten istý prepravca J., spol. s r. o. T.), a preto mohol s veľmi vysokou pravdepodobnosťou očakávať,   že   cena   za   dopravu   od   tohto   dopravcu   bude   fakturovaná   v   určitom   úzkom rozmedzí,   ktoré   korešponduje   s   cenami   bežnými   pri   minulých   prepravách.   Tým,   že   pri vymeriavaní   cla   žalobca   na   základe   hore   uvedeného   postupu   nezohľadnil   skutočne zaplatené náklady za prepravu, spôsobil, že došlo k nižšiemu vymeraniu cla, ako v prípade, keby postupoval v zmysle colných predpisov....“

Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napádanom rozsudku z 22. marca 2007 nenútil sťažovateľa uvádzať do colného vyhlásenia hypotetické údaje (ako to sťažovateľ namietol), ale potvrdil sťažovateľovu zodpovednosť za colný delikt na základe toho, že jeho postup ako celok v súvislosti s preclením tovaru v inkriminovaných prípadoch považoval najvyšší súd za postup in fraudem legis. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd poukázali na dostatočný   priestor,   ktorý   právna   úprava   sťažovateľovi   poskytovala   (§   82   zákona č. 180/1996 Z. z., príloha č. 1 čl. III bod 28 vyhlášky č. 167/1997 Z. z.) tak, aby mohol postupovať v súlade so skutočným účelom a zmyslom colných predpisov. Poukaz na § 82 zákona   č.   180/1996   Z.   z.,   podľa   ktorého   mohol   sťažovateľ   do   doby   doručenia   faktúr týkajúcich sa ceny dopravy tovaru požiadať colné orgány o povolenie nakladať s tovarom ešte pred jeho prepustením, nemožno považovať za špekulatívny či hypotetický. Druhá veta označeného ustanovenia totiž ukladala colným orgánom povinnosť sťažovateľovej žiadosti v takomto prípade (ak je dôvodom neprepustenia tovaru iba nutnosť určiť colnú hodnotu tovaru) vyhovieť.

Sťažovateľovu   námietku   týkajúcu   sa   nezákonnosti   procesného   postupu   colných orgánov v predmetnej veci, ktorý mal najvyšší súd napádaným rozsudkom z 22. marca 2007 s konečnou platnosťou odobriť, a tým porušiť jeho základné práva, považuje ústavný súd za neopodstatnenú. Nezákonnosť procesného postupu mala spočívať v tom, že colné orgány prerokovali viaceré prípady nesprávneho uvedenia colnej hodnoty tovaru sťažovateľom pri dovoze (za tých istých podstatných skutkových okolností) v spoločnom konaní a rozhodli jediným rozhodnutím (uložili za všetky zistené porušenia jednu spoločnú sankciu).

Sťažovateľ   netvrdil   a ani   nepreukázal,   že   by   colné   orgány   konali   v rozpore s konkrétnym ustanovením príslušného procesného právneho predpisu, alebo, že by porušili ustanovenia zabezpečujúce sťažovateľove procesné práva v konaní. Procesné normy pri tom nemôžu   do   absolútnych   detailov   anticipovať   každú   procesnú   situáciu,   ktorá   môže v individuálnych   prípadoch   v priebehu   konania   nastať.   Rozhodovanie   o konkrétnom postupe orgánu   verejnej moci   v konkrétnom   konaní je v právomoci   príslušného   orgánu. Voľba konkrétneho postupu v konkrétnych procesných situáciách patrí v medziach daných zákonom do sféry uváženia orgánu verejnej moci oprávneného konať vo veci. Ak uvedený postup nevybočuje zo zákonného rámca a rešpektuje procesné postavenie, predovšetkým procesné   práva   účastníkov   v   súlade   so   všeobecnými   princípmi   spravodlivého   konania, nemôže takýto procesný postup orgánu verejnej moci predstavovať dôvod na vyslovenie porušenia základných práv účastníka konania.

Súdy   preskúmavajúce   rozhodnutia   colných   orgánov   v   sťažovateľovej   veci   sa napokon   vysporiadali   aj   s námietkou   uloženia   sankčnej   povinnosti   aj   za   prípady,   keď zodpovednosť za colný delikt mal znášať nepriamy zástupca.

Na námietku sťažovateľa reagoval už krajský súd v rozsudku z 24. júna 2005, ktorý po preskúmaní obsahu administratívneho spisu dospel k záveru: „... je nesporné, že colné vyhlásenia uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia pod por. č. 4, 5, 7, 8, 10, 11, 13, 14, 16, 18 v tabuľke za rok 1998 vystavoval žalobca ako deklarant podľa § 4 ods. 1 Colného zákona a nie jeho nepriamy zástupca. Preto vzhľadom na protiprávnosť konania žalobcu, ako je to uvedené v skoršej časti rozhodnutia a výšku pokuty (6 000,- Sk), ktorú žalobca ani nenamieta, je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom.“   Najvyšší súd sa v rámci rozhodnutia o odvolaní stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcom   konaní   konštatujúc,   že „...   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia   v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené ariadne právne posúdené“.

Po zvážení uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku sp. zn. 4 Sž-o-KS 135/2005 z 22. marca 2007 nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Spôsob interpretácie a aplikácie právnych predpisov v danej veci zo strany najvyššieho súdu nemal za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.  

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti nevyhovel a vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli (výrok nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namietal, porušené neboli, návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 22.   marca   2007   ani priznaním   náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   sa   už nezaoberal, pretože tieto sa viažu na vyhovenie sťažnosti.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008