znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 341/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 182/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2005 doručená sťažnosť J. V., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 182/05.

Sťažovateľ uviedol, že žalobou z 22. júla 1998 doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 24. júla 1998 sa voči odporcovi domáhal náhrady škody vo výške 97 000 Sk s príslušenstvom. Okresný súd na základe rozsudku z 25. januára 2005 zaviazal odporcu   uhradiť sťažovateľovi   sumu   vo   výške   97   000   Sk   so   17,6   %   úrokom z omeškania   od   27.   decembra   1996   až   do   zaplatenia.   Súd   zároveň   uložil   odporcovi povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v sume   94   682   Sk,   trovy   štátu   v sume 4 400 Sk a sťažovateľovi súdny poplatok vo výške 3 880 Sk. Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   odporca   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom 7. júla 2005. Odvolací súd týmto rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa   vo   veci   samej   o zaplatení   sumy   97   000   Sk   s príslušenstvom,   ako   aj   vo   výroku o trovách štátu. Sťažovateľ však namietal, že krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania z titulu právneho zastúpenia tak, že zmenil rozsudok prvostupňového súdu a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy vo   výške   63   416   Sk.   V nenapadnutej   časti   ostal   rozsudok   okresného   súdu   nedotknutý. Krajský súd zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 14 973 Sk.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co   182/05   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv.   Sťažovateľ   uviedol, že odvolací súd síce konštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a z toho, že sťažovateľ mal v konaní plný úspech, ale bol toho názoru, že sťažovateľovi patrí len náhrada účelne vynaložených trov z titulu právneho zastúpenia. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd svoje rozhodnutie v tejto   súvislosti   odôvodnil   aj   tým,   že „ostatné   úkony   účtované   advokátkou   nemali charakter   právneho   rozsahu   veci   a podania   neboli   účelné“.   Sťažovateľ   uviedol, že všeobecne   záväzné   právne   predpisy   upravujúce   odmeny   a náhrady   advokátov za poskytovanie právnej pomoci účinné v čase prebiehajúceho súdneho sporu okrem iného stanovujú, že advokát má nárok na odmenu za ďalšiu poradu s klientom, či už presahujúcu jednu hodinu alebo za každú aj začatú hodinu, ako aj za písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej. Na základe toho sa sťažovateľ domnieva, že odmena jeho advokátke uplatnená za úkony právnej pomoci v rámci prvostupňového konania mala byť krajským súdom priznaná v plnej výške.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   vo   veci   sp.   zn. 16 Co 182/05 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 182/05 zo dňa 7. júla 2005 v časti o výroku o trovách prvostupňového konania Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorý bol zmenený tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy I. stupňového konania v sume 63 416 Sk do 3 dní na účet jeho právnej zástupkyne.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 31 266 Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 182/05, zároveň v petite sťažnosti žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 182/05 zo 7. júla 2005 v časti výroku o trovách prvostupňového konania z titulu právneho zastúpenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na   nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi   verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Ústavný súd zistil, čo napokon vyplýva aj z obsahu sťažnosti, že o sťažovateľovom návrhu na zaplatenie sumy vo výške 97 000 Sk s príslušenstvom   rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. 10 C 288/98-276 z 25. januára 2005 tak, že odporcu   zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 97 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 27. decembra 1996 až do zaplatenia. Odporcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania   vo   výške   94   682   Sk,   trovy   štátu   vo   výške   4   400   Sk   a sťažovateľovi   uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3 880 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 182/05 zo 7. júla 2005.

Z namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej o zaplatenie sumy vo výške 97 000 Sk s príslušenstvom a vo výroku o trovách preddavkovaných zo štátnych prostriedkov. Krajský súd však zmenil výrok o trovách prvostupňového konania tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy prvostupňového konania vo výške 63 416 Sk. V ostatných častiach ponechal krajský súd rozsudok okresného súdu nedotknutý a zároveň zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 14 973 Sk.

V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   v relevantnej   časti,   ktorá   bola   predmetom preskúmania   ústavného   súdu,   uviedol,   že   rozsudok   okresného   súdu   o trovách prvostupňového   konania   vychádzal   z ustanovenia   §   142   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku a zo skutočnosti, že sťažovateľ mal v konaní plný úspech. V tejto súvislosti však odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľovi patrí iba náhrada účelne vynaložených trov prvostupňového konania z titulu právneho zastúpenia. Na základe toho priznal krajský súd náhradu   trov   pre   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   iba   za   osem   úkonov   právnej   pomoci. Krajský súd vychádzal pritom zo všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich odmeny a náhrady advokátov, ktoré boli účinné v čase prebiehajúceho súdneho sporu.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1, advokát je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.   Ak   advokát   v   tejto   lehote trovy   právneho   zastúpenia   nevyčísli,   súd   mu náhradu trov právneho zastúpenia neprizná. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov.   Určiť   výšku   trov   môže   i   predseda   senátu   alebo samosudca   až v   písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v platnom znení, účinnej od 1. júla 1990 do 31. marca 2002 (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) odmena patrí za každý z týchto úkonov právnej pomoci: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada s klientom presahujúca jednu hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán, týkajúce sa veci samej, d) účasť na vyšetrovacom úkone, pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania a za konanie pred súdom alebo iným orgánom, a to za každé začaté dve hodiny (...). Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vychádzal z „vyhl. č. 132/1990 Zb. v znení jej noviel“, ústavný súd dospel   k záveru, že vychádzal z vyhlášky č. 240/1990 Zb., pretože právny predpis, ktorý označil krajský súd, je zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v platnom znení, ktorý vo svojom ustanovení § 52 splnomocňuje príslušný orgán štátu k vydaniu podzákonného aktu, ktorým je práve vyhláška č. 240/1990 Zb.

Podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v platnom   znení,   účinnej   od   1.   apríla   2002   do   31.   decembra   2004   (ďalej   len „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   odmena patrí   za   každý   z týchto úkonov právnej   služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú aj začatú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej, d) účasť pri vyšetrovacom úkone, pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania a za konanie pred súdom alebo iným orgánom, a to za každé začaté dve hodiny a za každý úkon osobitne (...).

Podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, účinnej od 1. januára 2005 (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú aj začatú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo   iný   orgán   alebo   protistrane   týkajúce   sa   veci   samej,   d)   účasť   pri   vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín (...).

Ústavný   súd   zistil,   že   v súlade   s vyššie   citovanými   ustanoveniami   príslušných právnych predpisov krajský súd uznal sťažovateľovi len náhradu účelne vynaložených trov prvostupňového   konania   z titulu   právneho   zastúpenia   tak,   že   za   účelne   vynaložené považoval   iba   trovy   právnej   zástupkyne   týkajúce   sa   prípravy   a prevzatia   zastúpenia, podania návrhu a účasti   na 6 pojednávaniach   súdu   (24.   júna 1999,   13. novembra 2001, 18. októbra 2002, 26. septembra 2003, 31. októbra 2003 a 21. januára 2005) v celkovej výške   20   656   Sk.   Krajský   súd   pri   odôvodňovaní   zmeny   prvostupňového   rozsudku vo výroku   o trovách   prvostupňového   konania   uviedol,   že „ostatné   úkony   účtované advokátkou nemali charakter právneho rozsahu veci a podania neboli účelné“. Zároveň krajský súd uznal právnej zástupkyni sťažovateľa náhradu hotových výdavkov za použitie osobného   motorového   vozidla   za   účasť   na   pojednávaniach   v dňoch   18.   októbra   2002, 26. septembra   2003,   31.   októbra   2003   a 21.   januára   2005   v celkovej   výške   15   468   Sk a za stratu času vo výške 23 412 Sk. Spolu so súdnym poplatkom v sume 3 880 Sk uložil krajský súd odporcovi povinnosť uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne trovy prvostupňového konania v celkovej výške 63 416 Sk.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 239/05). Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   182/05 zo 7. júla 2005 v namietanej časti týkajúcej sa zmeny rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania nevykazuje znaky arbitrárnosti a z hľadiska skutkových a právnych   záverov   je   aj   preskúmateľný.   Vzhľadom   na   aplikáciu   vyššie   citovaných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a vyhlášok   týkajúcich   sa   odmien   a náhrad advokátov   je namietaný   rozsudok   krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnený.   Ústavný   súd v postupe   a rozhodnutí   krajského   súdu   nezistil   takú   aplikáciu   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola nezlučiteľná so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne takú ich aplikáciu, ktorá by znamenala porušenie označeného základného práva. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že výrok rozhodnutia krajského súdu, ktorým   zmenil   výrok   okresného   súdu   o trovách   prvostupňového   konania,   je   skutkovo a právne odôvodnený, a tým z ústavného hľadiska akceptovateľný, a to aj z toho dôvodu, že ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého krajský súd rozhodoval, stanovuje, že súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie   práva   proti   účastníkovi,   ktorý   vo   veci   úspech   nemal.   Z uvedeného   vyplýva, že je na uvážení súdu, ktoré trovy bude považovať za účelne vynaložené. Z príslušného ustanovenia nevyplýva, že súd prizná náhradu všetkých trov účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech. Základným kritériom pre posúdenie súdu je účelnosť týchto trov, ktorú je súd povinný zohľadniť.

Podľa názoru ústavného súdu z namietaného rozsudku krajského súdu v relevantnej časti nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne   závery   krajského   súdu   v namietanej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   skorších   rozhodnutiach   konštatoval,   že   obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom,   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutia   bolo   možné   kvalifikovať   ako zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS. 162/05).

Ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a namietaným porušením   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy. Vo vzťahu   k označenému   právu   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva, že výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o zmene rozhodnutia okresného súdu vo výroku o trovách   prvostupňového   konania   z titulu   právneho   zastúpenia   neznamená   porušenie označeného   práva,   a to   aj   z dôvodu,   že   s prihliadnutím   na   ustanovenie   §   142   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku mal krajský súd právo priznať sťažovateľovi len náhradu účelne vynaložených trov. Záviselo na uvážení súdu, ktoré trovy uzná za účelne vynaložené. Z uvedeného   vyplýva,   že   nepriznanie   plnej   výšky   uplatnených   trov   z titulu   právneho zastúpenia neznamená porušenie základného práva na právnu pomoc, pretože jeho obsahom je   právo   na   poskytnutie   kvalifikovanej   právnej   pomoci   za   podmienok   ustanovených zákonom, ktorej sa sťažovateľovi v tomto konaní dostalo.

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa obsiahnutých v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005