znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 341/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   Š.,   súdneho   exekútora,   so   sídlom   S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. Er 2799/01-10, Ex 599/01 z 24. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2004   doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   Š.,   súdneho   exekútora,   so   sídlom   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej tvrdí, že uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er 2799/01-10, Ex 599/01 z 24. septembra 2004 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   pretože   napadnutým   uznesením   mu okresný   súd   nepriznal   náhradu   trov   zastaveného   exekučného   konania.   Táto   škoda   bola spôsobená   podľa   sťažovateľa   nezákonným   rozhodnutím   okresného   súdu   o náhrade   trov zastavenej exekúcie.

Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, zrušiť uznesenie okresného súdu   č. k. Er 2799/01-10, Ex 599/01 z 24. septembra 2004 a vrátiť vec na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   môže   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   aj   vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v   tomto   prípade okresného   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   zastavení   exekúcie   a   o   náhrade   trov   konania sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora,   a   označeným   základným   právom   nie   je   žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení tohto základného práva.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Okresný   súd   zastavením   exekúcie   napadnutým   uznesením,   v ktorom   rozhodol aj o tom,   že   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie   od   oprávneného, vykonal   svoju   právomoc   všeobecne   vyplývajúcu   z   čl. 142   ods. 1   ústavy   a   osobitne zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Výkonom tejto právomoci však okresný súd ako exekučný súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Napadnuté uznesenie nemá žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť,   rozsahom   a   dôvodmi   ktorej   bol   podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (ústavný súd pripomína, že sťažovateľ bol riadne zastúpený advokátom), z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004