znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 340/2014-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   F.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Kašubom, Holubyho 51,   Martin, ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 139/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014 doručená   sťažnosť   M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Vladimírom   Kašubom,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   Okresným   súdom   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 T 139/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v procesnom   postavení   obvineného účastníkom trestného konania o obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 282/09-51 podanej okresnému súdu 17. júla 2012. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd vo veci dlhodobo nekoná a o tejto skutočnosti svedčí aj skutočnosť,   že   obžalobu   spolu   s   výzvou   na   označenie   dôkazov   doručil   okresný   súd sťažovateľovi až takmer 13 mesiacov od podania obžaloby, konkrétne 15. augusta 2013.

Sťažovateľ   preto   18.   februára   2014   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní predsedníčke   okresného   súdu,   ktorá   mala   vo   svojej   odpovedi   sp.   zn.   Spr   2026/14-I. z 12. marca 2014 konštatovať, že „subjektívne prieťahy v konaní nezistila a informovala..., že koncom marca, resp. začiatkom apríla 2014 bude určený termín hlavného pojednávania. Doteraz sa tak nestalo a súd v mojej veci nekoná.“. Nadväzne na to sťažovateľ opisuje predchádzajúci priebeh prerokovania svojej trestnej veci pred okresným súdom, ktorému bola 8. augusta 2011 podaná obžaloba pre identický skutok, a ani „v tomto prípade súd o obžalobe nekonal, a tak... musel podať sťažnosť na prieťahy v konaní (dňa 06. 03. 2012, t. j.   po   7   mesiacoch   od   podania   obžaloby).   V   odpovedi   predsedníčky   Okresného   súdu Martin sp. zn.: Spr 2016/12 zo dňa 26. 03. 2012 sa uvádzalo taktiež to, že nezistila prieťahy v konaní. Výsledkom tejto prvej sťažnosti bolo určenie termínu verejného zasadnutia, na ktorom bola uznesením podaná obžaloba odmietnutá a toto uznesenie následne nadobudlo právoplatnosť.   V novom konaní, po podaní druhej obžaloby súd za 21 mesiacov nebol schopný vykonať iný úkon ako zaslať výzvu na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov a nebol schopný ani určiť termín hlavného pojednávania. Po prvom podaní obžaloby viedla sťažnosť   adresovaná   predsedníčke   Okresného   súdu   Martin   aspoň   k   vytýčeniu   termínu verejného   zasadnutia   (na   02.   04.   2012),   no   teraz   nemala   žiadny   vplyv   na   odstránenie prieťahov v konaní.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje   vydať   takéto rozhodnutie:

„Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 3T/139/2012 porušil základné právo M. F., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy...   a   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru...

Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 3T/139/2012 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR (slovom tisíc eur), ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

M. F. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR (slovom dvestoosemdesiatštyrieur osem eurocentov), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Vladimíra   Kašubu...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi sp. zn. Spr 2026/14 z 12. marca 2014 na sťažnosť podanú sťažovateľom podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch poukázala na pracovnú vyťaženosť sudcov pôsobiacich na trestnom úseku v dôsledku   odchodu   skoršej   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku,   a tak   reálnemu zníženiu počtu   sudcov. Zároveň uviedla, že zákonný sudca venoval svoju pozornosť aj posudzovanej   veci,   a to   štúdiom   a prípravou   na   ďalší   procesný   postup   s predpokladom určenia termínu pojednávania „do konca mesiaca marec 2014, resp. začiatku mesiaca apríl 2014“. Vzhľadom na uvedené predsedníčka okresného súdu konštatovala, že zákonný sudca „aktuálne vo veci koná, je jeho povinnosťou naštudovať spisový materiál, s ktorým sa musí vysporiadať   procesným   postupom   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti,   k čomu   je objektívne potrebný primeraný časový priestor, neopomínajúc ani jeho povinnosť a konanie aj v iných jemu pridelených trestných veciach.   Faktom ostáva,   že v danej   veci bol dňa 23. 7. 2013 daný pokyn na doručenie obžaloby a výzvy oprávneným osobám, následne ste na výzvu reagovali návrhom na vykonanie dôkazov dňa 15. 08. 2013, poškodená strana sa vyjadrila k výzve písomnosťami doručenými súdu dňa 22. 01. 2014.

Z hľadiska objektívnej stránky je nutné konštatovať objektívnosť dôvodov v prieťahu v konaní, pričom však aktuálne nie je potrebné prijať a zabezpečovať vykonanie opatrení na jeho odstránenie, keďže zákonný sudca po naštudovaní veci učí reálny procesný úkon – pravdepodobne do konca mesiaca marec 2014, resp. začiatkom mesiaca apríl 2014. Vec budem mať naďalej v osobitnom sledovaní v rámci konania pred okresným súdom.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa [§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06)].

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na súdnu   ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z okolností   prípadu   predovšetkým   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu sťažnosť ani nie dva mesiace po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a necelý mesiac po doručení jej odpovede na jeho sťažnosť bez toho,   aby   okresnému   súdu   poskytol   reálnu   príležitosť   napraviť   prípadné   porušenie označeného   základného   práva.   Predsedníčka   okresného   súdu   pritom   sťažovateľa informovala   o zaradení   jeho   veci   do   osobitného   sledovania   v záujme   predchádzania ďalšieho porušovania práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci konania pred okresným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ nebol s odpoveďou predsedníčky okresného súdu spokojný, mal možnosť podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou   nie   je   spokojný,   požiadať   predsedu   krajského   súdu   o   prešetrenie   vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu však uvedené zákonom   predpokladané   využitie   právnych   prostriedkov   nápravy   porušenia   označených práv nevyplýva.

Ústavný súd preto zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 14. apríla 2014 bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytuje a na použitie ktorého je podľa osobitných predpisov oprávnený, bolo   bezúspešné   a   neprinieslo   ním   sledovaný   cieľ.   Preto   je   namieste   považovať sťažovateľom predloženú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a bolo ju potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti okresného súdu, prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti   s porušovaním   základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti   opätovného   konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014