znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 340/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5   C   1078/99   sa   Slovenská   republika, zastúpená   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“),   voči   žalovanému   domáhala   určenia   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu zo štátneho   podniku   Z.   (ďalej   len „štátny   podnik“)   do   majetku   akciovej   spoločnosti   Z. (ďalej len „akciová spoločnosť“).

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   v danej   veci   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 5 C 1078/99 z 23. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn. 5 C 1078/99 z 13. júna 2007 tak, že určil, že prevod majetku štátu (nachádzajúci sa v katastrálnom území L., Č., L. a Z.)   do   majetku   akciovej   spoločnosti   vykonaný   na základe   rozhodnutia   Ministerstva strojárenstva   a elektrotechniky   Českej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   strojárenstva a elektrotechniky“)   č.   147/1990   z 19.   decembra   1990   je   neplatný.   V rámci odvolacieho konania   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a (okrem iného) v otázke, či na prevod tohto majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti bol potrebný súhlas   príslušného   ústredného   orgánu   štátnej   správy   lesného   hospodárstva   Slovenskej republiky, pripustil dovolanie.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že o podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože podľa jeho názoru na daný prevod majetku štátu „nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, nakoľko v čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt“.

V súvislosti s aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľ argumentoval tým, že v konaní pred všeobecnými súdmi zastupoval Slovenskú republiku   prokurátor   okresnej   prokuratúry   ako   orgán   verejnej   moci,   ktorý   s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. januára 2004 nie je v tomto zmysle nositeľom základných práv a slobôd, a teda ani osobou oprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 50 ods. 6 zákona   č. 326/2005   Z.   z.   o lesoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 326/2005   Z. z.“),   podľa   ktorého   lesný   majetok   patriaci   do   vlastníctva   štátu   spravuje právnická   soba „štátny   podnik   L...   vykonáva   práva   vlastníka   k lesnému   majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy...“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Pokiaľ teda   prokuratúra   pri   podávaní   žalobného   návrhu   zastupovala   štát   z hľadiska   jej vrchnostenského dohľadu nad zabezpečovaním zákonnosti, tak L., štátny podnik zastupujú štát ako vlastníka, t. j. ako právnickú osobu vystupujúcu v občianskoprávnych vzťahoch podľa § 21 Občianskeho zákonníka.“

Sťažovateľ súčasne prezentoval názor, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, je „spôsobilou listinou, na základe ktorej sa môže vyznačiť právny stav, aký v ňom panoval pred zápisom zrušeného rozhodnutia odvolacieho súdu (čo sa v danom prípade aj prejavilo, pretože nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konaní sú už zapísané v záznamoch KN   v prospech   žalovaného)“. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal   na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 62/00 z 19. júna 2003.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok sťažovateľ uviedol, že to, že každý má právo vlastniť majetok, neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok. Podľa jeho názoru len štát môže vlastniť majetok uvedený v čl. 4 ústavy, ako aj ďalší majetok tak, ako to vyplýva z čl. 20 ods. 2 ústavy. Pritom výkon vlastníckeho práva k takémuto majetku môže štát realizovať iba prostredníctvom správcov.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   v čase   predmetného   prevodu   majetku   štátu   do   vlastníctva akciovej spoločnosti štát realizoval výkon svojho vlastníckeho práva k lesnému pôdnemu fondu podľa zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení účinnom do 21. augusta 1993 (ďalej len „zákon   č.   61/1977 Zb.“),   ktorý   v §   11 ods.   4 ustanovoval, že   prevody   správy   lesného národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného   hospodárstva   republiky.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bolo   toto   ustanovenie s účinnosťou   od   22.   augusta   1993   novelizované   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   183/1993   Z.   z.,   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   zákony   o   lesoch   a   ich obhospodarovaní (ďalej len „zákon č. 183/1993 Z. z.“), a to tak, že znelo takto: „Prevody správy a vlastníctva lesného majetku štátu možno uskutočniť len so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri nájme“.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo: „Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným namieta, že dovolací súd pri konštatácii svojho právneho záveru, že v čase, rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu zákon nespájal súhlas s prevodom vlastníctva, tento sa vyžadoval až v roku 1993, namieta, že záver súdu nevychádza zo správneho právneho posúdenia, nakoľko

-   vychádzajúc   z   právneho   charakteru   aktu,   ktorým   bolo   zrušenie   a   teda   zánik štátneho podniku bez likvidácie s právnym nástupníctvom do novovznikajúceho subjektu došlo v rámci univerzálnej sukcesie k prechodu všetkých práv a povinností z právneho predchodcu na právneho nástupcu, t. j. nie k prevodu vlastníctva ale iba k prevodu správy k lesnému majetku štátu, ktorý štát ako jeho vlastník zveril do správy zaniknutého štátneho podniku   a v   rámci   svojho   dispozičného   oprávnenia   uložil   svojmu   správcovi   nakladať pri prevode   tejto   správy   len   so   súhlasom   príslušného   ústredného   orgánu   lesného hospodárstva...“

Vychádzajúc z uvedeného bol sťažovateľ toho názoru, že prevod správy štátneho majetku sa uskutočnil v rozpore s § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb.

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že dovolací súd «nesprávne aplikoval na daný prípad právnu   normu   –   hospodársky   zákonník,   pretože   tento   už   v danom   období   neupravoval postup akým štátny podnik konal, výklad súladu je formalistický a nie je možné sa stotožniť s konštatovaním a odkazom na „zmenenú politickú a hospodársku“ situáciu v štáte v rokoch 1989 a 1993, na ktorú právny poriadok nestačil vždy adekvátne reagovať. Hospodársky zákonník č. 109/1964 Zb. v úplnom znení z. č. 80/1989 Zb. platnom k 31. júlu 1989 sa podľa § 74b nevzťahoval na štátne podniky zriadené podľa z. č. 88/1988 o štátnych podnikoch, upravujúcich   právo   hospodárenia   s hmotným   národným   majetkom   upraveného v ustanoveniach §§-ov 65, 66, 70 a 71 ods. 1 HZ...».

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   v danom   prípade   ministerstvo   strojárenstva a elektrotechniky postupovalo podľa § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom do 14. novembra 1996 (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“), podľa ktorého zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť do   vlastníctva   inej   právnickej   alebo   fyzickej   osoby.   Spolu   s   majetkom   prechádzajú na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.

Sťažovateľ vyslovil názor, že zrušený štátny podnik nebol vlastníkom prevádzaných lesných pozemkov, mal k nim len právo hospodárenia ako správca majetku štátu podľa § 64 ods. 2 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Hospodársky zákonník“) a podľa § 6 zákona č. 111/1990 Zb., pričom na prevod správy   k tomuto   majetku   potreboval   podľa   §   11   ods.   4   zákona   č.   61/1977   Zb.   súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   tvrdil: „Vloženie   uvádzaných   pozemkov do obchodnej spoločnosti s rovnomenným názvom znamenalo porušenie ústavného zákona č. 100/1990   Zb.,   porušenie   zákonného   opatrenia   364/1990   Zb.   o nakladaní   s majetkom zvereným   štátnym   podnikom   (v   konaniach   nebola   preukázaná   výnimka)   a v konečnom dôsledku   znamená   vážny   zásah   do   vlastníckych   práv   Slovenskej   republiky,   keďže   ide o pozemky nachádzajúce sa na jej území, ktoré jej mali pripadnúť podľa čl. 3 ods. 1 písm. a) ústavného   zákona   č.   541/1992   Z.   z.   o delení   majetku   Českej   a Slovenskej   Federatívnej republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 listiny, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Dňa 27. septembra 2011 bola ústavnému súdu doručená žiadosť JUDr. J. Z., správcu konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., Česká republika, v Slovenskej republike usadeného euroadvokáta, K.,   ktorou   žiadal   o vstup   do   konania   vedeného   na   ústavnom   súde   s odôvodnením,   že v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   1078/99   je   účastníkom   konania a výsledok konania pred ústavným súdom sa môže dotknúť jeho práv.

Vo vzťahu k podaniu správcu konkurznej podstaty ústavný súd poznamenáva, že podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) možno v konaní pred ústavným súdom   použiť   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto postavenia nevzdajú.

V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov. Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená, že   do   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   možno   „prenášať“   jednotlivé   inštitúty Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde pripúšťa iba primerané   použitie   procesného   predpisu   občianskeho   práva   a   vo   vzťahu   k   nemu   má § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05, II.   ÚS   105/09,   III.   ÚS   306/2010).   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   správcu   konkurznej podstaty za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho podania neprihliadal (mutatis mutandis III. ÚS 105/2011).

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv na spravodlivý   proces   a na   ochranu   majetku   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009   z 28.   februára   2011.   Porušenie   týchto   práv   sťažovateľ   videl v nesprávnom právnom posúdení veci, keď najvyšší súd konštatoval, že na prevod majetku štátu   do   majetku   akciovej   spoločnosti   sa   nevyžadoval   súhlas ústredného   orgánu   štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.

Prv, než ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietok sťažovateľa, považoval za prvoradé vyriešiť otázku, či predmetná sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou.

Podľa čl. IV ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného   majetku   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   a   zákon č. 92/1991 Zb.   o   podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v   znení   neskorších predpisov, ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   nepochybné,   že   osobou   oprávnenou   podať   návrh na začatie   konania   a zastupovať   štát   (Slovenskú   republiku)   v konaní   vedenom   pred okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5 C 1078/99   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   47/94), predmetom   ktorého   bolo   určenie   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu,   mal   príslušný prokurátor.

Podľa § 50 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. správu lesného majetku vo vlastníctve štátu   môže   vykonávať   právnická   osoba,   ktorej   zakladateľom   alebo   zriaďovateľom   je ministerstvo alebo právnická osoba, ktorá má také postavenie podľa osobitných predpisov.

Podľa § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné. Vedie evidenciu lesného majetku vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu.

Podľa výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky štátny podnik L. vznikol na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 2795/1999-420 z 20. apríla 1999 a zakladacej listiny č. 5063/1999-420 z 23. júna 1999 v súlade s § 12 ods. 1 a § 14 zákona č. 111/1990 Zb. na základe zlúčenia viacerých štátnych podnikov a podľa   predmetu   činnosti   okrem   iného   vykonáva   správu   lesného   a iného   majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Z uvedeného   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   v konaní   pred   všeobecným   súdom, predmetom ktorého je určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu na iné osoby,   zastupuje   Slovenskú   republiku   príslušný   prokurátor.   Vychádzajúc   z citovaných ustanovení zákona č. 326/2005 Z. z. prokurátorovi však už nepatrí oprávnenie podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, predmetom ktorého je ochrana základných práv a slobôd.   Toto   oprávnenie,   pokiaľ   súvisí   s problematikou   správy   lesného   majetku vo vlastníctve štátu, patrí v súlade s citovanými ustanoveniami zákona č. 326/2005 Z. z. právnickej osobe, ktorou je sťažovateľ (štátny podnik L.).

Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou.

Následne   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu.

Pri prerokovaní sťažnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce tieto zistenia:

Žalobou   doručenou   okresnému   súdu   17.   decembra   1993   sa   Slovenská   republika (zastúpená prokurátorom okresnej prokuratúry) voči akciovej spoločnosti domáhala určenia neplatnosti prevodu majetku štátu do jej majetku, ku ktorému došlo na základe rozhodnutia ministerstva strojárenstva a elektrotechniky č. 147/1990 z 19. decembra 1990 a predmetom ktorého boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území L., Z., Č. a L.

Označeným   rozhodnutím   ministerstvo   strojárenstva   a elektrotechniky   so súhlasom vlády Českej republiky (uznesenie č. 334 z 5. decembra 1990) v súlade s § 32 ods. 3 a 4 zákona č. 111/1990 Zb. zrušilo štátny podnik bez likvidácie (k 31. decembru 1990) a celý jeho hmotný majetok (vrátane pozemkov) vložilo do akciovej spoločnosti, ktorú založilo ako jediný zakladateľ.

O žalobe Slovenskej republiky rozhodol okresný súd viackrát, a to z dôvodu zrušenia jeho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania.

V prvých rozhodnutiach okresný súd, ale aj odvolací súd konštatovali, že uvedený prevod   bol   vykonaný v rozpore s ústavným zákonom   č.   100/1990 Zb.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii (ďalej len „ústavný zákon č. 100/1990 Zb.“).

Kľúčovým   rozhodnutím   v danej   veci   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999, v ktorom dovolací súd vyslovil zásadný právny názor: «... po politickej a hospodárskej zmene na konci roka 1989 sa pojem „vlastníctva“ zmenil nielen   formálne,   ale   najmä   obsahovo.   Nastolila   sa   opäť   jednota   vlastníctva   a z toho vyplývajúca   rovnaká   právna   možnosť   nadobúdať   všetky   vlastníctva   a vzájomná   rovnosť vlastníkov ako súčasť rovnosti občianskej... Preto aj čl. 10 ods. 1 musí byť interpretovaný práve v súvislosti s touto situáciou a naviac tento článok prekonal, oproti predchádzajúcej právnej úprave... jednu zásadnú zmenu,... ktorá spočívala v tom, že základný lesný fond v novelizovanom znení už nebol vyhlásený za súčasť národného majetku, t. j. za predmet štátneho socialistického vlastníctva, ktoré v tej dobe už neexistovalo, ale za predmet celkom inak chápaného vlastníctva štátu, ktoré sa zrovnoprávnilo s každým iným vlastníctvom... zákon č. 11/1990 Zb. lesný majetok (lesný pôdny fond), ku ktorému mal právo hospodárenia štátny podnik, nepovažoval za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu v zmysle čl. 10 ods. 1, preto tento hmotný majetok mohol byť podľa § 28 ods. 1 a § 32 ods. 3 cit.   zákona ako celok vložený   do   akciovej   spoločnosti...   Doterajšia argumentácia vedie potom k záveru,   že vložené lesné pozemky zo štátneho podniku do akciovej spoločnosti v rámci jeho privatizácie, bolo v súlade s čl. 10 ods. 1 a s § 28 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb.»

Po   vrátení   veci   súdu   prvého   stupňa   okresný   súd   rešpektoval   právny   názor najvyššieho súdu, ale na základe vykonaného dokazovania v rozhodnutí z 13. januára 2003 opäť dospel   k záveru,   že   sporný   prevod   majetku   štátu   je neplatný, ale tentoraz z iného dôvodu, a teda že bol vykonaný v rozpore s § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb., keďže s týmto prevodom nevyslovil súhlas ústredný orgán štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky. V rámci odvolacieho konania bol tento rozsudok zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 186/03 z 15. júla 2004.

Okresný   súd   po   zrušení   rozsudku   krajským   súdom   vo   veci   rozhodol   štvrtýkrát rozsudkom sp. zn. 5 C 1078/99 z 23. apríla 2007 v spojení s opravným uznesením z 13. júna 2007 tak, že sporný prevod majetku štátu vyhlásil za neplatný práve pre absenciu súhlasu podľa   § 11 ods. 4 zákona č.   61/1977 Zb. Označený rozsudok okresného súdu   potvrdil v rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009.

Tieto rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli podkladom na vykonanie zmien v katastri nehnuteľností, keď ako vlastník sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach L., L., Z. a Č. bola zapísaná Slovenská republika s tým, že správu tohto majetku vykonával sťažovateľ (štátny podnik L.).

V rozsudku sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009 krajský súd na základe návrhu žalovaného   (správcu   konkurznej   podstaty)   pripustil   dovolanie   na   dve   právne   otázky zásadného   významu.   Jednou   z týchto   otázok   bola   otázka,   s ktorou   sa   spája   aj   podanie sťažnosti ústavnému súdu. Z označeného rozsudku krajského súdu vyplýva, že relevantná otázka znela takto: „Či v prípade transformácie š. p. Z., t. j. zrušenie štátneho podniku a vloženia jeho majetku do akciovej spoločnosti, Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR potrebovalo   v zmysle   §   11   ods.   4   zákona   o lesoch,   v tej   dobe   platnom   znení,   súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, ako podmienku platnosti takto právneho úkonu.“

O dovolaní,   ktoré   podal   žalovaný,   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Opravným uznesením sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 29. júna 2011 najvyšší súd opravil záhlavie svojho rozhodnutia, pretože v ňom bolo nesprávne uvedené krstné meno právnej zástupkyne vedľajšieho účastníka konania.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval: « Do skupiny predpisov, ktoré začali realizovať a napĺňať myšlienky novelizovanej ústavy   z r.   1990,   nesporne   patrí   aj   zákon   č.   103/1990   Zb.,   ktorým   sa   novelizoval Hospodársky   zákonník   (ďalej   len   HZ).   Týmto   zákonom   sa   okrem   iného   doplnil   zákon o ustanovenia § 74b a § 69 odst. 3, zmyslom ktorých bolo štátnym podnikom v období prechodu na trhový mechanizmus vytvoriť čo najväčšiu samostatnosť, na štátne podniky sa prestali   vzťahovať   ustanovenia   upravujúce   príslušnosť   k   hospodáreniu   s   národným majetkom, oprávnenia a povinnosti organizácie vykonávajúce právo hospodárenia, trvalé a dočasné   užívanie   oprávnenia   riadiacich   orgánov   obmedziť   organizáciu   vo   výkone   jej práva   hospodárenia   (pozri   aj   Havlan.   Vlastníctví   státu   v   letech   1948   -   1989,   Právník 5/1998) a prevody vlastníctva národného majetku neobmedzovať vykonávacou vyhláškou o hospodárení s národným majetkom.

Pojem národný majetok upravoval hospodársky zákonník v ustanovení § 64. V čase rozhodnom pre posúdenie veci sa za národný majetok považovali veci a majetkové práva včítane práv k výsledkom výskumnej, vývojovej, projektovej a inej obdobnej činnosti, ktoré boli v socialistickom celospoločenskom vlastníctve. Jediným vlastníkom tohto majetku bol štát a štátnym organizáciám, ktoré s týmto majetkom hospodárili patrilo iba právo správy, resp. v čase uskutočnenia sporného prevodu právo hospodárenia...

Subjektom správy, resp. práva hospodárenia mohli byť iba štátne organizácie. Iným než   štátnym   organizáciám,   resp.   občanom   mohol   byť   národný   majetok   prevedený   len do vlastníctva (§ 69 HZ) alebo mohol byť tento majetok daný do trvalého užívania iným ako štátnym organizáciám (§ 70 HZ). V týchto prípadoch sa už neprevádzala správa majetku, resp. právo hospodárenia...

Právny poriadok rozlišoval prevody správy národného majetku zásadne len medzi štátnymi   organizáciami,   pri   ktorých   zostalo   vlastníctvo   štátu   zachované   a   prevody vlastníctva   národného   majetku,   ktoré   sa   uskutočňovali   medzi   štátnymi   organizáciami a inými než štátnymi organizáciami, resp. občanmi. Pri prevodoch vlastníctva dochádzalo k zániku vlastníckeho práva štátu a súčasne k zániku práva správy, resp. hospodárenia s národným   majetkom.   Inými   slovami   pri   prevode   vlastníctva   štátu   už   nedochádzalo k prevodu   práva   správy,   resp.   hospodárenia   s národným   majetkom,   pretože   toto   právo zaniklo okamihom zmeny vlastníctva.

Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v ustanovení § 11 ods. 4 v znení účinnom v čase sporného   prevodu   spájal   prevod   správy   lesného   národného   majetku   so   súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky...

V   čase   rozhodnom   pre   posúdenie   sporného   prevodu   však   zákon   takýto   súhlas nespájal s prevodom vlastníctva, takýto právny stav nastal až dňom 22. augusta 1993. Pre posúdenie daného nároku to však nemá právnu relevanciu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   z   vyššie   uvedených   dôvodov dospel k záveru, že na prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., a. s. vykonaný rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19. 12. 1990   pod   číslom   140/90,1030/674/90   nebol   potrebný   súhlas   ústredného   orgánu   štátnej správy lesného hospodárstva SR. V čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt.»

Z hľadiska nastolenej problematiky ústavný súd vychádzal z tejto právnej úpravy:

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom do 21. augusta 1993) lesný   fond,   ktorý   je   v   štátnom   socialistickom   vlastníctve   (ďalej   len   „lesný   národný majetok“), spravujú štátne organizácie lesného hospodárstva, riadené ústredným orgánom štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom do 21. augusta 1993) prevody správy lesného národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom od 22. augusta 1993) prevody   správy   a vlastníctva   lesného   majetku   štátu   možno uskutočniť len so   súhlasom ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri nájme.

Podľa čl. 4 ods. 5 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení účinnom do 31. decembra 1990 (ďalej len „ústavný zákon č. 143/1968 Zb.“) orgány Českej   republiky   a   Slovenskej   republiky   riadia   orgány   a   organizácie,   ktoré   pracujú v odvetviach spravovaných v pôsobnosti týchto republík; pokiaľ činnosť týchto orgánov a organizácií zasahuje do druhej republiky, robia tak koordinovane s jej orgánmi. Orgány Českej   republiky   a   Slovenskej   republiky   vykonávajú   pôsobnosť   vo   veciach   správy národného majetku v odvetviach, ktoré riadia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 31. decembra 1995) podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej s   vecami   a   majetkovými   právami   nadobudnutými   v   priebehu   jeho   podnikania.   Veci, s ktorými   podnik   hospodári,   sú   v   štátnom   vlastníctve.   Podľa   odseku   2   citovaného ustanovenia podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi.

Podľa   §   1   ods.   1   zákonného   opatrenia   Predsedníctva   Federálneho   zhromaždenia č. 364/1990 Zb. o nakladaní s majetkom zvereným štátnemu podniku (ďalej len „zákonné opatrenie“) štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu nemôžu okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia, a nemôžu sa svojimi vkladmi podieľať na spoločných podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových alebo iných obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou účasťou.

Podľa   §   1   ods.   2   zákonného   opatrenia   výnimky   z   ustanovení   odseku   1   môže v odôvodnených prípadoch povoliť zakladateľ.

Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 14. novembra 1996) zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť do   vlastníctva   inej   právnickej   alebo   fyzickej   osoby.   Spolu   s   majetkom   prechádzajú na nadobúdateľa   práva   a   povinnosti   zrušeného   podniku.   Ustanovenie   §   251   prvá   veta Zákonníka práce sa v takom prípade nepoužije.

Podľa § 32 ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 14. novembra 1996) opatrenia   podľa   odseku   3   vyžadujú   predchádzajúci   súhlas   vlády   Česko-slovenskej federatívnej republiky, prípadne vlády Českej republiky alebo Slovenskej republiky, ak je zakladateľom ústredný orgán štátnej správy republiky alebo národný výbor.

Podľa § 64 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 1990) národným majetkom sú veci vo vlastníctve štátu, majetkové práva štátu a majetkové práva štátnych   organizácií.   Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   k   jednotlivým   veciam, pohľadávkam   a   iným   majetkovým   právam   štátu   majú   štátne   organizácie   právo hospodárenia.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   104/1990   Zb.   o akciových   spoločnostiach   v znení účinnom   od   1. mája 1990 do   31.   decembra 1991   (ďalej len   „zákon   č.   104/1990 Zb.“) akciová   spoločnosť   je   právnickou   osobou   pre   podnikateľskú   činnosť,   ktorej   základný kapitál   je   rozvrhnutý   na   určený   počet   podielov   (akcií)   s   vopred   určenou   menovitou hodnotou.

Podľa   § 1 ods.   2 zákona   č.   104/1990   Zb.   spoločnosť je vlastníkom   zaplatených peňažných prostriedkov a vecí jej odovzdaných jej účastníkmi (akcionármi), ako aj majetku nadobudnutého pri jej podnikateľskej činnosti.

Podľa   §   15   zákona   č.   104/1990   Zb.   zakladateľom   spoločnosti   môže   byť   štát, právnická osoba aj fyzická osoba.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný súd   je   povinný   interpretovať   a   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, prípadne   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   s   vecou   súvisiacich právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní je povinný poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP)   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   1/02, II. ÚS 174/04).

Pri   posudzovaní   námietky   nastolenej   sťažovateľom   ústavný   súd   vychádzal z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a   aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 260/07).Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom uznesení, pokiaľ ide predmet sporného prevodu majetku štátu do vlastníctva akciovej spoločnosti, vychádzal zo skoršieho právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v danej veci a obsiahnutého v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999. V označenom rozsudku najvyšší súd konštatoval, že lesný   národný   majetok,   ku   ktorému   mal   právo   hospodárenia   štátny   podnik,   nebol považovaný za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu podľa čl. 10 ods. 1 ústavného zákona č. 100/1990 Zb., a preto mohol byť podľa § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. vložený ako celok do akciovej spoločnosti.

To   znamená,   že   otázka   predmetu   prevodu   majetku   štátu   do   vlastníctva   akciovej spoločnosti bola zodpovedaná v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. júna 1999.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argumenty, ktoré   mali   svedčať   pre   záver   o tom,   že   sporné   nehnuteľnosti   nemohli   byť   s poukazom na čl. 10   ods. 1   ústavného   zákona   č.   100/1990   Zb.   predmetom   tohto   prevodu,   a to   aj s prihliadnutím na to, že sa nachádzali na území Slovenskej republiky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   tieto   skutočnosti   namietať v relevantnom čase, keď po rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999 boli jeho právnym názorom viazané súdy nižšieho stupňa, teda okresný súd a krajský súd. Ústavný súd si uvedomuje, že takúto možnosť sťažovateľ nemal priamo voči rozsudku najvyššieho   súdu   z 30.   júna   1999,   keďže   právo   namietať   porušenie   základných   práv a slobôd podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, patrí fyzickej   osobe   a právnickej   osobe   až   od   zmeny   čl.   127   ústavy,   ktorá   sa   uskutočnila na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002.

Ústavný   súd   však   zastáva   názor,   že   námietky   o spôsobilosti   označených nehnuteľností   byť   predmetom   prevodu   majetku   štátu   do   majetku   akciovej   spoločnosti mohol   sťažovateľ   prostredníctvom   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   prvýkrát   predostrieť vo vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   19   Co   186/03   z 15.   júla   2004,   v ktorom krajský   súd   vychádzal   z právneho   názoru   najvyššieho   súdu   obsiahnutého   v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   úspešnosť   podania   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy závisí aj od splnenia istých procesných podmienok a predpokladov, ktoré je sťažovateľ povinný dodržať a splniť. Totiž chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie   podmienky   konania   o sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu.   Jednou   z týchto podmienok je aj včasnosť podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ si nemôže vyberať, v akom okamihu uplatní svoje námietky o porušení svojich základných práv a slobôd, ale je povinný tak učiniť v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ak teda sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. júla 2011 namietal porušenie svojich práv tým, že podľa jeho názoru nebolo možné scudziť nehnuteľnosti, o ktorých tvrdil, že boli vo výlučnom vlastníctve štátu a netvorili hmotný majetok zrušeného štátneho   podniku,   učinil   tak   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej skutočnosti. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľ mal uvedené skutočnosti namietať v zákonom stanovenej lehote vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 19 Co 186/03 z 15. júla 2004, a nie voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2012 v spojení s opravným uznesením z 29. júna 2011, pretože v tomto rozhodnutí najvyšší súd   problematiku   spôsobilosti   predmetu   prevodu   majetku   štátu   do   majetku   akciovej spoločnosti už neriešil.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   označené   námietky   sťažovateľa   odmietol   už na predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako podané oneskorene.

V nadväznosti na uvedené mal ústavný súd na pamäti, že dovolanie ako mimoriadny opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení sp. zn. 1 Cdo   132/2009   z 28.   februára   2012   v spojení   s opravným   uznesením   z 29.   júna 2011, predstavuje akúsi výnimku zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, a preto aj jeho prípustnosť je obmedzená.

V tejto   veci   krajský   súd   v jednom   z výrokov   potvrdzujúceho   rozsudku sp. zn. 19 Co 229/2007   z 22.   apríla   2009   pripustil   dovolanie   (formálny   –   procesný predpoklad prípustnosti   dovolania)   týkajúce   sa   zodpovedania   dvoch   právnych   otázok (materiálny – hmotnoprávny predpoklad prípustnosti dovolania), z ktorých ale ani jedna sa netýkala problematiky predmetu prevodu majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti.

Predmetom   konania   na   dovolacom   súde,   výsledkom   ktorého   bolo   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   132/2009   z 28.   februára   2011   v spojení   s opravným uznesením z 29. júna 2011, bolo teda zodpovedanie dvoch právnych otázok, pričom tá, ktorá súvisela s podanou sťažnosťou ústavnému súdu, sa týkala posúdenia potreby súhlasu ako   platnosti   prevodu   podľa   §   11   ods.   4   zákona   č.   61/1977   Zb.   (v znení   účinnom do 21. augusta 1993).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   preskúmaní   ústavnej   konformnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v predmetnom uznesení veľmi zreteľne poukázal na rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva k národnému majetku. Svoje právne názory v tomto smere v dostatočnej miere zdôvodnil a vyvodil   legitímny   právny   názor   súladný   s právnou   úpravou,   ktorá   platila   v rozhodnej dobe, a teda že na vloženie majetku štátu (s ktorým hospodáril, resp. spravoval ho štátny podnik)   do   rovnomennej akciovej   spoločnosti   nebol potrebný súhlas ústredného   orgánu štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí identifikoval rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva k tomuto majetku. Rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníckeho práva k tomuto majetku je právne významný z pohľadu dikcie § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. v znení účinnom v čase sporného prevodu.

V zmysle   už   citovaných   právnych   predpisov   účinných   v čase   sporného   prevodu štátne   organizácie   mali   právo   správy   (hospodárenia)   k lesnému   národnému   majetku (§ 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb; § 64 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom od 1. mája 1990) a konkrétne štátny podnik (v rámci Hospodárskeho zákonníka upravený v druhej časti s názvom Hospodárska činnosť štátnych organizácií) mal v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. právo hospodáriť s vecami, ktoré sú v štátnom vlastníctve. V tomto smere   štátny   podnik   vykonával   obsah   vlastníckeho   práva   štátu   k veciam   zvereným   mu do správy.   Výkon   tohto   vlastníckeho   práva   štátu   svedčal   výslovne   len   štátnym organizáciám,   nie   však   iným   subjektom.   Iným   subjektom   než   štátnym   organizáciám nepatrilo právo správy (hospodárenia) s majetkom štátu (národným majetkom). Týmto iným subjektom mohol byť majetok štátu odovzdaný do trvalého užívania (§ 70 Hospodárskeho zákonníka – týmto spôsobom však nemohol postupovať štátny podnik), prípadne mohol im byť   prevedený   do   vlastníctva   (§   69   ods.   1   Hospodárskeho   zákonníka,   ktorý   explicitne uvádzal, že k prevodu vlastníctva národného majetku mohlo dôjsť len zo štátu na subjekt odlišný   od   štátnej   organizácie).   Pritom   k prevodu   správy   národného   majetku   mohlo v rozhodnom období dochádzať len medzi štátnymi organizáciami, ktoré vykonávali práva vlastníka – štátu k predmetnému majetku. Vlastníkom tohto majetku aj pri prevode správy (hospodárenia) bol vždy štát. Pokiaľ došlo k prevodu vlastníctva národného majetku, štát prestával byť vlastníkom tohto majetku a jeho vlastníkom sa stával iný subjekt.

K prevodu   národného   majetku   zo   štátneho   podniku   do   akciovej   spoločnosti došlo na základe   rozhodnutia   ministerstva   strojárenstva   a elektrotechniky   č.   147/1990 z 19. decembra 1990.

V tom   čase   platilo   zákonné   opatrenie,   ktoré   v   §   1   ods.   1   zakazovalo   štátnym podnikom   do   dňa   účinnosti   zákona   o   podmienkach   prevodov   majetku   štátu   okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia. Odsek 2 citovaného zákonného opatrenia zakotvoval, že výnimky z § 1 ods. 1 môže povoliť zakladateľ.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zakladateľ   štátneho   podniku   mohol   urobiť   výnimku a povoliť prevod národného majetku, ku ktorému mal štátny podnik právo hospodárenia, do vlastníctva iného subjektu.

Týmto povolením zakladateľa bolo už spomínané rozhodnutie ministra strojárenstva a elektrotechniky z 19. decembra 1990, ktorým zakladateľ postupoval spôsobom, ktorý mu dovoľoval § 28 ods. 1 a § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb., keď do 31. decembra 1990 sa rozhodol štátny podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku (vrátane sporných nehnuteľností) ako celok vložiť do akciovej spoločnosti.

V zmysle   §   32   ods.   3   zákona   č.   111/1990   Zb.   spolu   s   majetkom   prechádzajú na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.

Z hľadiska subjektu uplatňujúceho si majetkové práva k spornému majetku považuje ústavný   súd   za   významné   poukázať   na   rozdielnosť   vzťahu   medzi   štátnym   podnikom a národným majetkom na jednej strane a akciovou spoločnosťou a majetkom, ktorý získala od zrušeného štátneho podniku bez likvidácie, na strane druhej.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   č.   111/1990   Zb.   štátny   podnik   hospodári   s   vecami a majetkovými právami, ktoré sú v štátnom vlastníctve, pričom tento majetok má štátny podnik právo držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi.

Naopak, podľa zákona č. 104/1990 Zb. je akciová spoločnosť právnickou osobou, ktorej zakladateľom môže byť aj štát, vykonáva podnikateľskú činnosť a vlastníkom vecí a iného majetku (napr. aj zaplatených peňažných prostriedkov) odovzdaných jej akcionármi, je ona samotná. Ak akciová spoločnosť má k svojmu majetku vlastnícke právo, nemôže vykonávať právo správy, či hospodárenia k majetku štátu, hoci jej zakladateľom je štát, pretože taký majetok už nie je majetkom štátu (zakladateľa), ale majetkom podnikateľského subjektu, ktorý podľa § 2 ods. 1 zákona č. 104/1990 Zb. za porušenie svojich záväzkov a iných povinností zodpovedá týmto svojím majetkom. Vzhľadom na uvedené preto pri zrušení štátneho podniku bez likvidácie a vložení jeho hmotného majetku do rovnomennej akciovej   spoločnosti   nemohlo   na   novovzniknutý   subjekt   prejsť   aj   právo   správy (hospodárenia) s národným majetkom, pretože akciovej spoločnosti toto právo nevyplývalo zo žiadneho právneho predpisu. Akciová spoločnosť totiž nebola štátnou organizáciou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ministerstvo   strojárenstva   a elektrotechniky   svojím rozhodnutím č. 147/1990 z 19. decembra 1990 naplnilo dikciu čl. 4 ods. 5 ústavného zákona č.   143/1968   Zb.,   pretože   ako   orgán   Českej   republiky   tým   uplatnilo   svoju   pôsobnosť vo veciach   správy   národného   majetku   v odvetví,   ktoré   riadilo.   V zmysle   citovaného ustanovenia   uvedeného   ústavného   zákona   v prípade,   ak   by   činnosť   štátnej   organizácie siahala aj do oblasti Slovenskej republiky, bolo ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky povinné postupovať koordinovane so slovenskými orgánmi. Podľa názoru ústavného súdu pojem koordinovane je v tomto kontexte potrebné vykladať ako „zosúladene“, „uvedenie do súladu“, „usporiadane“ a „spôsobom súladným so zákonom“. Pod tento pojem nemožno automaticky   subsumovať   potrebu   súhlasu   ústredného   orgánu   štátnej   správy   lesného hospodárstva republiky (ktorým v rozhodnom období bolo Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky) na prevod správy národného majetku. Znenie ústavného zákona v naznačených súvislostiach zakotvuje len všeobecné pravidlo správania sa. Reálna podoba znenia toho ústavného zákona a jeho vykonávanie tkvie vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich konkrétny okruh spoločenských (i právnych) vzťahov.

V čase prevodu majetku zo štátneho podniku do majetku akciovej spoločnosti zákon č. 61/1977 Zb. vo svojom ustanovení § 11 ods.   4 vyžadoval súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky len na prevody správy lesného národného majetku. V rámci tejto transformácie však k prevodu správy národného majetku nedošlo, došlo   k prevodu   vlastníctva   štátneho   majetku   na   iný   subjekt,   a preto   ak   najvyšší   súd vyslovil, že v prípade zrušenia štátneho podniku bez likvidácie a vloženia jeho majetku do majetku akciovej spoločnosti nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky, vychádzal z relevantnej právnej úpravy. Súhlas tohto orgánu aj k prevodom vlastníctva (i nájmu) lesného majetku štátu sa vyžadoval až po novele   §   11   ods.   4   zákona   č.   61/1977   Zb.,   to   znamená   od   účinnosti   zákona č. 183/1993 Z. z., ktorá nastala 22. augusta 1993.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   zreteľne   odôvodnil, predstavil   svoje   myšlienkové   pochody   a právne   úvahy,   ktoré   uzatvoril   do   vysloveného právneho záveru, ktorý je potrebné hodnotiť ako logický a vychádzajúci z (v tom čase) platnej a účinnej právnej normy.

S prihliadnutím   na uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ústavy (i čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu) implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo   v týchto článkoch   a ktorých   nedodržanie   môže   mať za následok   ich porušenie   popri   porušení   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   (obdobne   I.   ÚS   23/01, III. ÚS 328/05).

Vzhľadom na to, že namietané uznesenie najvyššieho súdu korešponduje s obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd nemohol   dospieť   k záveru   o porušení   garancií   obsiahnutých   v článkoch   týkajúcich   sa ochrany vlastníckeho práva.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ako   aj   s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012