znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 340/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., Arnolda Bajzu, Ľ., Františka Németha, S., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ. V., S., T. K., P. a T. B., S., zastúpených JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   15 Cob   233/2009 z 29. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., A. B., F. N., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, F. S., Z. S., L. S., C. V., Ľ. V., T. K. a T. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., A. B., Ľ., F. N., S., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ. V., S., T. K., P., a T. B., S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Cob   233/2009 z 29. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia (s výnimkou spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii) sú v procesnej pozícii žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“),   v ktorom   podali   návrh   podľa   §   92   ods.   2   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a   to   na   základe   právnej   skutočnosti,   ktorou   bolo   postúpenie   pohľadávky   žalobcov na sťažovateľa – spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii. Okresný súd tomuto návrhu uznesením sp. zn. 16 Cb 26/2005 z 1. októbra 2009 vyhovel. Na základe odvolania žalovaného bolo toto prvostupňové rozhodnutie zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Cob 233/2009 z 29. januára 2010. V predmetnom odvolaní žalovaný argumentoval, že „je pochybnosť o možnosti   aby   likvidátor   firmy   R.   uzatváral   (už   po   vstupe   firmy   do   likvidácie)   zmluvu o postúpení   (prevzatí)   pohľadávky,   pritom   bez   toho,   že   by   išlo   o ukončenie   dovtedy nevybaveného obchodu obchodnej spoločnosti v likvidácii“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   prijatie   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 15 Cob 233/2009 z 29. januára 2010 nezodpovedá rozhodovaniu podľa platného práva, ale ide o „rozhodnutie procesne chybné a argumentačne konfúzne. Krajský súd v Nitre, bez akejkoľvek opory v platnom práve a v rozpore s judikatúrou NS SR neuznáva tangovanú cesiu práv žalobcov“.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že „Medzi napadnutým postupom KS v Nitre (procesnou chybou   a   nedostatočným   hodnotením   hmotnoprávnych   i   procesnoprávnych   podmienok konania) a základnými právami sťažovateľov existuje priama príčinná súvislosť“. A tiež, že „Ak   sa   názor   všeobecného   súdu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení platného právneho poriadku, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I.ÚS 115/2002) treba hovoriť o svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom“.

Sťažovatelia   v odôvodnení   sťažnosti   podrobne   poukázali   na   kritériá   aplikované ústavným súdom pri posudzovaní námietok porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak z celého obsahu sťažnosti vôbec nie je zrejmé, porušenie ktorého z konkrétnych základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy namietajú, ani v čom by malo toto porušenie spočívať. V tejto súvislosti sťažovatelia   uviedli,   že   nevidia „v otázke   zámeny   účastníkov   na   strane   žalobcov (po postúpení ich pohľadávok ) žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci“ a že   „pre   reálny   a efektívny   postup   všeobecných   súdov   oboch   inštancií   (in   concreto OS v Leviciach a KS v Nitre) nemohli sťažovatelia už nič viac urobiť“. Ďalej podľa názoru sťažovateľov krajský súd „vec (konkrétnu procesnú otázku) nevyriešil, „zamotáva sa v nej“ a „tlačí“ podriadený OS v Leviciach do protiprávnosti na škodu sťažovateľov. KS v Nitre a priori odmieta zaoberať   sa argumentáciou sťažovateľov, ignoruje platné právo a bez vysvetlenia neguje konštantnú judikatúru“.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli informáciu, že uznesenie krajského súdu napadli dovolaním.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že základné právo sťažovateľov

„1.... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. 15 Cob 233/2009 z 29. 01. 2010. 2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre č. 15 Cob 233/2009 z 29. 01. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť (spoločne všetkým sťažovateľom, pozn.)

... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., č.ú.:... vedený v...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie (petitom). Formulácia, ktorú sťažovatelia v petite použili, a síce označenie čl. 46 a čl. 48 ústavy bez uvedenia príslušného odseku a pomenovania konkrétneho práva, je neurčitá.

Ústavný   súd   v   tomto   prípade   nepovažoval   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľov na doplnenie podania, ale vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania pred ústavným súdom tak, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali ústavnú súladnosť uznesenia krajského súdu   sp.   zn.   15   Cob   233/2009   z 29.   januára   2010.   Z obsahu   sťažnosti   tiež   vyplýva, že proti uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   podali   dovolanie,   ktoré   odôvodnili   aj dovolacím   dôvodom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Dovolanie   z 29.   júna   2010   predložili v prílohe   sťažnosti.   Dovolanie   bolo   podané   na   okresnom   súde   1.   júla   2010   a   ku   dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a súčasne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak   postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených   námietkach   porušenia   označených   základných   práv   zaručených   ústavou a listinou   a práva   zaručeného   dohovorom,   ak je   zrejmé,   že   sťažovatelia   svoje   námietky uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   pričom   v čase   rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie skončené.   Preto   musela byť sťažnosť   v časti námietky týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa zásady rationae temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   namietali aj porušenie   čl. 1   ods. 1   a čl. 2   ods. 2   ústavy   namietaným uznesením, pričom v petite zahrnuli túto námietku pod slovné spojenie „základné právo“. Ústavný   súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   uvedené   články   ústavy   nezakotvujú   žiadne základné   právo   alebo   slobodu,   a v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 32/08), podľa ktorej tento typ relevantnej právnej   normy   nemožno   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   namietať   samostatne. Ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva zaručeného listinou alebo práva   upraveného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských   práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy   posudzovala   samostatne,   alebo   v spojení   s označenými   základnými   právami a právom   podľa   dohovoru,   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu označených   článkov   ústavy,   a to   pre   nedostatok   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi postupom krajského súdu (ktorý napokon sťažovatelia v petite sťažnosti ani nenamietali, napadli iba jeho rozhodnutie)   a týmito ústavnými normami, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, opätovne treba uviesť, že postup krajského   súdu   v danej   veci   sťažovatelia   ani   v tejto   súvislosti   nenapadli.   V sťažnosti absentujú   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   vôbec   možné   posudzovať   predmetné   konanie krajského   súdu   z hľadiska   možných   prieťahov   (3. kritérium–postup   krajského   súdu v namietanom konaní). Odhliadnuc od toho ústavný súd pripomína, že v rámci   ustálenej judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   porušenie   ešte   trvalo   (napr.   rozhodnutie III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).

V   posudzovanom   prípade   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľov momentom právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 Cob 233/2009 z 29. januára 2010, t. j. 2. júna 2010, pričom sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. júla 2010.Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver ešte poznamenáva,   že okrem už vytknutých nedostatkov je sťažnosť celkovo obsahovo nekonzistentná, jej dôvody nekorešpondujú s petitom, ktorý je nepresne až nejasne koncipovaný, popis skutkových okolností v sťažnosti je iba hmlistý (neštandartne sa v skutkových okolnostiach odvoláva na podané dovolanie) a k sťažnosti nie je priložené rozhodnutie krajského súdu, ku ktorému sa viaže celý obsah sťažnosti. Všetky tieto nedostatky, a to aj s prihliadnutím na právne zastúpenie sťažovateľov advokátkou, sú nepochybne   dôvodom,   pre   ktorý   by   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   aj   z dôvodov nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí   podľa § 25 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   závery   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010