znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 340/09-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť D. L. st., D. L. ml. a D. L., všetci bytom Č., zastúpených advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní o určenie výživného vedenom pod sp. zn. P 132/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. L. st., D. L. ml. a D. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   o   určenie   výživného vedenom pod sp. zn. P 132/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. D. L. st., D. L. ml. a D. L.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť D. L. st., D. L. ml. a D. L. trovy konania v sume 570,22 € (slovom päťstosedemdesiat eur a dvadsaťdva centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 340/09-7   z   10.   novembra   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť D. L. st.,   D. L. ml. a D. L. (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní o určenie výživného vedenom pod sp. zn. P 132/92.

Sťažovatelia okrem pomerne podrobného opisu konania všeobecných súdov a období ich nečinnosti zdôvodňujú svoju sťažnosť aj odpoveďou predsedu okresného súdu z 5. júna 2007, ktorou „uznal, že vo veci predsedom senátu bol vykonaný rad úkonov, ktoré neviedli ku skončeniu veci, ale k neúmernému predlžovaniu konania. Vyjadril, že nad vecou nariadil dohľad s tým, že táto bude pravidelne kontrolovaná v záujme, aby v nej bolo neodkladne rozhodnuté“. Ďalej   sťažovatelia   uviedli,   že   počas   konania   odporkyňa   ochorela,   je   po operácii ochrnutá, hospitalizovaná v liečebnom ústave a „pokiaľ aj Krajský súd v Žiline rozhodne, nebudeme zrejme úspešní vo vymáhaní bežného ani zaostalého výživného pre zdravotný   stav   povinnej   matky.  ...   Podľa   nášho   názoru   tým,   že   sa   konanie   neúmerne predlžovalo, niekedy viac mesiacov, ako je to zrejmé zo spisu, bol okresný súd nečinný, porušil naše základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a naviac je smutné, že toto právo bolo porušené vo veci výživného, ktorá vec by mala byť na všeobecnom súde vybavovaná urýchlene“.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu vo vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. 1 Spr 1740/10 zo 7. júna 2010 k priebehu konania okrem iného uviedol: „Po preštudovaní spisového materiálu P 132/92 konštatujem prieťahy v konaní zo strany súdu. Vec nie je skutkovo a právne náročná, nakoľko ide o zverenie detí do výchovy otca a o určenie výživného s cudzím prvkom. Návrh bol podaný v roku 1992.“

Podľa podrobnej chronológie o jednotlivých úkonoch vo veci, pripojenej okresným súdom k jeho vyjadreniu k sťažnosti a po previerke vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. P 132/1992 ústavný súd zistil tieto podstatné úkony okresného súdu:

Dňa 18. októbra 1994 podal D. L. st. návrh na zverenie detí do výchovy otca a určenie výživného. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. P 132/1992, ktorá bola určená už v predchádzajúcom konaní vedenom na návrh D. L. st. Okresný súd vo veci najskôr   priebežne   konal   podľa   ustáleného   postupu   v obdobných   veciach,   t.   j.   ustanovil kolízneho opatrovníka maloletým deťom uznesením z 21. októbra 1994 a vyžiadal si správy od   príslušných   správnych   orgánov,   prípadne   iných   subjektov,   ktoré   sú   nevyhnutné   pre objektívne zistenie skutočností rozhodujúcich vo veci.

Dňa 7. marca 1995 okresný súd vykonal úkony na preloženie návrhu a iných súdnych písomností do jazyka nemeckého (matka maloletých detí bola cudzia štátna občianka), ktoré boli 3. júla 1995 zaslané prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky príslušným   justičným   orgánom   Spolkovej   republiky   Nemecko   (ďalej   len   „SRN“)   na vybavenie dožiadania.

Dňa 16. októbra 1995 bolo vykonané prvé pojednávanie vo veci odročené pre účely podrobného výsluchu matky dožiadaným súdom SRN. Po preložení vykonaného dožiadania uznesením zo 7. novembra 1996 rozhodol okresný súd o tlmočnom za prekladateľský úkon, ktoré na odvolanie prekladateľky uznesením z 21. marca 1997 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zmenil.

Ďalšie pojednávanie konané 8. septembra 1997 bolo z procesných dôvodov odročené a vo vykonávaní dokazovania okresný súd pokračoval až na pojednávaní 8. decembra 1997, keď rozhodol rozsudkom, ktorým zveril maloleté deti do výchovy otca a matke neurčil povinnosť platiť výživné.

Na odvolanie otca krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 7175/98 z 29. mája 1998 zrušil rozsudok okresného súdu v časti, ktorou neurčil matke výživné, a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie okrem iného aj z dôvodu, že okresný súd nemal preukázané skutočnosti, ktoré by komplexne dokresľovali životné náklady, ktoré sú určujúce pre životnú úroveň človeka v prostredí, v ktorom žije, a nemal zodpovedajúco zistené ani majetkové pomery matky.

Následne okresný súd opätovne dožiadaním zo 7. júla 1998 požiadal justičné orgány SRN o výsluch matky a doručenie písomností, výsledky týchto úkonov mal okresný súd k dispozícii po ich preklade od 22. apríla 1999.

V   uvedenom   období   boli   vykonané   vo   veci   pojednávania   15.   februára   1999, 22. septembra 1999, 15. decembra 1999 a 31. marca 2000, pričom vo všetkých prípadoch okresný   súd   odročil   pojednávanie   bez   vykonaného   dokazovania,   predovšetkým   z procesných   dôvodov,   konkrétne   pre   neprítomnosti   matky   na   pojednávaní,   jej   právnej zástupkyne,   resp.   nevykázaného   doručenia   predvolania   matke   a   v   jednom   prípade   aj neospravedlnenej neprítomnosti otca.

Až na pojednávaní konanom 30. júna 2000 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie a 3. júla 2000 vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým určil matke povinnosť platiť výživné maloletým deťom,   pričom   rozhodol   aj o už dovtedy   zročnom   výživnom. Na   odvolanie matky uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 80/2001 z 29. marca 2001 bol uvedený rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd nezohľadnil platnú právnu úpravu, ako aj pre jeho nepreskúmateľnosť, keďže nebolo možné zistiť, z akého príjmu matky súd vychádzal, a nebol náležite preukázaný ani príjem otca.

V   nasledujúcom   období   konania   (po   druhom   zrušení   rozsudku   okresného   súdu vo veci) okresný súd opäť požiadal justičné orgány SRN o vykonanie výsluchu matky, ako aj zabezpečenie iných dôkazov dožiadaním z 12. septembra 2001, neskôr opakovane aj dožiadaním z 28. januára 2003 a dožiadaním z 28. októbra 2005. Taktiež opakovane boli vykonané   okresným   súdom   pojednávania,   z   ktorých   niekoľko   bolo   odročených   bez vykonania akéhokoľvek relevantného úkonu súdu smerujúceho k vykonaniu dokazovania (18. decembra 2002, 17. decembra 2004, 16. júna 2006, 15. decembra 2006 a 7. septembra 2007),   ako   aj   pojednávania,   na   ktorých   súd   umožnil   vykonanie   prednesov   prítomných účastníkov konania (19. septembra 2003, 5. apríla 2004, 28. októbra 2005, 10. augusta 2007 a   3.   decembra   2007).   V   priebehu   konania   obidve   maloleté   deti,   ktoré   boli   účastníkmi konania o určenie výživného, nadobudli plnoletosť a v konaní pred všeobecným súdom začali vystupovať ako účastníci konania samostatne.

Napokon   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z   3.   decembra   2007,   proti ktorému podali odvolanie navrhovatelia i odporkyňa. Krajský súd najskôr po predložení spisu na rozhodnutie o opravnom prostriedku vec vrátil okresnému súdu ako predčasne predloženú usmerniac ho na vykonanie prípravných úkonov pred rozhodnutím o odvolaní, následne, po opätovnom predložení spisu vo veci sám doplnil dokazovanie na pojednávaní konanom   8.   októbra   2009   a   napokon   15.   apríla   2010   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 10 CoP/28/2009, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil. V súčasnosti je vec v štádiu doručovania rozsudku krajského súdu účastníkom konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľov sa k vyjadreniu okresného súdu v určenej lehote nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. P 132/92 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote, čo   je v zásade to isté   právo, ktoré pre účastníka   konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   vedeného   pod   sp.   zn.   P   132/92   je   v súčasnom štádiu rozhodovanie len o návrhu sťažovateľov na určenie výživného doručenom okresnému   súdu   18.   októbra   2004,   keďže   o   návrhu   na   zverenie   maloletých   detí   do starostlivosti jedného z rodičov bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu z 18. decembra 1997. Napriek tomu, že rozhodovanie o návrhoch na určenie vyživovacej povinnosti   patrí   k   bežnej   činnosti   okresných   súdov,   ústavný   súd   vyhodnotil   konkrétny prípad   ako   zložitejší,   keďže   ide   o   vec   s   medzinárodným   prvkom,   v   dôsledku   čoho   si vykonávanie   všetkých   procesných   úkonov   vyžaduje   okrem   aplikácie   medzinárodných dohovorov   aj   súčinnosť   s   orgánmi   cudzieho   štátu,   preklady   listín   do   cudzieho   jazyka a určovanie   termínov   pojednávaní   s   dostatočným   predstihom.   Predmet   sporu   je   pritom potrebné považovať pre sťažovateľov za veľmi významný, pretože od rozhodnutia o ňom záviselo uspokojovanie základných životných potrieb detí.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľov v zásade nebránilo súdu vo veci konať, v primeranom čase reagovali na výzvy súdu, spravidla sa zúčastňovali súdnych pojednávaní alebo svoju neprítomnosť na nich ospravedlňovali (okrem jedného prípadu).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Pri skúmaní súdneho spisu okresného súdu vedeného vo veci neušli pozornosti ústavného súdu viaceré pochybenia pri príprave pojednávaní,   osobitne   je   potrebné   spomenúť   nezisťovanie   aktuálnych   zárobkových a majetkových   pomerov   účastníkov   konania   predo   dňom   nariadeného   pojednávania,   čo malo   za   následok   nemožnosť   vo   veci   rozhodnúť,   resp.   po   vydaní   rozsudku   jeho nepreskúmateľnosť   a   následnú   kasáciu   krajským   súdom.   Opakovane   bol   súd   nútený odročovať pojednávanie pre absenciu potrebných správ a vyjadrení príslušných orgánov bez toho, aby sám vykonal účinné opatrenia na ich zabezpečenie (napríklad z týchto dôvodov súd odročil 5. apríla 2004 pojednávanie, hoci tak urobil predtým aj 19 septembra 2003 bez toho,   aby   vykonal   úkony   na   zistenie   aktuálnych   zárobkových   a   majetkových   pomerov sťažovateľa). Kriticky ústavný súd hodnotí aj činnosť okresného súdu, v rámci ktorej žiadal o právnu pomoc justičné orgány SRN, najmä skutočnosť, že v dôsledku plynutia času sa výsledky   vybavených   dožiadaní   stávali   neaktuálnymi,   a   tým   aj   nepoužiteľnými   pre rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho bolo potrebné dožiadanie adresované týmto cudzím justičným   orgánom   opakovať.   Aj   keď   z   chronológie   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd vykonával priebežne úkony vo veci bez toho, aby boli ústavným súdom zistené dlhodobé, niekoľkomesačné obdobia jeho nečinnosti (okrem prípadov, keď súd čakal na vybavenie dožiadania   justičnými   orgánmi   SRN),   ústavný   súd   hodnotí   postup   okresného   súdu   ako veľmi   neefektívny,   popierajúci   zásadu   koncentrácie   konania   (v   zmysle   ktorej   mal   súd vykonať naraz všetky úkony, ktoré bolo možné vykonať a neodkladať ich na neskoršie obdobie).   O nesústredenom   procesnom   postupe   okresného súdu   svedčia   aj dôvody,   pre ktoré boli jeho meritórne rozhodnutia vo veci na základe podaného odvolania zrušené, tie spočívali v nedostatočne zistenom skutkovom stave (uznesenie krajského súdu z 29. mája 1998),   prípadne   v   nepreskúmateľnosti   vydaného rozhodnutia   (uznesenie   krajského   súdu z 29. marca 2001). Navyše za ďalší prípad pochybenia okresného súdu možno považovať zrušenie   rozhodnutia   o   priznanom   tlmočnom   krajským   súdom   (uznesením   z   21.   marca 2007), keď pre nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, ktorá sa ani netýkala účastníkov, dochádzalo k predlžovaniu konania a odkladu rozhodnutia vo veci samej. Napokon aj sám okresný   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   7.   júna   2010   konštatoval   prieťahy v konaní.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd so zreteľom na povahu veci a jej   špecifickosť   mal   konaniu   vo   veci   určenia   výživného   venovať   zvýšenú   pozornosť a dôsledne   napĺňať   zásadu   hospodárnosti   konania.   Takýto   postup   v   konaniach   súdu prikazujú aj viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 101, § 117 ods. 1 a od 1. apríla 2005 aj § 176 ods. 3).

Ústavný súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiahnutých výsledkov   konštatuje,   že   viac   než   pätnásťročná   dĺžka   súdneho   konania   je   ústavne neakceptovateľná nielen v prípade konania vo veciach starostlivosti o maloletých, ale v každej   súdom   prejednávanej   veci.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   vymedzoval   i   jednotlivé kratšie obdobia nečinnosti okresného súdu, možno konštatovať, že okresný súd v konaní o určení   výživného   maloletých   vedenom   pod   sp.   zn.   P   132/92   porušil   základné   právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia pre každého v sume 5 000 € a žiadosť odôvodnili tým, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzame spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu a to nielen osobe otca D. L., ale aj deťom v čase podania návrhu maloletým v súčasnej dobe plnoletým D. L. a D. L. ml. Ujma spočíva v tom, že povinná matka neplatila na deti do roku 2000 a potom len ako uznala za vhodné. Má vysokú sumu na zameškanom výživnom, ktoré zrejme nebude možné vymôcť vzhľadom na jej súčasný zdravotný stav“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   princípy spravodlivosti   a   spôsob   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby, ústavný súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) každému zo sťažovateľov za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil, vyplatiť ho sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali o priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 570,22 €, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľom z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. V., vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá predstavovala sumu 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), ktoré boli vykonané ako spoločné úkony pri zastupovaní troch sťažovateľov, teda v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len „vyhláška“), pričom hodnotu jedného spoločného úkonu pri zastupovaní troch osôb ústavný súd stanovil na sumu 278,16 € (115,90 € znížené o 20 % a násobené počtom spoločne zastúpených, t. j. 3). K priznanej odmene advokátky za 2 úkony právnej služby (556,32 €) ústavný súd priznal aj uplatnenú sumu paušálnej náhrady v sume 13,90 € (2-krát 6,95 €) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Na základe opísaných dôvodov bola   sťažovateľom   priznaná   úhrada   trov   konania   v   celkovej   sume   570,22   €,   ktorú   je povinný okresný súd vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne.  

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010