znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 34/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. C., zastúpeného spoločnosťou Bukovinský & Chlipala, s. r. o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co/188/2012-286 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 doručená sťažnosť V. C., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Bukovinský &   Chlipala,   s.   r.   o.,   advokátska   kancelária,   Svätoplukova   30,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 13 Co/188/2012-286 z 18. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «10. Sťažovateľ sa písomným podaním zo dňa 14. júna 2012 odvolal voči Rozsudku Okresného   súdu   č.   2,   pričom   namietal   nedostatok   aktívnej   legitimácie   Navrhovateľov, argumentoval   dobromyseľnosťou   držby   na   strane   právnych   predchodcov   Sťažovateľa a domáhal sa ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (ďalej ako „Odvolanie“).

11.   Rozsudkom   Krajského   súdu   potvrdil   Krajský   súd   Banská   Bystrica   Rozsudok Okresného súdu č. 2, pričom nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnil posúdenie námietky Sťažovateľa o nedostatku aktívnej legitimácie Navrhovateľov.

V

Porušenie práva na súdnu ochranu

1.   Sťažovateľ   vo   svojom   Odvolaní   namietal   nedostatok   aktívnej   legitimácie Navrhovateľov, nakoľko Navrhovatelia sa v Určovacej žalobe pôvodne domáhali, aby súd určil,   že   do   dedičstva   po   nebohom   J.   E.   s   prímením   J.   patrí   1/3   Pozemku,   teda Navrhovatelia sa pôvodne domáhali určenia vlastníctva iba k 1/3 Pozemku.

Navrhovatelia následne písomným podaním o Úprave petitu návrhu žiadali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohom J. E. s prímením J. patrí celý Pozemok. Súd Uznesením o pripustení zmeny návrhu Navrhovateľov vyhovel.

Vzhľadom na skutočnosti, že:

i)   v   pozemnoknižnej   zápisnici   č.   2648   sa   ako   podieloví   spoluvlastníci   parcely uvádzajú osoby:

• J. E. - podiel 1/3; • M. E. (neskôr na základe darovacej zmluvy Z. R., rod. E.) - podiel 1/3; • J. E. (právny predchodca Navrhovateľov) - podiel 1/3;

ii) v Rozsudku Okresného súdu č. 2 samotný súd uvádza na str. 2, odsek 4, že zápis o prevode z roku 1958 na p. R., rod. E. je posledný;

iii)   navrhovatelia   nikdy   nepredložili   akýkoľvek   relevantný   doklad   alebo   listinu preukazujúce fakt, že spoluvlastníci pôvodnej parcely si reálne rozdelili pozemok uvedený pozemnoknižnej   zápisnici   č.   2648   a   právnemu   predchodcovi   Navrhovateľov   prináleží sporný Pozemok;

máme   za   to,   že   k   reálnemu/právoplatnému   rozdeleniu   pôvodnej   parcely,   resp. Pozemku na samostatné pozemky nikdy nedošlo.

4. Výroková časť Rozsudku Okresného súdu č. 2 sa neopierala o relevantné písomné dôkazy,   z   ktorých   by   bolo   možné   opodstatnene   zhodnotiť,   že   k   reálnej   delbe   Pozemku skutočne došlo. Jediná právna argumentácia v prospech delby vychádzala predovšetkým z nasledujúcich právnych viet:

„Svedeckými   výpoveďami   bolo   takisto   nepochybne   zistené,   že   v   minulosti   došlo medzi troma bratmi k dohode o reálnom rozdelení pozemnoknižnej parcely, pričom sporná plocha v minulosti pripadla J. E. – J., a tento plochu aj pre seba užíval v období, ako bude uvedené nižšie.“ (strana 2, odsek 4, posledná veta Rozsudku Okresného súdu č. 2). „Nepochybne takisto bolo zo svedeckých výpovedí zistené, že v 50. rokoch, resp. ešte na začiatku 60. rokov spornú plochu kosil J. E., ktorému táto pripadla v rámci reálnej delby v minulosti, ako je uvedené vyššie...“ (strana 4, odsek 3, prvá veta Rozsudku Okresného súdu č. 2).

5. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd nemal k dispozícii akýkoľvek relevantný písomný dôkaz,   ktorý   by   preukázal,   že   došlo   k   reálnemu   rozdeleniu   Pozemku   a   že   vlastníkom Pozemku sa stal výlučne právny predchodca Navrhovateľov. Napriek absencii písomných dôkazov súd vyslovil záver, že mal preukázané, že došlo k reálnej deľbe. Tieto jednostranné závery   súdu   sú   o   to   zarážajúcejšie,   že   Navrhovatelia   predložili   niekoľko   svedeckých výpovedí, ktoré potvrdili oprávnenosť držby právnych predchodcov žalovaného, no napriek tomu súd dospel k nasledovnému záveru: „Skutočnosť, že rodina K. odkúpila spornú plochu od J. E., sa nepotvrdila žiadnou listinou“ (strana 4 odsek 4, prvá veta Rozsudku Okresného súdu č. 2).

6.   Nakoľko   nebolo   akýmkoľvek   spôsobom   relevantne   preukázané,   že   došlo k reálnemu rozdeleniu parcely, resp. Pozemku a že vlastníkom Pozemku sa stal výlučne právny predchodca Navrhovateľov, máme zato, že Navrhovatelia nemali dostatok aktívnej legitimácie na podanie žalobného návrhu, nakoľko ten mali a mohli podať výlučne všetci spoluvlastníci Pozemku resp. ich právni nástupcovia.

7. Ďalej je potrebné upozorniť na zjavný rozpor medzi závermi, ku ktorým dospel súd so   zápisom   v   pozemnoknižnej   zápisnici.   Súd   uviedol,   že   „došlo   k   reálnej   deľbe   medzi bratmi", avšak ako vyplýva z pozemnoknižnej zápisnice M. E. previedol svoj podiel na Z. R. rod. E. a teda k reálnemu rozdeleniu medzi bratmi nemohlo dôjsť, keďže spoluvlastníkom podľa posledného zápisu bola Z. R. rod. E.

8.   V   Rozsudku   Krajského   súdu   sa   súd   nedostatočne   vysporiadal   s   námietkou Sťažovateľa   na   nedostatok   aktívnej   legitimácie   Navrhovateľov,   nakoľko   k   predmetnej námietke iba uviedol, že: „Vzhľadom na uvedené je potom námietka žalovaného v podanom odvolaní,   že   žalobcovia   prípadne   nepreukázali   reálnu   delbu   právne   bezvýznamná. Vlastníctvo   pozemkovoknižného   vlastníka   J.   E.   bolo   preukázané   zápisom   v   pozemkovej knihe." (strana 4, odsek 3 Rozsudku Krajského súdu).

9. Na jednej strane podľa názoru súdu bol J.. E.. s prímením J.. vedený ako podielový spoluvlastník Pozemku v pomere 1/3, na strane druhej Rozsudkom okresného súdu č. 2, potvrdeného Rozsudkom Krajského súdu sa určilo, že do dedičstva poručiteľa/nebohého J.. E.. patrí celý sporný Pozemok, teda v pomere 1/1. Predmetnú právnu skutočnosť Krajský súd absolútne neskúmal a vo svojom rozsudku nedostatočne odôvodnil, na základe akých skutočností   nevyhovel   námietke   Sťažovateľa   na   nedostatok   aktívnej   legitimácie Navrhovateľov.

10. V zmysle ustanovenia §-u 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“) „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal dälšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“, pričom v zmysle § 211 ods. 2 OSP „Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.“

11.   „Výklad   opodstatnenosti,   zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku   má   obsahovať odôvodnenie rozsudku. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.“ (civilná zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 37/1985).

12.   „Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu... Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu.“ (III. ÚS 209/04)

13.   Sťažovateľ   upozorňoval   na   závažnú   procesnú   chybu   Krajského   súdu   vtom ohľade, že naďalej pokračoval v konaní s nedostatkom aktívnej legitimácie Navrhovateľov, pričom celé konanie nemalo dospieť ani k samotnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej, nakoľko hmotnoprávne postavenie Navrhovateľov neumožňovalo domáhať sa práv tak ako boli špecifikované v Určovacej žalobe po vydaní Uznesenia o pripustení zmeny, teda aby súd určil, že do dedičstva patril celý Pozemok, a nie iba podiel 1/3. Napriek skutočnosti,   že „Preskúmavanie   vecnej   legitimácie,   či   už   aktívnej   (existencia   tvrdeného práva   na   strane   žalobcu),   alebo   pasívnej   (existencia   tvrdenej   povinnosti   na   strane žalovaného)   je   imanentnou   súčasťou   každého   súdneho   konania.   Súd   vecnú   legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta" (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   z   29.   júna   2010,   sp.   zn.   2   Cdo   205/2009),   Rozsudok Krajského   súdu   neobsahuje   dostatočné   odôvodnenie   o   vysporiadaní   sa   s   nedostatkom aktívnej   legitimácie   Navrhovateľov   a   práve   otázka   aktívnej   legitimácie   predstavovala zásadný prvok celého konania vo veci.

14. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany, avšak ak ide o argument, ktorý je   pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   osobitná   odpoveď   práve   na   tento   argument (Higgins   v.   Francúzsko   z   19.   februára   1998,   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   mája   1997). „Potreba náležité odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a   že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné“ (III. ÚS 517/2011-9).

15.   Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   máme   za   to,   že   nedostatočným odôvodnením v rozsudku Krajského súdu ohľadom námietky Sťažovateľa na nedostatok aktívnej legitimácie Navrhovateľov v súdnom konaní došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   nakoľko vysporiadanie   sa   s aktívnou legitimáciou Navrhovateľov predstavovalo podstatný prvok súdneho konania, ktorý mal po zaoberaní sa s predmetnou otázkou Krajský súd riadne a vecne odôvodniť.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012, so sp. zn. 13 Co/188/2012-186 porušené bolo. II. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2012 so sp. zn. 13 Co/188/2012-186 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

III.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   Banská   Bystrica povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10 kalendárnych dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o tom, že krajský súd sa nevysporiadal so   zásadnou   odvolacou   námietkou   nedostatku   aktívnej   legitimácie   navrhovateľov,   čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   k   námietkam   sťažovateľa   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vzhľadom   na   vymedzený   rozsah   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom   okresného súdu   je ústavne udržateľný, t.   j. či   nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol:«Žalovaný   mal   nadobudnúť   vlastníctvo   k   sporným   pozemkom   (novovytvorená parcela a parcela geometrický plán z 21. 09. 2009 - a p. v. spisu) kúpnou zmluvou vloženou do katastra nehnuteľností dňa 17. 10. 2007. Predávajúcimi podľa tejto zmluvy boli K. V., M..   M.,   J.   K.   a P.   K.   vystupujúci ako ich   podieloví   spoluvlastníci a   to na   základe ich vyhlásenia urobeného pred notárkou JUDr. Vierou Kalinovou formou notárskej zápisnice o „osvedčení vyhlásenia o vydržaní“ Nz/625/2002 dňa 16. 08. 2002 (číslo listu 57-58 spisu). Z obsahu notárskej zápisnice ale vyplýva, že vlastníctvo titulom vydržania mali nadobudnúť ich rodičia D. K. a K. K. a to „ku dňu 22. 09. 1969“ a neuvádza sa nič o tom ako mali nadobudnúť vlastníctvo deti.

Z vykonaného dokazovania tiež nemožno urobiť spoľahlivý záver o tom, že D.. K.. a K. K. „zaobchádzali (so spornými pozemkami) ako so svojou (vecou) a so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, že im vec patrí“ (§ 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pred 01.01. 1992). Jednak bolo na nich, aby preukázali takúto držbu (až do smrti K. K. tak neurobili), pretože svoje vlastníctvo pozemkovoknižný vlastník (jeho právni nástupcovia)   preukazuje   zápisom v pozemkovej   knihe   a   nie   jeho   stratu   (J.   E.   je pozemkovoknižný   vlastník,   číslo   listu   7-10   spisu),   jednali   užívanie   pozemku   (akokoľvek dlhé) a spôsob tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s vecou nakladá ako so svojou.

Vzhľadom   na   uvedené   je   potom   námietka   žalovaného   v   podanom   odvolaní,   že žalobcovia   prípadne   nepreukázali   reálnu   deľbu   právne   bezvýznamná.   Vlastníctvo pozemkovoknižného vlastníka J. E. bolo preukázané zápisom v pozemkovej knihe... V zásade platí, že existenciu vlastníctva k veci musí preukazovať ten, komu nesvedčí listinné   preukázané   vlastníctvo.   Za   listinné   preukázané   vlastníctvo   nemožno   považovať osvedčenie vlastníctva formou notárskej zápisnice, ak táto obsahuje len vyhlásenia osoby (osôb), ktorá tvrdí (ktoré tvrdia), že je/sú vlastníkom/vlastníkmi veci, pričom sa notárovi nedoložilo, prečo sa k vyhláseniu nepripájajú vyjadrenia dotknutého pozemkovoknižného vlastníka resp. ich právnych nástupcov. Notárska zápisnica N 660/2002 a Nz 625/2002 zo dňa 16. 08. 2002 (č. listu 57 - 58 spisu) obsahuje len vyhlásenie K. V., M. M., J. K. a P. K., že „predmetné nehnuteľnosti pôvodne nadobudli ich rodičia a to neb. D. K. s manželkou K. rod. K. v rokoch 1958-60. Predmetné pozemky zakúpili neperfektnými zmluvami dňa 22. 09. 1958 od V. K., A. K. a K. W., za účelom výstavby vlastného rodinného domu“. Rozhodujúcou právnou skutočnosťou pri tvrdení nadobudnutia vlastníctva vydržaním je právna kontinuita medzi nesporným pozemkovoknižným vlastníkom a vydržateľom a na základe čoho mal držiteľ za to, že vec nielen drží (že nie je iba detentorom), ale že ju drží ako   svoje   vlastníctvo.   Dôkazná   povinnosť   je   na   držiteľovi.   Tam,   kde   k   zmene   osoby vlastníka   k   nehnuteľnosti   dochádza   mimo   zápis   vo   verejnej   knihe   (napr.   pri   tvrdenom nadobudnutí   vlastníctva   vydržaním),   musí   súd   vychádzať   z   doložených   konkrétnych okolností   o   tom,   prečo   je   držiteľ   pozemku   dobromyseľný   v   tom,   že   mu   vec   patrí   ako vlastníkovi. V súdenej veci ale žalovaní, deti manželov K., ani svedkovia neuviedli nič, z čoho   by   bolo   možné   nepochybne   vyvodiť   záver   o   strate   vlastníctva   poručiteľa   J.   E.   k sporným pozemkom. V tomto smere správne okresný súd uviedol, že zo žiadnych okolností nevyplýval titul pre oprávnenú držbu, napr. kúpa pozemku od J. E.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil s tým, že doplnil autorizačné a úradné overenie geometrického plánu.»

Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku],   ak   odvolací   súd   zobral   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, alebo nezohľadnil rozhodné   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   alebo   v   hodnotení dôkazov je logický rozpor alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu predpísaného súdu v ustanovení § 132 až § 135 Občianskeho súdneho poriadku. Ak však nemožno súdu vytýkať žiadnu z týchto vád pri hodnotení dôkazov, ktorú možno ako nesprávnosť – ako vyplýva zo zásady voľného hodnotenia   dôkazov   –   hodnotiť   zo   spôsobu,   ako   k   nemu   súd   dospel,   potom   nemožno spochybňovať   ani   jeho   názory.   Znamená   to,   že   hodnotenie   dôkazov,   a   teda   ani   jeho výsledok (skutkové zistenie) z iných ako uvedených hľadísk nemožno napádať.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až čl. 50   ústavy),   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   znovu   „hodnotiť“   hodnotenia   dôkazov všeobecnými súdmi,   a to dokonca   ani vtedy,   keby sa   s hodnotením   sám   nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

Krajský   súd   a   rovnako   aj   okresný   súd   sa   pri   úvahách   o   otázke   reálnej   deľby a vlastníctve k celej spornej nehnuteľnosti správne neobmedzili pri zisťovaní skutočného stavu veci iba na ohliadku nehnuteľnosti, ale rešpektujúc ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho poriadku vychádzali aj z iných dôkazných prostriedkov, v tomto prípade výpovedí svedkov, ktoré všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vymenovali a vyhodnotili a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania prihliadali na všetky relevantné skutočnosti.   Ustálenie   vecnej   stránky   sporu   nevykazuje   žiadne   odchýlky   od   pravidiel logického   uvažovania,   ktoré   by   vyústili   do   nezrozumiteľného   alebo   nejasného   záveru. Analýzou   rozhodnutia   krajského   súdu   a   jeho   odôvodnenia   v   kontexte   s   odôvodnením prvostupňového   súdu   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   v   nevyhnutnom rozsahu zaoberal aj všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.

V danom prípade sa konalo o žalobe, ktorou sa dedičia domáhali určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Ústavný súd preto zohľadnil aj právny názor, že zásadnou otázkou v konaní bolo posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje na okamih smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa totiž môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne   bezvýznamné   (napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 154/2010).

Na   vznesenú   námietku   uvedenú   v bode   8   (s.   7/10),   že „...   krajský   súd   sa nedostatočne   vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa   na   nedostatok   aktívnej   legitimácie navrhovateľov“, ústavný súd preskúmal rozhodnutie v namietanej časti (s. 4 ods. 3 rozsudku krajského súdu) v časti, kde krajský súd uviedol, že „svoje vlastníctvo pozemkovoknižný vlastník (jeho právni nástupcovia) preukazuje zápisom v pozemkovej knihe a nie jeho stratu (J. E. je pozemkovoknižný vlastník), jednali užívanie pozemku (akokoľvek dlhé) a spôsob tohto užívania bez ďalšieho nezakladá dobromyseľnosť v tom, že držiteľ s vecou nakladá ako so svojou“.

Tomuto tvrdeniu krajského súdu zodpovedá aj príslušná časť pozemkovoknižnému zápisu   nachádzajúca   sa   ako   súčasť   spisu   č.   l.   7   –   10.   Aj   keď   krajský   súd   neuvádza konkrétne,   že   právni   nástupcovia   vlastníka   sú   aktívne   legitimovaní   v konaní,   svojím regulérnym postupom a vyjadrením v rozhodnutí sa s týmto problémom vysporiadal tak, že jeho postup je v súlade s ústavným príkazom na zabezpečovanie spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd zároveň prízvukuje, že sa   riadi   aj princípom   minimalizácie zásahov do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní pred ústavným súdom preskúmavané (napr. IV.   ÚS   303/04,   I. ÚS   230/08, III.   ÚS   286/08), a preto sa   bližšie nezaoberal skúmaním vecnej správnosti rozsudku vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   (i   základného   práva   na   súdnu   ochranu)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014