znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 34/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   januára   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   K.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. J. M., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. M., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011   a postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2   Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 15. apríla 2005 vykonával funkciu vedúceho Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   odboru   B., oddelenia   odhaľovania   (ďalej   len   „vedúci   oddelenia   odhaľovania“).   Keďže   na   tomto policajnom   útvare   dochádzalo   k zmenám,   sťažovateľ   na   príkaz   svojho   nadriadeného 19. februára 2008 požiadal o prevedenie na inú funkciu k 1. marcu 2008, a to podľa § 35 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   73/1998   Z.   z.“).   Sťažovateľ uviedol, že o jeho žiadosti rozhodol riaditeľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej   kriminalite   (ďalej   len   „úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite“) personálnym rozkazom č. 481 z 25. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol z funkcie   vedúceho   oddelenia   odhaľovania   do   funkcie   staršieho   referenta   špecialistu oddelenia finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Sťažovateľ dodal, že po odchode svojho nadriadeného z funkcie vzal predmetnú žiadosť 10. apríla 2008 späť a proti   personálnemu   rozkazu   podal   14.   apríla   2008   odvolanie,   na   základe čoho 1. viceprezident Policajného zboru (ďalej len „1. viceprezident“) rozhodnutím č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008 napadnutý personálny rozkaz v celom rozsahu zrušil.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že na základe zrušujúceho rozhodnutia bol vydaný nový personálny rozkaz riaditeľa úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna 2008,   na   základe   ktorého   bol   týmto   dňom   prevedený   z funkcie   vedúceho   oddelenia odhaľovania   a ustanovený   do   funkcie   staršieho   referenta   špecialistu   oddelenia   kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Aj proti tomuto personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že napadnutý personálny rozkaz zmenil takým spôsobom, že slová „prevádzam...“ nahradil slovami „ustanovujem...“ a výrokovú časť týkajúcu sa jeho odvolania z doterajšej funkcie vypustil.

Proti druhostupňovým rozhodnutiam 1. viceprezidenta (ďalej aj „žalovaný“) podal sťažovateľ   žalobu,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 tak, že konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného   z 19.   júna   2008   zastavil   a žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného z 11. septembra 2008 zamietol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   odvolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžo   50/2011   z 22.   augusta   2012   tak,   že napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   sú arbitrárne a nepreskúmateľné, a tým nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň uviedol, že tým, že pred súdmi nemal možnosť „navrhnúť osobne vykonanie dôkazov, prípadne sa konfrontovať s inými osobami vystupujúcimi v tomto spore aktívne“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sa domnieva, že oba súdy mali skúmať, z akého dôvodu požiadal o prevedenie na inú funkciu, ako aj to, z akého dôvodu vzal svoju žiadosť späť. Podľa sťažovateľa sa oba súdy mali venovať aj otázke, či bolo vhodné, aby do funkcie vedúceho   oddelenia   odhaľovania,   ktorú   zastával   do   1.   apríla   2008,   bola   týmto   dňom ustanovená iná osoba. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že „Súdy taktiež neprikladali žiaden   význam   správnemu   právnemu   postupu   pri   prekladaní   a zaraďovaní   policajta do funkcie, pre zrejmý rozdiel v ustanoveniach §§ 33 ods. 1 a 35 ZoŠs...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 a postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a obom súdom uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   S 218/08-59,   2   S 223/08-59   zo   7. septembra   2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu bol prvostupňovým rozhodnutím o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu [§ 247 a násl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], proti ktorému bolo prípustné odvolanie. Podľa   zistení   ústavného   súdu,   ako   aj   podľa   tvrdení   samotného   sťažovateľa   toto   právo sťažovateľ využil a podaním odvolania proti rozsudku krajského súdu inicioval konanie o riadnom   opravnom   prostriedku.   Z uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   na   preskúmanie prvostupňového rozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl.   127   ods.   1 ústavy preto   ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09, III. ÚS 292/2012).

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako vedúci oddelenia odhaľovania   požiadal   19.   februára   2008   o prevedenie   na   inú   funkciu   k 1.   marcu   2008. O jeho žiadosti rozhodol riaditeľ úradu boja proti organizovanej kriminalite personálnym rozkazom č. 481 z 23. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol z funkcie vedúceho   oddelenia   odhaľovania   do   funkcie   staršieho   referenta   špecialistu   oddelenia finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Následne sťažovateľ vzal svoju žiadosť o prevedenie 10. apríla 2008 späť a proti personálnemu rozkazu podal 10. apríla 2008   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   1.   viceprezident   rozhodnutím   č.   SLV-244/PK-2008 z 19.   júna   2008   tak,   že   personálny   rozkaz   v celom   rozsahu   zrušil.   V odôvodnení   tohto rozhodnutia 1. viceprezident konštatoval, že k prevedeniu a ustanoveniu sťažovateľa do inej funkcie došlo v rozpore so zákonom (§ 25 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z.), keďže sťažovateľ žiadal o prevedenie do funkcie ku dňu 1. marca 2008, ale o jeho prevedení a ustanovení do inej funkcie sa rozhodlo až k 1. aprílu 2008, pričom na zmenu v dátume nedal sťažovateľ súhlas.

Za   danej   situácie   bol   vydaný   nový   personálny   rozkaz   riaditeľa   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna 2008, ktorým bol sťažovateľ k 24. júnu 2008 podľa   §   35   ods.   7   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   prevedený   z funkcie   vedúceho   oddelenia odhaľovania, podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. bol ustanovený do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite a podľa § 35 ods. 9 citovaného zákona bol   dňom   23.   júna   2008   odvolaný   z doterajšej   funkcie.   Aj   proti   tomuto   personálnemu rozkazu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   1.   viceprezident   rozhodnutím č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že napadnutý personálny rozkaz zmenil tak, že slová „prevádzam podľa § 35 ods. 7 zákona číslo 73/1998 Z. z...“ nahradil slovami „ustanovujem podľa § 33 ods. 1 zákona číslo 73/1998 Z. z...“ a výrokovú časť týkajúcu sa odvolania   sťažovateľa   z doterajšej   funkcie   vypustil.   V odôvodnení   rozhodnutia 1. viceprezident   okrem   iného   konštatoval,   že   potom,   ako   sťažovateľ   podal   žiadosť o prevedenie   na   inú   funkciu,   bola   k 1.   aprílu   2008 „v   záujme   zabezpečenia   riadneho a nerušeného výkonu štátnej služby“ do dovtedy ním zastávanej funkcie ustanovená iná osoba. Potom, ako došlo k zrušeniu personálneho rozkazu z marca 2008, bol v júni 2008 vykonaný so sťažovateľom pohovor a boli mu ponúknuté adekvátne voľné funkcie. Keďže sťažovateľ   žiadal   o obnovenie   právneho   stavu,   aký   tu   bol   pred   podaním   žiadosti o prevedenie na inú funkciu, ale funkcia vedúceho oddelenia odhaľovania už nebola voľná, súhlasil   s tým,   aby   bol   ustanovený   do   funkcie   staršieho   referenta   špecialistu   oddelenia kontroly   povinných   osôb   spravodajskej   jednotky   finančnej   polície   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite. 1. viceprezident uzavrel, že vzhľadom na to, že v tomto prípade šlo   iba   o ustanovenie   sťažovateľa   do   voľnej   funkcie   podľa   §   33   ods.   1   zákona č. 73/1998 Z. z., jeho súhlas sa nevyžadoval.

Proti   rozhodnutiam   žalovaného   č.   SLV-244/PK-2008   z 19.   júna   2008   a č.   SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie ich zákonnosti, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 tak, že konanie o žalobe vo vzťahu k prvému z uvedených rozhodnutí žalovaného zastavil   a zvyšnú   časť   žaloby   zamietol.   Pokiaľ   ide   o zastavenie   konania,   svoj   verdikt odôvodnil s poukazom na § 250d ods. 3 OSP tým, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008 bolo sťažovateľovi doručené 23. júna 2008 a žalobu podal až 13. novembra 2008, čo je zjavne po lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola žaloba v časti zamietnutá, krajský súd vychádzajúc z administratívneho spisu a opierajúc sa o relevantnú právnu úpravu preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 a dospel k záveru, že žalovaný danú vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a taktiež tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov dospel krajský súd k nesprávnym skutkovým zisteniam.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Sžo   50/2011 z 22. augusta 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «Pokiaľ ide o zastavujúci výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, tu najvyšší súd   uvádza,   že   jeho   predmetom   bolo   rozhodnutie,   na   ktorého   preskúmanie   je   určený osobitný postup.   Nebolo   preto   možné postupom podľa   §   245 ods.   1 OSP   preskúmavať v danom konaní jeho zákonnosť. Pretože odpustenie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby nie je možné (§ 250b ods. 1 druhá veta OSP), krajský súd nepochybil, keď zastavil konanie v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19. 6. 2008. Vzhľadom na uvedenú kogentnú zákonnú procesnú úpravu nebolo možné ani v odvolacom konaní zohľadniť námietky žalobcu, že uvedené rozhodnutie nenapadol, keďže ním bolo jeho   námietkam   v   celom   rozsahu   vyhovené   a   v   rozhodnom   čase   objektívne   nemohol predpokladať, že v konečnom dôsledku nedôjde k náprave protiprávneho stavu...

V   prvom   rade   je   potrebné   v   súvislosti   s   výkladom   ustanovenia   §   33   zákona   č. 73/1998 Z. z. uviesť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru... je svojou povahou inštitútom   verejného   práva   -   ide   o   štátnozamestnanecký   právny   pomer.   Takýto   právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do   služobného   pomeru   a   po   celú   dobu   svojho   trvania   sa   výrazne   odlišuje   od   pomeru pracovného,   ktorý je   naopak   typickým pomerom   súkromnoprávnym,   kde účastníci   majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich   a   ďalších   prípadov   rozhodovania   služobných   orgánov,   ktorá   sa   vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické   jednostranné   rozhodovanie   zamestnávateľského   subjektu   o   právach a povinnostiach   príslušníkov...   Vychádzajúc   z   uvedeného   je   dôvodné   konštatovať,   že zákonná   úprava   služobného   pomeru   príslušníkov   ozbrojených   zborov   poskytuje príslušníkom   v   služobnom   pomere   nižšiu   mieru   ochrany,   než   je   tomu   u   zamestnancov v pracovnom   pomere   resp.   umožňuje   služobným   orgánom   operatívnejšie   využitie príslušníkov ustanoviť ich na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii. S poukazom na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. uviesť, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a   požiadaviek   pre   danú voľnú   funkciu,   čo nemožno   vykladať   tak,   že v prípade splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé z rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV- 783/PK-2008 zo dňa 11. 9. 2008, ktorým bol zmenený personálny rozkaz riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. 6. 2008, že ustanovenie žalobcu do funkcie starší   referent   špecialista   oddelenia   finančnej   polície   odboru   B.,   Úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite,   služobného   úradu   Ministerstva   vnútra   SR   sa   uskutočnilo   v súlade   s   ustanovením   §   33   ods.   1   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   nedošlo   ani   podľa   názoru najvyššieho súdu k porušeniu zákona postupom a rozhodovaním správnych orgánov v danej veci.»

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, III. ÚS 58/09).

Vychádzajúc zo špecifík konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (správne   súdnictvo,   §   244   a násl.),   podľa   ktorej   sa   v   správnom   súdnictve   preskúmava na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ústavný poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať   „zákonnosť“   ich   postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (obdobne I. ÚS 241/2012). Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia sťažovateľovi ozrejmil, z akého dôvodu vyvstala potreba zastavenia časti konania o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008. V tejto súvislosti najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu poukázal na zmeškanie lehoty na podanie žaloby (v tejto časti) a na nemožnosť odpustiť zmeškanie danej lehoty (§ 250b ods. 1 a § 250d ods. 3 OSP).

Pokiaľ   ide   o postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   pri   preskúmaní   rozsudku krajského   súdu   v časti,   ktorou   bola   zamietnutá   žaloba o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008, jeho závery sa nejavia ako arbitrárne alebo neodôvodnené a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany najvyššieho súdu nesignalizuje popretie ich podstaty či zmyslu. Najvyšší súd v namietanom rozsudku podrobne popísal zistenia a závery   krajského   súdu,   ktoré   skonfrontoval   s argumentmi   sťažovateľa.   Ústavný   súd konštatuje, že pri odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd v súvislosti s výkladom § 33 zákona č. 73/1998 Z. z. zameral hlavne na podstatu a povahu služobného pomeru príslušníka   Policajného   zboru   a na právomoc   „zamestnávateľa“ operatívne   využiť príslušníka   Policajného   zboru   a ustanoviť ho „na   služobné   miesto   v danom   zbore pre plnenie úloh v inej funkcii“. V nadväznosti na to najvyšší súd poukázal na význam slovného spojenia „voľná funkcia“ obsiahnutého v § 33 ods. 1 zákona č. 73/19898 Z. z., ktorý žalovaný správny orgán v namietanom prípade aplikoval. Najvyšší súd stotožňujúc sa so   záverom   krajského   súdu   a právnym   názorom   žalovaného   uzavrel,   že   ustanovenie sťažovateľa do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa uskutočnilo v súlade s relevantnou právnou normou, čím „odobril“ zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, o preskúmanie ktorej v rámci tohto konania šlo.

Aj   keď   najvyšší   súd   nereagoval   na   všetky   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté v odvolaní,   automaticky   neznamená,   že   výsledok   jeho   rozhodovacej   činnosti   je netransparentný.   Ústavný   súd   tvrdí,   že   najvyšší   súd   k zásadnej   otázke,   ktorou   bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o ustanovení sťažovateľa do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., zaujal legitímny právny názor.

Ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   dostatočne odôvodnený, a preto mu neplynie oprávnenie ani povinnosť nahrádzať postupy a hodnotenia najvyššieho súdu (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, III. ÚS 75/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Osobitne k námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   v sťažnosti   súčasne   tvrdil,   že   v priebehu   súdneho   konania   mu nebolo umožnené osobne sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   keď   sťažovateľ   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   túto   skutočnosť nenamietal, ústavný súd predsa považuje za nevyhnutné pripomenúť dikciu § 250f ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Podľa zistení ústavného súdu však krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom   7.   septembra   2011   na   pojednávaní,   na   ktorom   bol   prítomný   jeho   právny zástupca.   Potom,   ako   mu   bolo   udelené   slovo,   zotrval   na   písomných   dôvodoch   žaloby. Je nepochybné,   že   nariadením   a následným   uskutočnením   pojednávania   na   súde   prvého stupňa bolo sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu umožnené vyjadriť sa k veci, ako aj ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým podľa názoru ústavného súdu došlo k plnej realizácii základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   ide   o konanie   na   najvyššom   súde,   námietka   sťažovateľa   o porušení   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd síce rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, ale učinil tak spôsobom súladným so zákonom, pretože podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. Ak teda najvyšší súd vyhodnotil, že pojednávanie v danej veci nie je potrebné nariadiť, jeho postup mal oporu v zákone, a preto ním nemohol navodiť stav, ktorý by znamenal porušenie označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013