znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 34/2012-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   januára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 CoE/34/2010 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/34/2010 z 21. októbra 2010. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 5. januára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   oprávnená   podala v januári 2010 na Exekútorskom úrade v K. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu (právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu).

Okresný   súd   S.   (ďalej   len   „okresný   súd“)   však   7.   júla   2010   žiadosť   súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   CoE/34/2010   z   21.   októbra   2010   tak,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011 odmietol.

Podľa sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ňou označených práv.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   po   podrobnom   odôvodnení   sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoE/34/2010 z 21. októbra 2010, zrušil napadnuté uznesenie, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 CoE/34/2010 z 21. októbra 2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 5 CoE/34/2010 z 21. októbra 2010 bolo sťažovateľke podľa jej záznamu na predmetnom uznesení   doručené   30.   novembra   2010.   Sťažnosť   na   porušenie   označených   práv sťažovateľky   predmetným   uznesením   krajského   súdu   bola   doručená   osobne   ústavnému súdu až 29. decembra 2011.

Z uvedeného vyplýva, že od 30. novembra 2010 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (29. decembra 2011) sťažovateľke nepochybne uplynula lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 551/2011).

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že aj keby mal ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP (napr. rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o mimoriadnom opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského   súdu   (obdobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 69/2010,   IV.   ÚS   58/2011)   pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musel vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok   –   dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv,   avšak   najvyšší   súd ho následne   odmietne   ako   neprípustné,   mal   namietať   vo   svojej   sťažnosti   aj   postup dovolacieho   súdu,   čo   však   neurobil.   Za   splnenia   uvedenej   podmienky   aj   keby   došlo k situácii,   že   ústavný   súd   pochybenie   v postupe   a rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nezistí a porušenie práv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu.

Ústavný súd v danej veci zobral v tejto veci do úvahy aj judikatúru   ESĽP (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu, ktorý by   bol   v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale   na   druhej   strane   aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených   procesných   náležitostí,   resp.   predpokladov   na   konanie   (m.   m. IV. ÚS 406/2010).

Keďže sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou iba proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012