znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti V. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/07, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/07   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. S. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn. III. ÚS 34/2011 z 18. januára 2011 na ďalšie konanie sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdil, že postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/07 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:„... Žalobu som podal 16.7.2007. Uznesením spis. zn. č. 22 C 105/2007-33 bolo konanie   prerušené   do   skončenia   sporu   vedenom   na   Najvyššom   súde   SR   spis.   zn.   č. 4 Cdo 226/2007.

Listom zo dňa 9. 9. 2008 som oznámil súdu, že odpadla prekážka na prerušenie konania a žiadam o vytýčenie termínu pojednávania. Svoju žiadosť som zopakoval 21. 10. 2010 s tým, že som upozornil súd, že vzhľadom na zdĺhavosť konania vzniká mi dlh z pôžičky na mzdu, z ktorej som živil svoju rodinu.

Dňa 25. 11. 2008 okresný súd vytýčil pojednávanie a na ďalšom dňa 3. 2. 2009 rozhodol o ustanovení súdneho znalca....

V   súčasnosti   som   bol   základnou   odborovou   organizáciou   vyzvaný,   aby   som informoval o spôsobe a čase vrátenia pôžičky...

Súdny spor o neplatnosť výpovede rozhodoval až Najvyšší súd SR a zamestnávateľ mi začal opätovne poskytovať prácu až v septembri 2008. Za celý čas sporu, t. j. 42 mesiacov ma ZO podporovala formou pôžičky, ktorú som sa zaviazal vrátiť po ukončení sporu a preto sa táto čiastka medzitým vyšplhala na sumu 504 000,- Sk.

Spor o náhradu mzdy mohol pokračovať až po výroku súdu o neplatnosť výpovede ale súd v tejto veci nekoná a ja preto neviem svoj záväzok splniť....

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať.

Úlohou všeobecných súdov je poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníka (§ 1 OSP).

Občianske   súdne   konanie   sa   musí   v   každom   jednotlivom   prípade   stať   zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Tak tomu v mojom prípade nie je.“

1.2 Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v danej veci nálezom takto rozhodol: „1. Právo sťažovateľa V. S. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo prejednať veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II spis. zn. č. 22 C 105/07 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní sp. zn. č. 22 C 105/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 327,76 €... ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Košice II.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. M. K... o výške 254,88 €... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 30/2011 z 2. marca 2011, pričom sťažovateľ nevyužil svoje právo zaujať stanovisko k uvedenému vyjadreniu.

2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný s ohľadom na skutočnosť, že pre rozhodnutie veci bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, čo výraznou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho konania.

... konanie bolo prerušené uznesením súdu zo dňa 4.12.2007 a v dôsledku podaného odvolania proti tomuto rozhodnutiu sa spis v období od 11.2.2008 do 30.10.2008 nachádzal na   Krajskom   súde   v   Košiciach.   Rozhodnutie   o   prerušení   konania   pritom   nemožno považovať za bezdôvodné a táto skutočnosť nebola preukázaná ani odvolacím súdom, ktorý odvolacie konanie zastavil v dôsledku procesného úkonu sťažovateľa.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľom.

- zo   strany   súdnych   osôb   tunajšieho   súdu   v   konaní   k   žiadnym   prieťahom nedošlo, pričom konanie na odvolacom súde nie som oprávnený posudzovať. Dĺžku konania výrazne ovplyvnila len nečinnosť ustanovenej znalkyne, voči ktorej však zo strany súdu boli vyvodené   vyššie   uvedené   opatrenia   (všetky   doklady   o   uvádzaných   opatreniach   sa nachádzajú v zbernom spise).“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 105/07:

Dňa   16.   júla   2007   podal   sťažovateľ   na   okresnom   súde   žalobný   návrh   proti spoločnosti D. K., a. s. (ďalej len „odporca“), o náhradu mzdy.

Dňa 15. augusta 2007 konajúci sudca upravil kanceláriu pripojiť spis tamojšieho súdu sp. zn. 39 C 144/2004.

Dňa   5.   septembra   2007   bol   spísaný   úradný   záznam   o   tom,   že   spis   sp.   zn. 39 C 144/2004 sa nachádza na lehote „z dôvodu, že sa doručovalo rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, proti ktorému podal odporca dovolanie“ (spor o neplatnosť výpovede, pozn.).

Dňa   6.   septembra   2007   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   22   C   105/2007   uložil odporcovi vyjadriť sa k návrhu.

Dňa 17. septembra 2007 sa odporca vyjadril k návrhu.Dňa 20. septembra 2007 okresný súd zaslal sťažovateľovi vyjadrenie odporcu.Dňa 6. novembra 2007 bolo pojednávanie nariadené na 27. november 2007, ktoré bolo odročené na 4. december 2007.

Dňa 13. novembra 2007 právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala pokračovať v konaní, pretože dovolanie nemá odkladný účinok.

Dňa 4. decembra 2007 sa uskutočnilo pojednávanie. Okresný súd uznesením č. k. 22 C 105/2007-31 konanie prerušil do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o odklade vykonateľnosti rozsudku.

Dňa 16. januára 2008 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2007.

Dňa 22. januára 2008 okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie sa k odvolaniu. Dňa 6. februára 2008 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie. Dňa 11. februára 2008 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o podanom odvolaní.

Dňa   9.   septembra   2008   sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   späťvzatie   odvolania a navrhol vo veci konať ďalej, lebo odpadol dôvod prerušenia.

Dňa 30. septembra 2008 krajský súd uznesením č. k. 4 Co/42/2008-47 odvolacie konanie zastavil.

Dňa 30. októbra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 25. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie. Dňa 2. februára 2009 doručil okresnému súdu sťažovateľ vyjadrenie. Dňa 19. februára 2009 odporca predložil okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa   23.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   C   105/2007-221   nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia personalistiky (znalkyňou   Ing.   J.   T.).   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   12.   júna   2009.   Lehota   na vypracovanie posudku bola stanovená 30 dní.

Dňa 14. júla 2009 bol spis zaslaný znalkyni. Dňa   24.   januára   2011   znalkyňa   doručila   okresnému   súdu   vypracovaný   znalecký posudok.

Dňa 25. januára 2011 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k znaleckému posudku.

Dňa 26. januára 2011 okresný súd uznesením priznal odmenu znalkyni. Dňa 4. februára 2011 sa k znaleckému posudku vyjadril sťažovateľ.Dňa   10.   februára   2011   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   sa   k   podaniu sťažovateľa.

Dňa 14. februára 2011 sa odporca vyjadril k znaleckému posudku.Dňa   11.   februára   2011   bol   doručený   list   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorým reaguje na sťažnosť konajúcej sudkyne na postup znalkyne.

Dňa 15. marca 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie. Okresný súd uznesením pripustil rozšírenie žalobného návrhu o požitky, ktoré sťažovateľovi plynú z pracovného pomeru. Pojednávanie bolo odročené na 29. marec 2011 (toto pojednávanie bolo z dôvodu zapožičania spisu ústavnému súdu zrušené).

Dňa   24.   mája   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom sp. zn. 22 C 105/07.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 105/07 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   bola   náhrada   mzdy,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor   o zdroje príjmov pre sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní mohol   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s potrebou znaleckého dokazovania, avšak zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemohol pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a poukazuje na to, že okresný súd zaslal znalkyni spis na vypracovanie znaleckého posudku dňa 14. júla 2009 a napriek tomu, že lehota na vypracovanie posudku bola stanovená 30 dní, okresný   súd   toleroval,   že   znalkyňa   odovzdala   znalecký   posudok   až   24.   januára   2001. Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   neefektívne   činný   minimálne po dobu jedného roka, čo možno považovať už aj vzhľadom na povahu veci („náhrada mzdy“) samo   osebe   za   neprimerané.   Okresný   súd   teda   minimálne   jeden   rok   vo   veci nevykonal žiadny, resp. efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania   účastníkov,   ale   výlučne   v   dôsledku   postupu   súdu.   Všeobecný   súd   pritom vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na   tento   účel   zákon   zveruje   (vrátane   poriadkových   opatrení   podľa   §   53   Občianskeho súdneho poriadku), napríklad aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01, II. ÚS 216/09 a iné). V danom prípade súd využil až následne relevantné procesné   prostriedky   vo   vzťahu   k znalkyni,   teda   tieto   prostriedky   nevyužil   efektívne. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 105/07 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 24. mája 2011 bolo v napadnutom konaní vydané rozhodnutie vo veci samej, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 327,76 €, pretože mu okresný súd dlhé obdobie neposkytol právnu ochranu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu. S   prihliadnutím   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľa. Ústavný súd   preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na povahu veci považuje za primerané priznať v sume 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia podanie sťažnosti). Za jeden úkon   vykonaný   v roku   2010   patrí   odmena   v sume   120,23   €   a režijný   paušál   7,21   €. V zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú celkovú sumu 254,88 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2011