znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 34/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., pre namietané porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 32662/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., pre namietané porušenie jej základného práva na inú právnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. 32662/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ podal na MS SR žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti zo dňa 5. októbra 2009. Porušovateľ mi listom zo dňa 5. 11. 2009 oznámil, že MS SR už neprešetruje vybavenie   sťažnosti,   lebo   vybavovanie   sťažnosti   je   dvojstupňové,   a   preto   niet   opory v zákone, aby ministerstvo spravodlivosti prešetrilo postup podpredsedu KS KE.

S takýmto tvrdením porušovateľa nesúhlasím a podotýkam na rozhodnutie Ústavného súdu v našej inej právnej veci sp. zn.: I. ÚS 416/08 zo dňa 10. 12. 2008 na str. -11- prvý odsek „Ústavný súd na záver poznamenáva, že ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je jej neprípustnosť,   pretože   sťažovateľka   nevyužila   možnosť   nápravy   ňou   tvrdeného protiprávneho stavu postupom uvedeným § 67 ods. 1 pís. c) zák. o súdoch, t. j. nepožiadala Ministerstvo spravodlivosti SR o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti predsedom krajského súdu.“ Podotýkam, že išlo o sťažnosť na ten istý prípad postupu súdu na prieťahy v konaní iného súdu.

Namietam porušenie svojho práva, ktoré mi vyplýva z čl. 46 ods. (1) právo na inú právnu ochranu.

Budem konkrétny: Domáham sa práva uvedeného v čl. 46 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR... len v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenia vykonáva.... Sťažovateľ sa domáhal v patričnom rozsahu a zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jej poskytnutie.

Z § 67 zák. č. 757/2004 Z. z. vyplýva pre porušovateľa: Prešetrenie vybavenia sťažnosti (1) Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu,   nebola   ním   riadne   vybavená,   môže   požiadať   do   30   dní   od   doručenia   odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b)   ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu a predsedom Špecializovaného trestného súdu.

Ak   zákon   ustanovuje   orgánu   príslušnému   na   vybavenie   sťažnosti   jej   prešetrenie, z § 67 pís. b) cit. zák. vyplýva porušovateľovi povinnosť ju prešetriť.

Z ústavnoprávneho imperatívu čl. 2 ods. (2) Ústavy SR vyplýva povinnosť orgánu ktorý prešetruje sťažnosť, dodržať zákon.

Preto neobstojí alibizmus porušovateľa odkazujúc na dvojstupňové konanie a tak sa eliminovať z povinnosti k zodpovednosti za prešetrenie sťažnosti.

Pritom výkladové stanovisko k zákonu prináleží všeobecnému súdu konkrétne plénu Najvyššieho súdu SR aj zjednocovacie stanoviská...»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo D. a. s. podľa čl. 46 ods. 1 na inú právnu ochranu Ústavy Slovenskej republiky, bolo porušené.

2. Vracia vec Ministerstvu spravodlivosti SR č. 32662/2009 na ďalšie konanie.

3.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinné   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania pre JUDr. M. K. - advokáta v celkovej sume 292,38 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   I.   ÚS   74/05,   I.   ÚS   158/05, I. ÚS 213/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   bolo   vyjadrenie   nespokojnosti   s   vybavením   jej „žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti“ ministerstvom spravodlivosti, čím malo byť porušené jej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojeného oznámenia o odložení podania ministerstva spravodlivosti č. 32662/2009-51 z 5. novembra 2009 vyplýva, že sťažovateľka sa svojím podaním z 5. októbra 2009 domáhala, aby ministerstvo spravodlivosti podľa ustanovenia § 67 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prešetrilo vybavenie jej sťažnosti na prieťahy v konaní.

Ministerstvo spravodlivosti v tomto oznámení uviedlo:Z predmetnej žiadosti je zrejmé, že ste podali sťažnosť z 9. júla 2009 na prieťahy v konaní Okresného súdu Michalovce vedenom pod sp. zn. 20C/107/2006. Keďže ste sa nestotožnili s výsledkom vybavenia tejto sťažnosti predsedom uvedeného okresného súdu, podali ste sťažnosť predsedovi Krajského súdu v Košiciach o prešetrenie tohto vybavenia podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch.

Stanovisko   predsedu   príslušného   krajského   súdu   je   v   takomto   prípade   konečné a nepodlieha   už   prešetreniu   ministerstvom   spravodlivosti.   Ministerstvo   spravodlivosti prešetruje postup predsedu krajského súdu pri vybavení sťažnosti podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch, týkajúcej sa konania, v ktorom krajský súd konal ako súd prvého stupňa ako odvolací súd.

Z uvedeného vyplýva, že prešetrovanie vybavovania sťažností na postup súdov podľa zákona   osudoch   je   dvojstupňové,   a   preto   niet   opory   v   zákone,   aby   ministerstvo spravodlivosti   prešetrilo   postup   podpredsedu   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ktorý   Vašu žiadosť vybavil listom číslo Spr. 120/09 zo 7. septembra 2009.

Vzhľadom na to, ministerstvo spravodlivosti Vašu žiadosť z 5. októbra 2009 ako bezpredmetnú   bez   ďalšieho   opatrenia   odkladá   so   zreteľom   na   neexistenciu   zákonného dôvodu na jej meritórne vybavenie.“

Ústavný súd zistil, že ministerstvo   spravodlivosti   venovalo podaniu   sťažovateľky primeranú pozornosť a postupovalo pritom spôsobom súladným so zákonom, nezasiahlo negatívne do podstaty jej základného práva, nezmarilo jeho zmysel, a preto ho ani nemohlo porušiť.   Skutočnosť,   že   obsah   odpovede   ministerstva   spravodlivosti   nebol   totožný s právnymi názormi a predstavami sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V   súčasnosti   na ministerstve spravodlivosti neprebieha žiadne konanie, ktoré požíva ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v   zmysle   čl.   51   ods.   1   ústavy   je   možné   domáhať   sa základných   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Z uvedeného teda vyplýva, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom orgáne, pričom je povinnosťou tohto orgánu postupovať spôsobom súladným so zákonom a zabezpečiť ochranu práv v požadovanej kvalite. Je teda potrebné, aby orgány verejnej moci reagovali relevantným spôsobom na jednotlivé návrhy, podania či sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a aby sa týmito podaniami dôkladne zaoberali. Ústavný súd je toho názoru, že takýto orgán by mohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak by podanie sťažovateľa ignoroval alebo nevenoval by mu pozornosť zodpovedajúcu   svojim   povinnostiam.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s   obsahmi   odpovedí dotknutých subjektov nie je dôkazom o ich neústavnosti.

V neposlednom rade je potrebné skúmať aj o to aké konanie pred orgánom verejnej moci ide. Teda či ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o základných právach a slobodách právnických   osôb   alebo   fyzických   osôb   a   ktoré   požíva   ochranu   čl.   46   ods.   1   ústavy zaručujúcu   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   alebo   iné   konanie.   V   danom   prípade   išlo o sťažnosť na postup, ktorý nie je konaním, v ktorom sa rozhoduje o základných právach a slobodách, a teda podľa názoru ústavného súdu nepožíva ani ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   ministerstva spravodlivosti pri prešetrení vybavenia sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. 32662/2009 a namietaným porušením   základného práva   na inú   právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na to bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa inými požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

Ak   sa   však   sťažovateľka   domnieva,   že   v   konaní   všeobecného   súdu   dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, má právo po vyčerpaní právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na ochranu základného práva účinne poskytuje, domáhať sa ochrany tohto základného práva na orgáne, ktorý jediný môže vysloviť, či v tom - ktorom postupe všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Týmto orgánom verejnej moci je ústavný súd, ktorý o takýchto sťažnostiach rozhoduje v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010