znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   K.   B.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   S.,   B.,   pre namietané   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 901/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 901/02   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   901/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   K.   B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia K. B. v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. I. S., B., (...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti K. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2008   doručená   sťažnosť   K.   B.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. I.   S.,   B.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 901/02.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 34/08-8 z 31. januára 2008 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

„- sťažovateľka   podala   návrh   na   súd   na   vyslovenie   neplatnosti   právneho úkonu 30. 12. 2002;

- v roku   2003   sťažovateľka   požadovala   od   súdu, aby vo veci konal a vytýčil pojednávanie;

- pojednávanie vo veci bolo nariadené až na 16. 5. 2005, z uvedeného pojednávania sa sťažovateľka ospravedlnila a požiadala o odročenie pojednávania, nakoľko jej manžel bol hospitalizovaný v nemocnici a nemohla inak zabezpečiť starostlivosť o maloletého syna;

- ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo 7. 11. 2005.   Súd   vykonal   výsluchy účastníkov a konanie odročil na neurčito;

- ďalšie pojednávanie   sa   uskutočnilo 31. 8. 2007,   súd   doplňujúcimi   otázkami doplnil výsluchy účastníkov konania a pojednávanie odročil na 8.11.2007 s tým, že bude volaný jeden svedok;

- 8. 11. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, súd znovu vypočul účastníkov konania (sťažovateľky a žalovaného v I. rade) a predvolaného svedka. Súd pojednávanie odročil na neurčito;

(...) Napadnuté prieťahy v konaní Okresného súdu Košice I u sťažovateľky vyvolávajú pocit bezradnosti, že sa nemôže domôcť svojich práv pred súdom Slovenskej republiky. Jej finančná situácia jej ani neumožňuje inak si riešiť tak závažnú otázku, ako je potreba adekvátneho bývania. Od podania žaloby do dnešného dňa sa pritom aj ceny nehnuteľností v K. podstatne zvýšili.“

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 901/02 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   sp.   zn.   1   SprV/80/2008 z 20. februára 2008 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy podala na tunajšom súdu dňa 31. 12. 2002 žalobkyňa H. spol. s r.o. K.

Dňa   13.   3.   2003   bola   doručená   súdu   žiadosť   žalobkyne   o   zámenu   účastníkov na strane žalobcu.

Uznesením č. k. 14 C 901/02-18 zo dňa 11. 4. 2003 súd pripustil zámenu účastníkov a do konania vstúpila ako žalobkyňa K. B.

Prvé pojednávanie vo veci súd vytýčil na 16. 5. 2005. Na žiadosť žalobkyne, ktorá sa pojednávania nemohla zúčastniť, bolo pojednávanie odročené na 7. 11. 2005.

Ďalší úkon súdu v predmetnej veci bolo pojednávanie 8. 11. 2007. Po   právnej   stránke   konanie   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   možno kvalifikovať ako štandardnú vec vybavovanú v rámci občianskoprávneho konania. Po skutkovej stránke sa táto vec javí ako zložitejšia, ale táto skutočnosť nemohla ovplyvniť dĺžku doterajšieho konania, ktorá už predstavuje viac ako 5 rokov.

K   prieťahom   v konaní   došlo v dôsledku   niektorých   zmien v   osobe vybavujúceho sudcu,   čo   v   konečnom   dôsledku   nemožno   ospravedlniť   vo   vzťahu   k   účastníkom,   preto sťažnosť hodnotím ako opodstatnenú.“

Právny zástupca sťažovateľky v sťažnosti z 10. januára 2008 a predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprV/80/2008 z 27. februára 2008 uviedli, že netrvajú na ústnom prerokovaní veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej judikatúry   a taktiež   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   v súlade   s ktorou „je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza“ (napr. IV. ÚS 59/03).

Nepostačuje,   ak orgány   verejnej   moci   konajú; odstránenie stavu   právnej   neistoty nastáva až právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 76/03 a iné).

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predstavuje ústavný imperatív   pre   všetky   orgány   verejnej   moci   konať   tak,   aby   v primeranej   dobe   rozhodli a nastolili   stav   právnej   istoty.   Z tohto   ústavného   imperatívu   sú   odvodené   aj   procesné predpisy,   ktoré   majú   zabezpečiť   ako   účinne   prostriedky   plynulosť   a optimálnu   dĺžku konania.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä vzhľadom na   tri   základné   kritériá:   zložitosť   veci   (1),   správanie   účastníkov   konania   (2)   a postup samotného súdu vo veci (3).

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (II. ÚS 32/02).

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 901/02 je žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá predstavuje stabilnú agendu sporových konaní v občianskoprávnych oddeleniach všeobecných súdov s ustálenou súdnou praxou a bohatou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal predmet sporu ani skutkovú a právnu zložitosť veci.

Pri skúmaní podľa druhého kritéria ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa dostavovala na pojednávania   okresného   súdu,   včas   predkladala   svoje   návrhy   a dôkazy   a počas doterajšieho   priebehu   konania   bola   súčinnostná.   Svoje   práva   si   hájila   sťažnosťou na nečinnosť, ktorú podala príslušným orgánom štátnej správy súdu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to postup všeobecného súdu vo veci, ústavný súd zistil, že okresný súd za viac ako 5 rokov konania ani raz vo veci nerozhodol rozsudkom. Vo   veci   nariadil   pojednávania   16.   mája   2005,   7.   novembra   2005,   31.   augusta   2007 a 8. novembra 2007 (keď odročil vec na neurčito z dôvodu, že strany navrhnú ďalšie bližšie nešpecifikované úkony).

Okresný súd vo veci vôbec nekonal v období od 18. júna 2003 (opätovná výzva účastníkovi konania na vyjadrenie k návrhu) do 16. marca 2005 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 20 mesiacov, a od 7. novembra 2005 (odročenie pojednávania na neurčito za účelom   výsluchu   ďalších   svedkov)   do   13.   júna   2007   (nariadenie   pojednávania na 31. august   2007),   t.   j.   18   mesiacov.   Prieťahy   okresného   súdu   v konaní   predstavujú celkovo 38 mesiacov.

Predseda okresného súdu sa pokúsil tento stav ospravedlniť častou výmenou sudcov v oddeleniach.   Túto   skutočnosť   však   nemožno   pričítať   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky,   a to   aj   vzhľadom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, a nie je ospravedlniteľná ani podľa judikatúry ústavného súdu.

V postupe   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky a podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré náležite odôvodnila.

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   priznáva   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané v okolnostiach prípadu (bod 3 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Postupoval tak z dôvodu uvedeného   v   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a výšku   náhrady   stanovil   v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v sume   6   732   Sk (za dva úkony   právnej   služby   po   3   176   Sk   a dva   režijné   paušály   po   190   Sk),   ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008