znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/07-72

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   26. júna 2007   v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., B., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a   pre   namietané   porušenie   jeho   práva   zaručeného   v   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a uznesením sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 p o r u š i l základné práva T. L. zaručené v   čl.   17   ods.   1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   zaručené   v čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 To 60/06 z 26. júla 2006   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 To 85/06 z 2. augusta 2006 z r u š u j e.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T.   L.   v sume   11 576 Sk   (slovom   jedenásťtisícpätstosedemdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. L. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. III. ÚS 34/07-41 z 15. marca 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), z 8. septembra 2006   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v časti namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 219   ods. 1   a   2   písm. a)   zákona   č. 140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov   (účinného   do   31. decembra   2005,   ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 367/05 z 3. júna 2005 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (účinného do 31. decembra 2005, ďalej len „starý Trestný poriadok“), pričom väzba začala plynúť 1. júna 2005 o 11,45 h. Podľa okresného súdu bol dôvod „útekovej“ väzby (obava, že   by   sa   sťažovateľ   mohol   skrývať,   resp.   inak   vyhýbať trestnému   stíhaniu)   daný   tým, že je stíhaný   za   obzvlášť   závažný   trestný   čin   uvedený   v   § 62   ods. 1   Trestného   zákona s dolnou   hranicou   trestnej   sadzby   10 rokov.   Dôvod   preventívnej   väzby   (obava, že by sťažovateľ   mohol   pokračovať   v   trestnej   činnosti,   alebo   vykonať   skutok,   ktorý pripravoval)   bol podľa   názoru   okresného   súdu   daný tým,   že v minulosti   bol sťažovateľ štrnásťkrát   súdne   trestaný.   Uvedené   skutočnosti   konštatoval   následne   aj   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo svojom uznesení sp. zn. 1 Tpo 108/05 z 29. júna 2005,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   voči   uzneseniu   okresného   súdu   o   vzatí do väzby. Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. Tp 557/05 z   19. septembra 2005 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tpo 174/05   z 15. novembra   2005   bola   zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom súdy konštatovali rovnaké dôvody väzby ako pri vzatí do väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 669/05 z 15. novembra 2005 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tpo 196/05   zo   14. decembra 2005   bola predĺžená väzba sťažovateľa do 1. júna 2006. Stalo sa tak z rovnakých dôvodov, z akých došlo ku vzatiu sťažovateľa do väzby. Dňa 28. decembra 2005 podal prokurátor v uvedenej trestnej veci na sťažovateľa krajskému súdu obžalobu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 20. januára 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 21/2006 z 1. marca 2006 bola zamietnutá ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (podaná 6.   decembra   2005)   s poukazom   na   pretrvávanie   dôvodov   väzby   konštatovaných   súdmi pri jej uvalení.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 T 8/05   z   3. apríla 2006   bola   vec   vrátená prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľ bol ponechaný i naďalej vo väzbe (§ 192 starého Trestného poriadku), a to „z rovnakých dôvodov ako boli ustálené pri jeho braní do väzby“. Krajský súd vzápätí rozhodoval aj o ďalšej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (podanej 31. marca 2006) a uznesením sp. zn. 3 T 8/05 zo 4. apríla 2006 označenú žiadosť zamietol argumentujúc podľa právneho zástupcu sťažovateľa „opätovne rovnakými dôvodmi ako boli ustálené pri jeho braní do väzby“.

Proti uzneseniam krajského súdu z 3. apríla 2006 a zo 4. apríla 2006 podal sťažovateľ sťažnosti (uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 3. apríla 2006 napadol sťažovateľ iba v časti týkajúcej sa rozhodnutia o ďalšom trvaní jeho väzby). Najvyšší súd uzneseniami sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 sťažnosti zamietol. Z označených   uznesení   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dôvodom   ponechania   sťažovateľa vo väzbe bola už iba obava, že sa bude vyhýbať trestnému stíhaniu v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku s tým, že väzobný dôvod je daný „tak ako bol ustálený pri braní obvineného do väzby“. Najvyšší súd sa pritom výslovne odvolal na vysoký trest hroziaci sťažovateľovi, ako aj na skutočnosť, že v minulosti bol štrnásťkrát súdne trestaný.

Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v uzneseniach sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 nevysporiadal s otázkou zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby ústavne konformným spôsobom. Ústavná konformita ďalšieho trvania väzby   bola   podľa   jeho   názoru   spochybnená   tým,   že   vrátením   veci   prokurátorovi na došetrenie bol spochybnený „jeden zo základných predpokladov trvania väzby v zmysle zákonnej a ústavnej úpravy, a to (...) existencia dôvodného podozrenia, že skutok spáchal obvinený“, pričom uznesenia najvyššieho súdu nepoukazujú na žiadne konkrétne okolnosti nasvedčujúce obave z úteku sťažovateľa. Najvyšší súd argumentuje iba výškou hroziaceho trestu a štrnásťnásobným odsúdením sťažovateľa v minulosti. Pritom všetky tieto odsúdenia sú   už   zahladené,   a   preto   sťažovateľ   nemá   vo   výpise   z   registra   trestov   žiaden   záznam. Princíp   zahladenia   odsúdenia   znamená,   že   sa   na   osobu   hľadí   v trestnom   konaní   tak, ako by nebola odsúdená.

Sťažovateľ taktiež namieta, že najvyšší súd rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby na neverejných zasadnutiach, teda v jeho neprítomnosti, bez toho, aby sa mohol k veci osobne   vyjadriť.   V súvislosti   s   namietaným   nevypočutím   sťažovateľ   zdôrazňuje, že pri opakovanom rozhodovaní o jeho ponechaní vo väzbe, do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu z 3. júna 2005, nebol nikdy súdom pred rozhodnutím osobne vypočutý. Nutnosť vypočuť sťažovateľa bola v danom prípade umocnená tým, že vec bola vrátená do prípravného   konania.   O to   viac   malo   byť   snahou   všeobecných   súdov   zistiť   v rámci rešpektovania princípu rovnosti zbraní sťažovateľovo stanovisko k veci. Ten v dôvodoch sťažnosti   z   10. apríla 2006   (podanej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   4. apríla 2006 týkajúceho   sa   žiadosti   o   prepustenie   z väzby)   výslovne   namietal   ako   procesnú   chybu, že o jeho väzbe bolo rozhodnuté na neverejnom zasadnutí súdu, čím bol porušený princíp kontradiktórnosti, a tým zároveň spochybnil procesný postup krajského súdu, ktorý o väzbe rozhodol bez toho, aby sťažovateľa vypočul.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených v ústave a v dohovore uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006   a   sp. zn.   3 To 85/06   z   2. augusta 2006,   aby   označené   rozhodnutia najvyššieho   súdu   zrušil   a   prikázal   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa   z väzby na slobodu a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Najvyšší   súd   sa   k   sťažnosti   vyjadril   na   základe   výzvy   ústavného   súdu prostredníctvom svojho predsedu podaním č. k. KP 8/06-66 z 27. novembra 2006, v ktorom sa uvádza:

„Ako   vyplýva   z   uznesení,   ktoré   sú   napadnuté   ústavnou   sťažnosťou,   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   aj   v   dôsledku   účinnosti   nového   Trestného   poriadku   (v   súvislosti s vrátením   veci   do   prípravného   konania)   vypustil   u   obvineného   T.   L.   väzobný   dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por. a so zreteľom na kriminálnu minulosť obvineného   a   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   útekovú   väzbu,   ponechal   obvineného vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.

S poukazom na odôvodnenie   napadnutých   uznesení   je zrejmé,   že   uvedený dôvod väzby   nie   je   založený   na   abstraktných   dôvodoch,   ale   je   odôvodnený   konkrétnymi skutočnosťami, ktoré tento dôvod väzby v celom rozsahu odôvodňujú.

Z   uvedených   dôvodov   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   túto   sťažnosť   neprijal na ďalšie konanie.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie najvyšší súd listom č. k. KP 8/07-29 z 9. mája 2007   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej   veci   zotrvávajúc na obsahu svojho vyjadrenia k sťažnosti   z 27.   novembra 2006.

V   podaní   z   29. mája 2007   doručenom   ústavnému   súdu   1. júna 2007   sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu oznámil ústavnému súdu (s poukazom na § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde), že trvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. Zároveň navrhol uložiť najvyššiemu súdu povinnosť nahradiť mu trovy konania pred ústavným súdom v sume 15 740 Sk do rúk jeho právneho zástupcu.

Dňa 26. júna 2007 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie za účasti právneho zástupcu   sťažovateľa,   na   ktorom   predniesol   návrhy   totožné   s návrhmi   obsiahnutými v sťažnosti   žiadajúc navyše,   aby   ústavný   súd „zrušil   (...)   aj   uznesenie   krajského   súdu, pretože už aj toto samotné založilo neústavnosť a nezákonnosť“. Zároveň vzal späť návrh na prikázanie   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa   z väzby   na   slobodu   uvedúc, že „sťažovateľ bol prepustený 1. februára 2007 z väzby na slobodu pre tento skutok, takže (...)   výrok   o   prepustení   z   väzby   neodkladne   na   slobodu   už   nemá   v   súčasnosti   právny význam“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   poukázal   na   argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti z 8. septembra 2006 s tým, že „sťažovateľ nebol vypočutý nikdy súdmi všeobecnými aj keď o to výslovne žiadal, ako sme to uviedli aj v našej sťažnosti. Treba vidieť tú vec v kontexte, že vypočutý bol len prvýkrát, keď bol braný do väzby a potom 1. februára 2007, keď bol prepustený   z väzby,   tak   vtedy   ho   vypočul   Krajský   súd   v Bratislave.   Vtedy   ho   prepustili z väzby pre tento skutok 1. februára 2007 a vtedy bol vypočutý vlastne po 20 mesiacoch prvýkrát“. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy zahŕňa   okrem   otázky   procesného   postupu   súdov   rozhodujúcich   o väzbe   (pokiaľ   ide o vypočutie,   resp.   nevypočutie   sťažovateľa)   aj   otázku   oprávnenosti   či   neoprávnenosti ďalšieho trvania väzby, v danom   prípade   z hľadiska   posúdenia oprávnenosti „útekovej“ väzby sťažovateľa, o ktorej v konečnom dôsledku rozhodol najvyšší súd.

Zástupca najvyššieho súdu sa na pojednávaní nezúčastnil napriek tomu, že predseda najvyššieho   súdu   bol   o termíne jeho konania riadne a   včas informovaný. Najvyšší   súd v tejto   súvislosti   listom   č.   k.   KP   8/07-66   zo   6. júna 2007   (doručeným   ústavnému   súdu 11. júna 2007)   opätovne   potvrdil   svoje   stanovisko   k   sťažnosti   obsiahnuté   vo   vyjadrení z 27. novembra 2006.

V   podaní   predloženom   ústavnému   súdu   na   verejnom   ústnom   pojednávaní 26. júna 2007 vyčíslil právny zástupca sťažovateľa požadovanú výšku náhrady trov konania pred ústavným súdom sumou 32 076 Sk.

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prerokovaním sťažnosti vyžiadal spisy najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 60/06   a   sp. zn.   3 To 85/06.   Skutočnosti   vyplývajúce   z obsahu   sťažnosti sťažovateľa   vrátane   jej   príloh,   z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje,   ako   aj z obsahu   predložených   spisov   najvyššieho   súdu   potvrdzujú   základné skutkové   tvrdenia   sťažovateľa   uvádzané   v sťažnosti.   Nad   rámec   uvedených   skutkových tvrdení zistil ústavný súd nasledovné okolnosti, relevantné pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti:

Sudca okresného súdu vzal sťažovateľa po vypočutí do väzby uznesením sp. zn. Tp 367/05   z   3. júna 2005   z   dôvodov   podľa   § 67   ods. 1   písm.   a)   a   c)   a   ods. 2   starého Trestného poriadku, dôvodiac, že „u obvineného sú dané skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ponechaním na slobode by sa mohol skrývať pretože (...) je stíhaný za obzvlášť závažný   trestný   čin   uvedený   v   §   62   ods.   1   Tr.   zák.   kde   dolná   hranica   trestnej   sadzby je stanovená na dobu 10 rokov s tým, že v zmysle ustanovenia § 67 ods. 2 Tr. por. môže byť obvinený z takejto trestnej činnosti vzatý do väzby aj vtedy ak je stíhaný pre trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov (...) T. L. bol v minulosti viac krát súdne trestaný a to štrnásťkrát, naposledy v roku 1998 a teda existuje dôvodná obava, že v prípade prepustenia (...) na slobodu by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti a tak mariť účel trestného konania a tiež existuje reálna obava, že ujde alebo sa bude skrývať“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 uznesením sp. zn. 1 Tpo 108/05 zamietol.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   557/05   z   19. septembra 2005   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tpo 174/05   z 15. novembra 2005   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom súdy konštatovali rovnaké dôvody väzby ako pri vzatí do väzby. V rozhodnutí okresného súdu z 19. septembra 2005 sa okrem iného uvádza: „Podľa názoru sudcu dôvody väzby tak, ako sú uvedené v uznesení Okresného súdu Bratislava I č. Tp 367/05 zo dňa 03. 06. 2005 trvajú naďalej, pretože naďalej je tu dôvodná obava, že v prípade ponechania na slobode by mohol obvinený ujsť, alebo sa skrývať (...) podľa   spisového   materiálu   sa   mal   pokúsiť   o útek   aj   dňa   01. 06. 2005.“ V uznesení krajského súdu sa v tejto súvislosti uvádza:

„Pri preskúmaní dôvodov, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm.   a),   c),   ods.   2   Tr.   por.   dospel   aj   krajský   súd   k   zhodnému   záveru   so   súdom prvostupňového súdu, že dôvody na ďalšie držanie obvineného nepominuli, ale naďalej trvajú. Dôvody na ktorých je založená obava tzv. útekovej väzby vyplývajú zo spisového materiálu konkrétne zo zápisnice o podaní vysvetlenia služobného zákroku v B. na ul. (...) Podľa tejto zápisnice obvinený nerešpektoval výzvy polície a neúspešne sa pokúsil o útek, pričom voči zasahujúcim príslušníkom PZ použil aj fyzické násilie. Rovnako je daný aj dôvod tzv. preventívnej väzby keďže obvinený sa už viackrát v minulosti dostal do rozporu so zákonom a bol trestaný pre násilnú majetkovú trestnú činnosť.

Uvedené väzobné dôvody so stálym podozrením zo spáchania obzvlášť závažného trestného   činu,   ktorého   horná   hranica   trestnej   sadzby   je   stanovená   na   10   rokov, podmieňujú držanie obvineného vo väzbe v zmysle § 67 ods. 1 písm. a), c), ods. 2 Tr. por. Vzhľadom na uvedené konkrétne skutočnosti krajský súd nezistil dôvody na zrušenie prípadne zmenu napadnutého uznesenia, preto sťažnosť obvineného zamietol za použitia § 148   ods. 1   písm.   c)   Tr.   por.“ Okresný   súd   aj   krajský   súd   rozhodovali   o   veci na neverejnom zasadnutí.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp 669/05   z   15. novembra 2005   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tpo 196/05   zo   14. decembra 2005   bola   predĺžená väzba   sťažovateľa   do   1. júna 2006.   Stalo   sa   tak   z rovnakých   dôvodov,   z   akých   došlo ku vzatiu sťažovateľa do väzby. Oba súdy rozhodovali o veci na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 20. januára 2006 (po podaní obžaloby na   sťažovateľa   28. decembra 2005)   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 21/2006 z 1. marca 2006 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (podaná 6. decembra 2005) s poukazom na pretrvávanie dôvodov   väzby konštatovaných súdmi pri jej uvalení. Krajský súd aj najvyšší súd rozhodovali na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 3. apríla 2006 bola vec po predbežnom prerokovaní obžaloby na neverejnom zasadnutí vrátená prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľ   bol   ponechaný   i naďalej   vo   väzbe   (§ 192   starého   Trestného   poriadku), a to „... z dôvodov, ktoré boli ustálené pri jeho braní do väzby“. Krajský súd vrátil vec prokurátorovi na došetrenie uvedúc, že: „považuje za nevyhnutné vykonať došetrenie celej veci, pretože za súčasnej dôkaznej situácie sa natíska otázka či obvinený L. nebol istým spôsobom manipulovaný A. K., či svedok K. svojou spoluprácou s políciou sa nesnažil niečo získať pre seba, pretože sám je trestne stíhaný pre závažný trestný čin. (...) Iba po takto doplnenom dokazovaní bude možné posúdiť akého konania sa obvinený L. naozaj dopustil, s akým úmyslom a budú odstránené nejasnosti, o jeho duševnom zdraví.“

Krajský   súd   vzápätí   rozhodoval   aj   o   ďalšej   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby   (podanej   31. marca 2006)   a   na   neverejnom   zasadnutí   4. apríla 2006   uznesením sp. zn. 3 T 8/05 označenú žiadosť zamietol argumentujúc:

„Po   preskúmaní   spisového   materiálu   krajský   súd   opätovne   dospel   k   záveru, že u obvineného T. L. sú naďalej dané dôvody väzby v takom rozsahu, ako sú konštatované v uznesení o vzatí do väzby. Ani argumentácia obvineného o svojom zlom zdravotnom stave neviedla tunajší súd k prepusteniu obvineného z väzby. Zlý zdravotný stav alebo choroba obvineného bez ohľadu na jej závažnosť nie je dôvodom preto, aby obvinený nemohol byť do väzby vzatý, resp. aby bol z väzby prepustený, aj keď je daný niektorý z dôvodov väzby. V   ústavoch   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   SR   sú   vytvorené   podmienky pre poskytovanie   potrebnej   liečebnej   starostlivosti   obvineným   a   Trestný   poriadok, ani nepozná   inštitút   prerušenia   či   upustenia   od   výkonu   väzby   zo   zdravotných   dôvodov. Je v pôsobnosti zdravotníckeho zariadenia ústavu, v ktorom sa väzba vykonaná posúdiť zdravotný stav obvineného a potreby jeho liečby a na podklade takýchto zistení je orgán zabezpečujúci výkon väzby oprávnený k voľbe prostriedkov adekvátnych na dosiahnutie účelu väzby a to aj v prípadoch, či už ústavného liečenia alebo ošetrenia.

Za   súčasnej   situácie   ani   krajský   súd   nemá   pochybnosti   o   narušenom   zdraví obvineného T. L., nič však nesignalizuje, že by ochorenia, ktorými je obvinený postihnutý, nebolo   možné   liečiť   v   podmienkach   výkonu   väzby,   pričom   ani   samotný   ústav   na výkon väzby, v ktorom sa obvinený L. nachádza nesignalizuje ohrozenie obvineného na živote a potrebu jeho premiestnenia do civilného nemocničného zariadenia.

Riadiac   sa   uvedenými   úvahami   krajský   súd   žiadosť   obvineného L.   o prepustenie z väzby   na slobodu zamietol,   pretože   je toho   názoru,   že   stále   sú   dané   dôvody   väzby v zmysle. § 67 ods. 1 písm. a), c) ods. 2 Tr. por., pre ktoré bol aj vzatý do väzby. K úvahám obvineného L., ktoré uvádza vo svojej žiadosti a týkajú sa dôkaznej situácie a hodnotenia práce Najvyššieho súdu SR, krajský súd nezaujíma žiadne stanovisko, pretože sa netýkajú posúdenia dôvodnosti väzby obvineného.“

Proti uzneseniam krajského súdu z 3. apríla 2006 (v časti týkajúcej sa rozhodnutia o ďalšom   trvaní   väzby)   a   zo   4. apríla 2006   podal   sťažovateľ   sťažnosti.   Najvyšší   súd uzneseniami   sp. zn.   3 To 60/06   z   26. júla 2006   a   sp. zn.   3 To 85/06   z   2. augusta 2006 sťažnosti zamietol s tým, že sťažovateľa ponechal vo väzbe z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm.   a)   starého   Trestného   poriadku   (uznesenie   sp. zn.   3 To 60/06   z   26. júla 2006). Obe rozhodnutia najvyššieho súdu obsahujú takmer zhodné odôvodnenie:

„Pri skúmaní existencie dôvodov väzby v súčasnom štádiu trestného konania, ktorú skutočnosť   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   bližšie   nerozviedol   a   nešpecifikoval, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že naďalej u obvineného L. existuje väzobný dôvod   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   A   to   so   zreteľom   na   kriminálne   narušenú osobnosť obvineného, ktorý bol v minulosti 14-krát trestaný a vysoký trest, ktorý mu hrozí v prípade uznania viny za žalovaný trestný čin. Iné dôvody väzby v tomto štádiu konania nezistil. Tu treba uviesť, že v ďalšom konaní (vedenom pod sp. zn. 3 To 61/2006) Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   zamietol   sťažnosť   prokurátora   proti   rozhodnutiu   vrátení   veci na došetrenie, čím sa táto trestná vec dostala do štádia prípravného konania (pred podaním obžaloby)   a   okamihom   doručenia   trestného   spisu   prokurátorovi   lehoty   trvania   väzby, ako aj dôvody   väzby   sa   posudzujú   podľa   ustanovení   nového   Trestného   poriadku, ktorý nepozná dôvod väzby podľa ods. 2 § 67 Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb.“, v uznesení sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 najvyšší súd nad rámec uvedeného uviedol:

„Najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   argumentáciou   krajského   súdu,   že   zdravotný   stav obvineného nie je dôvodom na jeho prepustenie z väzby, a preto odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia   napadnutého   uznesenia.“ Najvyšší   súd   rozhodoval   v oboch   prípadoch na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa.

Uznesením   sp.   zn.   3 To 61/2006   z   26. júla 2006   najvyšší   súd   zároveň   zamietol sťažnosť   prokurátora   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   3 T 8/05   z   3. apríla 2006 (v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie) konštatujúc okrem iného:

„Z   dôkazov,   tak   ako   boli   doteraz   zhromaždené   a   zadokumentované   v procesnom spise možno vyvodiť, že vec nie je náležite a v potrebnom rozsahu došetrená. Je potrebné súhlasiť s názorom a požiadavkami súdu prvého stupňa, že orgány prípravného konania doposiaľ nezadovážili a nezadokumentovali všetky potrebné dôkazy a skutočnosti potrebné pre prejednanie veci na hlavnom pojednávaní a pre rozhodnutie súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, rovnako ako krajský súd, v záujme náležitého objasnenia   veci   a   preverenia   dôvodnosti   postavenia   obvineného   pred   súd,   považuje za potrebné vykonať všetky nevyhnutné a dostupné dôkazy na preverenie hodnovernosti proti sebe stojacich tvrdení. Preto je nevyhnutné do dôsledkov vykonať a zadokumentovať všetky požadované úkony a dôkazy, ktoré podrobne rozviedol súd prvého stupňa na str. 4 až 6 napadnutého uznesenia a odstrániť vytýkané nedostatky.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

2. Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru argumentujúc, že postupom najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 3 To 60/06 a sp. zn.   3 To 85/06   (naväzujúcim   na   postup   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn.   3 T 8/05 v súvislosti s uzneseniami z 3. apríla 2006 a zo 4. apríla 2006) mu bolo odopreté osobne sa zúčastniť   konania   pred   súdom   a   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pričom   rozhodnutia označených   súdov,   ktorými   bolo   rozhodnuté   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   (v   poslednej inštancii   ide   o   sťažovateľom   napádané   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006) sú arbitrárne, pretože nie sú založené na   konkrétnych,   relevantných   a dostatočných   dôvodoch   a   nerešpektujú   skutočnosť, že vrátením veci prokurátorovi na došetrenie (vrátením veci do štádia prípravného konania) bola podľa sťažovateľa „spochybnená“ existencia základného predpokladu ďalšieho trvania väzby, a to „dôvodného podozrenia, že skutok spáchal obvinený“.

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval, že v ustanoveniach   čl. 17   ods.   2   a   5   ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp.   primeranú dobu)   alebo byť prepustený   počas   konania. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie   základných   práv   garantovaných   v   ustanoveniach   čl. 17   ods. 1   a   5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Účelom   čl. 5   ods. 4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   slobody   pozbavené.   O zákonnosti   takéhoto   opatrenia musí rozhodovať súdny orgán, t. j. orgán spĺňajúci podmienku nezávislosti a nestrannosti. Samotné konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej   osoby   v   konkrétnom   prípade.   Osoba   vo   väzbe   musí   mať   v každom   prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) ohľadne odôvodnenosti trvania väzby   a vyvracať   ich.   Za   týmto   účelom   jej   musí   byť   poskytnutá   možnosť   nahliadnuť do spisu   (pokiaľ   o   to   požiada),   pričom   jej   nemôže   byť   odopreté   právo   oboznámiť sa s dôkazmi   a   skutočnosťami,   o   ktoré   by   sa   malo   opierať   rozhodnutie   súdu   o   väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré   ho   nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v porovnaní   s druhou   stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 198/05).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v   konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl. 5   ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   pre   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok stanovených v zákone (vykladanom a aplikovanom v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy) spôsobom rešpektujúcim ich základné práva (zaručené predovšetkým v čl. 17 a v čl. 46 až 50 ústavy). V prípade kolízie uvedených práv (napr. práva obvineného opakovane v krátkych intervaloch iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby zahŕňajúce spomínané procesné záruky, podaním žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu,   s právom   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti pozbavenia   slobody,   prípadne   s právom   na   prerokovanie   samotnej   veci   –   trestného obvinenia,   bez   zbytočných   prieťahov   –   s   „osobitnou   starostlivosťou   a   urýchlením“), je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadom na uvedené nemusí rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa   preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavné nekonformný zásah do základných práv a slobôd obvineného.

Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru však vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti   byť   osobne   prítomný   v konaní   pred   súdom   a   osobne   sa   k   veci   vyjadriť rešpektovaná   v   rámci   periodickej   súdnej   kontroly   väzby   (v   rámci   konaní   spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru bez ohľadu na to, či boli iniciované procesným úkonom obvineného, alebo procesným úkonom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu z jeho úradnej povinnosti) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je navyše nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností   (tvrdení   a   skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo je vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným   predpokladom   zabezpečenia   a   rešpektovania   kontradiktórnosti   konania a princípu „rovnosti zbraní“.

V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa (v čase rozhodovania najvyššieho súdu)   približne   štrnásť   mesiacov.   Počas   tohto   obdobia   preskúmavali   súdy   zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaní, na ktoré sa vzťahuje režim čl. 5 ods. 4 dohovoru,   celkom   deväťkrát   (počnúc   rozhodovaním   krajského   súdu   29. júna 2005 o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o jeho   vzatí   do   väzby až po uznesenia   krajského   súdu   z   3. apríla 2006   a   zo   4. apríla 2006).   Ani   v   jednom z uvedených   konaní   (či   už   išlo   o   konanie   súdu   rozhodujúceho   v   prvom   stupni   alebo o konanie súdu rozhodujúceho o podanej sťažnosti) však nebol sťažovateľ k veci osobne vypočutý a nemal možnosť sa konania pred súdom osobne zúčastniť. Krajský súd navyše uznesením   z   3. apríla 2006   rozhodol   o   vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie, čo vzhľadom   na   rozhodnutie   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   signalizovalo   možnosť začatia   plynutia   novej   šesťmesačnej   lehoty   sťažovateľovej   väzby   (v   prípade   potvrdenia oboch   výrokov   uznesenia   krajského   súdu   z   3. apríla 2006),   aj   keď   už   podľa   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z.

V danej situácii požiadavky vyplývajúce z práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany najvyššieho súdu taký procesný postup, ktorý by   umožnil   sťažovateľovi   osobnú   prítomnosť   v   konaní   pred   súdom   (aspoň   v jednom z konaní vedených pod sp. zn. 3 To 60/06 a sp. zn. 3 To 85/06, keďže tak v prvom stupni neurobil   krajský   súd)   vrátane   možnosti   osobne   sa   vyjadriť   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby. Povinnosťou najvyššieho súdu v danej situácii bolo prednostne aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru na základe čl. 154c ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaniach vedených pod sp. zn. 3 To 60/06 a sp. zn. 3 To 85/06 spočívajúcim v prerokovaní sťažností sťažovateľa ohľadne zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby bez osobnej účasti sťažovateľa a jeho vypočutia došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V dôsledku   uvedeného   nemôžu   byť   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu (sp. zn. 3 To 60/06   z   26. júla 2006   a   sp. zn.   3 To 85/06   z   2. augusta 2006)   ústavne akceptovateľné, lebo konaním, ktoré im predchádzalo, došlo k porušeniu práv sťažovateľa zaručených v ústave a v dohovore a medzi týmto porušením a označenými rozhodnutiami existuje   priama   príčinná   súvislosť   (obdobne   napr.   III. ÚS 198/05,   III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06).

3. Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s   námietkou   právneho   zástupcu   sťažovateľa, že vrátením   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   zanikol „jeden   z   nevyhnutných   ústavných predpokladov“ väzby,   a to „existencia   dôvodného   podozrenia,   že   obvinený   sa   dopustil skutku, ktorý má znaky trestného činu“.

Dôvodné podozrenie osoby zo spáchania trestného činu je nepochybne základným predpokladom   (conditio   sine   qua   non)   pre   väzbu   (III. ÚS 79/02).   Táto   požiadavka predstavuje dôležitú súčasť záruk proti svojvoľnému uvaleniu väzby. Dôvodné podozrenie predpokladá   existenciu   faktov   alebo   informácií,   ktoré   by   objektívnemu   pozorovateľovi umožnili   úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin,   pričom   jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Fox,   Cambell   a   Hartley   v.   Veľká   Británia z 30. augusta 1990).

Procesne   kvalifikovaným   spôsobom   je   existencia   dôvodného   podozrenia zo spáchania   trestného   činu   voči   konkrétnej   osobe   deklarovaná   vznesením   obvinenia príslušným   orgánom   činným   v trestnom   konaní   (čo   nevylučuje   právomoc   sudcu pre prípravné   konanie,   resp.   právomoc   súdu   rozhodujúceho   o väzbe   samostatne   posúdiť uvedenú   otázku   pre   účely   posúdenia   zákonnosti   a dôvodnosti   väzby   obvinenej   osoby). Existencia dôvodného podozrenia vyjadruje stav podozrenia voči obvinenému v intenzite zodpovedajúcej prvotnému štádiu trestného konania, kedy spravidla k vzneseniu obvinenia dochádza (predpokladá existenciu faktov umožňujúcich úsudok, že konkrétna osoba mohla spáchať   konkrétny   trestný   čin).   Až   v priebehu   ďalšieho   konania   má   dôjsť   v rámci vykonaného dokazovania k zisteniu, či podozrenie voči obvinenému (vyjadrujúce pôvodne reálnu možnosť, že sa dopustil trestného činu z ktorého je obvinený) je aj opodstatnené.

Dôvodnosť postavenia obvineného pred súd (dôvodnosť súdneho štádia trestného konania)   vyžaduje   podstatne   vyššiu   mieru   podozrenia   voči   obvinenému   v porovnaní s intenzitou   „dôvodného“   podozrenia   pri   vznesení   obvinenia,   pretože   obžaloba na obvineného musí byť založená na dôkazmi podložených skutkových zisteniach orgánov prípravného   konania,   zodpovedajúcich   požiadavke   náležitého   zistenia   skutkového   stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu (§ 2 ods. 5 starého Trestného poriadku).

Rozhodnutie   súdu   o   vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   (do   prípravného konania) v rámci predbežného prerokovania obžaloby preto nemá automaticky za následok zánik dôvodného podozrenia voči obvinenému, že sa dopustil trestného činu kladeného mu za vinu a povinnosť súdu prepustiť obvineného z väzby.

V posudzovanom prípade dospel krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby a najvyšší   súd   v   konaní   o   sťažnosti   prokurátora   proti   rozhodnutiu   o   vrátení   veci do prípravného konania, k záveru, že vec nie je v potrebnom rozsahu objasnená z hľadísk, ktoré súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. Vyplýva to aj z citovaných častí odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 3. apríla 2006 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.   3 To 61/2006   z   26. júla 2006   (pozri   časť   II. odôvodnenia   nálezu).   Oba   súdy konštatovali, že neboli vykonané všetky dostupné dôkazy na preverenie hlavného dôkazu proti sťažovateľovi (svedeckej výpovede svedka A. K.), pričom obsah dôkazov, ktoré mali túto   výpoveď   potvrdiť   (najmä   prepisov   nahraných   rozhovorov   medzi   sťažovateľom a svedkom A. K.), nemožno podľa názoru súdov interpretovať tak jednoznačne, ako ich interpretuje   obžaloba.   Oba   súdy   však   dospeli   k záveru,   že   za   danej   dôkaznej   situácie existujú   ďalšie   možnosti   na   doplnenie   dokazovania   vo   veci   a v odôvodnení   svojich rozhodnutí konkrétne uviedli, v ktorých smeroch treba prípravné konanie doplniť, ktoré skutočnosti   je   potrebné   objasniť   a   ktoré   úkony   vykonať.   Obsah   uvedených   rozhodnutí nenasvedčuje   tomu,   že   by   súdy   dospeli   k záveru,   že   došlo   k rozptýleniu   podozrenia, že sa skutok,   z ktorého   je   sťažovateľ   obvinený,   stal,   alebo   že došlo   k rozptýleniu podozrenia, že uvedený skutok mohol sťažovateľ spáchať. Niektorý z uvedených záverov, ak by k nemu súdy   dospeli,   by napokon   odôvodňoval   rozhodnutie podľa   § 188 ods.   1 písm. c) starého Trestného poriadku, a nie rozhodnutie podľa § 188 ods. 1 písm. e) starého Trestného poriadku (ktorý bol krajským súdom v posudzovanom prípade aplikovaný).

4. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, že napádané uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.   3   To   60/06   z   26.   júla   2006   a   sp.   zn.   3   To   85/06   z   2. augusta 2006   nemožno považovať z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a z čl. 5 ods. 4 dohovoru   za ústavne   konformné   vzhľadom   na   absenciu   konkrétnych,   relevantných a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich ďalšie trvanie sťažovateľovej väzby, poukazuje ústavný   súd   na svoju   doterajšiu   judikatúru,   z ktorej   okrem   iného   vyplýva,   že   obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré   sú potrebné   pre   „zákonnosť“   tejto   väzby   v   zmysle   dohovoru,   pričom   požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a   rozhodnúť,   s   poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na vplyv pozbavenia osobnej slobody na základné práva jedinca musí konanie   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody (pozri   napr.   III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

V posudzovanom   prípade   mal   najvyšší   súd   s ohľadom   na   právo   sťažovateľa „... byť súdený   v   primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania...“   (čl. 5   ods. 3 dohovoru)   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   ktorým   potvrdil   ďalšie   ponechanie sťažovateľa vo väzbe v súvislosti s vrátením veci prokurátorovi na došetrenie (uznesenia sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006), dostatočným a preskúmateľným spôsobom (výslovne, zrozumiteľne a logicky) vysvetliť, či po zvážení dovtedajšej dĺžky sťažovateľovej väzby (štrnásť   mesiacov),   dovtedajšieho   priebehu   a   stavu   konania   (vec   mala   byť   vrátená do prípravného   konania),   závažnosti   usvedčujúcich   dôkazov,   vytýkaných   nedostatkov prípravného konania a konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu v zmysle § 67 ods. 1 starého   Trestného   poriadku,   možno   ďalšie   trvanie   sťažovateľovej   väzby   aj   naďalej považovať za primerané a nevyhnutné opatrenie z hľadiska spravodlivej rovnováhy medzi zásadou zasahovania do základných práv a slobôd trestne stíhanej osoby iba v nevyhnutnom rozsahu a požiadavkou zabezpečenia účelu trestného konania.

Takéto   odôvodnenie   však   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 To 60/06 z 26. júla 2006   neobsahuje.   Najvyšší   súd   sa   v súvislosti   s odôvodnením   opodstatnenosti ďalšieho   trvania   sťažovateľovej   väzby   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že „naďalej u obvineného L. existuje väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. A to so zreteľom na   kriminálne   narušenú   osobnosť   obvineného,   ktorý   bol   v   minulosti   14-krát   trestaný a vysoký   trest,   ktorý   mu   hrozí   v   prípade   uznania   viny   za   žalovaný   trestný   čin“, a to v situácii,   keď   krajský   súd   v   uznesení   z   3. apríla 2006,   ktoré   bolo   predmetom preskúmania,   odôvodnil   ponechanie   sťažovateľa   vo   väzbe   iba   jednou   vetou,   ktorou odkazuje na dôvody „ktoré boli ustálené pri jeho braní do väzby“.

V konaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby podanej 31. marca 2006 krajský súd argumentáciu sťažovateľa ohľadne jeho zlého zdravotného stavu neakceptoval s odôvodnením, že zlý zdravotný stav nie je dôvodom na prepustenie z väzby. V uznesení zo 4. apríla 2006 v tejto súvislosti uviedol, že aj keď „ani krajský súd nemá pochybnosti o narušenom zdraví obvineného T. L., nič však nesignalizuje,   že by ochorenia,   ktorými je obvinený   postihnutý,   nebolo   možné   liečiť   v   podmienkach   výkonu   väzby,   pričom   ani samotný ústav na výkon väzby, v ktorom sa obvinený L. nachádza nesignalizuje ohrozenie obvineného na živote a potrebu jeho premiestnenia do civilného nemocničného zariadenia“.

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   3 To 85/06   z   2. augusta 2006   ako   súd   príslušný rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 4. apríla 2006 uviedol, že   sa „stotožnil   s   argumentáciou   krajského   súdu,   že   zdravotný   stav   obvineného   nie   je dôvodom na jeho prepustenie z väzby, a preto odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia“. Zároveň konštatoval pretrvávanie väzobného dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku „to so zreteľom na kriminálne narušenú osobnosť obvineného, ktorý bol v minulosti 14-krát trestaný a vysoký trest, ktorý mu hrozí v prípade uznania viny za žalovaný trestný čin“.

Dôvody   na   väzbu   musia   byť   dostatočné.   Súd   má   vo   svojom   rozhodnutí   uviesť argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý aj napriek princípu prezumpcie neviny a s ním spojenej zásade zasahovania do základných práv a slobôd trestne stíhanej osoby   iba v nevyhnutnom   rozsahu odôvodňuje   odchýlenie sa   od   pravidla   rešpektovania osobnej slobody jedinca. Nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre okolností. Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými   sú   napr.   charakter   stíhanej   osoby,   jej   morálka,   domov,   zamestnanie,   majetkové pomery, aktuálny zdravotný stav, rodinné vzťahy, všetky druhy väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje (obdobne napr. III. ÚS 38/01).Z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť obvineného o prepustenie z väzby, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými argumentmi a námietkami, ktoré obvinený vo svojej sťažnosti uviedol. Keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti nevysporiada s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne,   poruší základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V posudzovanom   prípade   odôvodnil   najvyšší   súd   svoj   záver   o existencii   dôvodu väzby   sťažovateľa   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   starého   Trestného   poriadku   poukazom na povahu a závažnosť stíhaného trestného činu, výšku hroziaceho trestu v prípade uznania viny   a   doterajší   spôsob   života   sťažovateľa   (v   tomto   kontexte,   teda   ako   na   skutkovú okolnosť,   a   nie   ako   na   skutočnosť   právnu,   poukázal   najvyšší   súd   na   14   odsúdení sťažovateľa,   preto   námietku   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o porušení   prezumpcie zahladenia   odsúdení   sťažovateľa   ústavný   súd   neakceptoval,   hoci   náležité   posúdenie uvedenej okolnosti na druhej strane vyžaduje, aby sa súd náležitým spôsobom vysporiadal aj so   skutočnosťou,   že predpokladom   pre zahladenie odsúdenia je splnenie podmienky, aby odsúdený viedol nepretržite počas pomerne dlhej – zákonom stanovenej doby – riadny život).

Najvyšší súd sa však v odôvodnení svojho uznesenia z 2. augusta 2006 nezaoberal posúdením   ďalších   významných   faktorov,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   existenciu nebezpečenstva   úteku,   alebo   vyhýbania   sa   trestnému   stíhaniu   zo   strany   sťažovateľa. Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   a   argumentáciu   sťažovateľa   v žiadosti   o prepustenie z väzby, ako aj v sťažnosti podanej najvyššiemu súdu nie je z odôvodnenia označeného rozhodnutia najvyššieho súdu predovšetkým zrejmé, na základe akých skutkových zistení a následných úvah dospel k záveru, že zdravotný stav sťažovateľa (ktorý uvádzal viacero závažných   diagnóz   a   potrebu   operačného   zákroku)   nemá   vplyv   na   jeho   schopnosť a spôsobilosť   vyhýbať   sa   trestnému   stíhaniu   a neovplyvňuje   žiadnym   spôsobom   mieru nebezpečenstva   zakladajúceho   väzobný   dôvod   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   a)   starého Trestného   poriadku.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (rovnako ako z odôvodnenia   preskúmavaného   uznesenia   krajského   súdu   zo   4. apríla 2006) nie je napokon zrejmé, či sa súd vôbec posúdením tejto otázky zaoberal.

Najvyšší súd sa v odôvodnení uznesenia z 2. augusta 2006 taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti týkajúcimi sa procesného postupu krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby z 31. marca 2006.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z   tohto   postavenia   mu   preto   v   okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať,   či   sťažovateľ   mal alebo nemal byť ponechaný vo   väzbe alebo prepustený na slobodu.   Musel   však   zaujať   stanovisko   k ústavne   významnej   otázke,   či   rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými sa v konečnej inštancii rozhodovalo o zákonnosti sťažovateľovej väzby, spĺňali požiadavky ústavnosti (vrátane požadovanej kvality odôvodnenia v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv   zaručených   v   ústave   a   práv zaručených v dohovore uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn.   3 To 85/06   z   2. augusta 2006.   Navrhol   taktiež,   aby   ústavný   súd   napadnuté uznesenia   zrušil.   Návrh   na   prikázanie   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa   z väzby na slobodu vzal právny zástupca v priebehu verejného ústneho pojednávania pred ústavným súdom späť.

Ústavný   súd   preto   (už   z   dôvodov   skôr   uvedených)   vyslovil,   že   uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 60/06 z 26. júla 2006 a sp. zn. 3 To 85/06 z 2. augusta 2006 boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   zaručené   v   čl.   17   ods.   1   a 5   ústavy   a práva zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Z uvedeného   dôvodu   potom   ústavný   súd   v   bode   2   výrokovej   časti   tohto   nálezu napadnuté uznesenia najvyššieho súdu z 26. júla 2006 a z 2. augusta 2006 zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nevrátil vec najvyššiemu súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol, pretože na základe právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 T 8/05 z 3. apríla 2006 v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   61/2006   z   26. júla 2006   bola   vec vrátená   prokurátorovi   na došetrenie.   Trestné   konanie v sťažovateľovej   veci   sa   tak   opäť dostalo do   štádia   prípravného konania, v dôsledku   čoho zanikla jurisdikcia   najvyššieho súdu vo   vzťahu   k sťažovateľovej   väzbe.   O jej   ďalšom   trvaní   v prípravnom   konaní bol už oprávnený   rozhodovať   príslušný   sudca   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie, resp. nadriadený súd oprávnený rozhodovať o prípadnej sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu. Sťažovateľ bol navyše v označenej trestnej veci uznesením krajského súdu sp. zn. 4 T 7/07 1. februára 2007   prepustený   na   slobodu,   v   dôsledku   čoho   ďalšie   rozhodovanie o sťažovateľovej väzbe v predmetnom konaní stratilo opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd nevyhovel ani návrhu právneho zástupcu sťažovateľa prednesenému na verejnom   ústnom   pojednávaní   26. júna 2007   na   zrušenie   prvostupňových   uznesení krajského súdu (z 3. apríla 2006 a zo 4. apríla 2006). Tieto rozhodnutia neboli (a vzhľadom na   právomoc   ústavného   súdu,   limitovanú   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy   princípom subsidiarity, ani nemohli byť) bezprostredným predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu   v rámci   meritórneho   prerokovania   veci.   Táto   skutočnosť   je   napokon   zrejmá aj z obsahu   výroku   uznesenia   ústavného   súdu   č. k.   III. ÚS 34/07-41   z   15. marca 2007, ktorým bola sťažovateľova sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa rozsah, v akom sa návrh prijíma ústavným súdom na ďalšie konanie, vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu. Po vymedzení predmetu a rozsahu konania pred ústavným súdom v rozhodnutí o predbežnom prerokovaní návrhu podľa § 25 zákona o ústavnom súde už nemožno v priebehu samotného meritórneho prerokovania veci predmet a rozsah konania pred ústavným súdom dodatočne rozširovať.

6. Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   proti najvyššiemu   súdu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 000 000 Sk   z dôvodu nemajetkovej ujmy.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   fakultatívny   prostriedok   nápravy porušenia   ústavnosti   zisteného   a   vysloveného   meritórnym   rozhodnutím   (nálezom) ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pri rozhodovaní o jeho priznaní (vrátane určenia jeho výšky) vychádza ústavný súd zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých   prípadoch,   keď   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   už   nie   je   možné napraviť zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením   do   pôvodného   stavu (napr. I. ÚS 15/02).

Po   zvážení   sťažovateľovho   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu vrátane   skutočnosti,   že   sťažovateľ   už   bol   v označenej   trestnej   veci   1. februára 2007 prepustený z väzby na slobodu, prihliadajúc k štádiu, v ktorom sa trestná vec sťažovateľa v súčasnosti   nachádza,   predstavujú   výrok   ústavného   súdu   uznávajúci   a   deklarujúci porušenie základných práv sťažovateľa a zrušenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu dostatočné opatrenia na zabezpečenie nápravy porušenia sťažovateľových základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

7. Sťažovateľ   žiadal   priznať   od   najvyššieho   súdu   náhradu   trov   konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 32 076 Sk. Trovy právneho zastúpenia právny zástupca sťažovateľa bližšie špecifikoval v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška   č. 655/2004   Z. z.“)   ako   odmenu   za   osem   úkonov   právnej   služby   (porada so sťažovateľom   vo   väzbe   o   podaní   sťažnosti,   prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie sťažnosti z 8. septembra 2006, žiadosť o prioritné prerokovanie sťažnosti z 28. septembra 2006, ďalšia porada so sťažovateľom vo väzbe 13. októbra 2006, podanie z 13. októbra 2006, podanie z 29. mája 2007, zastupovanie na verejnom ústnom pojednávaní 26. júna 2007), cestovné náklady, náhradu za stratu času podľa § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., náhradu   stravného   v súvislosti   s konaním pojednávania mimo   sídla   advokáta   a paušálnu náhradu výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom, ktoré považoval za odôvodnené a účelné z hľadiska uplatnenia ústavnej ochrany sťažovateľových základných práv. Išlo o prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie sťažnosti z 8. septembra 2006, ďalšiu poradu s klientom vo väzbe 13. októbra 2006 a ďalšie podanie vo veci samej z 13. októbra 2006 [v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) b) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.]. Za úkony právnej služby spočívajúce v podaniach právneho zástupcu z 28. septembra 2006 a z 29. mája 2007, ako aj v účasti právneho zástupcu na pojednávaní 26. júna 2007, ústavný súd sťažovateľovi náhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   v označených   podaniach,   ako   aj   na   samotnom pojednávaní neuviedol právny zástupca žiadne nové skutočnosti relevantné pre rozhodnutie v predmetnej   veci,   ktoré   by   ústavnému   súdu   neboli   už   skôr   známe   z   obsahu predchádzajúcich   zadovážených   podkladov   tvoriacich   obsah   súdneho   spisu   (sťažnosť z 8. septembra 2006   doplnená   podaním   z   13. októbra 2006,   vyjadrenia   najvyššieho   súdu a jeho spisy týkajúce sa napádaných konaní a rozhodnutí). Z uvedeného dôvodu nepriznal ústavný súd ani požadovanú náhradu cestovných nákladov, straty času a náhradu stravného v súvislosti s konaním pojednávania 26. júna 2007.

Ústavný   súd   pri   priznaní   náhrady   trov   konania   vychádzal   vo   vzťahu   k   úkonom právnej   služby   realizovaným   v roku   2006   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2005,   ktorá   bola   16 381 Sk   (§ 1   ods. 3 v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) s tým, že predmet konania – ochrana základných práv a slobôd – je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej   v peniazoch,   alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 4 x 2 730 Sk a k tomu 4 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Úhrada   mu   bola   priznaná   v celkovej   sume   11 576 Sk   (bod   3   výrokovej   časti   nálezu). Vo zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľovi nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2007