znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť O. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. K. J., Š., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 19 O 19401/91, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   19 O 19401/91   v   období   po   17. marci 1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e   v   konaní   sp. zn.   19 O 19401/91 konať bez zbytočných prieťahov.

3. O.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   nahradiť   O.   K.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. K. J. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 30. decembra 2005   doručená   sťažnosť   O.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. K. J., Š., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej aj „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 19 O 19401/91.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   III. ÚS 34/06-9   z   18. januára 2006   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá jej bola doručená 20. marca 2006, vyjadrila, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 28. marca 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   uvádza, že 11. novembra 1991 podal   ako žiadateľ arbitrážnu žiadosť proti odporcovi v majetkovom spore. Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) rozsudkom sp. zn. 19 O 19401/91 z 2. apríla 1993 zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľovi určenú finančnú sumu a trovy konania. Odporca podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Obo 158/93 z 25. novembra 1993 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu, pričom v časti rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Mestský súd rozsudkom sp. zn. 19 O 19401/91 z 2. októbra 1995 návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho uhradiť odporcovi trovy konania. Sťažovateľ podal 16. novembra 1995 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo 3/96-92 z 29. februára 1996   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie prejednanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 19 O 19401/91-118 z 28. mája 1998 zaviazal odporcu uhradiť sťažovateľovi určenú finančnú sumu, vo zvyšnej časti návrh odmietol a sťažovateľa zaviazal   uhradiť   odporcovi   trovy   konania.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozsudku 4. augusta 1998 odvolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 33/99 zo 16. apríla 1999 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením č. k. 19 O 19401/91-142   z   18. februára 2000   ustanovil   vo   veci   súdneho   znalca   za   účelom   vypracovania znaleckého posudku. Napriek vypracovanému znaleckému posudku a ďalšiemu doplneniu dôkazov krajský súd v danej veci ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Sťažovateľ podal predsedníčke krajského súdu 5. júna 2001 sťažnosť na postup súdu, ktorý   sa   mu   javil   ako   prieťahy   v konaní. „Zo   strany   predsedníčky   Krajského   súdu v Bratislave prišlo k nepochopeniu uvedeného zámeru navrhovateľovho listu z 5. 6. 2001, posúdila   ho   ako   žiadosť   o urýchlené   ukončenie   sporu,   čo   vzhľadom   na   obsah   jej   listu zo 16. 7. 2001 odmietla ako neprípustné“.

Sťažovateľ sa preto písomným podaním z 30. novembra 2003 (sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní) obrátil na verejného ochrancu práv. Verejný ochranca práv v odpovedi z 31. marca 2004   uviedol,   že   predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení konštatovala   prieťahy   v konaní,   pretože   od   posledného   pojednávania   20. apríla 2002 sa v danej veci nekonalo.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a   práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru v   konaní   sp. zn. 19 O 19401/91 a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 50 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   zo   14. marca 2006   požiadal   predsedníčku   krajského   súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   § 29   ods. 6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila   k   sťažnosti sťažovateľa.   Predsedníčka   krajského   súdu   sa   v   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 13. apríla 2006   vyjadrila,   že   predmetná   vec   bola   opatrením   predsedu   krajského   súdu pridelená konajúcemu sudcovi v roku 2001. „Od tejto doby sa vo veci koná tak rýchlo, ako je   to   možné   z objektívnych   dôvodov,   vzhľadom   na   vysoký   počet   pridelených   vecí“. Predsedníčka krajského súdu zároveň uviedla, že zákonný sudca nariadil v danej veci termín pojednávania na 7. jún 2006.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedníčky krajského súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu krajského súdu sp. zn. 19 O 19401/91 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil 11. novembra 1991 Krajskej štátnej arbitráži v Bratislave (ďalej len   „krajská   štátna   arbitráž“)   žiadosť   týkajúcu   sa   uhradenia   faktúry   za   dodané   práce od odporcu.   Krajská   štátna   arbitráž   vyzvala   pokynom   z   20. novembra 1991   odporcu o predloženie   oprávnenia   na   podnikateľskú   činnosť.   Odporca   doručil   krajskej   štátnej arbitráži požadované oprávnenie 26. novembra 1991.

Krajská   štátna   arbitráž   postúpila   rozhodnutím   sp. zn.   14046/91-Ha   z   2. decembra 1991   žiadosť   sťažovateľa   Štátnej   arbitráži   pre   mesto   B.   (ďalej   len   „štátna   arbitráž“) z dôvodu   miestnej   príslušnosti.   Štátna   arbitráž   vyzvala   sťažovateľa   prípisom z 19. decembra 1991   na   úhradu   arbitrážneho   poplatku.   Sťažovateľ   doručil   potvrdenie o úhrade požadovaného poplatku 30. decembra 1991.

Mestský   súd   nariadil   1. júna 1992   termín   pojednávania   na   11. jún 1992. Na pojednávaní 11. júna 1992 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 25. jún 1992. Na pojednávaní 25. júna 1992 bolo vykonané ďalšie dokazovanie vo   veci   a   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania.

Následne   mestský   súd nariadil   7. januára 1993 termín   pojednávania na 21. január 1993. Na pojednávaní 21. januára 1993 bolo vykonané ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na 2. február 1993.

Na pojednávaní 2. februára 1993 bolo zistené, že odporca a jeho právny zástupca sa bez ospravedlnenia nedostavili, vypovedal sťažovateľ, bolo vykonané ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 19. február 1993 s tým, že odporca bude predvolaný pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Mestský súd prípisom oznámil účastníkom konania zrušenie termínu pojednávania nariadeného   na   19. február 1993   a   16. marca 1993   nariadil   termín   pojednávania na 30. marec 1993.   Na   pojednávaní   30. marca 1993   bolo   vykonané   ďalšie   dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 2. apríl 1993.

Na   pojednávaní   2. apríla 1993   bol   vyhlásený   rozsudok   č. k.   19 O 19401/91-35, ktorým   súd   zaviazal odporcu   uhradiť   určenú   sumu,   pričom   vo   zvyšnej   časti   bol   návrh sťažovateľa   zamietnutý.   Odporca   doručil   mestskému   súdu   6. júla 1993   odvolanie   proti predmetnému   rozsudku   s tým,   že   odôvodnenie   odvolania   doručí   súdu   prostredníctvom právneho zástupcu v lehote 10 dní.

Mestský súd vydal 8. júla 1993 pokyn na doručenie odvolania odporcu sťažovateľovi na vyjadrenie v určenej lehote a vyzval odporcu na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   21. júla 1993   vyjadrenie   k odvolaniu odporcu. Mestský súd vydal 23. augusta 1993 pokyn na zaslanie spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Najvyšší súd nariadil 2. novembra 1993 termín pojednávania na 25. november 1993, pričom   prípisom   z   12. októbra 1993   vyzval   odporcu   na   doplnenie   dôvodov   odvolania zo 6. júla 1993.   Sťažovateľ   doručil   najvyššiemu   súdu   18. novembra 1993   vyjadrenie k predmetu   konania   a   odporca   doručil   najvyššiemu   súdu   doplnenie   dôvodov odvolania 26. októbra 1993.   Na   pojednávaní   25. novembra 1993   najvyšší   súd   uznesením č. k. 3 Obo 158/93-54 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu zo strany sťažovateľa, v tejto časti   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušil   a   konanie   zastavil,   pričom   v ostatnej (napadnutej) časti rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol mestskému súdu vrátený 30. decembra 1993.

Mestský súd vydal 19. januára 1994 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom   konania.   Mestský   súd   uznesením   č. k.   19 O 19401/91-59   z   2. mája 1994 ustanovil znalca z odboru spracovania dreva za účelom vypracovania znaleckého posudku. Poverený   súdny   znalec   doručil   mestskému   súdu   5. septembra 1994   vyúčtovanie za vypracovanie   znaleckého   posudku.   Podľa   úradného   záznamu   mestského   súdu z 19. októbra 1994 sťažovateľ prevzal v uvedený deň znalecký posudok s tým, že v lehote 10 dní sa k nemu vyjadrí.

Mestský   súd   zaslal   prípisom   z   24. októbra 1994   odporcovi   znalecký   posudok na vyjadrenie   v   určenej   lehote.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   8. novembra 1994 vyjadrenie   k   znaleckému   posudku.   Mestský   súd   vydal   23. novembra 1994   pokyn na doručenie prípisu poverenému súdnemu znalcovi, aby v určenej lehote doplnil znalecký posudok.

Mestský súd vydal 2. marca 1995 pokyn na doručenie urgencie súdnemu znalcovi za účelom   doplnenia   znaleckého   posudku.   Mestský   súd   nariadil   20. marca 1995   termín pojednávania   na   15. máj 1995.   Z dôvodu   mimoriadnych   technických   príčin   v mieste pojednávania (č. l. 74 spisu) bolo pojednávanie určené na 15. máj 1995 uznesením odročené na neurčito.

Mestský   súd   nariadil   22. augusta 1995   termín   pojednávania   na   2. október 1995. Na pojednávaní 2. októbra 1995 bolo vykonané ďalšie dokazovanie vo veci a mestský súd rozsudkom č. k. 19 O 19401/91-82 návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho uhradiť na účet právneho zástupcu odporcu určenú finančnú sumu.

Sťažovateľ   doručil   prostredníctvom   právneho   zástupcu   mestskému   súdu 21. novembra 1995   odvolanie   proti   predmetnému   rozsudku.   Mestský   súd   vydal 24. novembra 1995 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie a doručenie odvolania odporcovi na vyjadrenie.

Mestský súd uznesením sp. zn. 19 O 19401/91 z 5. decembra 1995 zrušil uznesenie sp.   zn.   19   O 19401-91   z   24. novembra 1995   týkajúceho   sa   vyrubenia   výšky   poplatku za podanie   odvolania.   Sťažovateľ   doručil   mestskému   súdu   13. decembra 1995   súdny poplatok za podané odvolanie. Posudzovaný spis bol najvyššiemu súdu doručený 5. januára 1996 za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Najvyšší   súd   uznesením   č. k.   4 Obo 3/96-92   z   29. februára 1996   rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol mestskému súdu vrátený 4. apríla 1996. Mestskému súdu bol 21. októbra 1996 doručený prípis Obvodného súdu Bratislava 3 (ďalej len „obvodný súd“) s výzvou na vyjadrenie, či bolo posudzované konanie   skončené.   Vyjadrenie   mestského   súdu   bolo   obvodnému   súdu   vypravené 24. októbra 1996.

Mestský súd vydal 19. apríla 1996 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom   konania.   Mestskému   súdu   boli   17. apríla 1996,   16. mája 1996   a   21. augusta 1996   doručené   prípisy   obvodného   súdu   s výzvou   na   vyjadrenie,   či   bolo   posudzované konanie skončené. Mestský súd prípismi z 26. apríla 1996, 17. mája 1996 a 9. septembra 1996 zaslal obvodnému súdu oznámenie o stave predmetného konania.

Krajský súd (predtým mestský súd) uznesením sp. zn. 19 O 19401/91 z 21. januára 1997 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 19 O 19401/91 z 18. februára 1997 priznal poverenému   súdnemu   znalcovi   znalečné.   Podľa   úradného   záznamu   krajského   súdu zo 7. apríla 1997   poverený   súdny   znalec   prevzal   v uvedený   deň   uznesenie   o priznaní znalečného.   Poverený   súdny   znalec   doručil   25. apríla 1997   odvolanie   proti   priznanému znalečnému. Krajský súd vydal 14. mája 1997 pokyn na doručenie spisu najvyššiemu súdu. Spis bol najvyššiemu súdu doručený 26. júna 1997.

Najvyšší   súd   uznesením   č. k.   4 Obo 154/97-107   z   28. novembra 1997   potvrdil napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   v   spojení   s   opravným   uznesením   o priznaní znalečného.   Spis   bol   krajskému   súdu   vrátený   18. decembra 1997.   Krajský   súd   vydal 16. januára 1998 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania.Krajskému súdu bol 6. februára 1998 doručený prípis Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), či bolo posudzované konanie skončené. Krajský súd nariadil 18. marca 1998 termín pojednávania na 6. apríl 1998. Pojednávanie 6. apríla 1998 bolo pre neúčasť odporcu (nevykázané doručenie predvolania na pojednávanie) uznesením odročené na   4. máj 1998.   Pojednávanie   4. mája 1998   bolo   pre   neúčasť   účastníkov   konania (sťažovateľ   telefonicky   ospravedlnil   svoju   neúčasť,   odporca   nemal   vykázané   doručenie predvolania na pojednávanie) uznesením odročené na 25. máj 1998.

Krajskému   súdu   bol   15. mája 1998   doručený   prípis   okresného   súdu,   či   bolo posudzované konanie skončené a žiadosť o zapožičanie spisu. Na pojednávaní 25. mája 1998   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci   a   pojednávanie   bolo   uznesením odročené na 28. máj 1998   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 19 O 19401/91-118 z 28. mája 1998 zaviazal odporcu   uhradiť sťažovateľovi určenú finančnú sumu a vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   a   odporca   doručili   krajskému   súdu   10. augusta 1998   odvolanie   proti predmetnému   rozsudku.   Krajský   súd   vydal   24. septembra 1998   pokyn   na   doručenie odvolania   odporcu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   a   zároveň   vyzval   odporcu, aby v určenej lehote doplnil dôvody odvolania. Právny zástupca odporcu doručil krajskému súdu 13. októbra 1998 doplnenie odvolania.

Krajský súd vydal 12. januára 1999 pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo 33/99-129 zo 16. apríla 1999 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 24. mája 1999. Krajský súd vydal 8. júna 1999 pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania a 24. augusta 1999 nariadil termín pojednávania na 13. september 1999.

Sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   7. septembra 1999   žiadosť   o   odročenie pojednávania   z   dôvodu   liečebného   pobytu   jeho   právneho   zástupcu   v   určenom   termíne. Pojednávanie   13. septembra 1999   bolo   uznesením   odročené   na   18. október 1999. Na pojednávaní 18. októbra 1999 boli vypočutí účastníci konania a súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie týkajúce sa predmetu konania. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 18. novembra 1999 vyjadrenie k ďalšiemu znaleckému dokazovaniu. Krajskému súdu bol 13. januára 2000 doručený prípis okresného súdu, či bolo posudzované konanie skončené a žiadosť o zapožičanie spisu. Krajský súd prípisom z 18. januára 2000 zaslal okresnému súdu oznámenie o stave predmetného konania.

Krajský súd uznesením č. k. 19 O 19401/91-142 z 18. februára 2000 určil súdneho znalca pre vypracovanie znaleckého posudku v určenej lehote. Krajský súd vydal 12. apríla 2000   pokyn   na   uloženie   spisu   na   lehotu   do   30. júna 2000   a   jeho   následné   predloženie zákonnej sudkyni. Krajský súd vydal 18. júla 2000 pokyn na doručenie prípisu poverenému súdnemu znalcovi. Podľa úradného záznamu krajského súdu z 9. augusta 2000 sa v uvedený deň na súd dostavil poverený súdny znalec.

Krajskému   súdu   boli   19.   a   20. októbra 2000   doručené   prípisy   okresného   súdu s výzvou   na   vyjadrenie,   či   bolo   posudzované   konanie   skončené.   Krajský   súd   prípismi z 20. a 23. októbra 2000 zaslal okresnému súdu oznámenie o stave predmetného konania. Krajský súd vydal 7. novembra 2000 pokyn na uloženie spisu v lehote do 30. novembra 2000 a jeho následné predloženie zákonnému sudcovi.

Krajský   súd   vydal   5. decembra 2001   pokyn   na   doručenie   urgencie   poverenému súdnemu   znalcovi   za   účelom   predloženia   znaleckého   posudku   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty. Poverený súdny znalec doručil spis a vyjadrenie k predmetu konania krajskému   súdu   13. decembra 2001.   Krajský   súd   nariadil   19. decembra 2001   termín pojednávania na 21. január 2002. Podľa úradného záznamu krajského súdu zo 14. januára 2002 právny zástupca sťažovateľa nahliadol v uvedený deň do posudzovaného spisu.

Podľa   úradného   záznamu   krajského   súdu   z   21. januára 2002   bolo   pojednávanie stanovené na tento deň preložené na 26. február 2002 z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne (ošetrenie člena rodiny). Pojednávanie určené na 26. február 2002 bolo odročené na 8. marec 2002 „z rodinných dôvodov týkajúcich sa sudkyne“. Na pojednávaní 8. marca 2002 krajský súd vykonal ďalšie dokazovanie v danej veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 12. apríl 2002.

Podľa   úradného   záznamu   krajského   súdu   z   25. marca 2002   právny   zástupca sťažovateľa nahliadol v uvedený deň do posudzovaného spisu a 5. apríla 2002 nahliadol odporca   do uvedeného   spisu.   Na   pojednávaní   12. apríla 2002   súd   oboznámil   účastníkov konania   s   písomnou   výpoveďou   svedka,   ktorý   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   vopred ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predvolania ďalších svedkov.

Krajský   súd   vydal   5. apríla 2004   pokyn   na   zaslanie   prípisov   sťažovateľovi a odporcovi za účelom špecifikácie predmetu konania. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 30. apríla 2004 odpoveď s prílohami na uvedený prípis. Krajský súd vydal 15. júna 2004 pokyn   na   doručenie   urgencie   odporcovi   týkajúcej   sa   prípisu   z   5. apríla 2004.   Odporca doručil krajskému súdu 12. júla 2004 vyjadrenie k predmetu konania.

Krajský   súd   vydal   25. mája 2005   pokyn   na   doručenie   žiadosti   o výsluch   svedka dožiadanému   súdu   (Okresný   súd   Nové   Zámky).   Okresný   súd   Nové   Zámky   doručil krajskému   súdu   23. augusta 2005   prípis   týkajúci   sa   výsluchu   svedka.   Predsedníčke krajského   súdu   bolo   28. novembra 2005   doručené   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne k posudzovanej   veci.   Krajský   súd   vydal   28. novembra 2005   pokyn   na   vrátenie   spisu Okresnému súdu Nové Zámky vo veci vypočutia označeného svedka. Okresný súd Nové Zámky vrátil 20. januára 2006 spis krajskému súdu s oznámením dôvodov, pre ktoré nebolo možné výsluch označeného svedka vykonať.

Krajský   súd   nariadil   24. marca 2006   termín   pojednávania   na   7. máj 2006. Predsedníčke krajského súdu bolo 27. marca 2006 doručené vyjadrenie zákonnej sudkyne k posudzovanej veci z 24. marca 2006. Prípisom predsedníčky krajského súdu z 29. marca 2006   zákonnej   sudkyni   prejednávajúcej   posudzovanú   vec   (č. l.   230)   posudzovaný   spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný   súd   zároveň   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   uvádza,   že   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov neposudzoval v období pred 17. marcom 1993 s prihliadnutím   na   nedostatok   právomoci   a   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu (napr. rozhodnutia   sp. zn.   II. ÚS 26/95,   III. ÚS 92/01,   III. ÚS 299/04),   pretože   Ústava Slovenskej republiky nadobudla účinnosť 1. októbra 1992, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nadobudol pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku platnosť   18. marca 1992,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vznikol   17. marca 1993. Ústavný súd poskytuje ochranu iba pred porušeniami základných práv a slobôd, ku ktorým došlo na území Slovenskej republiky po nadobudnutí účinnosti dokumentov, ktoré tieto práva zakotvujú, a po jeho vzniku pokračujú, pričom nedostatok právomoci ústavného súdu v tejto veci nie je možné odstrániť.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97,   I. ÚS 70/98,   II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na rozhodnutie v obchodnej veci (výroba a dodávka tovaru s následnou fakturáciou a čiastočnou úhradou faktúry zo strany odporcu), teda vec patriaca po skutkovej a právnej stránke do agendy všeobecného súdnictva, ktorej v danom prípade nie je možné priznať mimoriadnu skutkovú alebo právnu náročnosť v súvislosti s dĺžkou konania (takmer 14,5 roka).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ doručil predsedníčke krajského súdu 5. júna 2001 žiadosť o odstránenie   prieťahov   v   konaní,   čím   dal   najavo   nespokojnosť   s rýchlosťou   priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu krajského súdu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky brániacej krajskému súdu vo veci plynulo konať (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup krajského súdu v obdobiach od 19. apríla 1996 do 21. januára 1997 (9 mesiacov), od 30. novembra 2000 do 5. decembra 2001 (12 mesiacov), od 12. apríla 2002 do 5. apríla 2004 (23,5 mesiacov) a od 12. júla 2004 do 25. mája 2005 (9,5 mesiacov) ako časové úseky, v ktorých došlo nečinnosťou krajského súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 54 mesiacov.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 5. apríla 2006 uviedla, že krajský súd koná v danej veci tak rýchlo, ako je to objektívne možné s prihliadnutím na vysoký počet vecí.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp. zn. III. ÚS 14/00   „Otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“ (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02, III. ÚS 192/05).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   prikázal krajskému súdu   konať v uvedenej   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Z uvedeného dôvodu ústavný súd prikázal v danej veci krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy obdobia nečinnosti krajského súdu, celkovú dĺžku predmetného konania (takmer 14,5   roka)   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   neprispel   k   zbytočným prieťahom v predmetnom konaní, pričom zároveň poukazuje na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Z uvedených dôvodov ústavný súd priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   ním   požadovanej   výške 50 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru, aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade   s ustanovením   § 36   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania   pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa   ktorého   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2 501 Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   § 16   ods. 3   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd   zaviazal   uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   krajský   súd   (ustanovenie   § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006