znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 34/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Juraja Uhrína, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. Ď., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zadržaním   vykonaným   Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-767/2-OVK-2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Juraja Uhrína o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2004   doručená   sťažnosť   JUDr.   Juraja   Uhrína,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Ď., Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   opatrením   Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-767/2-OVK-2004 v súvislosti s dôvodmi zadržania jeho osoby.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením vyšetrovateľa z 27. septembra 2004 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a zároveň mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 27. septembra 2004 v čase   okolo   9.30   h   v Košiciach   na   Štúrovej   29   v   objekte   Okresného   súdu   Košice   I na treťom   poschodí   v služobnej   kancelárii   č.   305   pre   rozsudok   sp.   zn.   29   Cb   684/99 z 18. októbra   2002   v právnej   veci   žalobcu   JUDr.   J.   M.   –   KOADYM   proti   žalovanému JUDr. Jurajovi Uhrínovi – DOLLY MODELS, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. augusta 2003, mal slovne a fyzicky napadnúť sudcu Okresného súdu Košice I JUDr. L. G. (ďalej len „poškodený“), ktorého mal chytiť pod krk a vyhrážať sa mu, že mu odtrhne hlavu, ak s tým do 24 hodín niečo neurobí, a následne buchnúť dverami tak silno, že ich mal poškodiť.

Z podania   sťažovateľa,   ako   aj   z predložených   písomných   materiálov   je   zrejmé, že po vydaní   uznesenia   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia   bol   sťažovateľ za účelom   vykonania   výsluchu   predvolaný vyšetrovateľom   na   29.   september   2004,   a to prostredníctvom faxu. Po vzájomnej dohode medzi nimi však bol termín konania výsluchu stanovený na 30. september 2004, na ktorý sa sťažovateľ dostavil.

Po vykonaní výsluchu sťažovateľa v procesnom postavení obvineného a následnej konfrontácii medzi obvineným a poškodeným vyšetrovateľ 30. septembra 2004 o 12.50 h obvineného zadržal v zmysle ustanovenia § 75 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že v danom prípade je dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti alebo vykoná trestný čin, ktorým hrozil poškodenému.

Následne po zadržaní obvineného bol vyšetrovateľom toho istého dňa spracovaný návrh na vzatie obvineného do väzby, ktorý bol adresovaný príslušnej okresnej prokuratúre. O návrhu   prokurátora   rozhodol   zákonný   sudca   v lehote   uvedenej   v ustanovení § 77 ods. 2 Trestného poriadku, čo vyplýva zo zápisnice o výsluchu obvineného sp. zn. 19 Tp 123/04, ktorý sa uskutočnil 2. októbra 2004 o 9.20 h. Následne po ukončení výsluchu obvineného bolo vyhlásené uznesenie podľa ustanovenia § 68 ods. 2 Trestného poriadku, v ktorom sudca návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby nevyhovel. Tento úkon bol ukončený a zápisnica o jeho priebehu podpísaná toho istého dňa o 10.55 h.

Proti tomuto uzneseniu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 Trestného poriadku podal prokurátor sťažnosť, ktorú Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 5. októbra 2004 svojím uznesením č. k. 5 Tpo 121/04-26 v zmysle ustanovenia § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„Zadržaním sťažovateľa vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach I, Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície   040   81   Košice,   ČVS:   ORP-767/2-OVK-K1-2004 dňa 30.   9.   2004   o 12.50   hod.   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   Juraja Uhrína, trvale bytom K., zakotvené v čl. 17 ods. 1, 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a v čl.   5   ods.   4   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

JUDr.   Jurajovi   Uhrínovi,   trvale   bytom   K.,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   20.000,-   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   korún   slovenských),   ktoré   sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľom ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. Juraja Uhrína, trvale bytom K., za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 14.010,- Sk na účet advokáta JUDr. P. Ď., Advokátska kancelária JUDr. P. Ď., so sídlom P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci   predbežného   prerokovania   návrhu   ústavný   súd   zistil,   že   predmetom sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   zadržaním   jeho   osoby   v procesnom   postavení obvineného z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...)

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Tvrdenie sťažovateľa, že ako obvinený bol vyšetrovateľom zadržaný podľa   § 76 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 Trestného poriadku, čím došlo k porušeniu jeho základných práv, nie je v príčinnej súvislosti s faktickým stavom, pretože sťažovateľ bol de facto vyšetrovateľom zadržaný podľa ustanovenia § 75 Trestného poriadku. Citované ustanovenie predpokladá procesné postavenie obvineného, v ktorom sa sťažovateľ v čase zadržania, teda 30. septembra 2004, nachádzal. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj vydanie uznesenia   z 27.   septembra   2004   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia sťažovateľovi pred jeho zadržaním.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva garantovaného čl. 17 ods. 1, 2   a   3   ústavy,   pretože   podľa   jeho   vyjadrenia   neboli   splnené   podmienky   v zmysle   §   76 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   podmienky   ani   splnené   byť   nemohli,   pretože v prípade potreby zadržania obvineného je potrebné na daný stav aplikovať ustanovenie § 75 Trestného poriadku, ktoré ustanovuje, že ak je tu niektorý z dôvodov väzby (§ 67) a pre   neodkladnosť   veci   nemožno   rozhodnutie   o   väzbe   vopred   zadovážiť,   môže vyšetrovateľ alebo policajný orgán obvineného zadržať predbežne sám. Je však povinný vykonané zadržanie prokurátorovi neodkladne ohlásiť a odovzdať mu odpis zápisnice, ktorú spísal pri zadržaní, aj ďalší materiál, ktorý prokurátor potrebuje, aby prípadne mohol podať návrh na vzatie do väzby. Návrh sa musí podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný súdu, inak musí byť prepustený na slobodu.

Naopak,   ustanovenie   §   76   Trestného   poriadku   špecifikuje   prípady,   kedy   možno zadržať a obmedziť osobnú slobodu osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, teda osoby, ktorej dosiaľ nebolo vznesené obvinenie za spáchanie konkrétneho trestného činu.

Podľa   ustanovenia   prvej   vety   §   76   ods.   1   Trestného   poriadku   osobu   podozrivú zo spáchania trestného činu môže, ak je tu niektorý z dôvodov väzby (§ 67), vyšetrovateľ alebo   policajný   orgán   zadržať,   aj   keď   proti   nej   doteraz   nebolo   vznesené   obvinenie. V zmysle prvej vety odseku 2 citovaného ustanovenia osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, na zabránenie úteku alebo na zaistenie dôkazov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   v čase   jeho   zadržania   objektívne neexistovala   dôvodná   obava,   že   na   slobode   by   mohol   pokračovať   v trestnej   činnosti, čo odôvodňuje   tým,   že   od   spáchania   skutku   27.   septembra   2004   do   jeho   zadržania 30. septembra 2004 uplynula doba, počas ktorej sa sťažovateľ nepokúsil zrealizovať svoje údajné vyhrážky ani nekontaktoval poškodeného. Zároveň okrem iného uvádza, že intenzita konfliktu medzi ním a poškodeným podľa jeho názoru nebola vôbec taká vážna.

Na základe vyššie uvedeného namieta porušenie svojho práva podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, čo odôvodňuje tým, že v čase jeho zadržania neexistoval žiaden z dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   je   zrejmé,   že   vyšetrovateľ   sťažovateľa   ako obvineného zadržiaval podľa ustanovenia § 75 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré (...) odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný súd zistil, že zadržanie vykonal vyšetrovateľ, teda orgán činný v trestnom konaní, ktorému takéto oprávnenie priznáva ustanovenie § 75 Trestného poriadku. V danom prípade zákon predpokladá, aby zadržiavanou osobou bol obvinený, aj táto podmienka bola splnená.   Z uvedeného   vyplýva,   že   opatrenie   spočívajúce   v zadržaní   obvineného   bolo realizované oprávneným orgánom a nemalo svojvoľnú povahu. Obdobný názor vyslovil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979.

Ďalším zákonným dôvodom podľa ustanovenia § 75 Trestného poriadku, ktorý musí byť dodržaný, je, že tu musí existovať niektorý z dôvodov väzby (§ 67 Trestného poriadku). V danom prípade bol vyšetrovateľ toho názoru, že je tu dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti alebo vykoná trestný čin, ktorým poškodenému hrozil.

V danom prípade vyšetrovateľ obvineného zadržal z dôvodu uvedeného v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom v čase jeho zadržania mal k dispozícii dôkaz   v podobe   zápisnice   o výsluchu   poškodeného   z 27.   septembra   2004,   v ktorej poškodený   vyslovil   obavu   z možného   naplnenia   vyhrážok   obvineného.   S názorom vyšetrovateľa, ako aj názorom prokurátora, ktorý podal návrh na vzatie do väzby, sa však nestotožnil   súd,   ktorý   návrhu   prokurátora   na   vzatie   obvineného   do   väzby   nevyhovel. S právnym názorom súdu sa stotožnil na základe podanej sťažnosti prokurátora aj krajský súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany   ústavnosti,   ktorý   v nadväznosti   na   čl.   127   ústavy   a ustanovenie   §   49   zákona o ústavnom   súde   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb v prípade porušenia základných práv alebo slobôd právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Týmto sú limitované   hranice   vymedzujúce   právomoc   všeobecných   súdov   a ústavného   súdu   pri poskytovaní ochrany základných práv a slobôd.

Z uvedeného názoru vychádza ústavný súd aj pri posudzovaní postupu vyšetrovateľa, teda orgánu činného v trestnom konaní v rámci jeho rozhodovania o dôvodoch zadržania obvineného,   či   postupu   prokuratúry,   ktorá   dôvody   zadržania akceptovala a podala   súdu návrh na jeho vzatie do väzby.

V tejto súvislosti možno konštatovať, že aplikáciu príslušných ústavných článkov a ustanovení   zákona   vyšetrovateľom   a prokurátorom   a   ich   hodnotenie   už   vykonali všeobecné   súdy,   ktoré   vo   veci   rozhodovali   a keďže   nezistili   dôvod   väzby,   sťažovateľa ihneď prepustili na slobodu.

Sťažovateľ bol zadržaný ako obvinený. V ústavou stanovenej lehote bol sťažovateľ vypočutý a po výsluchu bolo rozhodnuté o jeho prepustení na slobodu. Vo veci rozhodol príslušný   okresný   súd   a jeho   rozhodnutie   potvrdil   krajský   súd.   Dôvody,   s   ktorými   pri zadržaní   argumentoval   vyšetrovateľ   a s ktorými   sa   stotožnil   prokurátor,   pri   prieskume súdmi   neboli   uznané   ako   dôvodné   a sťažovateľ   bol   ihneď   prepustený   na   slobodu. Všeobecný   súd   tým   vykonal   svoju   právomoc   a rozhodol   v ústavou   stanovenej   lehote o obmedzení slobody sťažovateľa a tohto prepustil ihneď na slobodu. Všeobecné súdy teda už poskytli sťažovateľovi ochranu jeho práv, ktorej sa domáha od ústavného súdu.

V tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

Právomoc všeobecných   súdov   konať a rozhodovať vo   veci   zadržania   sťažovateľa vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú aj v trestnoprávnych veciach.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že postupom vyšetrovateľa pri jeho zadržaní boli porušené jeho základné práva a slobody alebo mu vznikla škoda,   má možnosť ochrany svojich práv prostriedkami, ktoré mu umožňuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Ani v tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože sťažovateľ nevyčerpal   prostriedky,   a to   ani   súdnej   ochrany,   ktoré   mu   zákon   účinne   poskytuje na ochranu jeho základných práv alebo slobôd.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2005