znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť K. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., K., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 645/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo K. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 645/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e   vo veci sp. zn. 27 C 645/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   nahradiť K. P. trovy právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. M. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti K. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2004   doručená   sťažnosť   K.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. M.   S.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 645/99.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 34/04-8 zo 4. februára 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a   upustil   od   ústneho pojednávania,   pretože   vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   27.   augusta   1999   podala   so   svojou kolegyňou I. Š., K. (ďalej len „navrhovateľka v druhom rade“) okresnému súdu návrh na začatie konania proti spoločnosti CASSOPEK, spol. s r. o., Košice (ďalej len „odporca“), ktorým sa od odporcu domáhala zaplatenia sumy 5 636,70 Sk. Podľa tvrdenia sťažovateľky nezákonným   uznesením   z 1.   marca   2002   č.   k.   27   C   645/99-8   okresný   súd   vylúčil   na samostatné konanie nárok sťažovateľky a po roku ďalším uznesením zo 6. februára 2003 č. k. 27 C 645/99-10 správne, ale neskoro uznesenie z 1. marca 2002 zrušil.

Sťažovateľka podala 12. januára 2004 sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdení ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu na jej sťažnosť neodpovedal.

Sťažovateľka vzhľadom na prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľka   zároveň požaduje priznanie finančného zadosťučinenia   v sume 50 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu z 18. marca 2004 vyjadril k sťažnosti   stanoviskom   doručeným   ústavnému   súdu   5.   apríla   2004.   Uvádza,   že sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu 28. júla 1999, avšak s podaním návrhu si nesplnila zo zákona vyplývajúcu poplatkovú povinnosť, ktorú splnila až na základe výzvy súdu 23. februára 2001.

Druhá   zo   žalobkýň,   ktorej   bola   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   doručená 15. februára 2001 a opätovne 29. januára 2002, si poplatkovú povinnosť splnila 27. februára 2002. Keďže doklad o zaplatení súdneho poplatku bol do spisu založený zrejme oneskorene (vychádzajúc zo žurnalizácie spisu), sudkyňa uznesením z 1. marca 2002 konanie vo vzťahu k   navrhovateľke   v druhom   rade   a odporcovi   zastavila   a konanie   o   nároku   sťažovateľky vylúčila   na   samostatné   konanie.   Po   zistení   uvedenej   skutočnosti   a zaplatení   súdneho poplatku bolo uznesením zo 6. februára 2003 rozhodnutie z 1. marca 2002 zrušené.

Zákonná sudkyňa JUDr. A. G. nastúpila 15. februára 2003 na materskú dovolenku a vec bola v súlade s rozvrhom práce pre príslušný kalendárny rok pridelená do súdneho oddelenia JUDr. A. P., ktorý dal v januári 2004 pokyn pre doručenie uznesenia odporcovi a v marci 2004 určil termín pojednávania na 14. apríl 2004.

Vzhľadom   na   chronológiu   úkonov   vykonaných   v predmetnej   veci   predseda okresného súdu pripúšťa určité prieťahy v konaní. Tie boli podľa neho spôsobené samotnou sťažovateľkou   a ďalšou   žalobkyňou,   pretože   si   nesplnili   poplatkovú   povinnosť   v súdom stanovenej lehote.

Objektívnymi dôvodmi, ktoré ovplyvnili dĺžku konania, boli aj zmena zákonného sudcu v konaní a enormná zaťaženosť sudcov. Sudcovia, ktorí prevzali niekoľko sto spisov, sa   so   spismi   mohli   len   postupne   oboznamovať   a vykonávať   v nich   úkony.   Na   záver predseda   okresného   súdu   uvádza,   že   na   sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy   v konaní odpovedal v zákonom stanovenej lehote.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 645/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:Sťažovateľka doručila 28. júla 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania proti odporcovi   vo   veci   zaplatenia   sumy   7   686,70   Sk,   ktorý   podala   spolu   s   navrhovateľkou v druhom rade. Sťažovateľka pracovala u odporcu ako predavačka v apríli 1999, pričom pracovný pomer jej skončil 30. apríla 1999 dohodou o rozviazaní pracovného pomeru.

Odporca   jej   odmietol   zaplatiť   mzdu   za   apríl   1999   v sume   5   636,70   Sk s odôvodnením, že sťažovateľka má uhradiť sumu 1 500 Sk za školenie v zmysle zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 152/1995 Z.   z. o potravinách v znení neskorších predpisov. Odporca tvrdil, že v prípade skončenia pracovného pomeru do jedného roka sa sťažovateľka   ústne   zaviazala   sumu   za   školenie   uhradiť.   Sťažovateľka   uviedla,   že   sa k tejto skutočnosti nezaviazala a keďže odporca ani jej ani navrhovateľke v druhom rade mzdu do 28. mája 1999 neuhradil, sú nútené svoj nárok vymáhať pred súdom.

Opatrením   predsedu   súdu   č.   k.   Spr.   8/00-6   z 23.   novembra   2000   bola   vec sp. zn. 27 C 645/99 presunutá do súdneho oddelenia JUDr. A. G. Sudkyňa okresného súdu nariadila 13. decembra 2000 doručiť sťažovateľke a navrhovateľke v druhom rade výzvy na zaplatenie súdneho poplatku v lehote siedmich dní od ich doručenia. Výzvy boli okresným súdom   vypravené   7.   februára   2001.   Doručenie   výzvy   sťažovateľke   bolo   vykázané 15. februára   2001,   pričom   uhradenie   súdneho   poplatku   bolo   okresnému   súdu   doručené 23. februára 2001. Sťažovateľka teda súdny poplatok uhradila v súdom stanovenej lehote.

Navrhovateľka v druhom rade predmetnú výzvu prevzala 15. februára 2001, pričom súdny poplatok v stanovenej lehote neuhradila. Okresný súd vykonal 17. júla 2001 úkon smerujúci k zisteniu úhrady súdneho poplatku zo strany navrhovateľky v druhom rade, ale v spise sa nenachádzajú záznamy o opísaní, porovnaní a vypravení tejto urgencie.

Z úradného záznamu z 2. októbra 2001 vyplýva, že okresný súd zisťoval, či bol uvedený súdny poplatok uhradený. Okresný súd dal 22. októbra 2001 pokyn na urgovanie zaplatenia súdneho poplatku, pričom táto urgencia bola súdom vypravená 14. januára 2002 a navrhovateľke v druhom rade bola doručená 29. januára 2002. Úhrada súdneho poplatku bola okresnému súdu doručená 27. februára 2002, pričom na prvej strane tohto tlačiva je uvedený   úradný   záznam,   že   predmetná   výzva   bola   doložená   do   spisu   a predložená predsedníčke senátu 12. mája 2002.

Okresný súd uznesením z 1. marca 2002 č. k. 27 C 645/99-8 konanie vo vzťahu k navrhovateľke v druhom rade zastavil z dôvodu neuhradenia súdneho poplatku a konanie o nároku sťažovateľky vylúčil na samostatné konanie.

Okresný súd uznesením zo 6. februára 2003 č. k. 27 C 645/99-10 zrušil uznesenie z 1. marca 2002 č. k. 27 C 645/99-8 s odôvodnením, že súd v čase vyhotovenia zrušeného uznesenia nevedel o splnení poplatkovej povinnosti navrhovateľky v druhom rade. Okresný súd predmetné uznesenie zaslal aj odporcovi, ale doručenie nebolo vykázané.

Okresný súd dal 21. januára 2004 pokyn na doručenie tohto uznesenia na aktuálnu adresu   odporcu   v zmysle   výpisu   z obchodného   registra   okresného   súdu.   Doručenie odporcovi bolo vykázané 20. februára 2004.

Okresný súd stanovil 9. marca 2004 termín pojednávania na 14. apríl 2004, pričom doručenie odporcovi nebolo vykázané. Na pojednávaní 14. apríla 2004 sa osobne zúčastnili sťažovateľka a navrhovateľka v druhom rade, odporca bol neprítomný bez ospravedlnenia. Pojednávanie bolo uznesením odročené na 7. júl 2004. Okresný súd požiadal 21. apríla 2004 Mestskú políciu Košice o doručenie predvolania na pojednávanie určené na 7. júl 2004 odporcovi.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie). Zároveň je potrebné uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Sťažovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podala   sťažnosť   listom doručeným okresnému súdu 12. januára 2004. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. januára 2004 považoval sťažnosť za odôvodnenú a uviedol, že k prieťahom dochádza z   objektívnych   dôvodov,   pretože   konajúca   sudkyňa   nastúpila   na   materskú   dovolenku a sudcovia na okresnom súde sú enormne zaťažení, pričom v súdnom oddelení JUDr. A. P. je vyše osemsto nevybavených vecí.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je návrh na vyplatenie mzdy sťažovateľke odporcom. Z hľadiska právnej stránky posudzovanej veci ide o úplne jednoduchý prípad, ktorý je dostatočne prepracovaný v súdnej judikatúre. Skutková stránka veci je z hľadiska zložitosti taktiež úplne jednoduchá, pretože napriek skutočnosti, že predmetom sporu je úhrada finančnej sumy, stanoviská strán v konaní nie sú protikladné. Rozdielne názory majú účastníci len na otázku uhradenia sumy za školenie, ktorého sa sťažovateľka zúčastnila, ale nie na základný predmet sporu, t. j. vyplatenie mzdy za mesiac apríl 1999.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   Z hľadiska   uvedeného   kritéria   možno vysloviť záver, že sťažovateľka neprispela k prieťahom v konaní. Súdny poplatok uhradila v stanovenej lehote a skutočnosť, že tak neurobila navrhovateľka v druhom rade, nemôže byť   na   ujmu   práv   sťažovateľky.   Zároveň   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,   že sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu,   čím vyjadrila svoju nespokojnosť s priebehom a dĺžkou súdneho konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 28. júla 1999 do 23. novembra 2000, čím   vznikli prieťahy v dĺžke pätnástich mesiacov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na neprimerane dlhé časové obdobie spojené so zisťovaním úhrady poplatkovej povinnosti počas celého roka 2001, pričom sťažovateľka zaplatila súdny poplatok v súdom stanovenej lehote.

Okresný súd vydal 1. marca 2002 uznesenie č. k. 27 C 645/99-8, ktorým zastavil konanie   vo   vzťahu   k   navrhovateľke   v druhom   rade   a odporcovi   a nárok   sťažovateľky vylúčil na samostatné konanie. Od 1. marca 2002 do 6. februára 2003 okresný súd vo veci nekonal, čím vznikli prieťahy v dĺžke jedenástich mesiacov. Okresný súd vydal 6. februára 2003 uznesenie č. k. 27 C 645/99-10, ktorým zrušil uznesenie z 1. marca 2002. Okresný súd bol v danej veci opätovne nečinný od 6. februára 2003 do 21. januára 2004, čím došlo k prieťahom v dĺžke jedenástich mesiacov. Okresný súd konal vo veci plynulo v období po 21. januári 2004.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v uvedených obdobiach vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo   k   zbytočným   prieťahom   zo   strany   okresného   súdu   v celkovej   dĺžke   tridsiatich siedmich   mesiacov   a   ktoré   zároveň   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky, keďže dosiaľ nebolo v predmetnej veci rozhodnuté a uskutočnilo sa len jedno pojednávanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2004 okrem iného uviedol, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj samotnou sťažovateľkou, ktorá zaplatila súdny poplatok viac ako rok po podaní žaloby. Ústavný súd po preštudovaní spisu   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   uhradila   súdny   poplatok   v súdom stanovenej lehote, pričom výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola vypravená 7. februára 2001, to znamená osemnásť mesiacov po doručení návrhu sťažovateľky okresnému súdu. Sťažovateľka   výzvu   prevzala   15.   februára   2001   a   úhrada   poplatku   bola   súdu   doručená 23. februára 2001.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2004 ďalej uviedol, že prieťahy v posudzovanom konaní vyplynuli z objektívnych dôvodov. Ústavný súd v zmysle svojej rozhodovacej činnosti poukazuje na to, že „je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“ (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 19/00, I. ÚS 64/00).

Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré   plynulo   smeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   osoby,   ktorá   sa   obrátila   na   súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zároveň   pripomína,   že   v súlade   s medzinárodným štandardom   uplatňovania   dohovoru   je   ustálený   názor,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 17/02, II. ÚS 120/02). Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva   sa   nemôže   zmariť   nenáležitým   správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu zabezpečujú plnenie práv zaručených ústavou (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 145/02).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky v tom, že po viac ako štyroch rokoch od podania jej návrhu okresnému súdu sa uskutočnilo len prvé pojednávanie vo veci nezaplatenia mzdy, pričom nároky týkajúce sa mzdových   otázok   súvisia   priamo   so   zabezpečovaním   samotnej   existencie   sťažovateľky. Preto ústavný súd považoval za primerané priznať jej finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   príslušných   článkov dohovoru aplikovaných na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004