znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 34/03-26

Ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   12.   marca   2003   v senáte   zloženom z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   O.   B.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 prvou vetou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 500/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 C 500/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   500/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. O. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p   o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľovi do   dvoch   mesiacov od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   uhradiť advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., trovy právneho zastúpenia vo výške 8 400 Sk (slovom osemtisícštyristo slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti O. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2003   doručená   sťažnosť   O.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   prvou   vetou Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 29 C 500/97.

Sťažovateľ uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 500/97, predmetom ktorého je jeho nárok na ochranu osobnosti. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 29 C 500/97 z 13. apríla 1999, ktorým bola žaloba zamietnutá a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 370/99 z 22. februára 2000 bolo   toto   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušené   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie konanie. Okresný súd nariadil pojednávanie na 23. november 2000, ktoré sťažovateľ žiadal odročiť. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 7. jún 2001. Sťažovateľ uvádza, že   už   v priebehu   prvostupňového   konania   mal   závažné   výhrady   voči   vedeniu pojednávania.   Opakovane   sa   musel   dožadovať   správnej   protokolácie   prednesov účastníkov   a vypočúvaných   svedkov.   Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   sa   sťažovateľ rozhodol, že z pojednávania konaného 23. októbra 2001 si zhotoví zvukový záznam. Pri vstupe do budovy okresného súdu mu bol diktafón odňatý príslušníkom justičnej stráže.   Po   začatí   pojednávania   právna   zástupkyňa   predniesla   túto   skutočnosť a požiadala   o možnosť   zhotovenia   zvukového   záznamu   z priebehu   pojednávania. Samosudkyňa však rozhodla, že zhotovenie zvukového záznamu nepovoľuje. Po tomto opatrení   sťažovateľ   vzniesol   proti   sudkyni   námietku   zaujatosti,   o ktorej   nebolo doposiaľ rozhodnuté. Dňa 13. septembra 2002 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené   uznesenie   krajského   súdu,   ktorý   vrátil   vec   súdu   I.   stupňa,   pretože   vec pojednávajúca   sudkyňa   sa   nevyjadrila   k bodom   námietok   obsiahnutých   v podaní z 2. novembra 2001. Dňa 12. septembra 2002 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní. Z listu predsedu okresného súdu z 1. októbra 2002 je zrejmé, že sudkyňa sa vyjadrila k námietke zaujatosti 9. apríla 2002 a vec bola predložená krajskému súdu 12. júna 2002.

Dňa   27.   decembra   2001   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu   sťažnosť   pre porušenie svojho práva   podľa   čl.   26   ods.   1 a 2 ústavy postupom okresného súdu. Ústavný   súd   túto   sťažnosť   prijal   a v časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci uznesením sp. zn. II. ÚS 26/02 z 13. marca 2002. Toto konanie pred ústavným súdom doposiaľ nebolo skončené.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 500/97 došlo k prieťahom. Prvé pojednávanie bolo nariadené po 8 mesiacoch od doručenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Toto pojednávanie sťažovateľ žiadal odročiť, preto obdobie od 23. novembra 2000 do 20. februára 2001, na kedy bolo toto pojednávanie odročené, nepričítava sťažovateľ na ťarchu okresnému súdu. V priebehu ďalšieho   obdobia   okresný   súd   konal   neprimerane   zdĺhavo,   keď   prvé   uskutočnené pojednávanie bolo 7. júna 2001. Za čas, v ktorom dochádza k prieťahom, sťažovateľ považuje   dobu,   ktorá   uplynula   od   pojednávania   23.   októbra   2001.   Sudkyňa   sa k námietke   zaujatosti   vyjadrila   po   viac   než   piatich   mesiacoch   a až   o ďalšie   dva mesiace bol spis s námietkou zaujatosti predložený krajskému súdu na rozhodnutie. Sťažovateľ považuje za odňatie práva na nestranný súd, keď sa o námietke zaujatosti sudkyne   nerozhodlo   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   ani   po   roku   a dvoch mesiacoch od jej vznesenia.

Sťažovateľ považuje za primerané, aby mu v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie,   pretože   predovšetkým   v čase   od   zrušenia   rozsudku   súdu   I. stupňa dochádza v konaní okresného súdu k prieťahom, a to z toho dôvodu, že vzhľadom na predmet   konania   (ochrana   osobnosti)   možno   už   iba   iluzórne   predpokladať,   že   aj v prípade jeho úspechu bude sťažovateľovi poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov   zakotvené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   SR a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zakotvené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení   protokolov   č.   3,   5   a 8   bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 29 C 500/97 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29 C 500/97 bez prieťahov.Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom z 10. februára 2003 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že návrh sťažovateľa bol podaný 30. októbra 1997 na miestne nepríslušnom Okresnom súde Košice I, ktorý ho 27. novembra 1997 postúpil Okresnému súdu Košice II. Keďže žalobca si nesplnil poplatkovú povinnosť, bol na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný výzvou z 9. marca 1998 a súdny poplatok zaplatil 25. marca 1998. V dňoch 18. júna 1998, 13. októbra 1998,   12.   januára 1999 a 13.   apríla 1999 sa   uskutočnili pojednávania. V dôsledku žalobcom podaného odvolania sa spis v období od 20. októbra 1999 do 30. marca 2000 nachádzal na krajskom súde. Uznesenie krajského súdu, ktorým bol rozsudok súdu   prvého   stupňa   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie,   nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2000. V mesiaci júl 2000 bol určený termín pojednávania na 23. november 2000. Podaním zo 7. novembra 2000 požiadal sťažovateľ o odročenie tohto pojednávania. Pojednávanie bolo odročené na 20. február 2001. Tento termín bol z dôvodu práceneschopnosti vo veci konajúcej sudkyne JUDr. V. K. zrušený. Dňa 9. marca bol určený nový termín pojednávania na 7. jún 2001 a 23. októbra 2001 bola na pojednávaní sťažovateľom vznesená námietka zaujatosti voči JUDr. V. K. Dôvody tejto námietky boli doplnené podaním zo 6. novembra 2001. Dňa 9. apríla 2002 sa sudkyňa   vyjadrila   k námietke   zaujatosti   a vec   sa   12.   júna   2002   predložila   na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd vec vrátil 21. augusta 2002 bez rozhodnutia s odôvodnením, že je potrebné, aby sa konajúca sudkyňa vyjadrila ku všetkým bodom sťažovateľom vznesených námietok. Dňa 18. novembra 2002 predložila sudkyňa spis predsedovi okresného súdu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), na základe čoho bola vec predložená podateľni súdu na pridelenie veci náhodným   výberom   inému   sudcovi   príslušného   registra.   V uvedený   deň   bol   spis elektronickou podateľnou pridelený na rozhodnutie sudcovi Mgr. F. Č., ktorý vyzval žalobcu   na   oznámenie   návrhov   na   doplnenie   dokazovania.   Pre   obsiahlosť   spisu a vzhľadom na to, že v súdnom oddelení Mgr. Č. je 658 nevybavených vecí, je časové obdobie, ktoré uplynulo od pridelenia spisu po vykonanie úkonu vo veci, primerané vyššie uvedeným objektívnym skutočnostiam. Pokiaľ ide o úkony vykonávané JUDr. V.   K.,   tieto   boli   vykonávané   v súlade   s objektívnymi   možnosťami   v jej   súdnom oddelení, kde je 520 nevybavených vecí. Po pojednávaní 23. októbra 2001, na ktorom bola voči konajúcej sudkyni vznesená námietka zaujatosti z dôvodu, že neumožnila vyhotovenie   zvukového   záznamu   z pojednávania,   nebolo   možné   touto   sudkyňou vytýčiť termín ďalšieho pojednávania a keďže v tomto období sa necítila byť vo veci zaujatou, čo prezentovala vo svojom vyjadrení k vznesenej námietke z 9. apríla 2002, bolo   potrebné   vyčkať   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   v danej   veci   zaujme stanovisko.   Ak   by   totiž   krajský   súd   rozhodol,   že   JUDr.   V.   K.   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci, na novovytýčenom pojednávaní by sa zrejme   zopakovala   situácia   z 23.   októbra   2001.   Predseda   okresného   súdu   je   toho názoru,   že   obdobie   od   23.   októbra   2001   do   pridelenia   veci   Mgr.   Č.   nemožno považovať   za   prieťah   v konaní   a v ostatnom   období   súd   vo   veci   konal   plynulo, primerane objektívnym možnostiam, ktoré sú na tunajšom súde vytvorené.

Predseda okresného súdu oznámil v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/19993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho. Dňa 20. februára 2002 bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 29 C 500/97.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 24. februára 2003 uviedla, že netrvá na   ústnom   pojednávaní.   Vo   svojom   podaní   z 24.   februára   2003   sa   vyjadrila k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu,   v ktorom   uvádza,   že   z podania   predsedu okresného súdu je zrejmé, že nekonal v čase do 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000 (od   vrátenia   veci   odvolacím   súdom   do   termínu   pojednávania   uplynula   doba 7   mesiacov).   Dobu,   ktorá   uplynula   medzi   20.   februárom   2001   a 7.   júnom   2001, považuje sťažovateľ tiež za neprimerane dlhú (odročenie pojednávania z februára na jún). Aj doba, ktorá uplynula od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001, je podľa názoru právnej   zástupkyne   sťažovateľa   neprimerane   dlhá.   Za   najdlhšie   obdobie   považuje sťažovateľ obdobie medzi 23. októbrom 2001 a 18. februárom 2002, keď bola právnej zástupkyni   sťažovateľa   doručená   výzva   na   oznámenie   návrhov   na   doplnenie dokazovania. Vzhľadom na uznesenie krajského súdu z 21. augusta 2002 považuje sťažovateľ toto obdobie nielen za čas, v ktorom vznikali prieťahy konaní, ale aj za obdobie, v ktorom bolo zasiahnuté do práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zavinením   sudkyne   nebolo   rozhodnuté   o námietke   zaujatosti,   pretože   právu sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   na   nestrannom   súde   zodpovedá   aj   povinnosť orgánov,   v ktorých   právomoci   je   o námietke   zaujatosti   konať   a rozhodnúť.   Ďalej právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení   uvádza, že v spise okresného súdu sa nachádza   vyjadrenie   JUDr.   V.   K.   z 11.   novembra   2002,   ktorým   vyslovila   svoju zaujatosť   vo   veci,   odvolávajúc   sa   na   zmenu   svojho   vnútorného   postoja   voči sťažovateľovi po podaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní. Sťažovateľ podotýka, že   v sťažnosti   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   len   enumeroval   fakty z priebehu   konania,   a teda   len   ťažko   možno   uveriť,   že   by   zo   všetkých   podaní sťažovateľa práve uvedené zásadne zmenilo postoj sudkyne, ktorá ešte 9. apríla 2002 oboznámená   s námietkou   zaujatosti   sťažovateľa   a aj   s obsahom   sťažnosti,   ktorú sťažovateľ podal ústavnému súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. II.   ÚS   26/02,   sa necítila vo veci zaujatá.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ   využil   právne   prostriedky,   ktorých   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podal 12. septembra 2002 sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, čo však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o ochranu osobnosti je možné hodnotiť ako zložitú vec z dôvodu, že konanie o ochrane osobnosti je náročné, pokiaľ ide o proces dokazovania, bolo potrebné vypočuť na každom pojednávaní viac svedkov, ktorí mali často protichodné výpovede, a z toho dôvodu bolo potrebné vykonať aj konfrontáciu.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Dňa 30. októbra 1997 bol podaný Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu osobnosti.

Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice II.

Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa   11.   júna   1999   bolo   doručené   okresnému   súdu   odvolanie   navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa).

Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok.

Dňa   7.   novembra   2000   došlo   okresnému   súdu   ospravedlnenie   neúčasti navrhovateľa na pojednávaní 23. novembra 2000.

Dňa   11.   júna   2001   bola   zaslaná   žiadosť   právnej   zástupkyne   navrhovateľa o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.

Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania 7. júna 2001.

Dňa   24.   augusta   2001   bolo   zaslané odvolanie   navrhovateľa   proti   uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku.

Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.

Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.Dňa   23.   októbra   2001   bola   vznesená   námietka   zaujatosti   sudkyne   právnou zástupkyňou navrhovateľa.

Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti sudkyne.

Dňa   8.   januára 2002   bola zaslaná žiadosť   právnej   zástupkyne navrhovateľa o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.

Dňa   5.   februára   2002   bola   zaslaná   urgencia   vo   veci   vyhotovenia   odpisu zápisnice.

Dňa 25. februára   2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu zápisnice.

Dňa   12.   septembra   2002 podal   navrhovateľ   sťažnosť   predsedovi   okresného súdu na prieťahy v konaní.

Dňa 23. januára 2003 bola zaslaná výzva sudcu Mgr. F. Č. právnej zástupkyni navrhovateľa, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. 29 C 500/97 zaslaný ústavnému súdu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne, že k prieťahom malo dôjsť od 14. apríla 2000 do 23. novembra 2000, od 20. februára 2001 do 7. júna 2001, od 7. júna 2001 do 23. októbra 2001 a od 23. októbra 2001 do 18. februára 2003. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa   30.   októbra   1997 podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Košice   I   návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Dňa 27. novembra 1997 bol spis odstúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice II.

Dňa 9. marca 1998 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 25. marca 1998 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa 25. marca 1998 bola zaslaná výzva na vyjadrenie k návrhu.

Dňa   19.   mája   1998 bol   vyžiadaný spis   Okresného   súdu   Košice   IV   sp.   zn. 940/97 - konanie o priestupku.

Dňa 15. júna 1998   došlo okresnému súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania.

Dňa 18. júna 1997 sa konalo pojednávanie. Dňa 13. októbra 1998 sa konalo pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).Dňa 12. januára 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (boli vypočutí svedkovia).Dňa 25. januára 1999 odporca podal návrh na výsluch svedka.Dňa 13. apríla 1999 sa konalo ďalšie pojednávanie (výsluchy svedkov).Dňa 13. apríla 1999 bolo rozhodnuté rozsudkom (návrh sa zamieta).Dňa 11. júna 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 8. júla 1999 bola odporcovi zaslaná výzva na vyjadrenie k odvolaniu. Dňa 17. júna 1999 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 30. júla 1999 bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 5. augusta 1999 bolo predložené vyjadrenie odporcu k odvolaniu. Dňa 20. októbra 1999 bol spis predložený krajskému súdu spolu s odvolaním.Dňa 4. februára 2000 bolo nariadené pojednávanie na 22. február 2000.Dňa   22.   februára   2000 sa   konalo   pojednávanie   a vo   veci   bolo   rozhodnuté uznesením krajského súdu č. k. 13 Co 370/99-75, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2000 a okresnému súdu bolo doručené 30. marca 2000.

Dňa 21. júla 2000 bol určený termín pojednávania na 23. november 2000.

Dňa   7.   novembra   2000 došlo   okresnému   súdu   ospravedlnenie   neúčasti navrhovateľa na pojednávaní, ktoré sa malo konať 23. novembra 2000.

Dňa   23.   novembra   2000 sa   konalo   ďalšie   pojednávanie,   podľa   zápisnice z pojednávania navrhovateľ sa ho nezúčastnil, odporca bol prítomný, pojednávanie bolo odročené na 20. február 2001.

Dňa 14. februára 2001 bolo pojednávanie zrušené (nariadené na 20. február 2001) z dôvodu práceneschopnosti sudkyne.

Dňa 7. júna 2001 sa konalo pojednávanie. Dňa   11.   júna   2001 právna   zástupkyňa   navrhovateľa   zaslala   žiadosť o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, ktoré sa konalo 7. júna 2001.

Dňa 8. augusta 2001 bola navrhovateľovi zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku 250 Sk za odpis zápisnice z pojednávania konaného 7. júna 2001.

Dňa 24. augusta 2001 bolo doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku.

Dňa 26. septembra 2001 bola zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odpis zápisnice z pojednávania zo 7. júna 2001.

Dňa 1. októbra 2001 bol zaplatený súdny poplatok za odpis zápisnice.Dňa 23. októbra 2001 bol spísaný úradný záznam – justičná stráž telefonovala sudkyni, že pri prehliadke navrhovateľa sa našiel diktafón, žiadali o rozhodnutie, či sudkyňa povoľuje, aby navrhovateľ mal na pojednávaní diktafón, alebo ho majú vziať do úschovy. Sudkyňa odpovedala, že nepovoľuje použitie diktafónu na pojednávaní.Dňa   23.   októbra   2001 sa   konalo   pojednávanie.   Na   začiatku   pojednávania požiadala   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   o súhlas   s vyhotovením   zvukového záznamu z pojednávania. Sudkyňa súhlas odmietla udeliť. Právna zástupkyňa namietla zaujatosť sudkyne. Pojednávanie bolo odročené za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti sudkyne.

Dňa 6. novembra 2001 bolo predložené doplnenie dôvodov námietky zaujatosti sudkyne prednesenej na pojednávaní konanom 23. októbra 2001.

Dňa   8.   januára 2002 bola zaslaná žiadosť   právnej   zástupkyne   navrhovateľa o vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania 23. októbra 2001.

Dňa   5.   februára   2002 bola   zaslaná   urgencia   vo   veci   vyhotovenia   odpisu zápisnice.

Dňa 25. februára   2002 bola zaslaná opätovná urgencia vo veci vyhotovenia odpisu zápisnice.

Dňa 5. marca 2002 bolo vyžiadané zaslanie odpisu zápisnice.

Dňa 9. apríla 2002 bolo vypracované vyjadrenie sudkyne k námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom („V predmetnej právnej veci nie som zaujatá v prospech ani v neprospech   žiadneho   účastníka.   Vykonávam   dokazovanie   v zmysle   príslušných ustanovení OSP a zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Nemám však námietky, aby vec bola pridelená na ďalšie rozhodovanie a konanie inému sudcovi“).Dňa 13. marca 2002 ústavný súd prijal sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie uznesením sp. zn. II. ÚS 26/02 (porušenie základného práva sťažovateľa na slobodné vyhľadávanie   informácií   -   odňatie   diktafónu   pred   pojednávaním 23.   októbra   2001 justičnou strážou).

Dňa 12. júna 2002 bol spis spolu s vyjadrením sudkyne k námietke zaujatosti doručený krajskému súdu.

Dňa   28.   júna   2002 bolo   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   15   Nc   43/02-114 rozhodnuté   o vylúčení   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   veci   a vec   bola vrátená súdu prvého stupňa bez meritórneho vybavenia s úlohou pre sudkyňu, aby sa konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom námietok jej zaujatosti obsiahnutých v podaní z 2. novembra 2001, pretože jej vyjadrenie z 9. apríla 2002 je nekonkrétne vo vzťahu k jednotlivým bodom námietok, a preto nemožno rozhodnúť o jej vylúčení. Na č. l. 117   spisu   sa   nachádza   vyjadrenie   sudkyne   k sťažnosti   navrhovateľa   podanej ústavnému   súdu.   Vyjadrenie   je   bez dátumu   a je   adresované   predsedovi   okresného súdu.Dňa 12. septembra 2002 bola predsedovi okresného súdu doručená sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní.

Dňa 11. novembra   2002 bolo predsedovi okresného súdu doručené podanie sudkyne spolu so spisom, v ktorom sudkyňa vyslovila súhlas s vylúčením jej osoby z ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   veci.   Uvádza,   že   po   podaní   sťažnosti navrhovateľom ústavnému súdu a sťažnosti na prieťahy v konaní sa zmenil vnútorný postoj k veci, ako aj k samotnému navrhovateľovi tak, že pri ďalšom konaní by veľmi ťažko udržala vnútorný pocit nestrannosti a nezaujatosti. V tomto podaní sa uvádza, že   k sťažnosti   navrhovateľa   sa   sudkyňa   vyjadrila   podrobne   a nevie,   prečo   sa   jej vyjadrenie   k sťažnosti   navrhovateľa   ústavnému   súdu   v spise   nenachádza,   a preto krajský súd uznesením z 28.   júna 2002 vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, aby sa konkrétne vyjadrila ku všetkým bodom obsiahnutým v podaní z 2. novembra 2001, ktoré je totožné so sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Dňa 18. novembra 2002 bola elektronickou podateľňou vec pridelená sudcovi Mgr. F. Č.

Dňa 23. januára 2003 bola právnej zástupkyni navrhovateľa doručená výzva sudcu, aby oznámila návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 19. februára 2003 bol spis sp. zn. 29 C 500/97 zaslaný ústavnému súdu.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného   čl.   6   ods.   1   prvou   vetou   dohovoru,   keď   v období   od   14.   apríla   2000 (právoplatnosť uznesenia krajského súdu č. k. 13 Co 370/99-75, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie) do 23. novembra 2000 (pojednávanie) sa nekonalo 7 mesiacov a v období od 6. novembra 2001 (doplnenie dôvodov námietky zaujatosti právnou zástupkyňou navrhovateľa) do 18. novembra 2002 (pridelenie veci novému sudcovi) sa nekonalo 12 mesiacov. Celkové prieťahy v konaní pred okresným súdom sú 19 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 29 C 500/97, ústavný súd mu prikázal v uvedenom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Svoj   návrh   odôvodnil   tak,   že   vzhľadom   na   dobu   konania   a na   predmet   konania (ochrana   osobnosti)   možno   ťažko   predpokladať,   že   aj   v prípade   úspechu   by   bola poskytnutá primeraná a účinná satisfakcia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a základného   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote a   prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich zo   strany   ústavného   súdu   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20   000   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a ťažšiu možnosť dosiahnutia nápravy v rámci ochrany osobnosti, ak konanie prebieha dlhú dobu. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   v Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Účelom   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zaručiť   prístup   k súdu   a   rovnaké   právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu   oprávnenou   osobou.   Súd   musí   mať   ústavou   výslovne   určenú   kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prejednanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu z   ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu   vylúčiť buď na návrh   účastníka   súdneho   konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. Obsahom práva ne prejedanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného   práva   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu bolo porušené aj jeho právo na prejedanie   veci   nestranným   súdom,   pretože   zdĺhavosť   pri   predkladaní   spisu   na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   znamená   v skutočnosti   to,   že   nebolo   možné zákonným   spôsobom   o tejto   námietke   rozhodnúť.   Ústavný   súd   sa   nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa a vyhodnotil dobu súvisiacu s vyjadrením sudkyne k námietke zaujatosti a predložením spisu krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti   ako   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie ako porušenie základného práva na prerokovanie veci na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právna zástupkyňa žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony (22. októbra 2002 - prevzatie a príprava zastupovania - 3 900 Sk, 2. januára 2003 - sťažnosť - 4 280 Sk, 24. februára 2003 - vyjadrenie - 4 280 Sk) a tri režijné paušály (1 x 100 Sk a 2 x 128 Sk). Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslila vo výške 12 816 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v   peniazoch   a   je   nezameniteľná   s   primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 bola 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 398 Sk (za prvý úkon 3 900 Sk a režijný paušál 100 Sk, za druhý úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa. Podľa § 25 citovanej vyhlášky sa odmena zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny nahor.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003