znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 339/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   slobody   náboženského   vyznania   a viery   podľa   čl.   24   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky č. k. II. ÚS 660/2014-6 z 9. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), slobody náboženskéhovyznania a viery podľa čl. 24 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímústavného súdu č. k. II. ÚS 660/2014-6 z 9. októbra 2014.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že označeným uznesením z 9. októbra 2014 ústavnýsúd „porušil   zvlášť   moje   základné   právo   zaručené   článkom   24   ústavy,   ako   sloboda náboženského vyznania a viery, odmietnutím konať vo veci určenej rozsudkom Okresného súdu Košice II 28C/7/2010-72 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012, právoplatného od 28. mája 2012,   o zamietnutí   môjho   návrh   o určenie,   že   odporca   súdny   exekútor nemal zákonné oprávnenie na vykonanie exekúcie EX 432/2006 a o náhradu škody s príslušenstvom spôsobenej neoprávneným výkonom exekúcie, podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.... prekročením právomoci.

Svoju sťažnosť podávam... za účelom nadobudnutia slobody náboženského vyznania a viery   garantovanej   článkom   24   ústavy   dôkazne   mi   upieranej   výkonom   exekúcie EX 432/2006, ako prejav náboženského útlaku a nedostatku slobody pri výkone funkcie farára Rímskokatolíckej cirkvi vo farnosti zo strany Slovenskej republiky cez jej orgány, vrátane ústavného súdu.“.

V poradí   prvú   sťažnosť   sťažovateľa   doručenú   ústavnému   súdu   tento „v   konaní I. ÚS 415/2012-8 zo dňa 22. augusta 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, čím porušil moje základné práva nečinnosťou. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ústavného súdu nemožno pokladať za rozhodnutie ústavného súdu vo veci, iba rozhodnutím o procesných podmienkach a tak uznesenie ústavného súdu II. ÚS 660/2014-6 zo dňa 9. októbra 2014, ktorým   odmieta   moju   sťažnosť   ako   neprípustnú   z dôvodu,   že   súd   o veci   právoplatne rozhodol nezodpovedá skutočnosti, lebo ústavný súd vôbec nekonal, konal iba o procesných podmienkach konania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením ústavného súdu „zo dňa 9. októbra 2014 je porušené zvlášť   moje   právo   náboženského   vyznania   a viery   podľa   čl.   46   ústavy,   pretrvávajúcim prekážaním slobodného výkonu mojej funkcie farára vo farnosti Budkovce. Moje základné práva sú pasívne porušované aj nečinnosťou ústavného súdu a každá moja   sťažnosť je aktuálna, pokiaľ moje základné práva a slobody nebudú aktivované. Na ústavnom súde sa týmto neodvolávam, ale sa sťažujem.“.

Sťažovateľ   žiada „o   pridelenie   advokáta   ústavným   súdom   a týmto   pridelenému advokátovi dávam splnomocnenie na právne zastupovanie pred ústavným súdom“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jehosťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva ⬛⬛⬛⬛ bytom ⬛⬛⬛⬛, právo na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a sloboda náboženského vyznania a viery podľa článku 42 Ústavy Slovenskej republiky (správne má byť čl. 24 ústavy, pozn.) uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 660/2014-6 zo dňa 9. októbra 2014 boli porušené nečinnosťou ústavného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 ods. 2 Ústavy SR prikazuje svojej nižšej zložke vo veci konať.“

Sťažovateľ   doručil   18.   decembra   2014   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako„Doplnenie sťažnosti“. Uviedol v ňom, že sťažnosť doručenú 1. decembra 2014 „doplňujem opravným uznesením Ústavného súdu II. ÚS 657/2014-16 zo dňa 11. decembra 2014, podľa ktorého moja sťažnosť z 01.12.2014 na Ústavný súd SR smeruje proti uzneseniu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 657/2014-8 zo dňa 9. októbra 2014“. Zopakoval vecnú argumentáciuspôsobom identickým s pôvodným podaním doručeným ústavnému súdu 1. decembra 2014.Aj sťažnostný petit je sformulovaný doslova rovnako v porovnaní so skorším podaním.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravnýprostriedok.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanostipetitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sadomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konaniapred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petitesvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, IV. ÚS 106/2013).

Z petitov   oboch   podaní   doručených   v predmetnej   veci   ústavnému   súdu   vyplýva,že k porušeniu jeho označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť uznesením ústavnéhosúdu č. k. II. ÚS 660/2014-6 z 9. októbra 2014. Označeným uznesením bolo rozhodnutéo vylúčení   sudcu   ústavného   súdu   z prejednávania   a rozhodovania   v konaní   o sťažnostivedenej pod sp. zn. Rvp 1649/2014.

Podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa nímnavrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže   sa   teda   sťažovateľ   svojím   návrhom   domáha   preskúmania   rozhodnutiaústavného súdu, je jeho sťažnosť neprípustná (výrok tohto uznesenia).

Pravdaže, ústavný súd neopomína, že pri formulácii návrhu na rozhodnutie vo vecisamej   sa   sťažovateľ   dopustil   pisárskej   chyby.   S ohľadom   na   odôvodnenie   sťažnostije viac než   evidentné,   že   zámerom   sťažovateľa   bolo   napadnúť   uznesenie   ústavnéhosúdu č. k.   II. ÚS   657/2014-8   z 9.   októbra   2014   v spojení   s opravným   uznesenímč. k. II. ÚS 657/2014-16   z 11.   decembra   2014.   Týmto   uznesením   ústavný   súd   odmietolako neprípustnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, slobody náboženského vyznania a viery podľačl. 24 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomOkresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012, a to pre zistenú prekážku reiiudicatae.

Prípadné odstránenie rozporu medzi petitom a odôvodnením sťažovateľovho podaniana základe výzvy ústavného súdu by však muselo viesť k identifikácii objektu prieskumubuď v podobe uznesenia č. k. II. ÚS 660/2014-6 z 9. októbra 2014 alebo v podobe uzneseniač. k. II. ÚS 657/2014-8 z 9. októbra 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. II. ÚS657/2014-16 z 11. decembra 2014.

Bez ohľadu na to, či by sťažovateľ v konečnom dôsledku za zásah porušujúci jehooznačené základné práva označil jedno alebo druhé z uvedených uznesení ústavného súdu,musela   by   byť   jeho   sťažnosť   podľa   citovaného   §   24   písm.   c) zákona   o ústavnom   súdeodmietnutá   ako   neprípustná.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   procesne   hospodárnevyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti a rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   neprípustnej   nebolo   už   potrebné   sťažovateľavyzývať ani na doplnenie podkladov k jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015