znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 339/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   J.   G.   a M.   K.,   zastúpených   JUDr.   Tiborom   Timárom, advokátom a konateľom Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   a uzneseniami Okresného   súdu   Bratislava   I   z 2.   decembra   2013   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Tp 85/2012 a Krajského súdu v Bratislave z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. Rvp 2644/2014 a sp. zn. Rvp 2648/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 339/2014.

2. Sťažnosti J. G. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca 2014 doručené sťažnosti J. G. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich   základných   práv   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods.   1,   2 a   5 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práv   na slobodu   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a 4   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupmi a uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 2. decembra 2013 v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5   Tp   85/2012   a   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014 (ďalej aj „napadnuté konania“ a „uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o zamietnutí žiadostí sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu. Následne krajský súd napadnutým uznesením sťažnosti sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia namietajú, že o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu bolo právoplatne   rozhodnuté   v   neprimerane   dlhom   časovom   úseku   od   podaní   ich   žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu (až po 56 dňoch).

Okresný súd pochybil podľa nich   aj v tom, že „nepriložil v sťažnostnom konaní k rozhodnutiu   zo   dňa   02.12.2013   príslušnú   -zápisnicu   o   hlasovaní...“,   a tiež   v tom,   že „rozhodnutiu okresného súdu v senátnom zložení,   ktorým   bola žiadosť   obvineného   ako nedôvodná zamietnutá nepredchádzalo riadne a zákonné hlasovanie v zmysle § 170 ods.1 a nasl. Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadku...

Hlavné   pojednávanie,   na   ktorom   bol   realizovaný   výsluch   obvineného   pred rozhodnutím   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   sa   priebeh   na   základ opatrenia predsedu senátu nahrával na CD nosič, pričom z priebehu je zrejmé, že senát sa pred rozhodnutím neodobral na poradu o hlasovaní pred rozhodnutím o väzbe, resp. počas celého   hlavného   pojednávania   ako   aj   počas   výsluchu   obvineného,   na   ktorý   priamo nadväzovalo vyhlásenie predmetného rozhodnutia okresným súdom bez prerušenia konania boli prítomní členovia senátu, prokurátor, obhajcovia, obvinení, zapisovateľka a dokonca aj verejnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   je   nepochybné,   že   porada   o   hlasovaní   ako   ani   samotné hlasovanie nebolo vykonané, resp. ak bolo vykonané rak bolo vykonané nezákonne, a preto má sťažovateľ za to, že týmto porušením je na mieste konštatovať, že nebolo možné zo strany okresného súdu o väzbe ani zákonne rozhodnúť.

Rozhodnutie   okresného   súdu   trpí   takou   vadou,   ktorú   nie   je   možné   konvalidovať žiadnym spôsobom, a to ani dodatočnou poradou o hlasovaní a samotným hlasovaním...“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že „predmetné rozhodnutie okresného súdu o väzbe je procesné nulitným (neexistujúcim) rozhodnutím, a preto nebolo možné toto rozhodnutie podrobiť ani sťažnostnému konaniu. Sťažnostný súd uvedený nedostatok zistil, a napriek tomu po dodatočnom pripojení zápisnici o hlasovaní rozhodnutie okresného súdu podrobil sťažnostnému konaniu. Vzhľadom na to, že konanie o väzbe je v prípade podania sťažnosti dvoj inštančným konaním, je na mieste konštatovať, že nakoľko nie je prítomné riadne rozhodnutie okresného súdu, nie je prítomné ani rozhodnutie sťažnostného súdu. Tento právny   stav   spôsobil,   že   od   podania   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   nie   je prítomné zákonné rozhodnutie o tejto žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, pričom tento stav prehlbuje vyššie uvedený záver, že nie je urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody...“.

Sťažovatelia   tiež   namietajú, že «rozhodnutie   okresného   súdu   ako   aj   rozhodnutie krajského súdu neobsahujú primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie...

Dôvod väzby podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku vzhliadli súdy v danom štádiu väzby po 33 mesiacoch väzby v hrozbe vysokého trestu, z čoho súdy vyvodili, že trvá obava že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ mohol skrývať.

Iné odvodnenie skutkového a právneho charakteru pre trvanie tohto dôvodu väzby v rozhodnutiach uvedené nie je, pričom samotná táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa spôsobuje, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné a arbitrárne, nakoľko neobsahujú riadne skutkové odôvodnenie tohto väzobného dôvodu...

S konštatovaním a odôvodnením tohto dôvodu väzby súdmi sa sťažovateľ nemôže v žiadnom prípade stotožniť. Z jeho správania nemožno ani v náznaku vyvodiť, že by sa pokúšal o útek, alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania, a neexistuje žiadny rozumný dôvod domnievať sa, že by neskôr konal spôsobom odôvodňujúcim útekovú väzbu...

Nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti, (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť založené na súhre   okolností.   Do   úvahy   treba   vziať   viaceré   významné   faktory,   ktorých   vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečenstva úteku, alebo ho znížiť do takej miery, že väzbu neopodstatňuje. Väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie, nemôže   byť   nikdy   obligatórna,   ani   slúžiť   na   potrestanie.   Odôvodnenie   väzby   súdmi. v predmete hrozby vysokého trestu po 33 mesiacoch väzby bez toho, aby k tomu pristúpila iná   okolnosť   alebo   skutočnosť,   ktorá   by   tento   dôvod   väzby   zosilnila   a   utvrdila,   je nedostatočné, nakoľko takéto odôvodnenie len hrozbou vysokého trestu vyvoláva stav, že väzba je sankciou, ktorá je založená na nemennom lakte hroziaceho trestu zo zákona (od počiatku väzby až do konca), a bezpochyby už nahrádza samotný trest.

Tomuto   konštatovaniu   väzby   ako   sankcie   v   celom   rozsahu   zodpovedá   aj   postup okresného   súdu,   ktorý   trestnú   vec,   ktorá   bola   pred   záverečnými   rečami   a   ukončením vmerite veci (vina a trest) spojil s novou trestnou vecou ďalších skutkov. V pôvodnej (prvej) trestnej veci, ktorá bola pred ukončením obvinení skutky doznávali, avšak v novej trestnej veci   jednotlivé   skutky,   pri   ktorých   preukázateľne   a   nepochybne   byť   nemohli   (pobyt   v zahraničí a pod.) nedoznávajú, a v tejto trestnej veci bude treba vykonať rozsiahle niekoľko ročné   dokazovanie,   čo   je   zrejmé   už   zo   samotných   navrhnutých   dôkazov   a   z   rozsahu prípravného konania. Spojenie veci spôsobilo, že nie je možné v prvom konaní pokračovať tak, že sa ukončí právoplatným rozsudkom o vine a treste, ale sa bude viesť rozsiahle dokazovanie, pri ktorom budú obvinení vo väzbe.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   táto   väzba   sa   stáva   bezpochyby   sankčnou   a   nie preventívnou, plní procesnú pomocnú úlohu samotnému dokazovaniu, ktoré začne v novej spojenej trestnej veci. Je nutné uviesť, že v novej trestnej veci sú aj iné osoby obžalované, a to obžalovaní P. a V., ktorí boli pre procesnú chybu spočívajúcu v nedodržaní lehoty podľa § 76 ods.3 Trestného poriadku okresného súdu prepustený rozhodnutím krajského súdu na slobodu. Na tomto základe je zrejmé, že uvedené osoby sú stíhané na slobode a ostatní spoluobvinení sú stíhaný väzobné, a preto ani dôvodenie tým, že uvedená väzba je potrebná pre urýchlenie dokazovania nie je na mieste.

Zo všetkých okolností uvedených v sťažnosti jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie o väzba nespĺňa túto podmienku „zákonnosti“ v dôsledku čoho je jeho väzba nezákonná a protiústavná.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   postupom   a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a aby krajský súd im uhradil trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerané   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   § 112   ods.   1   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

1. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 2644/2014 a sp. zn. Rvp 2648/2014 vyplýva, že tieto   veci   spolu   skutkovo   súvisia,   pretože   predmetom   sťažností   oboch   sťažovateľov je namietané porušenie rovnakých základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru v totožných konaniach a rovnakými napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. Navyše, obaja sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer identické.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd v záujme hospodárnosti   konania podľa   § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 2644/2014 a sp. zn. Rvp 2648/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2644/2014.

2. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tp 85/2012 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014 aj tým, že o zákonnosti ich väzby nebolo rozhodnuté   urýchlene,   pretože   rozhodovanie   o   ich   žiadostiach   o prepustenie   z väzby skončilo právoplatne až po 56 dňoch.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 4/2010). Jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, ale spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje,   čo   musí   byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Ústavný   súd   zistil,   že   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   na   okresnom   súde 2. decembra   2013   (bolo   odročené   na   5.   február   2014)   sťažovatelia   podali   žiadosť o prepustenie   z väzby,   keď o ich   žiadosti   okresný   súd   toho   istého   dňa   aj   rozhodol. Uznesenie bolo okresným súdom vyhotovené i expedované už po dvoch dňoch 4. decembra 2013 (sťažovatelia prevzali písomne vyhotovenie uznesenia 5. decembra 2013 a ich obhajca 9. decembra 2013 (pondelok). Obhajca sťažovateľov (JUDr. Timár) doručil krajskému súdu odôvodnenie   sťažností   proti   predmetnému   uzneseniu   až   18.   decembra   2013   (streda), následne 19. decembra 2013 krajský súd odôvodnenie doručil okresnému súdu na ďalší postup a spis okresný súd predložil krajskému súdu už v pondelok 23. decembra 2013, teda na druhý pracovný deň po doručení písomného odôvodnenia ich žiadosti. Dňa 31. decembra 2013 (utorok) bol spis vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený. Následne bol spis doručený krajskému súdu 17. januára 2014.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď okresný súd procesne dvakrát pochybil (31. decembra 2013 mu bol spis vrátený z dôvodu, že „K zápisnici o hlavnom pojednávaní nie je pripojená aj zápisnica o hlasovaní týkajúca sa rozhodovania o väzbe obžalovaných“ a nepochybne k dĺžke trvania rozhodovania prispela aj skutočnosť, že okresný súd bol nečinný od 1. januára 2014   do   16.   januára   2014,   ale   vzhľadom   na   iné   okolnosti   danej   veci   a celkovú   dobu rozhodovania (okresný súd disponoval vecou sťažovateľov menej ako jeden kalendárny mesiac),   ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   z   ústavného   hľadiska   ešte   za akceptovateľný.

Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu,   tento   o   sťažnosti   proti   prvostupňovému uzneseniu rozhodol 23. januára 2014 (piaty pracovný deň od doručenia spisu 17. januára 2014)   a po   ďalších   7   dňoch   doručil   spis   späť   okresnému   súdu   30.   januára   2014. Rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   doručené   obhajcovi   sťažovateľov   3.   februára   2014. Celková   doba   konania druhostupňového   súdu   predstavuje   (aj   s dobou,   keď   bol   spis   na krajskom   súde   od   23.   do   30.   decembra   2013)   spolu   24   dní,   čo   zodpovedá   požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby, tak ako to má na mysli čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Konanie na jednom stupni v trvaní menej ako jeden mesiac ústavný súd nepovažuje za nesúladné s požiadavkou urýchlenosti (porov. zhodne I. ÚS 126/05, II. ÚS 227/2013).

Napokon aj ESĽP vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania o väzbe aj v prípadoch,   keď   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme,   s prihliadnutím   na   okolnosti   daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č.   207   –   konanie   trvalo   takmer   jeden   a pol   roka;   Navarra   c.   Francúzsko,   rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 438/2012).

3. Tú časť sťažnosti, ktorou namieta sťažovatelia porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a tiež práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a napadnutým   uznesením   okresného   súdu   z   2.   decembra   2013,   vo vzťahu   k   ostatným námietkam   sťažovateľov,   t.   j.   že   rozhodnutie   okresného   súdu neobsahuje „primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie“, ktoré odôvodňuje záver o jeho arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   a   v   konečnom   dôsledku   svedčí   o   porušení   označených   práv sťažovateľov,   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ústavnú   ochranu   fyzickým   osobám   alebo právnickým osobám v konaní podľa čl. 127 ústavy pred neoprávnenými zásahmi do ich základných práv alebo slobôd zo strany orgánov verejnej moci je založená na princípe subsidiarity,   v   zmysle   ktorého   je   ústavná   sťažnosť   osobitným   právnym   prostriedkom nápravy. Na jej základe poskytuje ústavný súd ústavnú ochranu v prípadoch, ak o ochrane práv   dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   nerozhoduje   všeobecný   súd a sťažovateľ   ochranu   nedosiahol   ani   po   vyčerpaní   účinných   a   dostupných   právnych prostriedkov   nápravy,   na uplatnenie ktorých   ho oprávňoval zákon   (§ 53   ods.   1 zákona o ústavnom súde).

Právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 72 ods. 1, § 83 ods. 1 a § 185 až § 195 Trestného   poriadku   platného   a účinného od   1.   januára   2006   poskytovala   sťažovateľom dostupný   a   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (sťažnosť),   využitím   ktorého   mohol dosiahnuť   účinné   preskúmanie   napádaného   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutí   ich žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovatelia aj podali sťažnosť 2. decembra 2013, na základe ktorej krajský súd preskúmal správnosť výrokov uznesenia okresného súdu, pretože táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia disponovali vo vzťahu k napádanému postupu a rozhodnutiu   okresného   súdu   dostupným   a   účinným prostriedkom   nápravy,   na základe ktorého   v   konečnom   dôsledku   dosiahli   ich   preskúmanie   krajským   súdom.   Vzhľadom na princíp   subsidiarity   nie   je   preto   vo   vzťahu   k sťažovateľmi   napádanému   postupu a rozhodnutiu okresného súdu daná právomoc ústavného súdu.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajským   súdom   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   sťažnosti   sťažovateľov (uznesením z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014, proti ktorému nie je prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

4.   Tú   časť   sťažnosti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa uvedených článkov ústavy a práv podľa dohovoru postupom a uznesením krajského súdu z 23. januára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 8/2014, vo vzťahu k ostatným námietkam   sťažovateľa,   t.   j.   že   rozhodnutie   krajského   súdu neobsahuje   primerané a zákonom vyžadované odôvodnenie vo vzťahu k dôvodom väzby [podľa sťažovateľov nie sú naplnené väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku], ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu... a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Dohovor   v   čl.   5   a   ústava   v   čl.   17   sa   svojím   obsahom   týkajú   osobnej   slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   zistil,   že   tvrdenia sťažovateľov   v   tejto   časti   sťažnosti   týkajúcej neexistencie   zákonných   dôvodov   väzby   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   nezakladajú na pravde (sú iba odlišné od úvah všeobecných súdov) a neexistuje žiadny zákonný a iný dôvod na to, aby do jeho odôvodnenia ústavný súd zasahoval, pretože je zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.

Takisto   k   sťažovateľmi   namietanej   skutočnosti,   že   rozhodnutiu   okresného   súdu v senátnom   zložení   nepredchádzalo   riadne   a   zákonné   hlasovanie,   ústavný   súd   zistil,   že namietané skutočnosti neboli obsiahnuté v písomnej sťažnosti obhajcu JUDr. Tibora Timára proti   uzneseniu   sp.   zn.   5   T   85/2012   z   2.   decembra   2013   doručenej   okresnému   súdu 19. decembra 2013, ktorú podával v mene oboch sťažovateľov (obžalovaných), preto sa ústavný súd ich námietkami nezaoberal a odmietol ich pre nedostatok svojej právomoci, ak navyše krajský súd sám tieto nedostatky okresnému súdu vytkol (č. l. 9564), keď mu spis prípisom 31. decembra 2013 vrátil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. Skutkové a právne   závery,   na ktorých   je založené,   sú   podľa   názoru   ústavného súdu   z   ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, keďže krajský súd sa v ňom primeraným spôsobom vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľov   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia (strana 5 až strana 6) a opiera sa tiež o konkrétne skutočnosti, pretože vychádza najmä z toho, že „obžalovaní sú stíhaní pre obzvlášť závažný pokračovací zločin krádeže bankomatov a za tento čin im hrozí trest odňatia slobody v rozpätí od 10 rokov do 15 rokov. Ich trestná činnosť sa vyznačovala vysokou mierou organizovanosti a deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny.   Organizátorom a vodcovskou osobnosťou skupiny mal byť obžalovaný   J.   G.   a   ďalší   obžalovaní   mali   riadiť   činnosť   skupiny   vysielačkami   a pod. Trestnou   činnosťou   mali   spôsobiť   škodu   vysoko   prekračujúcu   hranicu   škody   veľkého rozsahu.

...   pri   posudzovaní   väzobných   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a/   Tr.   por.   je potrebné na ne prihliadnuť ako na obzvlášť závažnú formu páchania trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaní mali dopustiť podľa podaných obžalôb v šestnástich a deviatich skutkoch. Uvedené okolnosti spolu s hrozbou vysokým trestom odôvodňujú obavu, že obžalovaní by mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý ich očakáva.

Keďže ide o závažnú trestnú činnosť pokračujúceho charakteru, ktorej sa obžalovaní mali   dopúšťať   po   dlhšiu   dobu   organizovaným   spôsobom   a   to   za   účelom   získania majetkového prospechu, je tým daná aj obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohli v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovať.“.

Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd konštatuje, že nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľov   v   konaní pred ústavným súdom a ich označenými právami podľa ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti proti údajne nezákonnému postupu a uzneseniu krajského súdu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne III. ÚS 519/2011 III. ÚS 200/2013) bez toho, aby sa bližšie zaoberal aj eventuálnym porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru, pretože konkrétnejšie ustanovenie   [príslušný   odsek   uvedený   pod   písm.   a)   až   f)]   tohto   článku   sťažovatelia (kvalifikovane zastúpení advokátom) vo svojej sťažnosti bližšie v petite ani neoznačili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014