znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 339/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.,   pozemkové   spoločenstvo,   so   sídlom   v Č.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky a základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   35   ods.   1   a čl.   37   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L., pozemkové spoločenstvo, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 faxom a 13. júla 2012 poštou doručená sťažnosť L., pozemkového spoločenstva (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež čl. 14 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 37 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «je pozemkovým spoločenstvom, ktoré je žalovaným účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Rožňava - ako súde prvého stupňa - pod sp. zn. 5 C/88/2011...

Navrhovatelia   E.   P.   a   spol.   (žalobcovia   v   1.   až   7.   rade)   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 5 C/88/2011 podali na súd žalobu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pozemkového spoločenstva L... a súčasne podali aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   Rožňava   (ďalej   aj   ako   „okresný   súd“)   rozhodol   dňa   27.   12.   2011 uznesením   č.   k.   5   C/88/2011-65   o   návrhu   žalobcov   1.   E.   P.   a   spol.   na   nariadenie predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol.

Krajský súd v Košiciach na základe odvolania podaného žalobcami... rozhodol dňa 23. 04. 2012 uznesením č. k. 1 Co/82/2012-110 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmenil a uložil PaedDr. V. Š., D. Š., T. B., V. O., Ing. B. T. zdržať sa konania   v   mene   L.,   pozemkového   spoločenstva   vo   vzťahu   k   tretím   osobám   až   do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutím porušovateľa došlo k tomu, že sťažovateľovi sa predbežným opatrením zamedzuje vykonávať akékoľvek právne úkony...

V súčasnosti totiž ešte nie je rozhodnuté vo veci samej, a preto ak by osoby uvedené v uznesení porušovateľa č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla 2012 sa museli zdržať konania vo vzťahu k tretím osobám, tak by to viedlo k znefunkčneniu sťažovateľa, pretože by za neho nemal kto vykonávať právne úkony. O. i. by napr. nebolo možné podať ani len túto sťažnosť na ústavný súd a domáhať sa tak ochrany na ústavnom súde...

V enunciáte uznesenia porušovateľa č. k. 1 Co/82/2012-110 chýba špecifikácia alebo aspoň upresnenie rozsahu v akom sa majú osoby konajúce za sťažovateľa zdržať konania v mene sťažovateľa. Napr. ak dôjde k akejkoľvek kalamitnej situácii na lesných pozemkoch obhospodarovaných   sťažovateľom,   situácia   bude   za   stavu   rešpektovania   predbežného opatrenia neriešiteľná...».

Sťažovateľ tiež uvádza, že uznesenie krajského súdu je „svojvoľné - porušovateľ sa nevyjadruje k deklaratórnosti zápisu volených orgánov, túto deklaratórnosť opomenie, ale vychádza   z   predpokladu,   že   kým   nedôjde   k   zápisu   do   registra,   osoby   zvolené   valným zhromaždením konať nemôžu. Porušovateľ nevysvetľuje na základe čoho dospel k takémuto záveru, len uvádza, že vyvodil takýto záver.

To značí, že ak by niekto z členov štatutárneho orgánu napr. umrel, vykonával by svoju   funkciu   až   do   rozhodnutia   príslušného   správneho   orgánu.   Len   na   okraj poznamenávame, že deklaratórne účinky majú napr. aj zápisy do obchodného registra. Porušovateľ, ak by už aj mal pochybnosť o platnosti uznesenia, nevymedzil rozsah obmedzenia konať v mene sťažovateľa, ale priamo prikázal zdržať sa akýchkoľvek úkonov v mene sťažovateľa do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Teda ani nie do rozhodnutia správneho orgánu, na ktoré sa odvoláva v odôvodnení, ale do právoplatného rozhodnutia vo veci samej...

Žalovaný je subjektom, ktorý si plní povinnosti v rámci lesného hospodárstva.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo L., pozemkové spoločenstvo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla 2012 Ústavný súd... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   L.,   pozemkové spoločenstvo... náhradu trov konania, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti)   je   namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (ktorým prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia) tak, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľov vyhovel.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   nariadi   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp. o návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP; obdobne I. ÚS 46/00).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľa   je   potrebné   osobitne   poznamenať,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 309/2012).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   zmysle   zásad   upravených   v   §   212   OSP preskúmal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo,   a   zistil,   že   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   danom   štádiu konania   je   opodstatnený,   pretože   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   dočasnú   úpravu pomerov   účastníkov,   a   preto   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 5 C/88/2011 z 27. decembra 2011 tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel, a tak rozhodol v neprospech sťažovateľa.

Krajský   súd   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   uznesenia   z   valného   zhromaždenia (o   vydanie   predbežného   opatrenia)   opísal   skutkové   a   právne   závery   z   rozhodnutia okresného súdu a námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní a po preskúmaní rozhodnutia okresného   súdu   konštatoval,   že „súd   prvého   stupňa   založil   svoje   závery   vedúce   k nedôvodnosti návrhu na vydanie predbežného opatrenia na nesprávnom právnom závere a v dôsledku toho nesprávne vo veci rozhodol...“.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 ods. 1, § 76 ods. 1 písm.   f)   a   §   76   ods.   2   OSP   a   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil   a   skúmal   splnenie zákonných   podmienok   na   jeho   vydanie,   teda   predovšetkým   otázku,   či   navrhovatelia osvedčili   právo,   ktorému   má   byť   poskytnutá   ochrana   formou   predbežného   opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy krajského súdu uvedené na strane 3 až 6, ktoré sú sťažovateľovi dobre známe, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie krajského súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ, ale možno ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012   totiž uviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo zmenil rozhodnutie   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia, a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých záverov a právnych úvah rozhodol inak ako okresný súd. Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   nezistil,   že   by   relevancia   námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   a uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 1 Co/82/2012 z 23.   apríla 2012,   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ani neuviedol bližšie dôvody namietaného sekundárneho porušenia čl. 14 ústavy a súčasne tiež aj porušenia práva zaručeného čl. 20 ústavy, ale tiež aj porušenia práva zaručeného v čl. 35 a čl. 37 ústavy, ústavný súd viazaný petitom jeho sťažnosti sa jeho námietkami už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012