znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 339/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika   na neverejnom   zasadnutí   18.   januára 2011   vo veci   prijatej   sťažnosti   JUDr.   F.   K.,   P.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. F. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010   z r u š u j e a   vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. F. K. trovy právneho zastúpenia v sume   303,31 € (slovom   tristotri   eur   a tridsaťjeden   centov) na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   F.   K.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 339/2010-12 z 21. septembra 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

  Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou 8. februára 2007 na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov za právne zastupovanie žalovanej v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12 C 31/97. Okresný súd však jeho žalobu zamietol a zaviazal ho uhradiť žalovanej trovy konania. Vo svojom rozhodnutí okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ 8. novembra 1996 prevzal právne zastúpenie žalovanej vo vedenom súdnom konaní a toto zastúpenie následne zaniklo 26. novembra 2003, keď sa sťažovateľ dozvedel, že žalovaná poverila   právnym   zastúpením   iného   právneho   zástupcu.   Sťažovateľ   18.   februára   2004 vystavil   faktúru   s lehotou   splatnosti   14   dní,   ktorou   žalovanej vyúčtoval trovy   právneho zastúpenia. Pred okresným súdom žalovaná vzniesla námietku premlčania sťažovateľom uplatneného nároku. Okresný súd skonštatoval, že všeobecná trojročná premlčacia doba pre uplatnenie   nároku   začala   sťažovateľovi   plynúť   26.   novembra   2003,   keď   sa   dozvedel o zániku zastúpenia. Premlčacia doba uplynula 26. novembra 2006 a sťažovateľ podal svoju žalobu   až   po   jej   uplynutí   8.   februára   2007,   preto   okresný   súd   s ohľadom   na vznesenú námietku premlčania sťažovateľovi premlčaný nárok nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval, že okresný   súd   aplikoval   ustanovenie   §   101   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   nesprávne.   Podľa   jeho názoru premlčacia lehota nezačala plynúť odo dňa, keď sa dozvedel o zániku zastúpenia, ale až odo dňa splatnosti vystavenej faktúry, preto nemohla uplynúť skôr ako 8. marca 2007. Z toho vyvodil sťažovateľ záver, že svoju žalobu podal ešte pred uplynutím premlčacej doby, preto ním uplatnený nárok nemôže byť premlčaný.

Krajský   súd   sa   so   skutkovými   a právnymi   závermi   okresného   súdu   stotožnil a svojím rozsudkom sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, argumentujúc pritom tak, že relevantné právne predpisy upravujúce výkon   advokácie   nestanovujú   povinnosť   advokátov   fakturovať   odmeny   za   poskytované právne služby.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti vo vzťahu k tomuto rozsudku uviedol: „Keďže Krajský   súd   ako   súd   odvolací   nerešpektoval   kautely   určujúce   minimálnu   mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak, rozhodol v rozpore s doterajšou   ustálenou   judikatúrou   a nesprávnym   právnym   posúdením   a výkladom začiatku behu premlčacích lehôt podľa § 100, 101 OZ dospel k nesprávnemu právnemu záveru a nezákonnemu rozhodnutiu.“

Podľa sťažovateľa «Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa keď by sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok od slova „mohlo“ a nie „mohol“.

Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti.

Sťažovateľovi   ako   advokátovi   actio   nata   začala   plynúť   až   zročnosťou   plnenia z vystavenej faktúry, ktorou vyčíslil žalovanej náhradu odmeny trov a výdavkov za právne zastupovanie v súdnom spore vo veci vedenej na OS Bratislava II, č. k. 12 C 31/97 a nie ako to konštatovali všeobecné súdy okamihom skončenia právneho zastúpenia. Treba tiež poznamenať,   že   v   súčasnej   právnej   úprave   platnej   na   území   SR   neexistuje   právny predpis, ktorý by upravoval a ukladal povinnosť v takej alebo onakej lehote fakturovať. Až z vystavenej   faktúry   a   uplynutím   lehoty   na   plnenie   vzniklo   právo   advokátovi   na plnenie vo vyfakturovanej výške plnenia a povinnosť klienta zaplatiť náhradu odmeny a výdavkov za právne zastupovanie vo výške vyplývajúcej z vystaveného účtovného dokladu

- faktúry. Z toho teda vyplýva, že právo na plnenie z vyúčtovania mohlo byť vykonané prvý   raz   t.j.   vznikla   možnosť   na   jeho   základe   žalobu   až   po   nadobudnutí   splatnosti faktúry, z ktorej jasne vyplýva aj výška plnenia.».

Odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   157   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov,   ukladajúce   povinnosť   náležitého   odôvodnenia rozhodnutia,   sťažovateľ   formuloval   argumenty   pre   opodstatnenosť   svojej   sťažnosti a uviedol: „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

V   prípade,   kedy   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu „zaručeného čl. 46 ods. 1 a ods. 2“ ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 114/09 zo 14. apríla 2010, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom v liste sp. zn. Spr 10152/2010 doručenom ústavnému   súdu   2.   novembra   2010   vo   svojom   stanovisku   odkázal   v podstate na odôvodnenie   namietaného   rozsudku,   z ktorého   vyvodil   záver,   že   prvostupňový   súd správne aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a § 101), a preto krajský   súd   toto   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil.   Vychádzajúc   z uvedeného skonštatoval nedôvodnosť sťažnosti sťažovateľa a navrhol ju „zamietnuť“.

V závere listu predseda krajského súdu tiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   7.   decembra   2010   súhlasil   s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol, že so stanoviskom   krajského   súdu „nemožno   súhlasiť“, pretože   záver   namietaného rozhodnutia nie je vecne správny. Sťažovateľ opätovne poukázal na svoju argumentáciu formulovanú v podanom odvolaní odkazujúc aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Obo 44/1997) a v nadväznosti na to na judikatúru ústavného súdu (nález sp. zn. II. ÚS 192/06), podľa ktorej „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchýlnym spôsobom bez toho, aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekoná   v súlade s princípom   právnej   istoty   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a môže   tým   porušiť   aj   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

V závere sťažovateľ poukázal na okolnosť priznania náhrady trov konania žalovanej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12 C 31/97 na účet jej nového právneho zástupcu, a to aj za úkony, ktoré vykonal sťažovateľ ako jej pôvodný právny zástupca. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že ani okresný súd a   ani krajský súd na uvedenú skutočnosť neprihliadali, a to z hľadiska skúmania splnenia podmienok pre aplikáciu   ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúceho zásadu „dobrých mravov“.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisu zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ 8. februára 2007   na okresnom súde   žalobou uplatnil proti žalovanej nárok na zaplatenie sumy 866,49 € s príslušenstvom z titulu náhrady odmeny a výdavkov za právne zastúpenie žalovanej v súdnom konaní.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 264/07 z 20. marca 2009 jeho žalobu zamietol. Prvostupňový   súd vo svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   vychádzal zo   skutkového zistenia, podľa ktorého právne zastúpenie žalovanej sťažovateľom zaniklo k 26. novembru 2003, keď sa sťažovateľ dozvedel o skutočnosti udelenia plnej moci inému právnemu zástupcovi. Žalovaná   v konaní   pred   okresným   súdom   vzniesla   námietku   premlčania.   V odôvodnení okresný súd s odkazom na ustanovenia § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka formuloval právne závery, že všeobecná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa sťažovateľ dozvedel o zániku zastúpenia, teda od 26. novembra 2003, a uplynula 26. novembra 2006. Sťažovateľ   podal   žalobu   až   po   márnom   uplynutí   premlčacej   doby   (8. februára   2007), a keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania, nemohol súd premlčaný nárok priznať, a preto žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   sa   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   odvolal,   pretože   nesúhlasil so záverom okresného súdu, že uplatnený nárok bol už v čase podania žaloby premlčaný. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že konajúci súd aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka nesprávne, keď za začiatok premlčacej lehoty považoval vedomosť sťažovateľa „o zániku plnej moci“. Podľa sťažovateľa bol začiatok premlčacej lehoty viazaný na určenú dobu   splatnosti   faktúry,   ktorou   sťažovateľ   vyúčtoval   žalovanej   výšku   trov   právneho zastúpenia.   Faktúra   bola vystavená   18.   februára 2004   a lehota   jej splatnosti,   ktorá   bola určená dobou 14 dní, uplynula 4. marca 2004. Premlčacia doba preto nemohla uplynúť skôr ako ku dňu 8. marca 2007. Nárok sťažovateľa bol   uplatnený 8. februára 2007, teda ešte pred jej uplynutím.

Podanému   odvolaniu   krajský   súd   nevyhovel   a prvostupňový   rozsudok   ako   vecne správny   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „V   predmetnej   veci   bolo nepochybne   preukázané,   že   žalobca   prevzal   právne   zastúpenie   žalovanej   na   základe udeleného plnomocenstva v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II, vedenom pod sp. zn. 12 C 31/97 proti žalovanému B., a.s., B., o zaplatení 696,810 Sk s prísl. Ako správne zistil súd prvého stupňa, o zániku plnomocenstva sa dozvedel na   pojednávaní nariadenom na uvedenom okresnom súde dňa 26.11.2003, ktorú skutočnosť ani žalobca nepoprel.   Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa,   že začiatok premlčacej lehoty začal plynúť dňom, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že jeho právne zastúpenie žalovanej v konaní Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. 12 C 31/97 skončilo, t.j. dňa 26.11.2003. Trojročná všeobecná premlčacia lehota skončila 26.11.2006. Žalobca si nárok na zaplatenie odmeny za právne zastúpenie žalovanej uplatnil žalobou   podanou   na   súde   až   8.2.2007,   teda   po   uplynutí   trojročnej   premlčacej   lehoty. V danom prípade sa nemožno stotožniť s právnym názorom žalobcu, že premlčacia lehota začala plynúť až od vystavenia faktúry. Zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ako aj vyhlášky č. 240/1990 Z.z. a 163/2003 Z.z. neupravujú povinnosť fakturovania odmien advokátov za poskytovanie   právnej   služby.   Právo   na   zaplatenie   odmeny   za   právnu   službu   vzniklo žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní iného právneho zástupcu. Týmto dňom bol oprávnený vyčísliť vzniknuté trovy právneho zastúpenia a požadovať od žalovanej ich zaplatenie.

Súd   prvého   stupňa   správne   aplikoval   ustanovenie   §   100   a   §   101   Občianskeho zákonníka, správne posúdil začiatok a koniec premlčacej lehoty, prihliadol na námietku premlčania   vznesenú   žalovanou   a   jeho   rozhodnutie,   ktorým   žalobu   zamietol   z   dôvodu premlčania nároku považuje odvolací súd za správne. So zreteľom na správne rozhodnutie súdu prvého stupňa v merite veci, ako aj správne rozhodnutie o trovách konania, odvolací súd   postupom   podľa   §   219   ods.   1   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správny.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v sebe   okrem   iných   práv   a záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (Georgidias   v.   Grécko   z 29.   mája   1997,   Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303 – B).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V podanom   odvolaní   sťažovateľ   ťažiskovo   argumentoval   nesprávnou   aplikáciou ustanovenia   §   101   Občianskeho   zákonníka   zo   strany   okresného   súdu,   ktorý   považoval za začiatok premlčacej lehoty časový moment, v ktorom sa sťažovateľ dozvedel o zániku právneho zastúpenia žalovanej. Sťažovateľ takýto právny záver okresného súdu považoval za nesprávny, keďže podľa jeho názoru bol začiatok premlčacej lehoty určený dňom, keď sa „právo   mohlo   vykonať   po   prvý   raz“, a takýmto   bol   podľa   neho   deň   splatnosti   ním vystavenej faktúry.

Podľa   ustanovenia   §   101   Občianskeho   zákonníka,   pokiaľ   nie   je   v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov   považuje   za   začiatok   premlčacej   doby moment, keď sa možno po prvý raz domáhať práva na súde žalobou bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá pre jej predčasnosť.

Ani okresný súd a ani krajský súd, ktorý sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnej miere stotožnil, nevysvetlili vo svojich rozhodnutiach, z akého dôvodu v prípade sťažovateľa   nebol   aplikovaný   výklad   relevantného   ustanovenia   (§   101)   Občianskeho zákonníka používaný ustálenou súdnou praxou, ktorá považuje v záväzkových právnych vzťahoch za tento prvý deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, spravidla práve deň splatnosti pohľadávky. Oba súdy sa iba formálne odvolali na ustanovenie § 101 Občianskeho   zákonníka.   Bez   akéhokoľvek   výkladu   vo   vzťahu   k vymedzeniu   počiatku premlčacej lehoty skonštatovali, že „Právo na zaplatenie odmeny za právnu službu vzniklo žalobcovi v deň, keď sa dozvedel, že žalovaná poverila zastupovaním v predmetnom konaní iného právneho zástupcu“, a uvedený moment vymedzili ako skutočnosť určujúcu začiatok premlčacej lehoty.

Na argumenty sťažovateľa týkajúce sa otázky určenia začiatku plynutia premlčacej lehoty   krajský   súd   nereagoval   náležitou   odpoveďou.   Z hľadiska   výsledku   rozhodnutia neboli argumenty sťažovateľa irelevantné. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti okrem ustanovenia   §   101   aj   na   súvisiace   ustanovenie   §   563   Občianskeho   zákonníka,   podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí,   je   dlžník   povinný   splniť   dlh   prvého   dňa   potom,   čo   ho   o plnenie   veriteľ požiadal. Dikcia tohto ustanovenia sa totiž zmieňuje o okolnostiach, ktoré sa vyskytli práve v prípade   sťažovateľa.   Nad   rámec   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   aj na ustálenú judikatúru (R 28/1994) týkajúcu sa skutkovej situácie analogickej s prípadom sťažovateľa,   ktorá   v prípade   záväzkov   predvídaných   ustanoveniami   §   563   a   §   564 Občianskeho zákonníka určuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby špecificky.

Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   alebo nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade krajský súd náležitú odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľa nepredložil,   ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   z dôvodu   takéhoto   nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   závere   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   tohto   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom   bude   tento   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 303,31 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Podľa ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena   advokáta   (základná tarifa) v konaní pred ústavným   súdom za jeden úkon právnej   služby 1/6 z výpočtového   základu. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej   služby   je   v danom   prípade   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

Sťažovateľ v danom   prípade   mohol   požadovať náhradu   trov   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právny zástupca sťažovateľa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011