znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 339/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť E. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru v Bratislave IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. D. trovy konania v sume 289,74 € (slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. G., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. III.   ÚS   339/09-20   z   20.   novembra   2009   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   E.   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   v   ktorej   tvrdila,   že   postupom   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“ alebo „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

K   prijatej   sťažnosti   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrilo   okresné riaditeľstvo podaním sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 zo 16. decembra 2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 21. decembra 2009. V podaní sa okrem iného uvádza:

„Zamestnávateľ sťažovateľky S. a. s... listom sp. zn. 01/1001/41/97 zo dňa 22. 04. 1997 adresovaným Krajskému riaditeľstvu PZ Bratislava v zmysle § 8 Trestného poriadku oznámil skutočnosti o podozrení zo spáchania trestného činu pracovníčkou E. D. Z tohto oznámenia   vyplýva,   že   zamestnávateľ   na základe   sťažnosti   klienta   vykonal   kontrolu poskytovaných   úverov   p.   E.   D.,   pričom   predmetné   oznámenie   bolo   zamestnávateľom postupne doplňované v dňoch 07. 05. 1997, 10. 12. 1997 a 01.02. 2001.

Na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava pod. sp. zn. KRP-1-30/20-2001   dňa   29.   05.   2001   a   následne   bol   podnet   po   doplnení   z   Krajského riaditeľstva PZ Bratislava doručený na našu súčasť dňa 21. 10. 2001. Vyšetrovateľ PZ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV uznesením zo dňa 26. 02. 2002 sp. zn. ČVS: ORP-87/2002 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa § 163 Trestného poriadku začal trestné stíhania a vzniesol obvinenie E. D. a ďalším dvom spoluobvineným. Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV... vedie pod sp. zn. ČVS:ORP-87/OEK-B4- 2002 trestné stíhanie proti obvinenej E. D., nar...., trv. bytom B., ul... pre pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4, písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v bodoch 1-30, v bode 31 spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 26. 02. 2002.

Sťažovateľka   uvádza,   že   pod   tlakom   prebiehajúceho   vyšetrovania,   kde   bola   od počiatku   v   pozícii   hlavnej   podozrivej,   bola   nútená   dňa   21.   04.   1997   požiadať zamestnávateľa o rozviazanie pracovného pomeru, pričom zamestnávateľ toho istého dňa túto žiadosť akceptoval s poznámkou, že súhlasí s rozviazaním pracovného pomeru k 21. 04. 1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny.

Zo   spisového   materiálu   však   vyplýva,   že   sťažovateľka   požiadala   o   rozviazanie pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o podozrení zo spáchania trestného činu...

Predmetné trestné stíhanie prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV, Úrade   justičnej   a   kriminálnej   polície   od   26.   02.   2002   doposiaľ   a   z   dôvodu   neustálej fluktuácie skúsených vyšetrovateľov bol spis postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom PZ. V uvedenej trestnej veci boli v rokoch 2002, 2003 a 2004 vykonávané procesné úkony ako výsluchy obvinených, poškodených a svedkov, prípadných žiadateľov a ručiteľov o úver. Prikladám prehľad vykonaných úkonov. Prvý vyšetrovateľ vykonával vyšetrovanie od 26. 02. 2002 do 12. 11. 2002, druhý vyšetrovateľ od 12. 11. 2002 do 26. 09. 2005.

Od 26. 09. 2005 vykonávala vyšetrovanie vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š., ktorá po naštudovaní spisového materiálu v mesiaci november 2006, v mesiaci február 2007 a v mesiaci marec 2008 vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie, v mesiaci marec 2009 vypočula zástupkyňu poškodenej organizácie C. B., po zrealizovaní výsluchov zástupcov poškodenej strany dňa 30.   06.   2008 podľa   §   21   ods.   1   Trestného   vylúčila   trestnú   vec ďalších   dvoch   spoluobvinených   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1,   ods.   3 Trestného   zákona   na   samostatné   konanie,   následne   prokurátorka   Okresnej   prokuratúry Bratislava IV uznesením sp. zn. 1 Pv 775/08-7 dňa 19. 08. 2008 trestné stíhanie proti ďalším dvom obvineným podľa 215 ods. 1, písm. b) Trestného zákona zastavila preto, že skutok nie je trestným činom.

Vyšetrovateľka   kpt.   JUDr.   Z.   Š.   od   30.   06.   2008   doposiaľ   spracovala   analýzu spisového materiálu, v mesiaci jún 2009 vypočula dve svedkyne. V mesiaci október 2009 vyšetrovateľka mala naplánované vykonať úkony ustáliť a vypočuť doposiaľ nevypočutých svedkov a zabezpečiť podklady na vykonania písmo znaleckej expertízy z odboru ručné písmo za účelom zistenia, či pisateľom sporných podpisov žiadateľov a ručiteľov o úvery je obvinená E. D., tieto úkony nezrealizovala, nakoľko v čase od 16. 10. 2009 do 06. 11. 2009 bola práceneschopná.

Ako hlavný faktor na dĺžku konania vplývala neúmerná zaťaženosť vyšetrovateľov, ktorí   v   zmysle   zákona   museli   prednostne   konať   predovšetkým   na   väzobných   trestných veciach a v trestných veciach, v ktorých hrozilo premlčanie trestného stíhania. Zároveň treba   brať   do   úvahy,   že   každým   rokom   klesala   v   dôsledku   neustálej   fluktuácie   prax vyšetrovateľa,   pričom   v   priemere   malo   len   20   %   z   vyšetrovateľov   prax   nad   5   rokov. Z odboru ekonomickej kriminality za obdobie od roku 2002 do septembra 2009 bolo z funkcie vyšetrovateľ z rôznych dôvodov uvoľnených 17 vyšetrovateľov a 3 vyšetrovatelia čakatelia, pričom tabuľkový stav je 13 vyšetrovateľov, čo je výmena všetkých vyšetrovateľov oddelenia ekonomickej kriminality. V období od roku 2002 do 2004 bol tabuľkový stav 10 vyšetrovateľov, pričom v priebehu rokov 2002-2003 z funkcie boli uvolnení 3 vyšetrovatelia. Nepriaznivá personálna situácia sa prejavila aj v spisovom materiáli ČVS:ORP-87/OEK- B4-2002, ktorý bol vo vyšetrovaní postupne prideľovaný 3 vyšetrovateľom. Vyšetrovateľka kpt. JUDr. Z. Š. bola vymenovaná do funkcie vyšetrovateľa 01. 06. 2005, z čoho vyplýva, že v   čase   pridelenia   spisu   mala   ročnú   prax   aj   s   čakateľkou   dobou.   Vyššiu   prax   z vyšetrovateľov,   ktorí   realizovali   vyšetrovanie   ekonomickej   trestnej   činnosti,   mali   2 vyšetrovatelia, ktorým boli pridelené náročnejšie trestné veci. Od začiatku roku 2002 do prvého   polroku   2009,   neboli   naplnené   tabuľkové   miesta   vyšetrovateľmi,   vyšetrovanie ekonomickej   trestnej   činnosti   vykonávalo   priemerne   5-6   vyšetrovateľov   a   priemerná zaťaženosť vyšetrovateľa bola cca 50 spisov, podľa fluktuácie a počas roku bolo potrebné z dôvodu fluktuácie prerozdeliť cca 100 spisov. Uvedené skutočnosti spôsobovali fakt, že v tomto období sa každým rokom v priemere znižovala odbornosť vyšetrovateľov vyjadrená praxou   vo   vyšetrovaní,   následkom   čoho   vznikala   situácia,   že   najnáročnejšie   a najrozsiahlejšie vyšetrované prípady realizovali vo veľkej miere vyšetrovatelia   s nízkou mierou odbornej praxe.

Zároveň uvádzam, že k počtu spisov je potrebné ešte pripočítať ½ zo 176 trestných spisov   v rámci   výpomoci   pre   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v   Bratislave   I,   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v letných mesiacoch roku 2002 a ½ zo 100 trestných spisov v rámci výpomoci pre Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave okolie, Úrad justičnej a kriminálnej polície, ktoré sme obdržali v zimných mesiacoch roku 2007. Je potrebné taktiež uviesť,   že vyšetrovatelia   vykonávajú aj výjazdové   služby,   čo   je   v priemere 4 služby za mesiac.

Advokát   sťažovateľky   zaslal   na   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v   Bratislave   IV,   Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality prostredníctvom Slovenskej pošty sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 08. 07. 2009, ktorá bola doručená vyšetrovateľke kpt. JUDr. Z. Š. Vyšetrovateľka túto sťažnosť vyhodnotila ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku a následne dňa 13. 07. 2009 predložila na Okresnú prokuratúru Bratislava IV.“

Ústavnému   súdu   bolo   4.   januára   2010   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol:

«Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   k   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľky   zaslanom Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   21.   12.   2009   uviedol,   že   predmetné   trestné stíhanie sťažovateľky p. E. D. prebieha na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave IV, Úrade justičnej   a   kriminálnej   polície   až   od   26.   02.   2002   a   to   doposiaľ,   pričom   k   obdobiu preverovania oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol spáchaný trestný čin, t. j. od 22. 04. 1997 do 21. 10. 2001, kedy sa vykonávalo predprípravné konanie uviedol, že toto konanie   nevykonával   porušovateľ   -   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave IV.

K   uvedenej   obrane   porušovateľa   by   sme   chceli   stručne   uviesť   len   toľko,   že   na Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave IV bol prvý krát doručený návrh na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia z Krajského riaditeľstva PZ Bratislava dňa 29.05.2001, čo sám   porušovateľ   v   úvode   svojho   vyjadrenia   aj   presne   uviedol.   Táto   skutočnosť,   že predprípravné konanie bolo vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave, však nijako nezakladá   ani   len   možnosť   relevantnej   obrany   porušovateľa,   že   by   v   jeho   konaní nedochádzalo a ani nedošlo k prieťahom v trestnom konaní. Práve naopak skutočnosť, že predmetné   trestné   konanie   bolo   od   roku   1997   do   2001,   t.   j.   už   štyri   roky,   vedené   na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave a že Krajským riaditeľstvom PZ v Bratislave už bolo raz   vykonané   predprípravné   konanie,   malo   porušovateľovi   signalizovať   urýchlenejšie konanie vo veci. Avšak porušovateľ vo veci riadne a včas nekonal a proti sťažovateľke vzniesol obvinenie až dňa 26. 02. 2002, pričom do dnešného dňa vec riadne nevyšetril, nepodal ani návrh prokurátorovi na podanie obžaloby proti sťažovateľke a ani inak trestnú vec meritórne neukončil. Vykonal len výsluchy obvinených, svedkov a poškodeného a jeho právnych   nástupcov,   pričom   sa   vystriedali   niekoľkí   vyšetrovatelia.   Podotýkame,   že jednotlivé   úkony   týchto   vyšetrovateľov   boli   vykonávané   aj   s   ročnými   odstupmi,   t.   j.   s neúmernými prieťahmi. Túto skutočnosť potvrdil vo svojom vyjadrení aj sám porušovateľ, keď uviedol, že nová vyšetrovateľka vykonávala vyšetrovanie predmetnej trestnej veci od 26. 09. 2005, pričom k naštudovaniu spisu z jej strany došlo až v mesiaci november 2006, v mesiaci február 2007 a následne s viac ako ročným odstupom v marci 2008 vykonala výsluch zástupkyne poškodenej organizácie a opäť s ročným odstupom v mesiaci marec 2009 vykonala výsluch zástupkyne poškodenej organizácie C. B. Úkony naplánované na október 2009 však už nevykonala z dôvodu svojej pracovnej neschopnosti. Tento výpočet úkonov poslednej vyšetrovateľky, ktorej bol pridelený spis sťažovateľky, a najmä frekvencia a časový odstup týchto úkonov, je len demonštratívnou ukážkou nekonania porušovateľa v trestnej veci vedenej proti sťažovateľke.

Sťažovateľka skutočne už skoro štrnásť rokov žije s biľagom obvinenia. Spočiatku od roku   1996   bola   svojím   predchádzajúcim   zamestnávateľom   intenzívne   upodozrievaná   z trestného činu podvodu a to napriek jej dovtedajším vynikajúcim pracovným výsledkom, následne bolo priamo voči nej podané aj trestné oznámenie o skutočnosti o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu - 22. 04. 1997 a následne v roku 26. 02. 2002 bolo voči nej porušovateľom aj vznesené obvinenie pre pokračujúci trestný čin podvodu.

Tvrdenia   porušovateľa   v   jeho   vyjadrení   zo   dňa   16.   12.   2009,   že   sťažovateľka požiadala o rozviazanie pracovného pomeru pred podaním oznámenia o skutočnostiach o podozrení zo spáchania trestného činu je zavádzajúce tvrdenie. Sťažovateľka bola nútená požiadať o ukončenie pracovného pomeru pod tlakom okolností, svojho zamestnávateľa a pracovného prostredia, keďže jej zamestnávateľ už rozbehol hĺbkové preverovanie všetkých úverových zmlúv uzatvorených v rozhodnom období na jej pracovisku a keďže sťažovateľka ako   vedúca   pobočky   bola   podľa   interných   smerníc   banky   povinná   podpisovať   všetky úverové zmluvy uzatvorené na pobočke bola od počiatku v pozícii hlavnej podozrivej. Túto svoju   žiadosť   o   rozviazanie   pracovného   pomeru   podala   dňa   21.   04.   1997   a   jej zamestnávateľ ju akceptoval a to už s poznámkou, že „súhlasí s rozviazaním pracovného pomeru k 21. 04. 1997 z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny“. Hneď na druhý deň po ukončení sťažovateľkinho pracovného pomeru jej bývalý zamestnávateľ podal oznámenie o skutočnostiach o podozrení zo spáchania trestného činu podvodu a to konkrétne bývalou pracovníčkou   -   sťažovateľkou.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   jediným   riešením,   ako   sa sťažovateľka mohla zbaviť nespravodlivého obvinenia a biľagu podvodníčky, bolo len skoré ukončenie vyšetrovania tohto trestného činu orgánmi činnými v trestnom konaní. Avšak ani po skoro štrnástich rokoch tak orgány činné v trestnom konaní neboli schopné učiniť. Sťažovateľka celé trestné konanie vedené proti jej osobe vníma veľmi ponižujúco nielen z dôvodu, že sa cíti byť v celom rozsahu nevinná a jediným jej previnením bola asi skutočnosť, že bola vedúcou pobočky bankovej inštitúcie a zo svojej pozície bola povinná podpisovať všetky úverové zmluvy uzatvorené na jej pobočke, ale sťažovateľka sa cíti byť najmä ilustrovaná skutočnosťou, že už viac ako štrnásť rokov žije v očiach verejnosti a svojho okolia ako podvodníčka a to bez akéhokoľvek spravodlivého súdneho konania, ktoré by ju z daného skutku usvedčilo. Práve naopak, jej vecou sa nikto nezaoberá a stále je osobou obvinenou z trestného činu podvodu. Toto jej postavenie má nielen nedozierny vplyv na   jej   psychiku   a   duševnú   rovnováhu,   ale   malo   a   aj   má   obrovský   vplyv   na   jej   ďalšie uplatnenie v profesionálnom živote v oblasti finančných služieb. Od daného obdobia až do dnešného dňa sa sťažovateľka nemohla a ani nemôže zamestnať v žiadnej bankovej alebo finančnej   inštitúcii,   nakoľko   jej   referencia   „podvodníčky“   jej   toto   neumožnila   a   do dnešného dňa neumožňuje. Táto právna neistota, v ktorej sťažovateľka žije už toľké roky, nemá so spravodlivým súdnym systémom a právnym štátom nič spoločné. Ako sme už v pôvodnej   ústavnej   sťažnosti   uviedli   /čl.   IV/,   jej   postavenie   „obvinenej   osoby“   už predchádzalo oficiálnemu oznámeniu o vznesení obvinenia a do dnešného dňa sťažovateľku tohto postavenia nikto nezbavil a ako vyplýva z posledných úkonov vyšetrovateľky ani tak rýchlo nezbaví.

Taktiež by sme chceli poukázať na skutočnosť, že personálne problémy porušovateľa a neustála fluktuácia vyšetrovateľov alebo ich slabá právna prax, nemôže ísť nikdy na úkor základných práv a slobôd občanov.»

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení okresného riaditeľstva a vyšetrovacieho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 21. decembra 2009, zistil tento priebeh a stav trestnej veci v období od 26. februára 2002, keď okresné riaditeľstvo rozhodlo o začatí trestného stíhania a vznieslo obvinenie proti sťažovateľke a dvom ďalším spoluobvineným osobám zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) vtedy platného Trestného zákona:

Dňa   14.   marca   2002   podala   sťažovateľka   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia sťažnosť,   ktorú   zamietla   Okresná   prokuratúra   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   uznesením   sp.   zn.   1   Pv   128/02   z   18.   marca   2002.   Dňa   14.   mája   2002 vyšetrovateľ vykonal výsluch sťažovateľky a v dňoch 4. 6. a 11. júna 2009 aj výsluch ďalších dvoch spoluobvinených osôb.

V   roku   2003   vyšetrovateľ   vykonal   výsluch   viac   ako   30   svedkov,   v   roku   2004 siedmich   svedkov   a   od   januára   2005   do   mája   2005   ďalších   šiestich   svedkov.   Neskôr vypočul tú istú svedkyňu v novembri 2006, vo februári 2007 a v marci 2008.

Uznesením   z 30.   júna 2008 vyšetrovateľ vylúčil   trestnú   vec   týkajúcu sa   ďalších dvoch   spoluobvinených   na   samostatné   konanie.   Uznesením   sp.   zn.   1   Pv   775/08 z 19. augusta 2008 bolo trestné stíhanie prokurátorkou   okresnej prokuratúry proti týmto spoluobvineným zastavené.

Dňa   26.   marca   2009   a   22.   júna   2009   sa   uskutočnili   výsluchy   troch   svedkov. Dňa 8. júla 2009 podal právny zástupca sťažovateľky na okresnom riaditeľstve sťažnosť na zbytočné prieťahy v jej trestnej veci a spis bol zaslaný okresnej prokuratúre 10. júla 2009.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie veci   v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho, je podľa názoru ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia voči nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhne, v závislosti   od   výsledkov   dokazovania   v   prípravnom   konaní,   iný   spôsob   konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.

Trestný   poriadok   predpokladá,   že   v   prípravnom   konaní   môže   dochádzať   aj   k prieťahom.   Preto   je   v   Trestnom   poriadku   počas   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa ustanovené, že obvinený   a poškodený   majú právo kedykoľvek v   priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo chyby v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.

K odstráneniu   právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom, alebo sa vydá rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné právoplatne končí bez podania návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľky (2) a postup okresného riaditeľstva (3).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   trestná   vec sťažovateľky nie je po právnej stránke zložitá. Iná je však situácia, pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci, ktorá mohla spočívať najmä v rozsiahlom dokazovaní a výsluchoch svedkov, pretože tieto úkony bolo potrebné zabezpečiť na zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Ústavný súd však konštatuje, že z   dosiahnutých výsledkov nevyplýva, že by na doterajšiu   dĺžku   konania   mala   vplyv   skutková   zložitosť   veci   najmä   s   ohľadom   na sporadické úkony vyšetrovateľa od vznesenia obvinenia voči sťažovateľke (február 2002) v jej trestnej veci. Ani okresné riaditeľstvo vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázalo na právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2.   Pri   hodnotení   preskúmavanej   veci   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania sťažovateľky,   ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   vyšetrovacieho   spisu   nezistil,   že   by   sa sťažovateľka   podieľala   na   zbytočných   prieťahoch   v konaní,   a   ani   okresné   riaditeľstvo nemalo k jej správaniu námietky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného riaditeľstva a zistil, že spočiatku   vykonával   výsluchy   svedkov,   ako   to   vyplýva   z   chronológie   úkonov a vyšetrovacieho   spisu,   ale   od   mája   2005   až dosiaľ   bol   vo   veci   takmer   úplne   nečinný a nevykonával úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľku. Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konanie   v   trestných   veciach   v   dôsledku mimoriadne   citlivého   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a   slobôd,   ktorý   je   s   priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia proti   sťažovateľke   uplynulo   takmer   8   rokov,   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresné riaditeľstvo   nebralo   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola   a   je   v   celom   priebehu trestného konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej právnej neistoty (podobne III. ÚS 183/05).

Obranu okresného riaditeľstva, podľa ktorého podiel na vzniku prieťahov v konaní mal   veľký   nápad   trestnej   činnosti,   prípadne   značná   zaťaženosť   vyšetrovateľov,   nebolo možné   akceptovať.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (pozri   napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí   štát   zabezpečiť   –   v   tomto   prípade   –   trestné   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje orgány verejnej moci, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej lehote. Skutočnosť,   že okresné riaditeľstvo   malo personálne problémy, ktoré nedokázalo alebo nemohlo riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu   účastníka   konania   (v   danom   prípade   obvinenej   sťažovateľky)   a   nemá   povahu okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade okresného riaditeľstva), ktorý je vecne a miestne príslušný konať vo veci trestného stíhania sťažovateľa (obdobne napr. I. ÚS 156/02, II. ÚS 152/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresného riaditeľstva došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Preto ústavný súd prikázal okresnému riaditeľstvu, aby v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-87/OEK-B4-2002 konalo bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 30   000   €,   ktoré   vo   svojej   sťažnosti   odôvodnila   najmä   stavom   právnej   neistoty   počas dlhotrvajúceho prípravného trestného konania.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného   práva.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   pripustiť,   aby   sa   takým spôsobom, aký bol zistený v tejto trestnej veci, nerešpektovali a porušovali základné práva sťažovateľky.

Ústavný súd preto na dovŕšenie ochrany porušeného základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   považoval   za   potrebné   priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré je odôvodnené tým, že ako trestne stíhaná osoba bola vystavená účinkom trestného stíhania počas ďalšej doby (takmer 8 rokov), ale najmä s ohľadom na zistené obdobie takmer úplnej nečinnosti okresného riaditeľstva viac ako 4 a pol roka, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Úspešnej sťažovateľke ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   priznal   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (prípravu   a   prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti)   po 115,90   €, k tomu dvakrát režijný paušál po 6,95 € a k tomu   19   %   daň   z   pridanej   hodnoty,   spolu   teda   v   sume   289,74   €   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   tak   ako   to vyjadril   jej   právny   zástupca   v   sťažnosti,   pretože   požadovaná   suma   neodporuje   tejto vyhláške a je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €).

Úhradu   trov   konania   je   okresné   riaditeľstvo   povinné   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010