znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 339/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. I.   H.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 150/2005 (pôvodne pod sp. zn. 27 Zm 5/2005) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 150/2005 (pôvodne pod sp. zn. 27 Zm 5/2005) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 150/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. K. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. I.   H., Advokátska kancelária, K.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. J. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2007 doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 150/2005 (pôvodne pod sp. zn. 27 Zm 5/2005).

Po prijatí sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 339/07-11 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval   9.   januára   2008   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   k sťažnosti   vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   doručil   ústavnému   súdu   7.   februára   2008   vyjadrenie k sťažnosti podanej ústavnému súdu spolu s požadovaným súdnym spisom. Vo vyjadrení podal   stručný   prehľad   procesných   úkonov   okresného   súdu,   ako   aj   sťažovateľa v predmetnom   konaní,   ale   k otázke   prieťahov   v predmetnom   konaní   neuviedol   žiadne stanovisko. Predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

Ústavný súd zaslal 12. februára 2008 vyjadrenie predsedu okresného súdu právnemu zástupcovi   sťažovateľa   s možnosťou   vyjadriť   sa   k nemu   a so   žiadosťou   o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 20. februára 2008 stanovisko k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu,   v ktorom   toto   vyjadrenie   zhodnotil ako chronologicko-informatívne   a nevyvracajúce   namietané   porušenie   základných   práv. Právny   zástupca   ústavnému   súdu   zároveň   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania   vo   veci,   a uplatnil   si   navyše   náhradu   trov   za   podanie   stanoviska   v   sume 3 366 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti,   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu   sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom posudzovaného konania je návrh sťažovateľa, ktorým sa domáha vydania zmenkového platobného rozkazu. Relevantnú   právnu   úpravu   v danom   prípade   predstavuje   §   175   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z nej vyplýva, že konanie o vydaní zmenkového platobného rozkazu je skrátenou formou konania, ktorého cieľom je čo najrýchlejšie poskytnutie právnej ochrany osobe oprávnenej zo zmenky. Ak teda navrhovateľ splní podmienky uvedené v § 175 ods. 1 OSP, súd je povinný zmenkový platobný rozkaz vydať. Rýchlosť rozkazného konania však nemôže ísť na úkor úplného zistenia   skutočného   stavu   veci,   preto   ak nemožno   návrhu   na   vydanie   zmenkového platobného rozkazu vyhovieť, nariadi konajúci súd pojednávanie. Ústavný súd nehodnotí predmetnú vec skutkovo ani právne ako zložitú.

Pri   posudzovaní   podľa   druhého   kritéria   používaného   na   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa, resp. jeho právnych zástupcov neprispelo zásadným spôsobom k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ i jeho právni zástupcovia reagovali včas a požadovaným spôsobom na všetky výzvy konajúceho súdu.

Pri   posudzovaní   podľa   tretieho   kritéria   relevantného   na   skúmanie   prípadného výskytu   zbytočných   prieťahov   v konaní   sa   ústavný   súd   sústredil   v prvom   rade na zisťovanie, či sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti.

Najdlhším obdobím nečinnosti bolo obdobie od 26. apríla 2005, keď okresný súd doručil sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, do 22. mája 2007, keď bolo okresným   súdom   sťažovateľovi   doručené   predvolanie   na   informatívny   výsluch.   Súvislé obdobie nečinnosti okresného súdu tak predstavovalo takmer 25 mesiacov.

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však v konečnom dôsledku mali vplyv na to, že konanie nie je právoplatne skončené ani po viac ako troch rokoch od jeho začatia.

Išlo   o obdobie   od   podania   návrhu   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu 31. januára   2005   do   26.   apríla   2005,   keď   okresný   súd   doručil   sťažovateľovi   výzvu na zaplatenie súdneho poplatku (takmer tri mesiace). Za obdobie kratšej nečinnosti ústavný súd   považuje   aj   obdobie   od   5. októbra   2007,   keď   okresný   súd   sťažovateľovi   doručil rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o odvolaní,   do prerokovania veci ústavným súdom. V okolnostiach posudzovaného prípadu ústavný súd nehodnotí   nariadenie   pojednávania,   ktoré   bolo   vykonané 20.   decembra   2007   okresným súdom, ako úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, a to vzhľadom na viac ako   trojmesačný   odstup   termínu   samotného   pojednávania   odo   dňa   jeho   nariadenia. Okresnému súdu po vrátení spisu z krajského súdu nič nebránilo, aby súčasne s doručením rozhodnutia   o odvolaní   účastníkovi   konania   zároveň   aj   nariadil   pojednávanie   na   skorší termín.

Svojou   nečinnosťou   tak   okresný   súd   prispel   k viac ako   trojročnej   dĺžke   konania zbytočnými   prieťahmi   v celkovom   trvaní   31   mesiacov.   Na   krajskom   súde   ako   súde odvolacom sa súdny spis nachádzal len v období od 13. septembra 2007 do 27. septembra 2007.

Ústavný súd z príloh sťažnosti (najmä z odpovede predsedu okresného súdu z 3. júla 2007 na sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní) i zo samotného súdneho spisu zistil, že   okresný   súd   považoval   za   prekážky   brániace   riadnemu   postupu   v konaní   existenciu pochybností o aktívnej legitimácii sťažovateľa na podanie návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu   a   zánik jedného   z odporcov   v dôsledku   jeho   výmazu   z obchodného registra   (dňom   27.   októbra   2005).   Za   dôvod   pomalého   postupu   v konaní   okresný   súd považuje tiež úmrtie štatutárneho zástupcu druhého odporcu ešte pred podaním žaloby.

Ústavný   súd   dodáva,   že   uvedené   dôvody   nevedú   v okolnostiach   posudzovaného prípadu k záveru, že okresný súd neporušil základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru). Z ustanovenia § 175 ods. 1 OSP je totiž zrejmé, že súd konajúci o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu má v prípade pochybností, (napr. také, ktorými zdôvodňoval dĺžku predmetného konania okresný   súd)   možnosť   nevyhovieť   tomuto   návrhu   a nariadiť   pojednávanie   za   účelom odstránenia zistených pochybností dokazovaním.

Okresný   súd   mal   v predmetnom   konaní   dôsledne   rešpektovať   skrátený   charakter rozkazného konania, a to až do vytvorenia definitívneho úsudku o tom, či vydá zmenkový platobný   rozkaz,   alebo   kvôli   pochybnostiam   o úplnosti   a právnej   správnosti   podaného návrhu nariadi pojednávanie vo veci. Berúc do úvahy zistený priebeh konania ústavný súd konštatuje, že nariadením prvého pojednávania v predmetnej veci po viac ako troch rokoch od začatia konania okresný súd neučinil zadosť požiadavke rýchleho a účinného poskytnutia právnej   ochrany   sťažovateľovi.   Konanie   v predmetnej   veci   tak   ústavný   súd   kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   i práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru tak, ako to je uvedené v 1. bode výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a aj   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo veci   zistil   porušenie základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk. Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje za   primerané priznať   mu sumu 40 000 Sk (3. bod výroku tohto nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   aplikovaného na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody, ktorú si už sťažovateľ, ako to vyplýva zo súdneho spisu, uplatnil na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky.

IV.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 9 662 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu a vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Podľa   § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu, t. j. pre úkony vykonané v roku 2007 zo sumy 17 822 Sk, čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk a 178 Sk režijný paušál. Za   dva   úkony   právnej   služby   a dvakrát   režijný   paušál   predstavujú   trovy   právneho zastúpenia sumu 6 296 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu trov konania nevyhovel, pretože stanovisko právneho zástupcu sťažovateľa z 15. februára 2008   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti neobsahovalo   také   nové   alebo zásadné   skutočnosti,   ktoré   by   prispeli   k objasneniu   veci,   preto   odmenu   za   tento   úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 ústavný súd nepovažoval v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP za trovy potrebné na účelné uplatňovanie práva sťažovateľa.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu (4. bod výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008