znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 339/06-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť M. P., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B., ktorou namietal porušenie základných   práv   podľa   čl.   17 ods.   1,   2 a 5   a čl.   48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   a jeho   uznesením   č.   k. 2 T 71/05-454 z 23. novembra 2005 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 5/2006 a jeho uznesením z 19. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. P. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tos 5/2006 z 19. januára 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 339/06-16   z   3.   novembra   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 5/2006 z 19. januára 2006.

Podstatou   sťažnosti   je   to,   že   Okresný   súd   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“) uznesením   č.   k.   2   T   71/05-454   z   23.   novembra   2005   zamietol   sťažovateľovu   žiadosť o prepustenie z väzby, a tiež neprijal návrh jeho brata M. P. na náhradu väzby peňažnou zárukou. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 5/2006 z 19. januára 2006 zamietol.

Sťažovateľ uviedol,   že dôvody,   ktorými   okresný   súd odôvodňoval   ďalšie   trvanie väzby uvedené v uznesení okresného súdu č. k. 2 T 71/05-454 z 23. novembra 2005, boli totožné s dôvodmi uvedenými v predchádzajúcom rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie z väzby (č. k. 2 T 71/05–296 z 23. júna 2005), a to aj napriek tomu, že na dvoch hlavných pojednávaniach   už   prebehlo   dokazovanie.   Odvolaciemu   súdu   vyčítal,   že   v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tos 5/2006 z 19. januára 2006, ktorým zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že vzhľadom na dôvodné podozrenie sťažovateľa zo spáchania trestného činu v danom štádiu konania a na prebiehajúce trestné stíhanie hrozí dôvodná   obava, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti proti špeciálnemu subjektu, príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky.

Podľa názoru sťažovateľa išlo o jediný dôvod, ktorý bol dôvodom už v počiatočnom štádiu vyšetrovania na jeho vzatie do väzby (uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3 Tp 18/04 zo 14. septembra 2004.) Tento dôvod nemohol postačovať na ďalšie trvanie väzby. Sťažovateľ namietal aj celkovú dĺžku konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 22. novembra 2005 a o návrhu jeho brata M. P. na náhradu väzby peňažnou zárukou, ktoré sa vyznačovalo zbytočnými prieťahmi, pretože od podania uvedenej žiadosti sťažovateľom po doručenie rozhodnutia súdu druhého stupňa sťažovateľovi 14. februára 2006 uplynula doba 2 mesiacov a 23 dní. Z uvedeného sťažovateľ vyvodil porušenie ním označených práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Okresný súd v uznesení z 23. novembra 2005 odôvodnil ďalšie trvanie väzby tým, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3 Tp 18/04 zo 14. septembra 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 104/04 zo 6. októbra 2004.

Podľa názoru okresného súdu aj v súčasnom štádiu konania trvajú dôvody väzby uvedené v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,   že   by   v prípade   prepustenia   z väzby   na   slobodu   naďalej   pokračoval   v trestnej činnosti násilného charakteru proti príslušníkom polície, a tiež okresný súd poukazuje aj na znalecké posudky znalcov z odboru psychiatrie, v ktorých sa konštatuje, že v čase spáchania trestnej   činnosti   sťažovateľ   trpel   poruchou   osobnosti,   s rysmi   emočnej   nestálosti a hypoparanoidnými   rysmi,   čo   je   tiež   predpoklad,   že   by   po   prepustení   z väzby   mohol pokračovať v trestnej činnosti.   Z dôvodov,   že sťažovateľ má výrazné sklony k páchaniu násilnej trestnej činnosti proti príslušníkom polície, okresný súd je toho názoru, že v tomto štádiu konania nie je možné nahradiť väzbu peňažnou zárukou.

V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že ani po niekoľkomesačnom vyšetrovaní v danej veci sa nepodarilo preukázať spojitosť medzi skutkami, ktoré sa údajne stali 14. júla 2001, a skutkami z 12. septembra 2004 a súd prvého stupňa   nesprávne   odvodzuje   možnosť   pokračovania   v danej   trestnej   činnosti   práve prebiehajúcim   konaním.   Spochybnil   aj   dôvod   viazať   trvanie   väzby   na   osobný   výsluch znalcov, a podľa neho skutočnosť, že trpí poruchami osobnosti, neodôvodňuje existenciu dôvodov väzby.

Krajský súd v rozhodnutí z 19. januára 2006 sp. zn. 5 Tos 5/2006, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, dospel k záveru, že skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby, tak ako to uviedol okresný súd, existujú aj naďalej. Stotožnil sa s vecnými i právnymi dôvodmi prvostupňového súdu. Podľa názoru krajského súdu v prípade oboch trestných stíhaní, ktoré u obžalovaného prebiehajú, možno konštatovať, že zo spáchania týchto trestných činov je v danom štádiu konania obžalovaný sťažovateľ dôvodne podozrivý, a práve vzhľadom na dané trestné stíhania hrozí dôvodná obava, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, tak ako to predpokladá ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Z tých   istých   dôvodov   sa   krajský   súd   stotožnil   aj   so   záverom   okresného   súdu vo vzťahu k neprijatiu peňažnej záruky na nahradenie väzby navrhnutej bratom sťažovateľa.

Krajský   súd   však   v odôvodnení   rozhodnutia   pripomenul   okresnému   súdu,   aby v danej veci postupoval s osobitnou starostlivosťou a osobitnou rýchlosťou a bez závažných dôvodov vec neodročoval z dôvodu vykonania ďalších dôkazov na neurčito.

Lustráciou   v ústrednej   evidencii   väzňov   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol 26. apríla 2006 prepustený z väzby na slobodu.

III.

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť   zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný   ústavným   súdom.   Také   oprávnenie   prislúcha   len   funkčne   príslušnému nadriadenému   súdu,   ku   ktorému   má   obvinený   neobmedzený   prístup   prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby (mutatis mutandis II. ÚS 61/05).

Proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd.

Na základe uvedeného treba uviesť, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na podanie žiadosti o prepustenie z väzby a uplatnil aj riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí   jeho   žiadosti.   Takýmto   zákonom   predpísaným   spôsobom   väzobné   súdy zabezpečili preskúmanie práva sťažovateľa na prepustenie z väzby rozhodnutiami, ktoré síce neakceptovali subjektívnu predstavu sťažovateľa, ale bez toho, aby sa rozhodovanie väzobných súdov dostalo z ústavne konformného postupu väzobných súdov.

Podľa záveru ústavného súdu opierajúceho sa o dôvody v uzneseniach väzobných súdov v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nezanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku   vzatiu   sťažovateľa   do   väzby.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   riadne   odôvodnené s pokynom daným okresnému súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o prijatí peňažnej záruky za väzbu ponúknutej bratom sťažovateľa. Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Tos 5/2006 z 19. januára 2006 preto základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru porušené nebolo.

K návrhu sťažovateľa na náhradu trov konania ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným   súdom   platí   podľa   §   36   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   zásada,   že   účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007