znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 339/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ch.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   G.,   S.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. 16 C 31/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 16 C 31/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 16 C 31/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. Š. Š. trovy právneho zastúpenia   v   sume 6   252,50   Sk   (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún a päťdesiat   halierov)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   G.   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. Š. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. G., S., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 16 C 31/02.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 339/05-8 z 30. novembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 16. januára 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 17. januára 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 22. mája 2002 podal na okresnom súde žalobu   z   dôvodu   neuhradenia   mzdy   a   zmluvne   dohodnutého   odstupného   proti   W., spol. s r. o.,   B.   (ďalej   len   „odporkyňa“),   pričom „V   predmetnej   právnej   veci   nebolo doposiaľ vytýčené pojednávanie“.

Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu 6. apríla 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní,   pričom   predseda   okresného   súdu   na   sťažnosť   sťažovateľa   do   dňa   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   neodpovedal.   Sťažovateľ „telefonicky   požiadal   aj   sudkyňu Mgr. I.   P.,   ktorá   má   spis   pridelený,   aby   odstránila   prieťah   v súdnom   konaní,   avšak bezúspešne“.

Sťažovateľ preto písomným podaním z 29. júla 2005 podal sťažnosť na prieťahy v konaní   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“), ktoré jeho list postúpilo predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu nereagoval ani na túto sťažnosť a pojednávanie v danej veci tiež nebolo nariadené.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v   konaní   sp.   zn. 16 C 31/02 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň   sťažovateľ   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 200 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 9. januára 2006 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa. Podpredseda okresného súdu sa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 17. februára 2006 (v ktorom vyjadril zároveň súhlas s upustením od ústneho pojednávania) k predmetnej veci nevyjadril z dôvodu pracovnej zaťaženosti.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 31/02 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 22. mája 2002 návrh na zaplatenie finančnej sumy s príslušenstvom v súvislosti s nárokmi vyplývajúcimi z pracovnej zmluvy uzavretej medzi ním a odporkyňou.

Okresný   súd   vydal   3.   júna   2002   pokyn   na   doručenie   výzvy   sťažovateľovi   na uhradenie   súdneho   poplatku   za   podanie   návrhu   na   začatie   konania.   Podľa   záznamu okresného súdu o platbe bol súdny poplatok uhradený 2. júla 2002.

Okresný súd vydal 12. júla 2002 pokyn na doručenie návrhu sťažovateľa odporkyni, aby sa k nemu v určenej lehote vyjadrila. Právny zástupca odporkyne doručil okresnému súdu 26. augusta 2002 vyjadrenie k návrhu.

Okresný súd vydal 5. septembra 2002 pokyn na doručenie vyjadrenia odporkyne právnemu zástupcovi sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa doručil   okresnému súdu 5. decembra 2003 vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   vydal   12.   mája   2004   pokyn   na   predloženie   predmetného   spisu podpredsedovi   okresného   súdu.   Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu 7. januára 2005 oznámenie o ukončení právneho zastupovania sťažovateľa. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 26. mája 2005 posudzovaný spis predložený 12. mája 2004 podpredsedovi okresného súdu bol vrátený do civilnej kancelárie 26. mája 2005. Uvedeným záznamom okresného súdu (č. l. 51) predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba o úhradu mzdy a súvisiacich nárokov vyplývajúcich z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a odporkyňou. Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o pracovnoprávny spor patriaci do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu 6. apríla 2004 žiadosť o odstránenie   prieťahov   v   konaní,   čím   dal   najavo   nespokojnosť   s rýchlosťou   priebehu predmetného   konania.   Sťažovateľ   doručil   ďalšiu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   (listom z 18. augusta 2005) aj ministerstvu spravodlivosti, ktoré ju postúpilo predsedovi okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   v   obdobiach   od   5.   decembra   2003 do 15. februára 2006 (26,5 mesiacov) ako obdobie, v ktorom došlo nečinnosťou okresného súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 15.   februára   2005   nezaujal k posudzovanému konaniu stanovisko „... z dôvodu pracovnej zaťaženosti“.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu   postupovať v posudzovanom konaní bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 30 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú aj so zreteľom na skutočnosť, že   predmet   konania   –   nároky   vyplývajúce   z pracovnoprávneho   pomeru   –   si   vyžaduje zvláštnu starostlivosť, a preto žiadosti sťažovateľa, ktorý požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty. Právny zástupca sťažovateľa pripojil k vyjadreniu doručenému ústavnému súdu 9. marca 2006 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Právny zástupca sťažovateľa požadoval náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 6 252,50 Sk. Vzhľadom na to, že požadovaná suma neprekračuje sumu trov priznanú podľa   predmetnej   vyhlášky,   ústavný   súd   priznal   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 6 252,50 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006